Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 610 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (615)I. ÚS 382/2012
PDF · 335.63 KB
No categories available
I. ÚS 382/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 9927/2012 až sp. zn. Rvp 9930/2012, zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., B., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 CoE 81/2012-31 z 18. apríla
2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Partizánske č. k. 6 Er 250/2011-13
z 19. decembra 2011, Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE 145/2012-60 z 8. júna 2012 v
spojení s uznesením Okresného súdu Partizánske č. k. 6 Er 370/2009-42 z 20. februára
2012, Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE 140/2012-47 z 30. mája 2012 v spojení
s uznesením Okresného súdu Partizánske č. k. 3 Er 204/2010-29 z 8. marca 2012
a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 CoE 51/2012-42 zo 16. mája 2012 v spojení
s uznesením Okresného súdu Partizánske č. k. 3 Er 44/2011-24 z 8. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9927/2012 až
sp. zn. Rvp 9930/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoE 81/2012-31 z 18. apríla
2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a uznesením
Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Er 250/2011-13 z 19.
decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom
a uzneseniami krajského súdu č. k. 23 CoE 145/2012-60 z 8. júna 2012, č. k. 23 CoE
140/2012-47 z 30. mája 2012 a č. k. 16 CoE 51/2012-42 zo 16. mája 2012 v ich spojení
s postupom a uzneseniami okresného súdu č. k. 6 Er 370/2009-42 z 20. februára 2012, č. k.
3 Er 204/2010-29 z 8. marca 2012 a č. k. 3 Er 44/2011-24 z 8. marca 2012.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na
skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky
voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B.
Rozhodcovské rozsudky tohto súdu, a to sp. zn. SR 02552/10 z 22. apríla 2010 (vec vedená
pod Rvp 9927/2012), sp. zn. SR 21005/09 z 8. decembra 2009 (vec vedená pod Rvp
9928/2012), sp. zn. SR 11527/10 z 9. decembra 2010 (vec vedená pod Rvp 9929/2012) a sp.
zn. SR 03762/09 z 3. júna 2009 (vec vedená pod Rvp 9930/2012) boli exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom
začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd
svojím uznesením č. k. 6 Er 250/2011-13 z 19. decembra 2011 rozhodol o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora JUDr. R. K. o udelení poverenia na výkon exekúcie
a uzneseniami č. k. 3 Er 204/2010-29 z 8. marca 2012, č. k. 3 Er 44/2011-24 z 8. marca
2012 a č. k. 6 Er 370/2009-42 z 20. februára 2012 rozhodol o zastavení prebiehajúceho
exekučného konania. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými
rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne
správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje rozhodnutie
formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel spočívajúcich
v tom, že „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
jej právnu vec, keď uviedla, že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc
posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení
rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na
základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu
uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí ... prijatý. Všeobecný
súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do
právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov
vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je
exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že
„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným
a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na
výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a
čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu,
zruší napadnuté rozhodnutia okresného a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9927/2012 až sp. zn. Rvp 9930/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami
okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 9927/2012 rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na výkon exekúcie, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi
rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil
na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý
exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej
v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu
bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.
19. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil
svoje úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to
rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj
odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok
bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.
19.1 Krajský súd v uznesení č. k. 3 CoE 81/2012-31 z 18. apríla 2012 v podstatnom
dôvodil: „Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je
potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi
bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa
rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako
slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z... o ochrane spotrebiteľa každý
spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Obč. zák.
a smernice Rady 93/13/ETTS a zisťoval či zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol
priznaný nárok oprávnenému neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je
preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných
strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa, teda povinného. Rozhodcovskú
doložku upravenú v zmluve správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti.
Súd prvého stupňa vyvodil správny právny záver o tom, že zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná
a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O túto zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu.“
19.2 Krajský súd v uznesení č. k. 23 CoE 140/2012-47 z 30. mája 2012 v podstatnom
dôvodil: „Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať
aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov
uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné
konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí
exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie
jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné.
Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená
možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57
Ex. por. S poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného
uzaviera, že aj po preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por.
so zákonom a poverení súdneho exekútora po tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo
a aj povinnosť exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju, ak sú na to splnené
podmienky.“
19.3. Krajský súd v uznesení č. k. 16 CoE 51/2012-42 zo 16. mája 2012
v podstatnom dôvodil: „Odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné
zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže
súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu
nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre
exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má
nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,
alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne
aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že
predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená, a preto predstavujúca
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Zatiaľ čo veriteľ
má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade
s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998
o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávame spotrebiteľských
sporov. ...
Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že o neprijateľnú zmluvnú
podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu
tak, ako tomu bolo v tomto prípade.“
19.4 Krajský súd v uznesení č. k. 23 CoE 145/2012-60 z 8. júna 2012 v podstatnom
dôvodil: „Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je,
potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi
bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Podľa odvolacieho súdu sa
v prejednávanej veci jedná o zmluvu o úvere uzavretú podľa príslušných ustanovení Obč.
zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch podľa § 52 ods. 1 Obč.
zák. a nasl. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého
základnou funkciou j c ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa
Obč. zák. alebo Obch. zák., ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje
súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaviť výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. V danom prípade súd prvého stupňa zistil nedostatky
v rozhodcovskom konaní až po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie danej
exekúcie. Ex. por., resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebne vykladať v súlade
s celkovým účelom tohto právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie
izolovane. Záver exekučného súdu o jeho oprávnení preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia
plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Ex. por.
a nielen v § 44 ods. 2 Ex. por. v platnom znení. ...
Aj v prejednávanej vecí súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné
podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal
súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má
zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade
s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/RS z 30. marcu 1998
o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov.“
20. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne
vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu
úpravu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj
s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu
a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského
práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy
o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako
napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako
spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je
teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom
konaní.
21. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
22. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné
konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto
právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky
nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1
písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho
exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
23. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
24. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
25. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.D
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
26. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
27. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
28. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.E
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
29. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru
užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie
založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
30. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
31. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
32. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného
v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez
jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
33. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012