Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 458/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

10576/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

10583/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

10590/2012, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj porušenie a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a

jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a

jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.

zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.

zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.

zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2010, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp.

zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012 a sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, a

takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júna 2012

doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok

(ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením zo 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012,

sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 23. apríla 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

vo veciach vedených pod sp. zn. Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn.

Ex 11534/2009, sp. zn. Ex 11270/2009, sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009,

sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009,

sp. zn. Ex 1878/2003, sp. zn. , sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003,

sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010,

sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006

z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade

oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Prešov, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných

práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k jeho [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.

Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn. Ex 11534/2009, sp. zn. Ex 11270/2009,

sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009,

sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003, sp. zn. ,

sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010,

sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010,

sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.

: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší

účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust.

Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade

existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný

súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa jeho názoru spočíva

porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali

práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že

je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že

už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom

v zmysle

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že

„opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami okresného súdu

a postupom predchádzajúcim ich vydaniu boli porušené ním označené základné práva podľa

, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ním označené články

a dohovoru, a zároveň napadnuté uznesenia okresného súdu zruší. Sťažovateľ sa domáha aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné

sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k namietanému porušeniu a dohovoru postupom okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012, sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2012 a sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla

2012

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu

sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť

dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust.

a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd

nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj

zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým

tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených na Exekútorskom úrade, Záhradnícka 60,

Bratislava, pod sp. zn. Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn. Ex 11534/2009,

sp. zn. Ex 11270/2009, sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009,

sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003,

sp. zn. , sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003,

sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010,

sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006, nie je podľa § 30

ods. 10 Exekučného poriadku prípustný opravný prostriedok, a zo zistení ústavného súdu

vyplýva, že sťažovateľ aj napriek svojmu tvrdeniu, že podal opravné prostriedky podľa

a nasl. , tieto proti napadnutým uzneseniam okresného súdu v skutočnosti

nepodal, preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov,

ktoré by mohli mať za následok ich odmietnutie už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 .

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach namieta v prvom rade porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmať spoločne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania, v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Okresný súd v uzneseniach sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012 a sp. zn.

z 23. apríla 2012 okrem iného uviedol, že «Zo znenia § 30 ods. 3 EP vyplýva,

že exekútor oznamuje súdu to, že sa dozvedel o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený.

Z formulácie ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je

vylúčený, ak (so zreteľom na jeho pomer k veci alebo účastníkom konania resp. ich

zástupcom) možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti. Skutočnosťou pre ktorú je exekútor

vylúčený je to, že možno mať pochybnosť o jeho zaujatosti. Výkladom vyššie uvedených

ustanovení možno dospieť k záveru, že exekútor teda vlastne podľa § 30 ods. 3 EP oznamuje

súdu to, že sa dozvedel o tom, že (so zreteľom na jeho pomer k veci alebo účastníkom

konania resp. ich zástupcom) možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti... Podľa názoru

exekučného súdu je súd oprávnený dokonca aj ex offo, teda bez existencii námietky

zaujatosti od účastníka konania resp. bez oznámenia exekútora o tom, že sú tu dôvody pre

ktoré by mohol byť vylúčený, rozhodnúť o vylúčení exekútora z vykonávania exekúcie pre

jeho nestrannosť.

Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

a iné) vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého konania ex

offo skúmať, či sú splnené predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Tunajší exekučný súd nesúhlasí s námietkou vo výroku tohto uznesenia uvedeného

exekútora a oprávneného spočívajúcou v tvrdení, že vyššie uvedený ústavný nález nemá

všeobecnú platnosť, a teda de iure nezaväzuje tento súd pri rozhodovaní o otázke vylúčenia

resp. nevylúčenia súdneho exekútora JUDr. R. K. z tejto exekúcie. Z judikatúry ústavného

súdu v poslednom období možno vyvodiť záver, že aj nálezy ústavného súdu, ktoré v zmysle

písaného práva nemajú všeobecnú právnu záväznosť by mali byť rešpektované aj v iných

obdobných veciach, teda de iure všeobecne záväzné. Avšak ak by sa aj exekučný súd v tomto

bode mýlil a tento nález by nebol všeobecne záväzný, a zaväzoval by len účastníkov konania

Okresného súdu Žiar nad Hronom vedenom pod sp. zn.: 5 Er/934/2000 ako zhodne tvrdia

poverený exekútor a oprávnený, aj tak tento nález ako rozhodnutie ústavného súdu by

minimálne svojou odbornou autoritou a tiež prípadnou neskoršou možnosťou riešenia danej

veci ústavným súdom mal pre každý (okresný) exekučný súd de facto zásadný význam. Išlo

by aj tak o „precedens-, ktorý by v žiadnom prípade nebolo možné ignorovať.

Súd tiež poukazuje na to, že rovnaký názor mal aj Krajský súd v Prešove vo veci

vedenej pod sp. zn.: , keď v danom prípade síce nie vo výrokovej časti, ale

iba v odôvodnení (v jeho poslednom odseku) svojho rozhodnutia zo dňa 31. 5. 2011, sp. zn.:

poznamenal, že v danej veci je (zo zákona - pozn. exekučného súdu) vyššie

uvedený exekútor JUDr. R. K. vylúčený pre oprávneného (vyššie uvedenú spoločnosť P. s. r.

o.), pričom vychádzal práve z vyššie uvedeného ústavného nálezu.

Tunajší exekučný súd sa aj po obsahovej stránke bez ohľadu na záväznosť uvedeného

nálezu v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom ústavného súdu

obsiahnutom v jeho náleze (a tiež jeho odôvodnením) podlá ktorého skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade

oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania (tejto) exekúcie podľa § 30 ods.

1 Exekučného poriadku a preto súd podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinný v čase začatia tohto

exekučného konania, ďalej len „EP“ rozhodol o tom, že tento exekútor je vylúčený z tejto

exekúcie“

V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na

jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom. Podľa § 37

ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle týchto

ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer k oprávnenému

možno mať pochybnosti o jeho nezaujatostí. Z judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp. aj niektorý

iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť nielen

subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán. Záruky

nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť

v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia

§ 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podlá názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu

zo zákonných záruk nestrannosti funkcie súdneho exekútora vyplýva, že súbežné

vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho

nestrannosti. Avšak podlá názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú

náplň a väzby s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení s ďalšími

skutočnosťami ako je enormne vysoký počet exekúcii vedených týmto exekútorom v

prospech oprávneného, vrátane vysokého poctu ničím neodôvodnených návrhov

oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli

exekučné súdy prv než tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že možno

mať pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z dôvodu

dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení so

skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny

exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1. 6. 2010 (novela EP z. č.

) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie resp. čiastočné

zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je

pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií

vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej

zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi

JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle

teórie zdania môže vyvolať v očiach ostatných účastníkov exekučného konania

(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom

prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie

a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

V nadväznosti na posudzované sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné

zdôrazniť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Exekučné súdne

konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej

upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je aj

podľa názoru ústavného súdu okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa

§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu.

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho

exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho

nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej

rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,... nestačí, že sudca (v danom

prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach

strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je

poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of

Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že okresný súd nemohol rozhodovať

v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie exekúcií, keďže

týmto bol podľa jeho tvrdenia ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu

sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a „opätovný proces prieskumu

okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania

(m. m. ). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť exekútora

oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho

povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach,

a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie. Ústavný súd

v tejto súvislosti poznamenáva, že samotný sťažovateľ skutočnosti, pre ktoré „by

potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa

označeného „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“, pozn.)“,

oznámil okresnému súdu po vydaní poverenia na výkon exekúcie.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným

právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie

ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo

vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami

okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva podľa ani práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť v posudzovaných veciach ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a do práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.2.3 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, alebo iné postavenie.

Ustanovenia , ako aj dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

povinné rešpektovať, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa . Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných

prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

a dohovoru (m. m. ). Z tohto dôvodu ústavný súd

odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa pre

ich zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012