Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)IV. ÚS 458/2012
PDF · 353.27 KB
No categories available
IV. ÚS 458/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 10572/2012, sp.
zn. Rvp 10573/2012, sp. zn. Rvp 10574/2012, sp. zn. Rvp 10575/2012, sp. zn. Rvp
10576/2012, sp. zn. Rvp 10577/2012, sp. zn. Rvp 10578/2012, sp. zn. Rvp 10579/2012, sp.
zn. Rvp 10580/2012, sp. zn. Rvp 10581/2012, sp. zn. Rvp 10582/2012, sp. zn. Rvp
10583/2012, sp. zn. Rvp 10584/2012, sp. zn. Rvp 10585/2012, sp. zn. Rvp 10586/2012, sp.
zn. Rvp 10587/2012, sp. zn. Rvp 10588/2012, sp. zn. Rvp 10589/2012, sp. zn. Rvp
10590/2012, sp. zn. Rvp 10591/2012, sp. zn. Rvp 10592/2012 a sp. zn. Rvp 10593/2012,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1325/2009 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 1327/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1200/2009 a
jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1170/2009 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1050/2009 a
jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 875/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 846/2009 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 845/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.
zn. 3 Er 366/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 423/2003 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.
zn. 3 Er 472/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 371/2003 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1317/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.
zn. 3 Er 1254/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2010, sp. zn. 3 Er 1116/2010 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.
zn. 3 Er 630/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 17/2009 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012 a sp. zn. 3 Er 890/2006 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, a
takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 10572/2012, sp. zn.
Rvp 10573/2012, sp. zn. Rvp 10574/2012, sp. zn. Rvp 10575/2012, sp. zn. Rvp 10576/2012,
sp. zn. Rvp 10577/2012, sp. zn. Rvp 10578/2012, sp. zn. Rvp 10579/2012, sp. zn.
Rvp 10580/2012, sp. zn. Rvp 10581/2012, sp. zn. Rvp 10582/2012, sp. zn. Rvp 10583/2012,
sp. zn. Rvp 10584/2012, sp. zn. Rvp 10585/2012, sp. zn. Rvp 10586/2012, sp. zn.
Rvp 10587/2012, sp. zn. Rvp 10588/2012, sp. zn. Rvp 10589/2012, sp. zn. Rvp 10590/2012,
sp. zn. Rvp 10591/2012, sp. zn. Rvp 10592/2012 a sp. zn. Rvp 10593/2012 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10572/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júna 2012
doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok
(ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1325/2009 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1327/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 1200/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1170/2009 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 1050/2009 a jeho uznesením zo 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 875/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 846/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 845/2009 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 366/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 423/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 472/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 371/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er1317/2010 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1254/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er 1116/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 630/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
sp. zn. 3 Er17/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 890/2006 a jeho
uznesením z 23. apríla 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn.
Ex 11534/2009, sp. zn. Ex 11270/2009, sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009,
sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009,
sp. zn. Ex 1878/2003, sp. zn. 2070/2003, sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003,
sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010,
sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006
z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade
oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj
„Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.
2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne
podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra
prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil
Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej
činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory
exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou
rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.
2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný
pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru
pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Prešov, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných
práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k jeho [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn. Ex 11534/2009, sp. zn. Ex 11270/2009,
sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009,
sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003, sp. zn. 2070/2003,
sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010,
sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010,
sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006 porušil jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä
z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.
§ 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší
účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993
Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade
existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný
súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na
doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa jeho názoru spočíva
porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali
práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že
je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že
už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom
v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že
„opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v
pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami okresného súdu
a postupom predchádzajúcim ich vydaniu boli porušené ním označené základné práva podľa
ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ním označené články ústavy
a dohovoru, a zároveň napadnuté uznesenia okresného súdu zruší. Sťažovateľ sa domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10572/2012, sp. zn. Rvp 10573/2012, sp. zn. Rvp 10574/2012, sp. zn. Rvp 10575/2012,
sp. zn. Rvp 10576/2012, sp. zn. Rvp 10577/2012, sp. zn. Rvp 10578/2012, sp. zn.
Rvp 10579/2012, sp. zn. Rvp 10580/2012, sp. zn. Rvp 10581/2012, sp. zn. Rvp 10582/2012,
sp. zn. Rvp 10583/2012, sp. zn. Rvp 10584/2012, sp. zn. Rvp 10585/2012, sp. zn.
Rvp 10586/2012, sp. zn. Rvp 10587/2012, sp. zn. Rvp 10588/2012, sp. zn. Rvp 10589/2012,
sp. zn. Rvp 10590/2012, sp. zn. Rvp 10591/2012, sp. zn. Rvp 10592/2012 a sp. zn.
Rvp 10593/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné
sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1325/2009 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 1327/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1200/2009
a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1170/2009 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1050/2009
a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 875/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 846/2009
a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 845/2009 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 366/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 423/2003
a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 472/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 371/2003
a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er1317/2010 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 1254/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1116/2010
a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 a jeho uznesením z 23. apríla
2012, sp. zn. 3 Er 630/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 17/2009
a jeho uznesením z 23. apríla 2012 a sp. zn. 3 Er 890/2006 a jeho uznesením z 23. apríla
2012
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu
sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť
dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust.
§ 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd
nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj
zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.
K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až
rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým
tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených na Exekútorskom úrade, Záhradnícka 60,
Bratislava, pod sp. zn. Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn. Ex 11534/2009,
sp. zn. Ex 11270/2009, sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009,
sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003,
sp. zn. 2070/2003, sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003,
sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010,
sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006, nie je podľa § 30
ods. 10 Exekučného poriadku prípustný opravný prostriedok, a zo zistení ústavného súdu
vyplýva, že sťažovateľ aj napriek svojmu tvrdeniu, že podal opravné prostriedky podľa
§ 201 a nasl. OSP, tieto proti napadnutým uzneseniam okresného súdu v skutočnosti
nepodal, preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov,
ktoré by mohli mať za následok ich odmietnutie už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach namieta v prvom rade porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
a jeho napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno preskúmať spoločne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer
k účastníkovi konania, v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho
vylúčenie z vykonávania exekúcií.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Okresný súd v uzneseniach sp. zn. 3 Er 1325/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1327/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1200/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1170/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1050/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 875/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 846/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 845/2009 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 366/2003 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 423/2003 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 472/2003 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 371/2003 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1317/2010 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1254/2010 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1116/2010 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 z 23. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 630/2010 z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 17/2009 z 23. apríla 2012 a sp. zn.
3 Er 890/2006 z 23. apríla 2012 okrem iného uviedol, že «Zo znenia § 30 ods. 3 EP vyplýva,
že exekútor oznamuje súdu to, že sa dozvedel o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený.
Z formulácie ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je
vylúčený, ak (so zreteľom na jeho pomer k veci alebo účastníkom konania resp. ich
zástupcom) možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti. Skutočnosťou pre ktorú je exekútor
vylúčený je to, že možno mať pochybnosť o jeho zaujatosti. Výkladom vyššie uvedených
ustanovení možno dospieť k záveru, že exekútor teda vlastne podľa § 30 ods. 3 EP oznamuje
súdu to, že sa dozvedel o tom, že (so zreteľom na jeho pomer k veci alebo účastníkom
konania resp. ich zástupcom) možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti... Podľa názoru
exekučného súdu je súd oprávnený dokonca aj ex offo, teda bez existencii námietky
zaujatosti od účastníka konania resp. bez oznámenia exekútora o tom, že sú tu dôvody pre
ktoré by mohol byť vylúčený, rozhodnúť o vylúčení exekútora z vykonávania exekúcie pre
jeho nestrannosť.
Z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010,
III. ÚS 329/2010 a iné) vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého konania ex
offo skúmať, či sú splnené predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Tunajší exekučný súd nesúhlasí s námietkou vo výroku tohto uznesenia uvedeného
exekútora a oprávneného spočívajúcou v tvrdení, že vyššie uvedený ústavný nález nemá
všeobecnú platnosť, a teda de iure nezaväzuje tento súd pri rozhodovaní o otázke vylúčenia
resp. nevylúčenia súdneho exekútora JUDr. R. K. z tejto exekúcie. Z judikatúry ústavného
súdu v poslednom období možno vyvodiť záver, že aj nálezy ústavného súdu, ktoré v zmysle
písaného práva nemajú všeobecnú právnu záväznosť by mali byť rešpektované aj v iných
obdobných veciach, teda de iure všeobecne záväzné. Avšak ak by sa aj exekučný súd v tomto
bode mýlil a tento nález by nebol všeobecne záväzný, a zaväzoval by len účastníkov konania
Okresného súdu Žiar nad Hronom vedenom pod sp. zn.: 5 Er/934/2000 ako zhodne tvrdia
poverený exekútor a oprávnený, aj tak tento nález ako rozhodnutie ústavného súdu by
minimálne svojou odbornou autoritou a tiež prípadnou neskoršou možnosťou riešenia danej
veci ústavným súdom mal pre každý (okresný) exekučný súd de facto zásadný význam. Išlo
by aj tak o „precedens-, ktorý by v žiadnom prípade nebolo možné ignorovať.
Súd tiež poukazuje na to, že rovnaký názor mal aj Krajský súd v Prešove vo veci
vedenej pod sp. zn.: 6 CoE 69/2011, keď v danom prípade síce nie vo výrokovej časti, ale
iba v odôvodnení (v jeho poslednom odseku) svojho rozhodnutia zo dňa 31. 5. 2011, sp. zn.:
6 CoE 69/2011 poznamenal, že v danej veci je (zo zákona - pozn. exekučného súdu) vyššie
uvedený exekútor JUDr. R. K. vylúčený pre oprávneného (vyššie uvedenú spoločnosť P. s. r.
o.), pričom vychádzal práve z vyššie uvedeného ústavného nálezu.
Tunajší exekučný súd sa aj po obsahovej stránke bez ohľadu na záväznosť uvedeného
nálezu v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom ústavného súdu
obsiahnutom v jeho náleze (a tiež jeho odôvodnením) podlá ktorého skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade
oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania (tejto) exekúcie podľa § 30 ods.
1 Exekučného poriadku a preto súd podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinný v čase začatia tohto
exekučného konania, ďalej len „EP“ rozhodol o tom, že tento exekútor je vylúčený z tejto
exekúcie“
V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na
jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom. Podľa § 37
ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle týchto
ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer k oprávnenému
možno mať pochybnosti o jeho nezaujatostí. Z judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp. aj niektorý
iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť nielen
subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán. Záruky
nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť
v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia
§ 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podlá názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu
zo zákonných záruk nestrannosti funkcie súdneho exekútora vyplýva, že súbežné
vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho
nestrannosti. Avšak podlá názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú
náplň a väzby s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení s ďalšími
skutočnosťami ako je enormne vysoký počet exekúcii vedených týmto exekútorom v
prospech oprávneného, vrátane vysokého poctu ničím neodôvodnených návrhov
oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli
exekučné súdy prv než tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že možno
mať pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z dôvodu
dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení so
skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny
exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1. 6. 2010 (novela EP z. č.
144/2010 Z. z.) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie resp. čiastočné
zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je
pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií
vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej
zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi
JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle
teórie zdania môže vyvolať v očiach ostatných účastníkov exekučného konania
(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom
prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie
a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».
V nadväznosti na posudzované sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné
zdôrazniť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že
poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne
konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej
upevňovanie a rozvíjanie.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže
oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú
zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor
bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je aj
podľa názoru ústavného súdu okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa
§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
povinný bezodkladne oznámiť súdu.
S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho
exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho
nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej
rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,... nestačí, že sudca (v danom
prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach
strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je
poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of
Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že okresný súd nemohol rozhodovať
v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie exekúcií, keďže
týmto bol podľa jeho tvrdenia ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu
sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a „opätovný proces prieskumu
okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania
(m. m. III. ÚS 322/2010). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť exekútora
oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho
povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach,
a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie. Ústavný súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že samotný sťažovateľ skutočnosti, pre ktoré „by
potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa
označeného „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“, pozn.)“,
oznámil okresnému súdu po vydaní poverenia na výkon exekúcie.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho
nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným
právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie
ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo
vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami
okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach
týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami
Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo
dôjsť v posudzovaných veciach ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom
prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti
sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami
Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými
uzneseniami.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípov, ktoré sú všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní
ústavy povinné rešpektovať, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných
ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných
prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd
odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
ich zjavnú neopodstatnenosť.
Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012