Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 141/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

tiež porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. augusta 2011 a svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 30. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a svojich základných

práv podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho

uznesením z 9. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej

doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Z dôvodu nesplnenia

povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky

aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne exekúciu uznesením

okresného súdu sp. zn. z 30. augusta 2011 zastavil. Na základe odvolania

sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením

krajského súdu.

V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. )“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka

namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady

(Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou

domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice

vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné

následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti

splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až

293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy

aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo

mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo

ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný

vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej

verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä

vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne

arbitrážou“», pričom ďalej medziiným uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej

názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít

jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně

rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového

práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...

Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí

byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná

príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny

dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti

s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS

a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme

za to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky...»

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a

ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania

je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie

ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu

došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti

s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)

poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani

jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd

na návrh povinnej (sťažovateľka mylne v sťažnosti uvádza, že tak urobil ex offo) exekúciu

zastavil v súlade s Exekučného poriadku v spojení s

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“ (sťažovateľka v sťažnosti mylne uvádza, že napadnutým

uznesením okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená,

pozn.)].

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať takú, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

«Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti

povinnej sa začalo dňa 23. 08. 2008 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., so sídlom v B., sp. zn. SR 02928/08

zo dňa 15. 04. 2008 s právoplatnosťou dňa 05. 05. 2008 a vykonateľnosťou dňa

09. 05. 2008, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 658,80

Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 449,45 Eur od

09. 01. 2008 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo výške 182,70 Eur do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Z predloženej zmluvy o úvere č. 9010841 zo dňa 28. 05. 2007 (v spise na č. l. 18)

uzavretej medzi účastníkmi konania vyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver vo výške

331,94 Eur (10 000 Sk), ktorý sa povinná zaviazla vrátiť oprávnenému zvýšený o príslušný

poplatok vo výške 321,32 Eur (9 680 Sk), t. j. celkovo 653,26 Eur (19 680 Sk)

v 12 mesačných splátkach po 54,44 Eur (1 640 Sk) počnúc dňom 15. 06. 2007.

Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, v ktorých bode 17 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory

zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešiť a) pred S.

zriadeným spoločnosťou S., a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej

vyplýva, že povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba – nepodnikateľ. Z tohto

dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia

tykajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Navyše oprávneným nebol

v priebehu odvolacieho konania tvrdený ani preukázaný opak.

Zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru (z bodu 19), ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere, síce vyplýva dohoda zmluvných strán v zmysle ust. § 262 ods. 1

, podľa ktorej sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať

. Odvolací súd je však toho názoru, že tieto ustanovenia v danom

prípade nemožno použiť vzhľadom na to, že prednosť má špeciálna právna úprava, a to

zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali

(špeciálna právna úprava ruší všeobecnú právnu úpravu t. j. úpravu v Obchodnom

zákonníku). Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou je nepochybne zmluvou

o spotrebiteľskom úvere, aj keď je označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa ust. § 497

a nasl. , pretože podľa ust. , ak má byť

právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli

účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch,

ako správne uviedol súd prvého stupňa.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred

pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek

pochybností obchodné podmienky, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, pretože boli už vopred

pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého

predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle

ust. (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.

V ustanovení sa len demonštratívnym výpočtom (arg.

slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet

neprijateľných podmienok, môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú

podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Pri výklade obsahu spotrebiteľských zmlúv sa vychádza z

výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ust. ), na

čo súd prvého stupňa správne poukázal.

Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby

všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní

pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil

aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4

(písm. r) účinného od 01. 01. 2008. O takúto zmluvnú podmienku

ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym

súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh

na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z tohto dôvodu neobstojí

odvolacia námietka oprávneného, že sa jedná o nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá je

prípustná.

Dojednanie takejto rozhodcovskej doložky je v rozpore s garantovaných

práv na súdnu ochranu zaručených a nasl. , ako

aj v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súd prvého

stupňa preto správne konštatoval neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej

doložky, ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobovala značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993

považuje odvolací súd za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade

nevychádzal z priameho účinku smernice a ani neuviedol, že sa jedná o primárny prameň

práva Európskej únie. Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa

jedná o článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako

sekundárneho prameňa komunitárneho práva. Smernica je rovnako ako nariadenie

záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého dosiahnutie predpokladá. Členské štáty

Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom ktorý si sami zvolia. Tento proces

sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie smernice prijatím

vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu (MAZÁK, J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M.:

Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana, Bratislava: Iura Edition,

2009). V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím

ustanovení o spotrebiteľskom práve (ust. až 54) v súvislosti

so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01. 05. 2004). Súd prvého stupňa

správne poukázal na ustanovenia upravujúce spotrebiteľské právo.

Odvolacia námietka oprávneného preto bola aj v tejto časti neopodstatnená.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd najskôr uvádza, že jedným z nevyhnutých

predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa názoru ústavného súdu je preto z ústavného

hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený v napadnutom uznesení)

vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to

buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie

exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody

na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V súlade s § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1

písm. b) alebo c).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica“ alebo „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej

republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.

nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,

ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva,

že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok,

ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré

boli prijaté skôr ako smernica, alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá,

povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa

dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra

1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej

aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice

význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa

neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za neopodstatnenú.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej krajský súd postupoval neústavne,

ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje

na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122

až (ďalej len „OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu

vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného

hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky

za neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1

písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd

považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného

poriadku s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.

Z vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

ustanovenia druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení

všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru o tom, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného

poriadku sú v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh

na zaujatie stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu

na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku

mala sťažovateľka.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným

spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť

sťažovateľkou označené základné práva podľa ani práva podľa dohovoru.

V ďalšej časti ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe

a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1

písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej únie.

Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti krajského súdu

postupovať v súlade s a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie

o predbežnej otázke tak, ako ich uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd nemohol preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu

z hľadiska toho, či sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal

s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej

všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe,

v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu

postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr. ), však bolo

úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo povinnosťou krajského súdu

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti

možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval

ústavne konformným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie

okresného súdu vo výroku o zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako

aj základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013