Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 259/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R. M., SRN, Ing. M. K., B., R. M., B., a K., Spojené

kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, zastúpených advokátom JUDr. P. M., B.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4

a , ako aj práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. z 5. novembra 2007 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. M., Ing. M. K., R. M. a K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2009 doručená sťažnosť R. M., Ing. M. K., R. M. a K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie (ďalej len „“), svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 5. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“ ) sp. zn. z 11. novembra 2008.

Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti uviedli, že «návrhom podaným

dňa 15. 8. 2005 na Okresnom súde Senica sa domáhali voči žalovanému N., a. s., G., IČO...

(teraz N. a. s., G., IČO...) (ďalej len „N.“) určenia neplatnosti uznesení č. 3/2005

a č. 4/2005 valného zhromaždenia spoločnosti N. prijatých na valnom zhromaždení

konanom dňa 17. 5. 2005 a to ako akcionári spoločnosti N.

Uznesením č. 3/2005 bola schválená výročná správa spoločnosti N. za rok 2004,

riadna účtovná závierka za rok 2004, ročná konsolidovaná účtovná závierka spoločnosti N.

podľa medzinárodných štandardov za rok 2004, ročná konsolidovaná účtovná závierka

spoločnosti N. podľa slovenských štandardov za rok 2004, návrh na rozdelenie zisku za rok

2004 a iné zmeny vo vlastnom imaní spoločnosti N.

Uznesením č. 4/2005 bolo rozhodnuté o ukončení kótovania akcií spoločnosti N.

na kótovanom hlavnom trhu B., a. s. a o ukončení obchodovania s akciami spoločnosti N.

na B., a. s.».

Dôvodom, pre ktorý sa sťažovatelia obrátili na všeobecný súd s návrhom

na vyslovenie neplatnosti predmetných uznesení valného zhromaždenia, bolo v prípade

uznesenia č. 3/2005 neposkytnutie informácie „ohľadne hospodárenia spoločnosti N. –

rozdelenia tržieb spoločnosti N. podľa jednotlivých činností spoločnosti a o informácie

ohľadne tržieb za predaj uhľovodíkov za roky 2004 a 2003“.

O túto informáciu požiadal sťažovateľ R. M. valné zhromaždenie ešte

pred schvaľovaním predmetného uznesenia, pričom „predstavenstvo spoločnosti N.

a následne aj dozorná rada spoločnosti N. rozhodla o tom, že neposkytne sťažovateľovi č. 1

informáciu ohľadne tržieb z uhľovodíkov za roky 2004 a 2003 ani ďalších skutočností, ktoré

majú vplyv na výšku zisku, lebo ide o predmet obchodného tajomstva“.

Týmto postupom podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu práva akcionára

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ R. M. proti tomuto uzneseniu

podal protest priamo na valnom zhromaždení spoločnosti. Sťažovatelia zastávajú názor,

že takto nemali možnosť „kvalifikovane rozhodnúť o predmete, ktorého sa požadovaná

informácia týkala, nemohli sa rozhodnúť o schválení alebo odmietnutí účtovnej závierky.

Stratili možnosť vykonávať kontrolu nad činnosťou orgánov spoločnosti N., ako jeden

zo základných zložiek práva akcionára inkorporovaného v akcií, ďalej stratili možnosť

zúčastniť sa na riadení spoločnosti v zmysle a takýmto spôsobom

zabezpečiť kontrolu a ochranu svojho majetku, ktorým hospodári spoločnosť, ktorej

sú akcionármi.“.

Ďalším dôvodom, pre ktorý sa sťažovatelia domáhali vyslovenia neplatnosti

uznesenia valného zhromaždenia č. 3/2005, bola tiež skutočnosť, že tento dokument

schválený ako účtovná závierka „nebol úplný (chýbali práve tie informácie, na ktoré

sa sťažovatelia pýtali), bol vyhotovený v rozpore so slovenskými právnymi predpismi,

ako to je uvedené aj v správe nezávislého audítora D., s. r. o.“. Podľa názoru sťažovateľov

„rozhodnutie o rozdelení zisku, ktoré sa opiera o nezákonným spôsobom zostavenú účtovnú

závierku, je taktiež neplatné“.

Uznesením č. 4/2005 valné zhromaždenie rozhodlo o ukončení obchodovania

s akciami spoločnosti N. Ako sťažovatelia uviedli, za toto uznesenie „sťažovatelia

(sťažovateľ č. 1 a sťažovateľ č. 2) nehlasovali, podali protest proti nemu“.

Dôvodom na vyslovenie neplatnosti tohto uznesenia je podľa sťažovateľov najmä

úzky vzťah dôsledkov uznesenia č. 4/2005 s ne.

Podľa vyjadrení sťažovateľov „skončenie obchodovania s akciami totiž ex lege zakladá

právo akcionárov hlasujúcich proti ukončeniu obchodovania s akciami na odkúpenie ich

akcií, avšak za cenu určenú spôsobom stanoveným v § 118 zákona o cenných papieroch.

Pilierom určenia ceny akcií v zmysle zákona o cenných papieroch je totiž znalecký posudok

(ponúknutá cena za akciu nemôže byť nižšia než cena stanovená znaleckým posudkom),

ktorý nevyhnutne vychádza z účtovnej závierky, schválenej v rozpore so zákonom.“.

Negatívny dopad dôsledkov prijatia uznesenia č. 4/2005 videli sťažovatelia

aj v skutočnosti, že „zákon o cenných papieroch nedáva sťažovateľom žiadnu možnosť

na preskúmanie ceny akcií schválenej Ú. (teraz N.) podľa § 119 zákona o cenných

papieroch v rámci povinnej ponuky na prevzatie. Akcionári nemajú právo nechať

preskúmať znalecký posudok vypracovaný za účelom stanovenia ceny akcií, ani rozhodnutie

Ú. týkajúce sa schválenia ceny akcií. Týmto dochádza k významným zásahom do

majetkových práv sťažovateľov.“.

Návrh sťažovateľov na vyslovenie neplatnosti predmetných uznesení valných

zhromaždení okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. novembra 2007 zamietol.

V rámci odvolacieho konania začatého na základe odvolania sťažovateľov krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2008 rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil.

V postupe všeobecných súdov vidia sťažovatelia porušenie svojich základných práv

a slobôd.

Nesúlad postupu súdov s ustanovením vidia sťažovatelia

v skutočnosti, že „všeobecné súdy neposkytli ochranu sťažovateľom vo forme vyhlásenia

uznesenia valného zhromaždenia, ktorému predchádzalo porušenie zákona, s ktorým

bezprostredne a úzko porušenie súviselo, za neplatné, hoci neposkytnutie požadovaných

informácií viedlo k zásadnému deficitu na strane sťažovateľov v možnosti uplatňovať

kontrolu riadenia a prostredníctvom svojich akcionárskych práv podieľať sa na riadení

spoločnosti N., ako aj pri uplatňovaní vlastných nárokov vyplývajúcich z neposkytnutia

týchto informácií (rozhodnúť sa hlasovať za alebo proti účtovnej závierke schvaľovanej

na valnom zhromaždení, uplatňovať vlastné návrhy, posúdiť primeranosť ceny za akcie

v povinnej ponuke, vyvodiť zodpovednostné dôsledky vo vzťahu k orgánom spoločnosti N.

v súvislosti s hospodárením spoločnosti N. na základe znalosti skutkovej podstaty). Tým

sťažovatelia boli znevýhodnení oproti ostatným akcionárom, ktorým súd poskytuje ochranu

vo forme vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak samotné uznesenie

valného zhromaždenia hoci len nepodstatným spôsobom porušuje práva akcionára (§ 131

).“.

Neposkytnutím požadovaných informácií o hospodárení spoločnosti bola podľa

názoru sťažovateľov „porušená rovnaká možnosť sťažovateľov a iných akcionárov

zúčastniť sa na riadení spoločnosti N., čo zahŕňa právo hlasovať na valnom zhromaždení

so znalosťou o prerokovanej veci, z dôvodu, že sťažovatelia nedisponovali informáciami

potrebnými pre výkon svojich práv v porovnaní s inými akcionármi, ktorí mali dostatok

informácií potrebných na hlasovanie na valnom zhromaždení“.

Zásah do základného práva vlastniť majetok podľa a 4 vidia

sťažovatelia v skutočnosti, že odmietnutím poskytnutia informácií im ako akcionárom bola

v rozpore so zákonom obmedzená možnosť relevantne sa rozhodovať o nakladaní

s majetkom (akciami) a hlasovať. Zásahom do práva vlastniť majetok bolo tiež schválenie

uznesenia o ukončení obchodovania spoločnosti s akciami a s tým súvisiaca povinná ponuka

„na odkúpenie akcií akcionárov hlasujúcich proti ukončeniu obchodovania za cenu,

ktorá vychádza aj z účtovných podkladov schválených nezákonným postupom valným

zhromaždením. Informácie, ktoré neboli poskytnuté, majú vplyv na cenu v povinnej ponuke.

Ich neposkytnutie má vplyv na možnosť posúdenia primeranosti ceny, čo má za následok

obmedzenie práva sťažovateľov na možnosť správne a zodpovedne sa rozhodnúť,

ako naložia v rámci povinnej ponuky zo svojimi akciami.“.

Takýto postup „je možné postaviť na rovinu vyvlastnenia resp. núteného obmedzenia

vlastníckeho práva akcionárov. Náhradu za akcie predané v rámci povinnej ponuky

na prevzatie zákon o cenných papieroch totiž stanovuje bez možnosti jej preskúmania,

bez možnosti preskúmania rozhodnutia Ú. (teraz N.) o schválení tejto ceny zo strany

dotknutých akcionárov, čím nie je zaručená jej primeranosť.“.

Vo vzťahu k sťažovatelia vidia zásah do svojho práva na súdnu

ochranu v skutočnosti, že „akcionárom, ktorým vzniká právo odpredať svoje akcie

pri skončení obchodovania s akciami náš právny poriadok nepriznáva ochranu ich

majetkových práv. Zákon o cenných papieroch, ani iný právny predpis neumožňuje

napadnúť dotknutému akcionárovi rozhodnutie Ú. (teraz N.), hoci ide o rozhodnutie,

ktoré sa jednoznačne dotýka jeho práv a právom chránených záujmov, konkrétne jeho

majetkových práv a vlastníctva. Rozhodnutie konkrétnej akciovej spoločnosti o ukončení

obchodovania s akciami je – podľa názoru všeobecných súdov – z tohto dôvodu

nenapadnuteľné. Navyše, v konkrétnom prípade všeobecné súdy nepoužili ani možnosť danú

. Inú možnosť brániť svoje ústavné

práva ale sťažovatelia v skutočnosti nemajú.“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu bolo porušené, a preto žiadajú

rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu zrušiť.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. zo dňa 5. 11. 2007

a rozsudkom Krajského súdu Trnava č. k. zo dňa 11. 11. 2008 základné

práva a slobody sťažovateľov zakotvené v článku 12 ods. 1, v článku 20 ods. 1, v článku 20

ods. 4 v článku 46 ods. 1 SR a právo na ochranu majetku zakotvené v článku 1

Dodatkového protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli

porušené.

Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Senica č. k. zo dňa 5. 11.

2007 a rozsudok Krajského súdu Trnava č. k. zo dňa 11. 11. 2008 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu v Senici na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie , svojich základných

práv vlastniť majetok podľa a 4 a základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2007

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. novembra 2008.

1. K namietanému porušeniu , základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody

je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy

(napr. ).

Proti rozsudku okresného súdu mali sťažovatelia možnosť podať odvolanie.

Ako zo spisu a tiež z obsahu samotnej sťažnosti nepochybne vyplýva, sťažovatelia toto

svoje právo využili, pričom v podanom odvolaní v dostatočnej miere uplatnili námietky

voči skutkovým a právnym záverom prvostupňového súdu v merite veci. O podanom

odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2008.

Uvedené skutočnosti vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1

vylučujú právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu (napr. ). Z princípu subsidiarity v zmysle ustálenej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd poskytujú

predovšetkým všeobecné súdy. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto

právnej ochrany aj zárukou zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu , základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

K namietanému porušeniu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,

aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia

niektorého z práv a slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Z obsahu podanej sťažnosti jednoznačne nevyplýva, akým postupom krajského súdu

malo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu (napr. ) k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

Sťažovatelia sa domáhali určenia neplatnosti valného zhromaždenia spoločnosti

N. najprv žalobou na okresnom súde, ktorý o tejto žalobe pojednával a následne rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 5. novembra 2007. Proti tomuto rozsudku podali

sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. novembra 2008. Krajský súd sa vo svojom rozsudku riadne vysporiadal s odvolacou

argumentáciou sťažovateľov, a to vo vzťahu k obom uzneseniam valného zhromaždenia,

ktoré sťažovatelia navrhovali zrušiť.

Ústavný súd zistil, že k odvolacej námietke nezákonnosti uznesenia valného

zhromaždenia č. 3/2005 z dôvodu neposkytnutia požadovanej informácie akcionárovi

na valnom zhromaždení krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „samotné

neposkytnutie informácie však bez ďalšieho nemá za následok neplatnosť uznesenia valného

zhromaždenia, v súvislosti s prijatím ktorého k odmietnutiu došlo. Takýto následok zákon

s neposkytnutím informácie akéhokoľvek charakteru nespája, predpokladom úspešnosti

návrhu na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia aj v tomto prípade je,

aby porušenie zákona - tu odmietnutie poskytnutia informácie mohlo obmedziť práva

akcionára vo vzťahu k schvaľovanému bodu programu valného zhromaždenia.“.

V ďalšej argumentácii krajský súd prezentoval právny názor, podľa

ktorého „skutočnosť, že schvaľovaná účtovná závierka za r. 2004 inak obsahovala pravdivé

údaje o hospodárení spoločnosti súčasne všeobecne vylučuje možnosť posudzovania

neposkytnutia detailnejšieho rozdelenia tržieb, či už v informácii pred schválením závierky

alebo v poznámkach k účtovným výkazom, za také závažné porušenie práv akcionárov,

ktoré by malo za následok neplatnosť prijatého uznesenia. Možnosť akcionárov domáhať

sa zákonnou cestou neposkytnutej informácie tým nebola obmedzená, rovnako ako ich

právo vyvodzovať dôsledky vyplývajúce z nehospodárneho riadenia spoločnosti voči členom

jej predstavenstva.“.

Vo vzťahu k určeniu neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia č. 4/2005 odvolací

súd konštatoval, „že prijaté uznesenie nie je v rozpore so zákonom a ani v procese jeho

schválenia nedošlo k porušeniu zákona, následkom ktorého by bola neplatnosť uznesenia.

Žalobcovia namietali porušenie ich ústavných práv nie samotným uznesením, ale tým,

že platný právny poriadok neumožňuje preskúmanie správnosti znaleckého posudku

stanovujúceho cenu akcií v povinnej ponuke zo strany akcionárov. Ich výhrady sa teda

týkali budúceho procesu určovania ceny akcií, ktoré nie je v kompetencii valného

zhromaždenia a nebolo ani obsahom uznesenia č. 4/2005.“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti argumentujú zásah do ich základného práva

zaručeného skutočnosťou, že žiaden právny predpis neumožňuje

napadnúť dotknutému akcionárovi rozhodnutie N. (ďalej len „N.“), v staršej právnej úprave

Ú., s čím je podľa nich spojená tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia akciovej spoločnosti

o ukončení obchodovania s akciami. Zároveň tiež v tejto súvislosti vytýkajú súdu

skutočnosť, že nevyužil možnosť danú mu ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“).

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že predmet námietky o nemožnosti iniciovať

prieskum rozhodnutia N. v posudzovanom prípade spadá pod rozhodovanie ústavného súdu

o otázkach súladu právnych predpisov s v konaní podľa v rámci

abstraktnej kontroly ústavnosti. V tomto konaní však sťažovatelia nie sú aktívne

legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti už ústavný súd

opakovane judikoval, že v rámci konaní o individuálnej ochrane základných práv a slobôd

nie je možné konať o súlade právnych predpisov (napr. , ,

). Inými slovami, námietka sťažovateľov týkajúca sa nemožnosti prístupu

k súdu v dôsledku stavu právnej úpravy nemôže byť predmetom preskúmania ústavným

súdom na základe sťažnosti podľa .

Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že krajský súd neaplikoval v konaní

postup podľa nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu.

Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej

vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd,

a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup

aplikuje (mutatis mutandis ). V konkrétnej veci však navyše absentuje priama

súvislosť medzi predmetom konania všeobecných súdov (posudzovanie platnosti uznesení

valného zhromaždenia akciovej spoločnosti a s tým súvisiacim okruhom aplikovaných

právnych predpisov) a právnou úpravou, o ktorej sa sťažovatelia domnievajú, že nie je

v súlade s [ o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskoršch

predpisov].

Nad rámec výslovných námietok sťažovateľov ústavný súd dodáva, že pokiaľ

z obsahu celej sťažnosti vyplýva najmä nespokojnosť sťažovateľov s rozhodnutím

krajského súdu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46

ods. 1 . Rozhodnutie o tom, či uznesenie prijaté na valnom zhromaždení akciovej

spoločnosti má byť vyhlásené za neplatné, ako aj posúdenie otázky, či bolo rozhodnutie

valného zhromaždenia prijaté v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo

so stanovami, patrí všeobecnému súdu, ktorý v danej veci aj rozhodol. Skutočnosť,

že sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd nezistil v postupe alebo v rozsudku krajského

súdu také pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do základného práva sťažovateľov

na prístup k súdu. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť

podľa .

K namietanému porušeniu , základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv

hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, treba

posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (napr. , ). Pokiaľ teda zo strany

všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu

ochranu, nemôže byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň sekundárnym

porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť

majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti nezistil v konaní alebo rozhodnutí

krajského súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné

princípy vyjadrené v , nemohol vysloviť porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 . Toto platí rovnako vo vzťahu

k čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietali tiež porušenie princípu rovnosti

zakotveného v postupom všeobecných súdov, ktoré nevyhlásili

za neplatné uznesenie valného zhromaždenia akciovej spoločnosti, pri prijímaní ktorého

bola časť akcionárov znevýhodnená neposkytnutím informácie, čo malo viesť k narušeniu

rovnakej možnosti podieľať sa na riadení spoločnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj opakovane prezentovaný právny

názor, že ústavné direktívy obsiahnuté v nemôžu byť zásadne priamo

samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady

vyjadrené v uvedenom článku majú univerzálny charakter, preto ich aplikácia nie je

možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu verejnej moci

na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (obdobne

napr. , ). Inými slovami, pokiaľ ústavný súd nevysloví zároveň

porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie čl. 12

ods. 1 .

Ako už bolo v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené, ústavný súd pri preskúmaní

námietok sťažovateľov a rozsudku krajského súdu nezistil také skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné pri meritórnom prerokovaní sťažnosti konštatovať porušenie čl. 46

ods. 1 a v spojení s tým aj porušenie a 4 a dodatkového

protokolu zo strany krajského súdu. Ústavný súd tiež nezistil ani priamu súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených základných

práv sťažovateľov. Z týchto dôvodov aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009