Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 632/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

11852/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. Rvp

11859/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj porušenie a čl.

14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta

2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

28. júna 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

Rvp 11859/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta

2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6.

augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta

2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej spolu aj

„napadnuté konania“) a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté

uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií

vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 192/2003, sp. zn. Ex 1992/2003, sp. zn. Ex 1751/2002,

sp. zn. Ex 1362/2002, sp. zn. Ex 1340/2002, sp. zn. Ex 1601/2002, sp. zn. Ex 263/2003,

sp. zn. Ex 1353/2002, sp. zn. Ex 3319/2007, sp. zn. Ex 783/2010, sp. zn. Ex 12744/2009

a sp. zn. Ex 14145/2009 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho

vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Topoľčany, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do

základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. porušil

jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a) ... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.

: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší

účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust.

Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade

existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný

súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že

už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom

v zmysle

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že

„opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažností označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň

navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon

domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné

sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k namietanému porušeniu a dohovoru postupom okresného

súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nepripojil k sťažnostiam doručeným

ústavnému súdu kópie právoplatných napadnutých uznesení okresného súdu, ústavný súd

prípisom z 24. septembra 2012 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov v určenej lehote a zároveň ho poučil o možnosti odmietnutia sťažností

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu ústavného súdu svojím podaním

z 9. októbra 2012, prílohou ktorého boli napadnuté uznesenia okresného súdu. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti pristúpil ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažností

k preskúmaniu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich

odmietnutie v súlade s .

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k namietanému porušeniu a dohovoru postupom okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012 a v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 12. júla 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami zo 6. augusta 2012 a v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 12. júla 2012 vydanými vyšším súdnym úradníkom

tvrdiac, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu

okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolaní proti napadnutým uzneseniam a zároveň

sťažností adresovaných ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty ustanovenej v , vyjadrujúc

presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní pred

všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažností pre nedostatok

právomoci na ich prerokovanie.

Podľa poslednej vety proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V súvislosti s interpretáciou poslednej vety ústavný súd už

vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa

Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti

každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle

poslednej vety vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom

rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok

nepripúšťa.“ ().

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu

subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj

zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj

niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný

súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím

o nich vylúčená ().

Podľa proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal

súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,

ktoré mali byť uzneseniami okresného súdu sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. zo 6. augusta 2012 a sp. zn. a sp. zn.

z 12. júla 2012 a postupom predchádzajúcim ich vydaniu podľa jeho názoru

porušené. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade, že sudca odvolaniu

sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom postupe okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a napadnutých

uzneseniach okresného súdu vydaných v týchto konaniach vylučuje v týchto veciach

právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal

inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Keďže v daných veciach je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenia

vydané v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. preskúmateľné sudcom,

resp. príp. aj odvolacím súdom na základe odvolaní sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby

sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniam okresného

súdu vydaným v týchto konaniach, a preto treba podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1

ústavnému súdu pred konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu

považovať za predčasné.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťami sťažovateľa pred rozhodnutím

sudcu, resp. odvolacieho súdu o podaných odvolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť do

rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie

o odvolaniach sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam, mohlo by to viesť jednak

k predĺženiu konania a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký

zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností

ústavnému súdu zároveň s podaním riadneho opravného prostriedku, čo vzhľadom na

poslednú vetu a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného súdu,

ako aj vzhľadom na dikciu nie je opodstatnené.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), a tiež

z právneho vyhodnotenia skutkových okolností predmetných vecí ústavný súd sťažnosti

sťažovateľa už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na ich prerokovanie ( ).

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami

z 28. júna 2012

Sťažovateľ v na tomto mieste posudzovaných sťažnostiach namieta v prvom rade

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 28. júna 2012. V obsahu označených práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže

exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do

desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný súd v uzneseniach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z 28. júna 2012 okrem iného uviedol, že «Exekútor je štátom splnomocnená

osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Zákonné postavenie

exekútora má zmiešanú povahu. V Slovenskej republike vykonávajú súdnu moc súdy (článok

141 ). Štát však zákonom preniesol časť svojich mocenských

oprávnení (oprávnenia na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchajú

všeobecným súdom, na neštátny orgán, čo bolo zvýraznené aj tým, že sa exekútorovi

priznalo postavenie verejného činiteľa. Súčasne však exekútor vykonáva svoju činnosť aj

ako slobodné právnické povolanie (exekútora vyberá oprávnený, odmena exekútora je

priamo úmerná jeho procesnej aktivite a pod.). Postavenie exekútora je vymedzené len

zákonom. Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Nezávislosť

exekútora vyjadruje predovšetkým to, že je viazaný ,

ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5, zákonmi, inými

všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu

vydanom v exekučnom konaní. Zárukou nezávislosti a nestrannosti exekútora je aj

nezlučiteľnosť funkcie exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 EP.

Nestrannosť exekútora osobitne zvýrazňuje požiadavka zákona, že výber exekútora

uskutočňuje výlučne oprávnený. Napriek tomu exekútor musí vykonávať exekúciu ako tretí

subjekt nepodriadený iným než ústavným a zákonným kritériám výkonu svojej funkcie.

Exekútor nielenže musí byť nestranný, ale musí sa ako nestranný javiť pre účastníkov a aj

pre externé prostredie, v ktorom pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí pôsobí.

Základným prostriedkom na zabezpečenie nestrannosti exekútora je inštitút zaujatosti (§ 30

EP). Z vykonávania exekúcie je vylúčený exekútor, u ktorého sú už pochybnosti o jeho

nezaujatosti (nevyžaduje sa zaujatosť exekútora dokazovať). Dôvody zaujatosti súdneho

exekútora môžu byť rôzne. Jedným z dôvodov zaujatosti exekútora je jeho pomer k

účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom. Takýmto pomerom môže byť napr.

priateľský alebo naopak nepriateľský vzťah, či už k účastníkom konania alebo ich

zástupcom. Súdny exekútor je povinný oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z

vykonávania exekúcie, bezodkladne potom, ako sa o nich dozvie (§ 30 ods. 3 EP). Rovnako

účastníci konania sa majú právo vyjadriť k osobe exekútora a uplatniť voči nemu námietku

zaujatosti (do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do

piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený - §

30 ods. 4, 5 EP).

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky -37 zo dňa 13. 4.

2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 8. 2006 do 5. 6. 2007 zamestnancom

oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil za okolnosť vylučujúcu ho

z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný súd je toho názoru, že

zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade oprávnenému, aj keď tento už

skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, a to aj s poukazom na

ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že na návrh oprávneného sa

proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní. Ide o konania, v ktorých boli

na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie rôzni exekútori, pričom po

vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora vo väčšom počte týchto konaní oprávnený

navrhol zmenu exekútora s tým, aby bol ďalším výkonom exekúcie poverený JUDr. K.

Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora oprávnený podáva návrhy na

vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K. Skutočnosť, že oprávnený

podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútor sama o sebe neznamená, že sú

pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto skutočnosti pridá aj ďalšia

okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr. predchádzajúci zamestnanecký

vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že týmto prepojením je nestrannosť

exekútora narušená - minimálne sú o tom pochybnosti. Je totiž predpoklad, že medzi

oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými zamestnancami) a exekútorom

vznikol počas zamestnaneckého pomeru priateľský vzťah. Záver o zaujatosti súdneho

exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po ukončení zamestnania u

oprávneného vyjadril svoj súhlas so zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v

prospech oprávneného - spoločnosti P., s. r. o., B. (zamestnanecký pomer exekútora trval

do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007 vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v

prospech oprávneného). Nie je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr.

K. ešte v čase, keď bol exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na

uvedené dôvody súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. K. z vykonávania

exekúcie.

Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho

exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo

svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na

skutočnosť, že súdneho exekútora JUDr. K. v tomto konaní zastupuje ten istý právny

zástupca, ktorý zastupuje v iných konaniach oprávneného P. s. r. o., B., čo je známe súdu z

rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho

exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na

vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie..».

V nadväznosti na posudzované veci ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že

výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Exekučné súdne

konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej

upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je

okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne

oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30

ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho

exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho

nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej

rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,... nestačí, že sudca (v danom

prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach

strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je

poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of

Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej okresný súd nemôže

rozhodovať v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie

exekúcií, keďže týmto bol podľa neho už ukončený proces prieskumu zákonnosti ich

výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a „opätovný proces

prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj

ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania (m. m. ). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť

exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom

táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto

okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v uzneseniach sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 28. júna 2012 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie

garantovaných práv sťažovateľa.

Po oboznámení sa s obsahom uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď uzneseniami sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z 28. júna 2012 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcií podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi uzneseniami okresného

súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 28. júna 2012

a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť

porušenie ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s uzneseniami okresného

súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 28. júna 2012

ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 28. júna 2012 sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 28. júna

2012.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva podľa ani práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť v posudzovaných veciach ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesení okresného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. z 28. júna 2012 dospel k záveru, že z ich

odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný

súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.2.4 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a uzneseniami z 28. júna 2012.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia , ako aj dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa . Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných

prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

a dohovoru (m. m. ). Z tohto dôvodu ústavný súd

odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa pre

ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnostiach.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ,

, , ). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa jeho

vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto

skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre neho opakované podávanie

sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti

a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.

Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok

nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry

ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),

táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku

nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na

ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012