Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 141/2013
PDF · 401.64 KB
No categories available
IV. ÚS 141/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Er 1276/2008 a jeho uznesením z 30. augusta 2011 a svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 140/2011
a jeho uznesením z 9. augusta 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Er 1276/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením
z 30. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 140/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho
uznesením z 9. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej
doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),
rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Z dôvodu nesplnenia
povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky
aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne exekúciu uznesením
okresného súdu sp. zn. 12 Er 1276/2008 z 30. augusta 2011 zastavil. Na základe odvolania
sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením
krajského súdu.
V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz
diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08)“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka
namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady
(Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou
domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice
vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné
následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti
splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až
293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy
aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo
ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný
vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej
verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou“», pričom ďalej medziiným uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej
názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít
jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně
rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...
Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí
byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej
je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny
dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti
s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS
a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme
za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy
o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predkladajú prejudiciálne otázky...»
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a
ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania
je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo
vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok“.
Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne
konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť
hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti
s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)
poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto
sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom
Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani
jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd
na návrh povinnej (sťažovateľka mylne v sťažnosti uvádza, že tak urobil ex offo) exekúciu
zastavil v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“ (sťažovateľka v sťažnosti mylne uvádza, že napadnutým
uznesením okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená,
pozn.)].
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
možno považovať takú, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:
«Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti
povinnej sa začalo dňa 23. 08. 2008 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., so sídlom v B., sp. zn. SR 02928/08
zo dňa 15. 04. 2008 s právoplatnosťou dňa 05. 05. 2008 a vykonateľnosťou dňa
09. 05. 2008, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 658,80
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 449,45 Eur od
09. 01. 2008 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo výške 182,70 Eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Z predloženej zmluvy o úvere č. 9010841 zo dňa 28. 05. 2007 (v spise na č. l. 18)
uzavretej medzi účastníkmi konania vyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver vo výške
331,94 Eur (10 000 Sk), ktorý sa povinná zaviazla vrátiť oprávnenému zvýšený o príslušný
poplatok vo výške 321,32 Eur (9 680 Sk), t. j. celkovo 653,26 Eur (19 680 Sk)
v 12 mesačných splátkach po 54,44 Eur (1 640 Sk) počnúc dňom 15. 06. 2007.
Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, v ktorých bode 17 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory
zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešiť a) pred S.
zriadeným spoločnosťou S., a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej
vyplýva, že povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba – nepodnikateľ. Z tohto
dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka tykajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Navyše oprávneným nebol
v priebehu odvolacieho konania tvrdený ani preukázaný opak.
Zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru (z bodu 19), ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, síce vyplýva dohoda zmluvných strán v zmysle ust. § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Odvolací súd je však toho názoru, že tieto ustanovenia v danom
prípade nemožno použiť vzhľadom na to, že prednosť má špeciálna právna úprava, a to
zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali
(špeciálna právna úprava ruší všeobecnú právnu úpravu t. j. úpravu v Obchodnom
zákonníku). Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou je nepochybne zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, aj keď je označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa ust. § 497
a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa ust. § 41a Občianskeho zákonníka, ak má byť
právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch,
ako správne uviedol súd prvého stupňa.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybností obchodné podmienky, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, pretože boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého
predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle
ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.
V ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa len demonštratívnym výpočtom (arg.
slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet
neprijateľných podmienok, môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú
podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Pri výklade obsahu spotrebiteľských zmlúv sa vychádza z
výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka), na
čo súd prvého stupňa správne poukázal.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby
všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní
pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil
aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka (písm. r) účinného od 01. 01. 2008. O takúto zmluvnú podmienku
ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z tohto dôvodu neobstojí
odvolacia námietka oprávneného, že sa jedná o nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá je
prípustná.
Dojednanie takejto rozhodcovskej doložky je v rozpore s Ústavou garantovaných
práv na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súd prvého
stupňa preto správne konštatoval neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej
doložky, ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobovala značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.
Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993
považuje odvolací súd za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade
nevychádzal z priameho účinku smernice a ani neuviedol, že sa jedná o primárny prameň
práva Európskej únie. Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa
jedná o článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako
sekundárneho prameňa komunitárneho práva. Smernica je rovnako ako nariadenie
záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého dosiahnutie predpokladá. Členské štáty
Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom ktorý si sami zvolia. Tento proces
sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie smernice prijatím
vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu (MAZÁK, J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M.:
Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana, Bratislava: Iura Edition,
2009). V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti
so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01. 05. 2004). Súd prvého stupňa
správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo.
Odvolacia námietka oprávneného preto bola aj v tejto časti neopodstatnená.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd najskôr uvádza, že jedným z nevyhnutých
predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa názoru ústavného súdu je preto z ústavného
hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený v napadnutom uznesení)
vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to
buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie
exekúcie.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody
na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
V súlade s § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b) alebo c).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica“ alebo „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.
nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,
ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva,
že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré
boli prijaté skôr ako smernica, alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá,
povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra
1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej
aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice
význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa
neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za neopodstatnenú.
K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej krajský súd postupoval neústavne,
ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje
na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom
všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa
ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122
až § 124 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu
vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného
hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky
za neopodstatnenú.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd
považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci,
odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší
a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil
ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného
poriadku s príslušnými ustanoveniami ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy
v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.
Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým
podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho
rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod
sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná
skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je
odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení
všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.
Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky
viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu
úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto
procese nedospel k názoru o tom, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného
poriadku sú v rozpore s ústavou, nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh
na zaujatie stanoviska ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku
mala sťažovateľka.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným
spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť
sťažovateľkou označené základné práva podľa ústavy ani práva podľa dohovoru.
V ďalšej časti ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke
sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade
práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej únie.
Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa
na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného
prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí
aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu
prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť
s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti krajského súdu
postupovať v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) OSP a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie
o predbežnej otázke tak, ako ich uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd nemohol preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu
z hľadiska toho, či sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal
s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej
všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe,
v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu
postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr. IV. ÚS 108/2010), však bolo
úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo povinnosťou krajského súdu
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti
možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku
vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08,
II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých
vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval
ústavne konformným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie
okresného súdu vo výroku o zastavení exekučného konania.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené
považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa
možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty
sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd
poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6
ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky
konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2013