Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 158/2012
PDF · 305.48 KB
No categories available
IV. ÚS 158/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného doc. JUDr. B. F., PhD., vo
veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára
2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Er 676/2010 (ďalej aj „namietaný postup“) a jeho uznesením z 23. januára
2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Er 676/2010 (EX 5318/10) z dôvodu, že bol zamestnancom
účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného
súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva
exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný
poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa
16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne
a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie
ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti
oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom
exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej
komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však
vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa
6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil
pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o. k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného
pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06.
2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesne
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o. v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. (rozsudok je detailne
špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Galanta, ktorým došlo k nelegitímnym a
nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol
k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv.“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 porušil jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že túto sťažnosť podáva «a)... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä
z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.
§ 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší
účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993
Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade
existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný
súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnosti uvedených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 „nelegitímne a nelegálne
limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej
miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a. s.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcie v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený jej vykonaním, zastávajúc názor, že
už vydaním poverenia bol ukončený proces prieskumu zákonnosti jej výkonu sťažovateľom
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný
súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Sťažovateľ osobitne upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez
existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti), bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v
pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný
poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie
alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru, boli
napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,
a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa
napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov
konania.
Podaním doručeným ústavnému súdu 12. marca 2012 doplnil sťažovateľ
predovšetkým právnu argumentáciu k prijateľnosti sťažnosti o nasledovné:
«1) Sťažovateľ si dovoľuje upriamiť pozornosť na publikovaný Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. júla 2003; v ktorom inter alia ústavný súd
zaoberajúc sa možným porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadril právny názor podľa ktorého
cit.: „Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka
konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky
jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba
zaručené v Ústave Slovenskej republiky alebo v medzinárodnej zmluve.“
2) Citovaný právny názor logicky nadväzuje na tvrdenia sťažovateľa prezentované
v podanej sťažnosti. Sťažovateľ opakovane poukazuje na skutočnosť, že aj keď nebol
formálne považovaný Okresný súd Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.: 23Er 676/2010
za účastníka a ani vedľajšieho účastníka konania, neznamená to, že postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho subjektívneho
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 20 ods. l prvej vety v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.
3) Okresný súd vedel, že pri rozhodovaní o vylúčení sťažovateľa z vykonávania
exekúcie, môže dôjsť k významnému ovplyvneniu právneho postavenia sťažovateľa, čo
v konečnom dôsledku vyvolá obmedzenie jeho legitímnych práv.
4) Podľa názoru sťažovateľa tým, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia okresný
súd neprihliadol na možný zásah do právneho postavenia sťažovateľa, ako aj na záujmy
sťažovateľa a záujmy oprávneného, odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu - medzi
iným aj - vlastníckeho práva. V danom prípade sťažovateľ mal majetok v podobe majetkovej
hodnoty, ktorej obsah bol tvorený odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti
v rámci konania vedeného pred Okresný súd Galanta pod sp. zn.: 23Er 676/2010.
5) Možno tvrdiť, že v danom prípade nebolo príčinou zásahu ust. § 30 zákona
č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), ale príčinou zásahu bola jeho
interpretácia a uplatnenie vo vzťahu k právam sťažovateľa. Bolo pritom v právomoci
okresného súdu uvedené ustanovenie aplikovať tak, aby bola zaistená ochrana základných
práv všetkých dotknutých subjektov, resp. strán konania. Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľ síce podľa zákona formálne nebol účastníkom konania, ale uvedené ustanovenie
nezakazovalo, aby okresný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci nemohol konať
aj s osobou sťažovateľa, ktorá nie je účastníkom konania, avšak ktorého ústavou zaručené
práva môžu byť dotknuté.
6) Okresný súd mal označené ust. § 30 Exekučného poriadku vykladať tak, aby
nevylúčil sťažovateľa z konania a aby neprimeraným spôsobom vzhľadom na sledovaný cieľ
a na všetky okolnosti daného prípadu nezasahoval do podstaty práva sťažovateľa na súdnu
ochranu. Skutočnosť, že Exekučný poriadok a Občiansky súdny poriadok výslovne
neoznačujú niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže
v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú
základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve.
7) Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,
ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za
následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
a nasl. ústavy.
8) Podstata porušenia čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. l
k Dohovoru podľa okolností daného prípadu spočíva v tom, že sťažovateľ nemal k dispozícii
počas konania žiadny právny prostriedok na ochranu svojho práva vlastniť majetok, resp.
práv na pokojné užívanie majetku v podobe majetkovej hodnoty, ktorej obsah bol tvorený
odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti. Aj z týchto dôvodov je potrebné
uznať porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
porušenie čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
9) Okresný súd si v súlade so zásadou iura novit euria musel byť vedomý účinkov,
ktoré výklad zákona (ust. § 30 Exekučného poriadku v podobe, v akej ho aplikuje) vyvoláva
vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľov základných
práv a slobôd, v danom prípade konkrétne sťažovateľa.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ zotrváva v presvedčení, že ním
podaná individuálna sťažnosť je prijateľná na ďalšie konanie, pretože Ústavný súd
Slovenskej republiky má právomoc na jej prerokovanie, sťažnosť má všetky náležitosti
predpísané zákonom, nie je neprípustná, je podaná oprávnenou osobou včas a je
opodstatnená. Sťažovateľ zároveň žiada, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo
o nej rozhodnuté podľa sformulovaného petitu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V súlade s poučením v napadnutom uznesení o možnosti podať proti nemu opravný
prostriedok sťažovateľ podal proti nemu 20. februára 2012 odvolanie, o ktorom v čase
predbežného prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 vydaným vyšším
súdnym úradníkom tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe
doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že
všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom
vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za
účastníka konania“.
V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu a zároveň
sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodňuje, že tak urobil v snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyjadrujúc
presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaniach pred
všeobecnými súdmi ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2
zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym
zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom
konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný
prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity vyplýva okrem iného aj z princípu minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany
aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Podľa judikatúry ústavného súdu sťažovateľom namietané porušenie niektorého
z jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo
slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú
aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný
súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím
o nich, vylúčená (IV. ÚS 10/02).
V konaní o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ namieta
v zásade obdobné skutočnosti a na základe rovnakej ťažiskovej argumentácie ako
v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti
rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie.
Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,
môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie
súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon
odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.
S poukazom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného
súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť
napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu podľa
jeho názoru porušené, pričom tento opravný prostriedok v danej veci v zákonnej lehote
využil. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade, že sudca odvolaniam
sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom postupe
a napadnutom uznesení okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu,
ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.
K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale
až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
Vzhľadom na to, že v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho
uznesenie sp. zn. 23 Er 676/2010 z 23. januára 2012 preskúmateľné sudcom, resp.
odvolacím súdom na základe odvolania sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný
súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu, a preto
treba sťažnosť pred konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať
za predčasnú.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
sudcu, resp. odvolacieho súdu o podanom odvolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť
do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu
konania a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil
v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností
ústavnému súdu zároveň s podaním riadneho opravného prostriedku, čo vzhľadom
na čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného
súdu, ako aj vzhľadom na dikciu § 374 ods. 4 OSP nie je opodstatnené.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež
zo záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností daného prípadu ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012