Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 467/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2012, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Er 325/2006 a jeho uznesením z 20. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj

porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.

rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení

zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky,

aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu

peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť platiť, bola dlžníkovi na základe

rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa

splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade

exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo

exekúciu uznesením sp. zn. z 20. januára 2012 vyhlásil za neprípustnú a

zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu

potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2012.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. )“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka

namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady

(Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou

domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice

vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné

následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti

splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až

293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj

„podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu

brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,

najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami

výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť

dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na

inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady

93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od

spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“»,

pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva

niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít jiný opravný

prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu

soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů [...]“.

Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového

práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...

Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí

byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná

príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny

dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti

s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS

a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme

za to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky...»

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a

ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania

je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie

ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu

došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti

s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)

poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na

normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa

ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery

formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej

únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. ... neprichádza do úvahy ani jej priamy

účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.

20 ods. 1 SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd

exekúciu zastavil podľa v spojení s

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“ (sťažovateľka mylne v sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením okresného súdu

bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená, pozn.)].

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením

z 30. marca 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

«Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu

prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd Slovenskej

republiky už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu

preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci najvyšší súd

judikoval, že cit.: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský

rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd

viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci , , uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach , a nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 1. 11. 2011. Odvolací súd

nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď

rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke

v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa (ďalej „“) je

neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako

keď rozhodcovskej zmluvy niet. Predmetná rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17

všeobecných obchodných podmienok, upravuje riešenie sporov z uzavretej zmluvy

v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. 9. 2010, podľa ktorého:

„Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo

vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na

udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak

by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by

bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by

chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu,

že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Ustanovenia bolo upravené v až od 1. 1. 2008 a teda nie

je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 12. 9. 2005.

Na veci to však nič nemení, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej

doložky podľa generálnej klauzuly podľa zakotvenej do zákona od 1. 4.

2004. Ustanovenie upravovalo, že spotrebiteľskými

zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj

všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom aj v závere o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky z geografických dôvodov. V zmysle judikatúry súdneho dvora C-

240/08 - C-241/98 Oceano grupo editorial sú závery prvostupňového súdu správne.

Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má

odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná

vzdialenosť cca 400 km na rozhodcovské konanie je odradzujúca.

Vo svetle uvedených záverov správne prvostupňový súd exekučné konanie zastavil,

pretože sa už vymáha plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok

exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok

z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. publikovaný v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom

štádiu konania i bez návrhu zastavená.“),

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka splna kritériá

požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).

Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa

a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku

rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými

podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú

doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho

dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok

Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998,

sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1; uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na

neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími

námietkami.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne vrátane osvojenia si dôvodov ( ). Ani odvolací súd nie je

presvedčený, že by sa mal vykonať predložený rozhodcovský rozsudok. Práva oprávneného

nie sú týmto rozhodnutím v súvislosti s prelomením zásady res iudicata nijako dotknuté.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať za

spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je

dôvodom na zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na

ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie takéhoto konania.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V súlade s § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b)

alebo c).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu

prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie

vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na

čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre

každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri

uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako

smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť,

pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok,

ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra

1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret

(C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení

smernice (za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade

a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené

považuje ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady

v jej veciach za neopodstatnenú.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak

v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na

právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až (ďalej len „OSP“)]

vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd

uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj

túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1

písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta

prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom

ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd považuje

rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného

poriadku s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.

Z vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

ustanovenia druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení

všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru o tom, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného

poriadku sú v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na

zaujatie stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu na

skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala

sťažovateľka.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj

vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným

spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť

sťažovateľkou označené základné práva podľa ani práva podľa dohovoru.

V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe

a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1

písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejuduciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na

to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti krajského súdu

postupovať v súlade s a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie

o predbežnej otázke tak, ako ich uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd nemohol preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu

z hľadiska toho, či sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal

s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej

všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe,

v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu

postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr. ), však bolo

úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo povinnosťou krajského súdu

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti

možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu, ktoré „vychádzal[o] zo zistenia, že sa vymáha plnenie

zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil

(okresný súd, pozn.) na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa a tiež aj z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta rozhodcovského

konania, keďže miesto rozhodcovského konania sa dohodlo na druhom konci republiky.“.

Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal na relevantnú

judikatúru Súdneho dvora („... Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano

Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom“ — pozri citovanú časť napadnutého rozsudku

krajského súdu, pozn.) vzťahujúcu sa na skutkovo a právne obdobné prípady (neprijateľnosť

miesta rozhodcovského konania), ktorá tvorí podľa názoru ústavného súdu dostatočný

základ pre rozhodnutie vo veci, nemôže vyvolávať pochybnosť o tom, že v posudzovanej

veci aplikoval právo EÚ, pričom v konečnom dôsledku táto skutočnosť odôvodňuje aj to,

prečo v danom prípade nebol povinný požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke.

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval

ústavne konformným spôsobom, keď uznesením sp. zn. z 30. marca 2012

potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 20. januára 2012 vo výroku

o zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012