Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 178/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej

spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá

dôvod na jeho vylúčenie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,

ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) od 6. júna 2007. V označenom exekučnom konaní sťažovateľ vykonával

exekúciu na návrh oprávnenej, s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007,

na vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej

osobe.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda označené uznesenie okresného súdu, ktorým okresný

súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu,

ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť:

«a) ... poznajúc obsah SR a ust. . Sťažovateľ

však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne

presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl.

a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude

sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. : „Účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom

a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty určenej ust. sťažovateľ pristupuje

k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností

o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi

k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ porušenie uvedených práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:

„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz

i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a. s.“

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči

oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu

došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno

hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením

činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie...

Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol

zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho

očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení

exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho

finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť

rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho

právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť

takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno

ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod

je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného

zaobchádzania.»

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ taktiež uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný

poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie

alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53

ods. 1 “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažnosti označené základné práva a práva, resp. označené články

a dohovoru boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

porušené, a zároveň navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené.

Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorými bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, čo malo

mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov a dohovoru. Označené

uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sťažovateľ v sťažnosti

tvrdí, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného

súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie

podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy,

že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu a zároveň

sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty ustanovenej v , vyjadrujúc

presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní pred

všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane

obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát

rozhodol, pričom formuloval k nim jednoznačné právne závery (pozri m. m.

, , , ), keď odmietol

sťažnosti smerujúce proti uzneseniam prvostupňových súdov vydaných poverenými

zamestnancami súdov – vyššími súdnymi úradníkmi z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na ich prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor

ústavného súdu na danú problematiku známy.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.

uznesenia z 22. marca 2012, zo 4. apríla 2012,

z 3. mája 2012, zo 14. decembra 2012) týkajúcich sa

takmer rovnakých sťažností sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté pre

nedostatok právomoci na ich prerokovanie.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené bez nevyhnutnosti podrobnejšieho

odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013