Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 177/2013
PDF · 192.4 KB
No categories available
IV. ÚS 177/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 Er 264/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 264/2012 a jeho uznesením
z 23. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej
spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá
dôvod na jeho vylúčenie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,
ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) od 6. júna 2007. V označenom exekučnom konaní sťažovateľ vykonával
exekúciu na návrh oprávnenej, s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007,
na vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej
osobe.
Sťažovateľ sťažnosťou napáda označené uznesenie okresného súdu, ktorým okresný
súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu,
ktorý prechádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»
Sťažovateľ porušenie už označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:
„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz
i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a. s.“
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči
oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu
došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno
hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením
činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie...
Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol
zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho
očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení
exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho
finančnú odmenu...
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažnosti označené základné práva a práva, resp. označené články ústavy
a dohovoru boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
porušené, a zároveň navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené.
Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov o ústavnom súde (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým uznesením
okresného súdu, ktorým bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, čo malo
mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je v zásade založená
na tvrdení, že okresný súd rozhodol v jeho veci ústavne neakceptovateľným spôsobom
a nad rámec svojich právomocí, keď ho v priebehu napadnutého exekučného konania
vylúčil z vykonávania exekúcie len na základe skutočnosti, že bol (predtým, ako sa stal
súdnym exekútorom) určitý čas (pred vykonávaním exekúcie) zamestnancom oprávnenej ,
t. j. hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenej).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane
obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát
rozhodol, pričom k nim formuloval jednoznačné právne závery (pozri m. m.
IV. ÚS 193/2012, IV. ÚS 221/2012, IV. ÚS 354/2012, IV. ÚS 355/2012, IV. ÚS 458/2012).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu
na problematiku týkajúcu sa jeho vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií
dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má
pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer
identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný
súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Z takmer identickej argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, ktorá je
predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia okresného súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia
vecí okresným súdom, obdobné závery, ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom
boli preskúmané a rozhodnuté.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
IV. ÚS 193/2012 z 12. apríla 2012, IV. ÚS 221/2012 z 3. mája 2012, IV. ÚS 354/2012
z 9. augusta 2012, IV. ÚS 355/2012 z 9. augusta 2012, IV. ÚS 458/2012 z 28. augusta 2012
a IV. ÚS 632/2012 zo 14. decembra 2012) týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností
sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť vzhľadom
na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov o vylúčení sťažovateľa ako súdneho
exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom oprávnenej.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené bez nevyhnutnosti podrobnejšieho
odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť
podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013