Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 179/2013
PDF · 221.64 KB
No categories available
IV. ÚS 179/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 10049/2013, Rvp 10050/2013, Rvp 10051/2013, Rvp 10052/2013, Rvp 10053/2013,
Rvp 10054/2013, Rvp 10055/2013, Rvp 10056/2013, Rvp 10057/2013 a Rvp 10058/2013,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta
v konaniach vedených pod spisovými značkami: 23 Er 387/2010 a uznesením
z 23. marca 2012, 13 Er 344/2012 a uznesením z 23. marca 2012, 23 Er 390/2010
a uznesením z 26. marca 2012, 23 Er 889/2009 a uznesením z 26. marca 2012,
13 Er 527/2011 a uznesením z 29. marca 2012, 5 Er 447/2003 a uznesením zo 4. mája 2012,
8 Er 628/2012 a uznesením zo 14. mája 2012, 8 Er 629/2012 a uznesením zo 14. mája 2012,
8 Er 718/2012 a uznesením z 28. mája 2012, 13 Er 243/2012 a uznesením zo 7. júna 2012,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod spisovými značkami: Rvp 10049/2013
až Rvp 10058/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára
2013 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami:
23 Er 387/2010 a uznesením z 23. marca 2012, 13 Er 344/2012 a uznesením
z 23. marca 2012, 23 Er 390/2010 a uznesením z 26. marca 2012, 23 Er 889/2009
a uznesením z 26. marca 2012, 13 Er 527/2011 a uznesením z 29. marca 2012,
5 Er 447/2003 a uznesením zo 4. mája 2012, 8 Er 628/2012 a uznesením zo 14. mája 2012,
8 Er 629/2012 a uznesením zo 14. mája 2012, 8 Er 718/2012 a uznesením z 28. mája 2012,
13 Er 243/2012 a uznesením zo 7. júna 2012 (spolu ďalej len „namietané konania“
a „namietané uznesenia“).
Namietanými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií
z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej
spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá
dôvod na jeho vylúčenie.
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,
ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával
exekúcie na návrh oprávnenej, s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007,
na vymoženie finančných pohľadávok oprávnenej zo zmlúv o pôžičkách poskytnutých
fyzickým osobám.
Sťažovateľ sťažnosťami napáda namietané uznesenia okresného súdu, ktorými
okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií, a postup
všeobecného súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu. Predmetné uznesenia boli vydané
poverenými zamestnancami okresného súdu – vyššími súdnymi úradníkmi.
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti:
«... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ
však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne
presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl.
OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude
sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje
k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností
o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi
k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.»
Sťažovateľ v sťažnostiach namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»
Sťažovateľ porušenie už uvedených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:
„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz
i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a. s.“
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči
oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu
došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno
hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením
činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie...
Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol
zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho
očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení
exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho
finančnú odmenu...
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.»
V závere svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný
poriadok nepripúšťa, aby podal proti namietaným uzneseniam okresného súdu „odvolanie
alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažností označené základné práva a práva, resp. označené články ústavy
a dohovoru boli namietanými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu
porušené, a zároveň navrhuje, aby boli namietané uznesenia okresného súdu zrušené.
Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 10049/2013, Rvp 10050/2013, Rvp 10051/2013, Rvp 10052/2013,
Rvp 10053/2013, Rvp 10054/2013, Rvp 10055/2013, Rvp 10056/2013, Rvp 10057/2013
a Rvp 10058/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné
sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru a dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu článkov ústavy
a dohovoru
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a namietanými uzneseniami
okresného súdu, ktorými bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcií, čo malo
mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru. Namietané
uznesenia okresného súdu boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi. Sťažovateľ
v sťažnostiach tvrdí, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho
postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd
príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne
rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za
účastníka konania“.
V súvislosti s paralelným podaním odvolaní proti namietaným uzneseniam a zároveň
sťažnostiam podaných ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, vyjadrujúc
presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní pred
všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažností pre nedostatok
právomoci na ich prerokovanie.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane
obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát
rozhodol, pričom formuloval k nim jednoznačné právne závery (pozri m. m.
IV. ÚS 158/2012, IV. ÚS 173/2012, IV. ÚS 222/2012, IV. ÚS 632/2012), keď odmietol
sťažnosti smerujúce proti uzneseniam prvostupňových súdov vydaných poverenými
zamestnancami súdov – vyššími súdnymi úradníkmi z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na ich prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor
ústavného súdu na danú problematiku známy.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia ústavného súdu IV. ÚS 158/2012 z 22. marca 2012, IV. ÚS 173/2012 zo 4. apríla
2012, IV. ÚS 222/2012 z 3. mája 2012, IV. ÚS 632/2012 zo 14. decembra 2012) týkajúcich
sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené bez nevyhnutnosti podrobnejšieho
odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosti pre nedostatok právomoci
na ich prerokovanie.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013