Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 354/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 30. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením zo 14. mája 2012

a sp. zn. a jeho uznesením z 18. mája 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

5535/2012 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012,

21. mája 2012 a 6. júna 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a

jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a

jeho uznesením z 29. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením zo 14. mája 2012 a sp. zn.

(spolu ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho uznesením z 18. mája 2012 (spolu ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 12303/2011, sp. zn. Ex 12486/2011, sp. zn.

Ex 12479/2011, sp. zn. Ex 7408/2011, sp. zn. Ex 12345/2011, sp. zn. Ex 3493/2012

a sp. zn. Ex 3952/2012 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho

vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Prešov, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných

práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. porušil jeho práva,

konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.

: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší

účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust.

Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade

existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný

súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcie v čase, keď takéto rozhodnutie nebolo možné vydať z dôvodu, že nedošlo

k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), keďže „Sťažovateľ podaním... požiadal porušovateľa o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol

a vydal len napadnuté uznesenia, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez

existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažností označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň

navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon

domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k namietanému porušeniu a dohovoru postupom okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením

z 29. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. mája 2012 a sp. zn. a jeho

uznesením z 18. mája 2012

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením

z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. mája 2012 a sp. zn. a jeho uznesením z 18. mája 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu

sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť

dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust.

a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd

nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj

zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým

tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených na Exekútorskom úrade, B., pod sp. zn. Ex

12303/2011, sp. zn. Ex 12486/2011, sp. zn. Ex 12479/2011, sp. zn. Ex 7408/2011, sp. zn.

Ex 12345/2011, sp. zn. Ex 3493/2012 a sp. zn. Ex 3952/2012, nie je podľa § 30 ods. 10

Exekučného poriadku prípustný opravný prostriedok, a keďže zo zistení ústavného súdu

vyplýva, že sťažovateľ aj napriek jeho tvrdeniu o podaní opravných prostriedkov podľa §

201 a nasl. tieto proti napadnutým uzneseniam okresného súdu nepodal, preskúmal

ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za

následok ich odmietnutie už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta v prvom rade porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Okresný súd v uzneseniach sp. zn. z 29. marca 2012, sp. zn.

z 11. apríla 2012, sp. zn. z 30. marca 2012, sp. zn.

z 11. apríla 2012 a sp. zn. z 30. marca 2012 okrem iného

uviedol, že «Exekútor je jedným zo subjektov, ktorý sa podieľa na realizácii súdnej ochrany.

V súlade s ustanovením § 2 Exekučného poriadku má súdny exekútor postavenie verejného

činiteľa a realizuje nútený výkon súdnych rozhodnutí. Vzhľadom na tieto skutočnosti musí aj

vo vzťahu k nemu existovať garancia nezávislosti a nestrannosti. Nestrannosť exekútora je

daná nedostatkom jeho vnútorného psychického vzťahu ku konkrétnej prejednávanej veci

ako aj neexistenciou okolností, ktoré by moli viesť k pochybenosti o tom, že exekútor takýto

vzťah k veci má. Nestranný je len taký exekútor, ktorý podľa svojho svedomia a vedomia je

nezávislý od prejednávanej veci a od strán sporu v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že

voči nim nemá predsudky, sympatie ani antipatie, že ani jedna zo strán nemá v jeho očiach

prednosť ani nedostatok, príp. výhodu ani nevýhodu a že k právnemu vzťahu, ktorý rieši

nezískal vzťah ešte predtým, ako mu bola zverená na rozhodnutie. Uplatňuje sa tu teória

zdania, podľa ktorej nestačí, že exekútor je objektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť v očiach strán a to nie len účastníkom konania, ale aj verejnosti.

Inštitút vylúčenia súdneho exekútora je jedným z prostriedkov zabezpečenia ústavnej

požiadavky nestrannosti orgánov súdnej ochrany. Exekútor môže byť vylúčený z exekučného

konania na základe námietky zaujatosti uplatnenej účastníkom exekučného konania alebo

na základe oznámenia exekútora o skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť vylúčený.

V tomto prípade, si súdny exekútor svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ustanovenia § 30

ods. 3 Exekučného poriadku nesplnil. Súd však zo svojej činnosti zistil, že tento exekútor je

bývalým zamestnancom oprávneného. Vzhľadom na vedomosť súdu o skutočnostiach, ktoré

by mohli viesť k pochybnostiam o nestrannosti a nezávislosti súdneho exekútora

v exekučnom konaní, dospel súd k záveru, že aj napriek nesplneniu oznamovacej povinnosti

zo strany exekútora, či už vedomej alebo nevedomej, je súd nie len oprávnený ale aj povinný

vo veci konať a posúdiť či sú dané podmienky na vylúčenie súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 13. apríla 2011,

č. k. -37 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 25. mája

2010. Ďalej zrušil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. z 25. mája 2010

na základe sťažovateľom (povinným) podanej námietky zaujatosti proti súdnemu

exekútorovi JUDr. R. K., Exekútorský úrad B., z dôvodu, že tento bol bývalým

zamestnancom spoločnosti P. s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“) rozhodol, že súdny

exekútor nie je vylúčený z vykonávania funkcie vo veci exekúcie proti sťažovateľovi na

uspokojenie pohľadávky oprávnenej vo výške 7 078, 87 € s prísl. na základe exekučného

titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu a návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení predmetného nálezu Ústavný súd konštatoval, že nezlučiteľnosť

činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4

Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu

v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne

v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti,

ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie

nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného

činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie

podľa § 30ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu. ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,

v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonávaním tejto

exekúcie poverí súd.

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. , a , ). Rešpektovanie princípu

právne j istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak

v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne

a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb

k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(, m. m. , , ). Aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej

republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Výrok nálezu Ústavného súdu je záväzný úsudok Ústavného súdu o petite

obsiahnutom v návrhu na začatie konkrétneho konania. Aj keď vyššie uvedený nález

Ústavného súdu je právne záväzný pre konanie, ktoré ho sa týka, dá sa predpokladať, že

nakoľko v exekučnom konaní..., vedenom na Okresnom súde Prešov..., sú skutkové

predpoklady (t. j. osoba oprávneného a súdneho exekútora) zhodné so skutkovými

predpokladmi, z ktorých vychádzal aj vyššie uvedený nález Ústavného súdu, Ústavný súd by

v prípadnom spore postupoval rovnako a opätovne by rozhodol, že sú dané okolnosti na

vylúčenie súdneho exekútora z exekúcie.

S poukazom na skutočnosť preukázanú už Okresným súdom Žiar nad Hronom, a to,

že JUDr. R. K. je bývalým zamestnancom oprávneného v spojení s vyššie uvedeným

nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku

tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania exekúcie...».

Okresný súd v uzneseniach sp. zn. zo 14. mája 2012 a sp. zn.

z 18. mája 2012 predovšetkým uviedol, že „Exekútor je jedným zo

subjektov, ktorý sa podieľa na realizácii súdnej ochrany. V súlade s ust. § 2 Exekučného

poriadku má postavenie verejného činiteľa a realizuje nútený výkon súdnych rozhodnutí.

Nezávislosť a nestrannosť orgánov verejnej moci, a to najmä orgánov podieľajúcich sa na

výkone verejnej moci, vyplýva z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Keďže sa súdny exekútor podieľa na výkone súdnej ochrany, musí aj vo vzťahu

k nemu existovať garancia nezávislosti a nestrannosti. Nezávislosť a nestrannosť sú

pojmami blízkymi, navzájom sa prelínajú a dopĺňajú. Nestrannosť predstavuje jednu zo

záruk nezávislosti. Nestrannosť exekútora tak bude daná nedostatkom jeho vnútorného

psychického vzťahu ku konkrétnej prejednávanej veci (subjektívny aspekt nestrannosti), ako

aj neexistenciou okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že exekútor takýto

vzťah k veci nemá (objektívny aspekt nestrannosti). Nestranný je len taký súdny exekútor,

ktorý podľa svojho svedomia a vedomia je nezávislý od prejednávanej veci a od strán sporu

v tom, zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá predsudky, sympatie, antipatie, že

strany sporu sú v jeho očiach úplne rovné, že ani jedna z nich nemá v jeho očiach a priori

žiadnu výhodu ani nevýhodu, prednosť alebo nedostatok, že k právnemu vzťahu, ktorý rieši,

nezískal vzťah ešte pred tým, ako mu bola vec zverená na rozhodnutie, a že preto bude môcť

posudzovať vec absolútne nezávisle a slobodne. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje

podľa subjektívneho stanoviska exekútora, ale podľa objektívnych symptómov. Exekútor

môže subjektívne rozhodovať nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť

objektívne vystavená oprávneným pochybnostiam zo zreteľom na jeho status, funkcie, ktoré

vo veci vykonával. Podľa uplatňovanej teórie zdania, nestačí, že exekútor je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký javiť v očiach strán, a to nielen účastníkom, ale aj

verejnosti.

V konaní preukázaná existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi oprávneným

a exekútorom, ktorý podal žiadosť o udelenie poverenia, je podľa súdu okolnosťou, ktorá

vyvoláva pochybnosti z hľadiska objektívneho aspektu jeho nestrannosti k prebiehajúcej

exekúcii.

S poukazom na skutočnosť preukázanú už Okresným súdom Žiar nad Hronom, a to,

že JUDr. R. K. je bývalým zamestnancom oprávneného v spojení s vyššie uvedeným

nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a odôvodnením tohto uznesenia

(, pozn.), súd exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie vylúčil.“.

V nadväznosti na posudzovanú vec treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení

§ 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na

súdnu ochranu podľa . Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti pre účely zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať

zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je

okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne

oznámiť súdu.

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho

exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho

nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej

rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,... nestačí, že sudca (v danom

prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach

strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je

poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of

Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nemožnosti rozhodovania

okresného súdu v namietaných konaniach o jeho vylúčení pred vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, keďže „Sťažovateľ podaním... požiadal porušovateľa o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol

a vydal len napadnuté uznesenia, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“,

ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného

poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie,

ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m.

), medzi inými aj zabezpečenie nestrannosti exekútora v súlade

s ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutých konaniach,

ktorým tento vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií ešte predtým, ako rozhodol o jeho

žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto nemožno z ústavného

hľadiska spochybňovať.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným

právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie

ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo

vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami

okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. mája 2012 a sp. zn. a jeho uznesením z 18. mája 2012

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva podľa ani práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť v posudzovaných veciach ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a do práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.2.4 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 11. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 29. marca 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením zo 14. mája 2012 a sp. zn.

a jeho uznesením z 18. mája 2012

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia , ako aj dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa . Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných

prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

a dohovoru (m. m. ). Z tohto dôvodu ústavný súd

odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa pre

ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. augusta 2012