Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 173/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012

osobne podaná sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu

Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„namietaný postup“) a jeho uznesením zo 7. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

vo veci vedenej pod sp. zn. (EX 1858/10) z dôvodu, že bol zamestnancom

účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného

súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva

exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný

poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Partizánske došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných

práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol

k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2012 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť:

«a) ... poznajúc obsah SR a ust. . Sťažovateľ

však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne

presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl.

a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude

sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. : „Účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak

z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom

a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty určenej ust. sťažovateľ pristupuje

k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností

o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi

k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnosti označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesenie zo 7. marca 2012 „nelegitímne a nelegálne

limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené Dohovoru a to v takej

miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcie v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený jej vykonaním, zastávajúc názor, že

už vydaním poverenia bol ukončený proces prieskumu zákonnosti jej výkonu sťažovateľom

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný

súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný

poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie

alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53

ods. 1 “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,

a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa

napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súlade s poučením v napadnutom uznesení o možnosti podať proti nemu opravný

prostriedok sťažovateľ podal proti nemu 21. marca 2012 odvolanie, o ktorom v čase

predbežného prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2012 vydaným vyšším

súdnym úradníkom tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe

doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že

všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom

vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za

účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu a zároveň

sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty ustanovenej v , vyjadrujúc

presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní pred

všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Podľa poslednej vety proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V súvislosti s interpretáciou poslednej vety ústavný súd už

vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa

Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti

každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle

poslednej vety vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom

rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok

nepripúšťa.“ ().

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu

subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj

zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj

niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný

súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím

o nich vylúčená ().

V konaní o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu sťažovateľ namieta

v zásade obdobné skutočnosti a predkladá rovnakú argumentáciu ako v sťažnosti podanej

ústavnému súdu.

Podľa (ďalej len „OSP“) proti

rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie.

Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,

môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie

súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje

proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon

odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne

rozhodne sudca.

S poukazom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného

súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu podľa

jeho názoru porušené, pričom tento opravný prostriedok v danej veci v zákonnej lehote

využil. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade, že sudca odvolaniu

sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom postupe

a napadnutom uznesení okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu,

ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie

sp. zn. zo 7. marca 2012 preskúmateľné sudcom, resp. príp. aj odvolacím

súdom na základe odvolania sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd

zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu, a preto treba

podanie sťažnosti podľa ústavnému súdu pred konečným rozhodnutím

sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

sudcu, resp. odvolacieho súdu o podanom odvolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť

do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu

konania a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil

v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností

ústavnému súdu zároveň s podaním riadneho opravného prostriedku, čo vzhľadom

na poslednú vetu a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného

súdu, ako aj vzhľadom na dikciu nie je opodstatnené.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), a tiež

zo záverov a právneho vyhodnotenia skutkových okolností daného prípadu ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012