Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 36/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a tiež porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. decembra 2011, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj

porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky,

resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného S., a. s. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení

zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky,

aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu

peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť plniť“, bola dlžníkovi na základe

rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa

splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade

vykonateľného exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu). Okresný súd

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2012.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vyčíta ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd podľa

nej „svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých

procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „rozhodol nad rámec zverenej

právomoci,... rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,...

svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,... rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu

právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Zákonodarca

priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských

súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania

zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené

vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax

je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice Rady Európskych spoločenstiev

sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych

noriem sťažovateľ (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil

a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike

povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej

aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci

aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože

je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým

osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia).“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho základného

práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých existencia

nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako napr.

„pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení

s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka doplnila svoju argumentáciu podaním

doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012, v ktorom poukazuje na § 57 ods. 5

Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, podľa ktorého ak súd rozhoduje

podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Sťažovateľka poukazuje na

intertemporálne ustanovenia, podľa ktorých sa toto znenie vzťahuje aj na konania začaté

predo dňom účinnosti tohto zákona. Keďže okresný súd nenariadil vo veci ústne

pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa, je sťažovateľka toho

názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd

zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Zároveň

uviedol, že po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne o zastavení exekučného konania

v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

postupom a uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za relevantné objasniť kľúčovú skutočnosť

z pohľadu sťažovateľky, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, mal právomoc skúmať prípustnosť

exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

uznesenia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odôvodnil okrem iného aj § 44 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý

bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul z dôvodu

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu

na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej

účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán

v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená

na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

Krajský súd v napadnutom uznesení vyložil svoje úvahy týkajúce sa posúdenia

v tejto veci rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej

podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského

súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom) vo vzťahu k normám

spotrebiteľskej legislatívy.

Krajský súd v napadnutom uznesení akceptoval posúdenie zmluvy o úvere uzavretej

medzi sťažovateľkou a povinnou osobou okresným súdom ako zmluvy spotrebiteľskej.

Povinnosť exekučného súdu preskúmavať rozhodcovskú doložku odôvodnil aj so zreteľom

na § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť,

exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore

so zákonom. V rámci tohto prieskumu, ako uvádza krajský súd, exekučný súd

predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne

legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol

vydaný orgánom na to oprávneným, má podľa názoru krajského súdu exekučný súd právo

posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj

z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom telecomunicaciones SL v.

Cristina Rodríguez Nogueira.

Krajský súd ďalej uviedol, že «Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie

(iný titul) vykonateľné tak i po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 9. februára 2012 sp. zn. ).

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinná z rozhodcovského rozsudku bola

v rozhodcovskom konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012

sp. zn. princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach

v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv

spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je

spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku tohto exekučného

titulu so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

K oprávneným namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd

uvádza, že v štádiu, pri ktorom súd skúma či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednáva

a za prítomnosti oprávneného a povinného.».

Na základe uvedeného krajský súd považoval sťažovateľkou namietaný postup súdu

prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

K námietke sťažovateľky, že okresný súd posúdil rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú podmienku, krajský súd uviedol, že „V posudzovanom prípade sa

rozhodcovská doložka nachádzala v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského

vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré

vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie práv

z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská,... ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;

rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to

jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( Občiansky

súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského

vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý

vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie práv

z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na

všeobecnom súde. považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu...

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred

rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné sírany delegovali takúto právomoc.

V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky

osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne

o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok

z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka

na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom princípu dobrých mravov je plne

opodstatnená. v ustanovení za neprijateľné označil

dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby

spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa. V zmysle ust. § 53

ods. 5 je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej

podmienky...“.

V závere svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že „rozhodcovská doložka

obsiahnutá v Zmluve o úvere bola čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako

taká bola od počiatku neplatnou podľa , pretože rozhodcovské konanie,

ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany

zmluvných strán, a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť

spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu

exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným

dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe

tatko nespôsobilého exekučného titulu... Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ako vecne správne.“.

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu

aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako

spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53

v platnom znení a naň nadväzujúcu legislatívnu úpravu zákona

č. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj s poukazom

na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“) a na ustálenú judikatúru

ústavného súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia

spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie

ustanovenia zmluvy o úvere, ktoré zakladajú právomoc rozhodcovského súdu na konanie,

a to z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky,

reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou

zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní, je podľa krajského súdu nepochybné, že aj samotný

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému

vznikol nárok, ktorý by bol vynútiteľný v exekučnom konaní.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie okresného

súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má

v zmysle § 44 Exekučného poriadku povinnosť preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady, ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský

štát, pre ktorý je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní

vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo

neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno

s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica

sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing

(C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s.

I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice

(za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii

vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje

ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej

veciach za neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1

písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd

považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa (ďalej len „OSP“) súd

konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi

návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného

poriadku s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.

Z vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

ustanovenia druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení

všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku

sú v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie

stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu

na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku

mala sťažovateľka.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným

spôsobom, a preto niet dôvodu na prijatie záveru, že by svojím postupom alebo napadnutým

uznesením mohol porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa , resp. práva

podľa dohovoru.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne,

ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje

na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd

skúma, či exekučný titul je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku,

sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd

uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto považuje

aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. A navyše, jej argumentácia uplatnená

v podaní doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2012 týkajúca sa nariadenia verejného

pojednávania sa opiera o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného poriadku platnú a účinnú

od 9. augusta 2012 a napadnuté uznesenia krajského súdu aj okresného súdu boli vydané

v prvom polroku 2012.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením

krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu (ako aj uznesením okresného súdu vzhľadom na jeho

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ,

, , ). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa

právomoci krajského súdu rozhodujúceho v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená,

preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva

otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu

v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti

obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy

na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako

neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013