Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 177/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako

aj porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej

spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá

dôvod na jeho vylúčenie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,

ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) od 6. júna 2007. V označenom exekučnom konaní sťažovateľ vykonával

exekúciu na návrh oprávnenej, s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007,

na vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej

osobe.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda označené uznesenie okresného súdu, ktorým okresný

súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu,

ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ porušenie už označených práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:

„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz

i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a. s.“

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči

oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu

došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno

hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením

činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie...

Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol

zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho

očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení

exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho

finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť

rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho

právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť

takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno

ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod

je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného

zaobchádzania.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažnosti označené základné práva a práva, resp. označené články

a dohovoru boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

porušené, a zároveň navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené.

Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov o ústavnom súde (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, čo malo

mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov a dohovoru.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je v zásade založená

na tvrdení, že okresný súd rozhodol v jeho veci ústavne neakceptovateľným spôsobom

a nad rámec svojich právomocí, keď ho v priebehu napadnutého exekučného konania

vylúčil z vykonávania exekúcie len na základe skutočnosti, že bol (predtým, ako sa stal

súdnym exekútorom) určitý čas (pred vykonávaním exekúcie) zamestnancom oprávnenej ,

t. j. hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenej).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane

obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát

rozhodol, pričom k nim formuloval jednoznačné právne závery (pozri m. m.

, , , , ).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu

na problematiku týkajúcu sa jeho vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií

dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má

pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer

identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný

súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer identickej argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, ktorá je

predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia okresného súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia

vecí okresným súdom, obdobné závery, ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom

boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.

z 12. apríla 2012, z 3. mája 2012,

z 9. augusta 2012, z 9. augusta 2012, z 28. augusta 2012

a zo 14. decembra 2012) týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností

sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť vzhľadom

na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov o vylúčení sťažovateľa ako súdneho

exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom oprávnenej.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené bez nevyhnutnosti podrobnejšieho

odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť

podľa 25 ods. 2 .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013