Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 632/2012
PDF · 389.58 KB
No categories available
IV. ÚS 632/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 11848/2012, sp.
zn. Rvp 11849/2012, sp. zn. Rvp 11850/2012, sp. zn. Rvp 11851/2012, sp. zn. Rvp
11852/2012, sp. zn. Rvp 11853/2012, sp. zn. Rvp 11854/2012, sp. zn. Rvp 11855/2012, sp.
zn. Rvp 11856/2012, sp. zn. Rvp 11857/2012, sp. zn. Rvp 11858/2012 a sp. zn. Rvp
11859/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 29/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 201/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1485/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 1331/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 1323/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 1392/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 253/2004 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 99/2010
a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1132/2009 a jeho
uznesením z 28. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uznesením z
28. júna 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 11848/2012, sp. zn.
Rvp 11849/2012, sp. zn. Rvp 11850/2012, sp. zn. Rvp 11851/2012, sp. zn. Rvp 11852/2012,
sp. zn. Rvp 11853/2012, sp. zn. Rvp 11854/2012, sp. zn. Rvp 11855/2012, sp. zn.
Rvp 11856/2012, sp. zn. Rvp 11857/2012, sp. zn. Rvp 11858/2012 a sp. zn.
Rvp 11859/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta
2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 29/2003 a jeho uznesením zo
6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 201/2003 a jeho uznesením zo 6.
augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1485/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1331/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1323/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 1392/2002 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 253/2004 a jeho uznesením z 12. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 99/2010
a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 1132/2009 a jeho
uznesením z 28. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 20/2010 (ďalej spolu aj
„napadnuté konania“) a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté
uznesenia“).
Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií
vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 192/2003, sp. zn. Ex 1992/2003, sp. zn. Ex 1751/2002,
sp. zn. Ex 1362/2002, sp. zn. Ex 1340/2002, sp. zn. Ex 1601/2002, sp. zn. Ex 263/2003,
sp. zn. Ex 1353/2002, sp. zn. Ex 3319/2007, sp. zn. Ex 783/2010, sp. zn. Ex 12744/2009
a sp. zn. Ex 14145/2009 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania
(v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho
vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj
„Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.
2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne
podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra
prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil
Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej
činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory
exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou
rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.
2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný
pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru
pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Topoľčany, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do
základných práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn.
6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002, sp. zn. 6 Er 31/2003, sp. zn. 5 Er 1326/2002, sp. zn.
5 Er 253/2004, sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 porušil
jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a) ... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä
z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.
§ 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší
účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993
Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade
existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný
súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na
doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva
sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to
v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že
už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom
v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že
„opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v
pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň
navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon
domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11848/2012, sp. zn. Rvp 11849/2012, sp. zn. Rvp 11850/2012, sp. zn. Rvp 11851/2012,
sp. zn. Rvp 11852/2012, sp. zn. Rvp 11853/2012, sp. zn. Rvp 11854/2012, sp. zn.
Rvp 11855/2012, sp. zn. Rvp 11856/2012, sp. zn. Rvp 11857/2012, sp. zn. Rvp 11858/2012
a sp. zn. Rvp 11859/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné
sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nepripojil k sťažnostiam doručeným
ústavnému súdu kópie právoplatných napadnutých uznesení okresného súdu, ústavný súd
prípisom z 24. septembra 2012 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov v určenej lehote a zároveň ho poučil o možnosti odmietnutia sťažností
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu ústavného súdu svojím podaním
z 9. októbra 2012, prílohou ktorého boli napadnuté uznesenia okresného súdu. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti pristúpil ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažností
k preskúmaniu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich
odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn.
6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002
a sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012 a v konaniach vedených
pod sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 a jeho uzneseniami z 12. júla 2012
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn.
6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002 a sp. zn. 6 Er 31/2003 a jeho
uzneseniami zo 6. augusta 2012 a v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn.
5 Er 1326/2002 a jeho uzneseniami z 12. júla 2012 vydanými vyšším súdnym úradníkom
tvrdiac, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu
okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä
z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.
V súvislosti s paralelným podaním odvolaní proti napadnutým uzneseniam a zároveň
sťažností adresovaných ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, vyjadrujúc
presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní pred
všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažností pre nedostatok
právomoci na ich prerokovanie.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
V súvislosti s interpretáciou čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy ústavný súd už
vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003
Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti
každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle
čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom
rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok
nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj
zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj
niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný
súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím
o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,
ktoré mali byť uzneseniami okresného súdu sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003,
sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn.
6 Er 1392/2002, sp. zn. 6 Er 31/2003 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn.
5 Er 1326/2002 z 12. júla 2012 a postupom predchádzajúcim ich vydaniu podľa jeho názoru
porušené. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade, že sudca odvolaniu
sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom postupe okresného
súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn.
6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002,
sp. zn. 6 Er 31/2003, sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 a napadnutých
uzneseniach okresného súdu vydaných v týchto konaniach vylučuje v týchto veciach
právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal
inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.
K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až
rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
Keďže v daných veciach je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenia
vydané v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn.
6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1392/2002,
sp. zn. 6 Er 31/2003, sp. zn. 5 Er 253/2004 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 preskúmateľné sudcom,
resp. príp. aj odvolacím súdom na základe odvolaní sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby
sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniam okresného
súdu vydaným v týchto konaniach, a preto treba podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavnému súdu pred konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu
považovať za predčasné.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťami sťažovateľa pred rozhodnutím
sudcu, resp. odvolacieho súdu o podaných odvolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť do
rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie
o odvolaniach sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam, mohlo by to viesť jednak
k predĺženiu konania a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký
zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností
ústavnému súdu zároveň s podaním riadneho opravného prostriedku, čo vzhľadom na
čl. 142 ods. 2 poslednú vetu ústavy a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného súdu,
ako aj vzhľadom na dikciu § 374 ods. 4 OSP nie je opodstatnené.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež
z právneho vyhodnotenia skutkových okolností predmetných vecí ústavný súd sťažnosti
sťažovateľa už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod
sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami
z 28. júna 2012
Sťažovateľ v na tomto mieste posudzovaných sťažnostiach namieta v prvom rade
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn.
4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012. V obsahu označených práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer
k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho
vylúčenie z vykonávania exekúcií.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže
exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...
Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu
o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do
desiatich dní od predloženia veci.
Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania
exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého
vykonaním tejto exekúcie poverí súd.
Okresný súd v uzneseniach sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn.
4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 okrem iného uviedol, že «Exekútor je štátom splnomocnená
osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Zákonné postavenie
exekútora má zmiešanú povahu. V Slovenskej republike vykonávajú súdnu moc súdy (článok
141 Ústavy Slovenskej republiky). Štát však zákonom preniesol časť svojich mocenských
oprávnení (oprávnenia na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchajú
všeobecným súdom, na neštátny orgán, čo bolo zvýraznené aj tým, že sa exekútorovi
priznalo postavenie verejného činiteľa. Súčasne však exekútor vykonáva svoju činnosť aj
ako slobodné právnické povolanie (exekútora vyberá oprávnený, odmena exekútora je
priamo úmerná jeho procesnej aktivite a pod.). Postavenie exekútora je vymedzené len
zákonom. Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Nezávislosť
exekútora vyjadruje predovšetkým to, že je viazaný Ústavou Slovenskej republiky,
ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5, zákonmi, inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu
vydanom v exekučnom konaní. Zárukou nezávislosti a nestrannosti exekútora je aj
nezlučiteľnosť funkcie exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 EP.
Nestrannosť exekútora osobitne zvýrazňuje požiadavka zákona, že výber exekútora
uskutočňuje výlučne oprávnený. Napriek tomu exekútor musí vykonávať exekúciu ako tretí
subjekt nepodriadený iným než ústavným a zákonným kritériám výkonu svojej funkcie.
Exekútor nielenže musí byť nestranný, ale musí sa ako nestranný javiť pre účastníkov a aj
pre externé prostredie, v ktorom pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí pôsobí.
Základným prostriedkom na zabezpečenie nestrannosti exekútora je inštitút zaujatosti (§ 30
EP). Z vykonávania exekúcie je vylúčený exekútor, u ktorého sú už pochybnosti o jeho
nezaujatosti (nevyžaduje sa zaujatosť exekútora dokazovať). Dôvody zaujatosti súdneho
exekútora môžu byť rôzne. Jedným z dôvodov zaujatosti exekútora je jeho pomer k
účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom. Takýmto pomerom môže byť napr.
priateľský alebo naopak nepriateľský vzťah, či už k účastníkom konania alebo ich
zástupcom. Súdny exekútor je povinný oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z
vykonávania exekúcie, bezodkladne potom, ako sa o nich dozvie (§ 30 ods. 3 EP). Rovnako
účastníci konania sa majú právo vyjadriť k osobe exekútora a uplatniť voči nemu námietku
zaujatosti (do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do
piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený - §
30 ods. 4, 5 EP).
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4.
2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 8. 2006 do 5. 6. 2007 zamestnancom
oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil za okolnosť vylučujúcu ho
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný súd je toho názoru, že
zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade oprávnenému, aj keď tento už
skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, a to aj s poukazom na
ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že na návrh oprávneného sa
proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní. Ide o konania, v ktorých boli
na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie rôzni exekútori, pričom po
vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora vo väčšom počte týchto konaní oprávnený
navrhol zmenu exekútora s tým, aby bol ďalším výkonom exekúcie poverený JUDr. K.
Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora oprávnený podáva návrhy na
vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K. Skutočnosť, že oprávnený
podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútor sama o sebe neznamená, že sú
pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto skutočnosti pridá aj ďalšia
okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr. predchádzajúci zamestnanecký
vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že týmto prepojením je nestrannosť
exekútora narušená - minimálne sú o tom pochybnosti. Je totiž predpoklad, že medzi
oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými zamestnancami) a exekútorom
vznikol počas zamestnaneckého pomeru priateľský vzťah. Záver o zaujatosti súdneho
exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po ukončení zamestnania u
oprávneného vyjadril svoj súhlas so zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v
prospech oprávneného - spoločnosti P., s. r. o., B. (zamestnanecký pomer exekútora trval
do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007 vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v
prospech oprávneného). Nie je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr.
K. ešte v čase, keď bol exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na
uvedené dôvody súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. K. z vykonávania
exekúcie.
Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho
exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo
svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na
skutočnosť, že súdneho exekútora JUDr. K. v tomto konaní zastupuje ten istý právny
zástupca, ktorý zastupuje v iných konaniach oprávneného P. s. r. o., B., čo je známe súdu z
rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho
exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na
vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie..».
V nadväznosti na posudzované veci ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že
poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne
konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej
upevňovanie a rozvíjanie.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže
oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú
zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor
bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je
okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne
oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30
ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho
exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho
nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej
rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,... nestačí, že sudca (v danom
prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach
strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je
poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of
Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej okresný súd nemôže
rozhodovať v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie
exekúcií, keďže týmto bol podľa neho už ukončený proces prieskumu zákonnosti ich
výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a „opätovný proces
prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania (m. m. III. ÚS 322/2010). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť
exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom
táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto
okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v uzneseniach sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009
a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie
ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
Po oboznámení sa s obsahom uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď uzneseniami sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010
z 28. júna 2012 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcií podľa § 30
ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi uzneseniami okresného
súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012
a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť
porušenie ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu
nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s uzneseniami okresného
súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012
ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach
týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn.
4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho
uzneseniami z 28. júna 2012
Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna
2012.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo
dôjsť v posudzovaných veciach ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom
prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesení okresného súdu sp. zn. 4 Er 99/2010,
sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 28. júna 2012 dospel k záveru, že z ich
odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný
súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti
sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009
a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012
Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a uzneseniami z 28. júna 2012.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri
výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných
ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných
prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd
odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
ich zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnostiach.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer
identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim
jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 193/2012, IV. ÚS 221/2012,
IV. ÚS 354/2012, IV. ÚS 355/2012, IV. ÚS 458/2012). Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa jeho
vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto
skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre neho opakované podávanie
sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti
a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.
Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok
nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry
ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),
táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku
nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na
ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej
podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej
nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012