Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 471/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnostiach obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Piešťany v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. konať bez zbytočných

prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na

účet jej právneho zástupcu JUDr. B. F., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012

osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,

pôvodne vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

4135/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , a (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný

súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.) v napadnutých

konaniach vedených okresným súdom podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora

o vykonanie exekúcií. Súdny exekútor, postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej

v o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), následne požiadal okresný súd

o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo k zákonnému založeniu povinnosti

okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených

lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie

poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej

názoru nevykazujú prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu

okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie,

resp. rozhodnutie v týchto veciach. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že jej dosiaľ neboli

zo strany okresného súdu oznámené ani spisovné značky, pod ktorými sa napádané

exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len pomocou označenia účastníkov

a údajov, ktoré sú jej známe.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a tiež k porušeniu a dohovoru upravujúcich zákaz

diskriminácie.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 30. júla 2012 sťažovateľka doplnila

sťažnosti „spresnením petitov“, prostredníctvom ktorých identifikovala spisové značky

jednotlivých exekučných konaní vedených okresným súdom napadnutých sťažnosťami

adresovanými ústavnému súdu.

Podľa petitov sťažností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vyslovil, že

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné

práva podľa a práva podľa dohovoru, resp. dodatkového protokolu, prikázal

okresnému súdu konať v napadnutých konaniach bez zbytočných prieťahov a napokon

uložil okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

Ústavný súd uznesením č. k. -44 z 18. septembra 2012 sťažnosti

vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. spojil na spoločné konanie a zároveň ich

prijal na ďalšie konanie (po priatí sťažností na ďalšie konanie je spoločné konanie o nich

vedené pod sp. zn. , pozn.).

Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň ústavný súd

vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnostiam.

Predsedníčka okresného súdu v prípisoch sp. zn. Spr 449/2012 z 20. júla 2012

a z 8. októbra 2012 (ďalej len „prípisy“) ústavnému súdu oznámila, že okresný súd netrvá

na tom, aby sa vo veciach konalo ústne pojednávanie, avšak nevyjadrila sa k postupu

okresného súdu v napadnutých konaniach.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 2. novembra 2012 poukázal na skutočnosť,

že vzhľadom na nevyjadrenie sa predsedníčky okresného súdu k postupu tohto súdu

v napadnutých konaniach „nepozná argumenty porušovateľa, ktoré chce v konaní

uplatňovať na svoju obranu a nemôže teda vo veci v danom štádiu konania zaujať

komplexné stanovisko“, a preto uviedol, že považuje za potrebné, aby sa vo veciach konalo

ústne pojednávanie, a to s prihliadnutím na to, že „sa dá predpokladať, že zo strany

porušovateľa budú v rámci obrany uplatnené v konaní nové argumenty“. Právny zástupca

sťažovateľky však zároveň pripustil možnosť prehodnotenia požiadavky ústneho

pojednávania.

Ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky vzhľadom na nejednoznačnosť

vyjadrenia k možnosti konania ústneho pojednávania opätovne vyzval, aby oznámil, či trvá

na ústnom pojednávaní vo veciach vedených pod sp. zn. . V odpovedi na

výzvu z 26. novembra 2012 právny zástupca sťažovateľky výslovne uviedol, že na ústnom

pojednávaní trvá.

Prípisom zo 4. marca 2013 ústavný súd opätovne vyzval podpredsedníčku okresného

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnostiam a zároveň zaslala informácie týkajúce sa počtu

vybavovaných vecí sťažovateľky patriacich do registra exekučných vecí, ktoré napadla na

okresnom súde, s uvedením celkového počtu týchto vecí, počtu vybavených vecí a počtu

nevybavených vecí, počnúc 1. januárom 2009 a končiac 1. januárom 2013. Na túto výzvu

ústavného súdu reagovala podpredsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 207/2013

z 22. marca 2013, ktorého súčasťou je prehľad procesných úkonov uskutočnených

v napadnutých konaniach vedených okresným súdom a zároveň nasledovné ústavným

súdom žiadané informácie:

Rok podania Nápad vecí Nevybavené veci Vybavené veci

2009 214 150 64 2010 244 175 69 2011 159 146 13 2012 97 97 0 Celkom za obdobie 1. 1. 2009 — 1. 1.714 568 146 2013

Podpredsedníčka okresného súdu zároveň v označenom prípise uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom spisovných materiálov spoločne ku všetkým uvádzam

nasledovné skutočnosti:

Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o výkon rozhodnutia na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom povinným je spotrebiteľ.

Dodržiavanie 15-dňovej lehoty na preskúmanie súdom žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, či tieto nie sú

v rozpore so zákonom, v prípadoch, keď exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sa

v praxi ukázalo ako nemožné. Na problematiku rozhodcovských rozsudkov reagovala aj

novela Exekučného poriadku účinná od 1. 6. 2010, ktorá

rozhodcovské rozsudky vyňala z povinnosti súdov udeliť poverenie v 15-dňovej lehote,

nakoľko tak krátka lehota nepostačovala na objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie

i s poukazom na to, že o rozhodcovskom konaní už v znení účinnom

od 1. 7. 2002 umožňoval súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaviť

výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie a to aj bez návrhu, ak zistil

v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) zákona

č. Oprávnenosť a dokonca povinnosť exekučných súdov skúmať, a to aj bez

návrhu, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy,

alebo či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) zákona

č. , alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom vo svojich rozhodnutiach judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.

ROZHODNUTIE 46/2012

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský

rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd

viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. (Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. ).

ROZHODNUTIE 47/2012

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať

rozhodcovský rozsudok z hľadísk , ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č.

o rozhodcovskom konaní. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. septembra 2011 sp. zn. ). Z exekučných spisov vyplývajú skutočnosti,

že samotný súdny exekútor zvolený oprávneným nedodržal 15-dňovú lehotu na predloženie

návrhu s exekučným titulom exekučnému súdu, nakoľko žiadosti súdu predkladal v lehotách

od 20 dní do troch mesiacov od písania návrhu na vykonanie exekúcie. Rovnako nie vždy

v lehotách reagoval oprávnený na výzvy súdu prostredníctvom súdneho exekútora.

V mnohých exekučných konaniach si musel súd dodatočne vyžiadať úverové zmluvy,

rozhodcovské spisy, čo taktiež predĺžilo konanie. K vzniknutým dlhým časovým obdobiam

medzi jednotlivými úkonmi súdu môžem len poukázať na enormnú zaťaženosť tunajšieho

súdu ako aj potrebu postupovať vo veciach týkajúcich sa spotrebiteľov eurokonformne, a to

aj v prípadoch výkonu rozhodnutia, najmä ak ide o rozhodcovské rozsudky.“

Na výzvu ústavného súdu sa k prípisu podpredsedníčky okresného súdu sp. zn.

Spr. 207/2013 z 22. marca 2013 vyjadril podaním z 22. apríla 2013 právny zástupca

sťažovateľky, v ktorom uviedol:

«Všeobecne k exekučným konaniam, ktoré sú poznačené prieťahmi, je potrebné

poukázať na ustálený názor ústavného súdu obsiahnutý napr. v Náleze Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. z 7. novembra 2001 cit: „Obranu odporcu

spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy

(vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy a pod.). Ústavný súd

Slovenskej republiky nemôže akceptovať a zotrváva tým na svojej doterajšej judikatúre.“

Akokoľvek, ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že v prípade, ak

charakter konania je definovaný prostredníctvom zákonom ustanoveného času určeného

k prijatiu rozhodnutia (ako v daných exekučných konaniach - časový limit rozhodovania

o vydaní poverenia, resp. o zmene súdneho exekútora), je prekročenie tohto ustanoveného

času nutné hodnotiť ako zbytočné prieťahy, čím dochádza k porušeniu základného práva

upraveného v (napr. (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. , z 13. decembra 2001.).

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu

neefektívnosť v postupe vnútroštátnych súdov predstavuje porušenie práva na prerokovanie

veci v primeranej lehote, Prieťahy tvoria aj obdobia neefektívneho postupu pri zisťovaní

informácií od dožiadaných subjektov.

Základná zásada, ktorou sa Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu pri

posudzovaní prieťahov riadi, znie: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj

právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Prechodné preťaženie súdov, nezakladá

zodpovednosť zmluvných strán za predpokladu, že urýchlene prijmú opatrenia spôsobilé

prekonať takúto výnimočnú situáciu.“ Medzi uvedené opatrenia zmluvných štátov patria

najmä vytvorenie nových sudcovských miest, súdnych tajomníkov, vytvorenie dodatočných

senátov, prioritné vybavovanie vecí, ktorým sa musí venovať osobitná pozornosť, v prípade

potreby prijatie legislatívnych opatrení. Nič také sa v predmetných veciach nestalo! Štát

napriek tomu, že vedel o situácii v civilnoprávnej agende súdov (ako to ukazujú súdmi

predložené štatistické údaje získané z ich informačných systémov), osobitne o stave

v exekučnej agende, neprijal urýchlene žiadne opatrenia za účelom naplnenia čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

1) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 15. 07. 2010. V zákonnej pätnásťdňovej

lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol

vykonaný po uplynutí viac ako dvoch mesiacov 17. 09. 2010. Je pochybné akú efektivitu

mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na

predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský

súd. Na úkon dostal súd reakciu 15. 10. 2010. Následne konanie pokračovalo neefektívne

vykonávaním nesústredenej činností, keď súd sa po uplynutí viac ako troch mesiacov

nečinnosti rozhodol pokutovať oprávneného, čo sa na základe rozhodnutia odvolacieho

súdu 31. 05. 2012, teda po viac ako jeden a pol roku, ukázalo byť nedôvodné. Navyše

exekučnému súdu nič nebránilo pokračovať v rozhodovaní o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie aj po tom, čo vydal uznesenie o uložení poriadkovej pokuty. Vo veci

žiadosti súdneho exekútora nebolo rozhodnuté doposiaľ a tak je konanie poznačené

zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva roky. Zákonná lehota daná k rozhodnutiu je

pritom 15 dní!

2) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 30. 10. 2010. Prvým úkonom súdu bolo

spísanie výzvy dňa 24. 05. 2012, teda po období zbytočných prieťahov v trvaní viac ako

jeden a pol roka a to napriek tomu, že rozhodnúť bolo potrebné do 15 dní od podania

žiadosti. Pripomíname, že o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno

rozhodovať skôr, ako dôjde k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného

poriadku sa totižto výkon exekúcie začína najskôr udelením poverenia. Súd napriek reakcii

oprávneného z 30. 07. 2012 o žiadosti nerozhodol doposiaľ. Konanie je tak poznačené

zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva roky.

3) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 22. 12. 2010. Súd vykonal prvý úkon po

uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty až dňa 13. 06. 2011. Ide o zbytočné prieťahy v trvaní

viac ako šesť mesiacov. Súd vyzval súdneho exekútora k doloženiu zmenky. Išlo

o neefektívny postup, pretože súdu muselo byť zrejmé, že súdny exekútor nedisponuje

zmenkou a výzva mala smerovať priamo na majiteľa zmenky. Súd mal konať efektívne a

jeho činnosť mala byť sústredená. Namiesto toho súd až dňa 11. 10. 2012 vyzval

oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Činnosť súdu bola poznačená ďalšími

zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako jedného roka. Napriek spísaniu výzvy 11. 10. 2012

táto bola expedovaná a doručovaná až 30. 01. 2013, teda po viac ako troch mesiacoch.

Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o

vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde k

udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon

exekúcie začína najskôr udelením poverenia. O žiadosti o udelenie poverenia doposiaľ

nebolo rozhodnuté teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

4) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 16. 03. 2011. O žiadosti bolo rozhodnuté

súdom namiesto do 15 dni až 12. 07. 2012, teda vec bola poznačená zbytočnými prieťahmi

v trvaní viac ako jeden a pol roka. Vec doposiaľ nebola skončená a to napriek tomu, že

odvolanie bolo oprávneným podané ešte 02. 08. 2012.

5) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 25. 11. 2009. Prvý úkon uskutočnil súd až

24. 01. 2011, teda po uplynutí viac ako jedného roka. Vec bola poznačená do tohto štádia

zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako jedného roka. Je pochybné akú efektivitu mala výzva

adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na predloženie

listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský súd.

Nakoniec predsa súd požiadal dňa 09. 06. 2011 rozhodcovský súd o zapožičanie

rozhodcovského spisu. Úkony (lustrácie) ktoré mal súd uskutočniť do 15 dní od podania

žiadosti vykonal až 22. 03. 2012, teda po viac ako dvoch rokoch zbytočných prieťahov.

Napriek tomu, že lustrácie skončili 23. 04. 2012 doposiaľ vo veci nebol uskutočnený žiadny

ďalší úkon a vo veci nie je rozhodnuté. Zbytočné prieťahy sú tak v trvaní viac ako troch

rokov.

6)

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 10. 12. 2010. Prvý úkon uskutočnil súd až

24. 05. 2012 teda po uplynutí viac ako jedného a pol roka. Vec bola poznačená do tohto

štádia zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako jedného a pol roka. Je pochybné akú

efektivitu mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné

vyzvať na predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala

rozhodcovský súd. Napriek tomu, že súd dostal odpoveď dňa 30. 07. 2012 doposiaľ vo veci

nerozhodol a neuskutočnil ani žiadny procesný úkon. Vec je preto poznačená zbytočnými

prieťahmi v trvaní viac ako dvoch rokov.

7) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 15. 07. 2010. V zákonnej pätnásťdňovej

lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol

vykonaný po uplynutí viac ako dvoch mesiacov 17. 09. 2010. Je pochybné akú efektivitu

mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na

predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský

súd. Na úkon dostal súd reakciu 15. 10. 2010. Následne konanie pokračovalo neefektívne

vykonávaním nesústredenej činnosti, keď súd sa po uplynutí viac ako troch mesiacov

nečinnosti rozhodol pokutovať oprávneného, čo sa na základe rozhodnutia odvolacieho

súdu 20. 06. 2012, teda po viac ako jeden a pol roku, ukázalo byť nedôvodné. Navyše

exekučnému súdu nič nebránilo pokračovať v rozhodovaní o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie aj po tom, čo vydal uznesenie o uložení poriadkovej pokuty. Vo veci

žiadosti súdneho exekútora nebolo rozhodnuté doposiaľ a tak je konanie poznačené

zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva roky. Zákonná lehota daná k rozhodnutiu je

pritom 15 dní!

8) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 28. 04. 2010. Súd vykonal prvý úkon po

uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty až dňa 14. 09. 2010. Ide o zbytočné prieťahy v trvaní

viac ako štyri mesiace. Súd vyzval súdneho exekútora k doloženiu zmenky. Išlo o neefektívny

postup, pretože súdu muselo byť zrejmé, že súdny exekútor nedisponuje zmenkou a výzva

mala smerovať priamo na majiteľa zmenky. Sú mal konať efektívne a jeho činnosť mala byť

sústredená. Namiesto toho až dňa 17. 05. 2012 rozhodol o žiadosti, teda po uplynutí viac

ako dvoch rokov. Vec doposiaľ nebola skončená a to napriek tomu, že odvolanie bolo

oprávneným podané ešte 03. 08. 2012.

9) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 10. 12. 2010. Prvý procesný úkon

uskutočnil súd až 24. 05. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného roka a troch mesiacov.

Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že

o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde

k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon

exekúcie začína najskôr udelením poverenia. O žiadosti o udelenie poverenia doposiaľ

nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 30. 07.

2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

10) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 26. 11. 2010. Prvý procesný úkon

uskutočnil súd až 24. 05. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného roka a troch mesiacov.

Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že

o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde

k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon

exekúcie začína najskôr udelením poverenia. O žiadosti o udelenie poverenia doposiaľ

nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od

30.07.2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

11) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 21. 01. 2011. Prvý procesný úkon

uskutočnil súd až 24. 05. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného roka. Opäť ide

o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení

súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde k udeleniu

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie

začína najskôr udelením poverenia. O žiadostí o udelenie poverenia doposiaľ nebolo

rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 30. 07. 2012,

teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

12) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 28. 04. 2010. V zákonnej pätnásť dňovej

lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol

vykonaný po uplynutí viac ako štyroch mesiacov 17. 09. 2010. Je pochybné akú efektivitu

mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na

predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský

súd. Na úkon dostal súd reakciu 15. 10. 2010. Následne konanie pokračovalo neefektívne

vykonávaním nesústredenej činnosti, keď súd sa po uplynutí viac ako troch mesiacov

nečinnosti rozhodol pokutovať oprávneného, čo sa na základe rozhodnutia odvolacieho

súdu 10. 07. 2012, teda po viac ako dvoch rokoch, ukázalo byť nedôvodné. Navyše

exekučnému súdu nič nebránilo pokračovať v rozhodovaní o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie aj po tom, čo vydal uznesenie o uložení poriadkovej pokuty. Vo veci

žiadosti súdneho exekútora nebolo rozhodnuté doposiaľ a tak je konanie poznačené

zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva a pol roka. Zákonná lehota daná k rozhodnutiu

je pritom 15 dní!

13) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 26. 11. 2010. Súd vykonal prvý úkon po

uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty až dňa 14. 06. 2011. Ide o zbytočné prieťahy v trvaní

viac ako pol roka. Súd vyzval súdneho exekútora k doloženiu zmenky. Išlo o neefektívny

postup, pretože súdu muselo byť zrejmé, že súdny exekútor nedisponuje zmenkou a výzva

mala smerovať priamo na majiteľa zmenky. Sú mal konať efektívne a jeho činnosť mala byť

sústredená. Namiesto toho až dňa 14. 09. 2012 rozhodol o žiadosti, teda po uplynutí viac

ako jeden a pol roku..

14) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 21.02.2011. V zákonnej pätnásť dňovej

lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol

vykonaný po uplynutí viac ako jednom roku a dvoch mesiacoch 23.05.2012. Súd vo veci

konal zo zbytočnými prieťahmi v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov.

15) K sp. zn.:3 Er 482/2011

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 21. 04. 2011. Prvý procesný úkon

uskutočnil súd až 11. 10. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného a pol roka. Opäť ide

o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení

súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde k udeleniu

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie

začína najskôr udelením poverenia. O žiadosti o udelenie poverenia doposiaľ nebolo

rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 01. 02. 2013,

teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli dva roky.

16) K sp. zn.:

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 21. 03. 2011. Namiesto zákonných 15 dní,

prvý procesný úkon uskutočnil súd až 09. 06. 2011, teda po uplynutí viac ako dvoch

mesiacov. Súd disponoval spisom rozhodcovského súdu od 17. 08. 2011. Napriek tomu

ďalší procesný úkon uskutočnil až po uplynutí viac ako desiatich mesiacoch, teda 29. 05.

2012. Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame,

že o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde

k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon

exekúcie začína najskôr udelením poverenia. O žiadosti o udelenie poverenia doposiaľ

nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 11. 07.

2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

Sťažovateľ poznajúc aktuálnu argumentáciu porušovateľa nateraz odstupuje od

svojej požiadavky na konanie ústneho pojednávania. Ak by však porušovateľ predkladal

ďalšie stanoviská a dôkazy žiadame, aby sme s nimi boli oboznámený a podľa ich povahy

aby nám bola daná možnosť na ne reagovať aj formou ústneho pojednávania.

S poukazom na vyššie vykonanú skutkovú analýzu priebehu exekučných konaní

a vzhľadom k uvedenej judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, sťažovateľ zotrváva na podaných ústavných sťažnostiach a žiada, aby ústavný

súd rozhodol podľa v nich obsiahnutého petitu.»

Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky, že odstupuje od požiadavky

konania ústneho pojednávania, a na základe oznámenia podpredsedníčky okresného súdu,

že netrvá na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania so súhlasom účastníkov konania,

pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

II. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (,

, ), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným

rozhodnutím“ (napr. ). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone

súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného

práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento

výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo

absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.

Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach vedených týmto súdom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na

prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát vyslovil, že právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže nútený

výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

), pričom v takéto konania z povinnosti súdov konať bez

zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo

iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie

ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba

považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa

skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto

troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr.

). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj vo veciach

sťažovateľky.

1. Po preskúmaní doterajšieho priebehu napadnutých konaní ústavný súd konštatuje,

že ich predmetom je rozhodovanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcií, ktoré

nemožno hodnotiť z právneho ani skutkového hľadiska ako zložité. Ústavný súd sa v tejto

súvislosti stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v sťažnostiach, podľa ktorého

„... vec... si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu“.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv

sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti na základe svojich zistení konštatuje, že

sťažovateľka v doterajšom priebehu napadnutých konaní v zásade včas reagovala na výzvy

okresného súdu na predloženie potrebných listinných dôkazov (konania vedené okresným

súdom pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

) a podaním odvolaní z 2. augusta 2012 proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 12. júla 2012 a z 3. augusta 2012 proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 17. mája 2012 uplatnila svoje procesné právo, čo síce spôsobuje

predĺženie konania, nie však zbytočné prieťahy.

Vychádzajúc z uvedeného možno formulovať záver, že sťažovateľka ako účastníčka

napadnutých konaní vedených okresným súdom bola v ich doterajšom priebehu aktívna

a poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť, a preto jej nemožno pričítať na

ťarchu doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutých konaní.

3. Pri skúmaní tretieho kritéria, a to postupu samotného okresného súdu

v napadnutých konaniach ústavný súd vychádzal zo sťažností, ale najmä z na vec sa

vzťahujúcich spisov a zo stanovísk účastníkov konania. Ústavný súd zároveň vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť

zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. ).

3.1 Konanie vedené pod sp. zn.

Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

vyplývajú obdobia krátkodobej a dlhodobejšej absolútnej nečinnosti (od

podania návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15. júla

2010 až do rozhodovania ústavného súdu o predmetných sťažnostiach) okresného súdu, pre

ktoré neexistovali relevantné dôvody. Navyše, vec nie je ani v čase rozhodovania ústavného

súdu o sťažnosti (viac ako 2 roky od podania návrhu) právoplatne skončená, keďže o návrhu

súdneho exekútora zatiaľ okresný súd v merite veci nerozhodol. Ako prejav nesprávnej

činnosti okresného súdu hodnotí ústavný súd uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 26. januára 2011 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke z dôvodu

nesplnenia výzvy na predloženie chýbajúcich listinných dôkazov (17. septembra 2010,

pozn.), ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. mája 2012 zrušené z dôvodu, že nebolo v právomoci okresného

súdu požadovať od sťažovateľky predloženie listinného dôkazu — spisu rozhodcovského

súdu, keďže sťažovateľka predmetným spisom nedisponovala. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom.

3.2 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd

identifikoval obdobie absolútnej nečinnosti okresného súdu trvajúce od podania návrhu

súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (október 2010) do mája

2012 (takmer 19 mesiacov).

Ústavný súd postup okresného súdu, na základe ktorého tento 24. mája 2012 vyzval

súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili okresnému súdu návrh na

zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011, hodnotí ako neefektívny [ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

nálezom z 13. apríla 2011 vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa V. K. na súdnu ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. mája 2010, ktorým

súdny exekútor (totožný so súdnym exekútorom, ktorý okresný súd požiadal v napadnutých

konaniach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií, pozn.) nebol vylúčený

z vykonávania funkcie vo veci exekúcie. V označenom náleze ústavný súd vyslovil tento

právny názor: „Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného

konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného

poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).“, pozn.]. Pokiaľ

okresný súd zastával v napadnutom konaní názor, že existuje okolnosť, ktorá vylučuje

súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa príslušných ustanovení Exekučného

poriadku, bol povinný sa s touto okolnosťou vysporiadať, nie však tak, že vyzval samotného

súdneho exekútora v súčinnosti so sťažovateľkou na predloženie návrhu na zmenu súdneho

exekútora, keďže je výlučným právom len oprávneného v súlade s § 44 ods. 8 Exekučného

poriadku aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný všeobecný súd návrh na zmenu

súdneho exekútora. Navyše, v judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor (pozri

napr. ), podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v

ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m. ), okrem

iného aj zabezpečenie nestrannosti exekútora v súlade s ustanoveniami Exekučného

poriadku, ako aj právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu, ktorým tento vylúči

súdneho exekútora z vykonávania exekúcie ešte predtým, ako rozhodne o jeho žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať

(napr. ).

Z uvedených dôvodov aj v konaní vedenom pod sp. zn. , v rámci

ktorého okresný súd uznesením sp. zn. z 10. apríla 2013 zamietol návrh

súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, došlo podľa názoru

ústavného súdu k zbytočným prieťahom.

3.3 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom pod sp. zn. bol okresný súd od podania návrhu

súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (22. decembra 2010, pozn.)

absolútne nečinný takmer šesť mesiacov (až do júna 2011, keď okresný súd vyzval

sťažovateľku na predloženie zmenky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok,

pozn.) a následne od júla 2011 až do októbra 2012 ďalších takmer 15 mesiacov, pričom ako

neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu, ktorým tento 11. októbra 2012

a následne 6. marca 2013 vyzval sťažovateľku na predloženie návrhu na zmenu súdneho

exekútora (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.).

Z uvedených dôvodov aj v konaní vedenom pod sp. zn. došlo podľa

názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom.

3.4 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd identifikoval absolútnu

nečinnosť okresného súdu od podania návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie (16. marec 2011, pozn.) až do vydania uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 12. júla 2012 o zamietnutí tohto návrhu v trvaní takmer

16 mesiacov, ktorú hodnotí ako zbytočné prieťahy v konaní. Navyše, ústavný súd

z prehľadu procesných úkonov vykonaných v tomto konaní zistil zbytočné prieťahy aj

v súvislosti s predkladaním spisu vzťahujúceho sa na toto konanie krajskému súdu na účely

rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. júla 2012 v trvaní 7 mesiacov (sťažovateľka podala proti citovanému uzneseniu

okresného súdu odvolanie 2. augusta 2012, pričom spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie

okresný súd predložil krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní až 6. marca

2013, pozn.). Celková doba nečinnosti okresného súdu tak predstavuje takmer 2 roky, ktorú

ústavný súd hodnotí ako zbytočné prieťahy spôsobené okresným súdom.

3.5 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil

obdobie dlhodobej absolútnej nečinnosti okresného súdu (od podania návrhu súdneho

exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 25. novembra 2009 až do vydania

výzvy okresného súdu na predloženie listinného dôkazu 24. januára 2011) v trvaní

14 mesiacov, ako aj ďalšie obdobie krátkodobejšej nečinnosti (7 mesiacov — od doručenia

rozhodcovského spisu okresnému súdu 30. augusta 2011 na základe jeho výzvy adresovanej

rozhodcovskému súdu z 10. júna 2011 až do výzvy okresného súdu z 22. marca 2012 na

doručenie výpisu zo živnostenského registra), ktoré hodnotí ako zbytočné prieťahy

v konaní.

Ústavný súd zároveň považoval za potrebné uviesť, že okresný súd bol v označenom

konaní nečinný aj od marca 2012 (keď povinný zomrel) do dňa rozhodovania ústavného

súdu o tejto sťažnosti. Toto obdobie však ústavný súd nevyhodnotil ako obdobie, v ktorom

dochádza k zbytočným prieťahom, keďže v tomto období okresný súd vo veci nemohol

konať. Exekúciu proti inému ako tomu, kto je (bol) označený v exekučnom titule ako

povinný, totiž v súlade s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku možno vykonať, len ak sa

preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41

Exekučného poriadku, pričom v danom prípade dedičské konanie po zomrelom povinnom

vedené okresným súdom pod sp. zn. ešte nebolo do času rozhodovania

ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené.

3.6 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom pod sp. zn. podľa zistenia ústavného súdu bol

okresný súd v čase od podania návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie (10. decembra 2010) až do výzvy okresného súdu adresovanej

sťažovateľke, aby táto vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 13. apríla 2011 navrhla zmenu súdneho exekútora (24. mája

2012, pozn.), 17 mesiacov bez relevantného dôvodu absolútne nečinný, čím spôsobil

zbytočné prieťahy v konaní. Za neefektívny považuje ústavný súd postup okresného súdu

spočívajúci vo výzve súdnemu exekútorovi z 24. mája 2012, aby v súčinnosti

so sťažovateľkou predložil návrh na zmenu súdneho exekútora (pozri argumentáciu

uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Absolútne nečinný bol okresný súd aj v období od

mája 2012 do 10. apríla 2013, keď uznesením sp. zn. zamietol návrh

súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

3.7 Konanie vedené pod sp. zn.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom vyplýva, že

súdny exekútor doručil tomuto súdu návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

15. júla 2010. Okresný súd 17. septembra 2010 vyzval sťažovateľku na predloženie

listinných dôkazov v lehote 15 dní; sťažovateľka na výzvu okresného súdu reagovala

odpoveďou z 15. októbra 2010. Následne okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. januára 2011 uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu v sume 50 € za nedodržanie

povinností uložených jej uznesením zo 17. septembra 2010. Sťažovateľka podala 22. júna

2011 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 26. januára 2011 o uložení

poriadkovej pokuty odvolanie; spis bol následne predložený 7. októbra 2011 krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý uznesenie prvostupňového súdu uznesením sp. zn.

z 20. júna 2012 zrušil. Z prehľadu úkonov uskutočnených v napadnutom

konaní vyplýva jedno obdobie dlhodobejšej absolútnej neodôvodnenej nečinnosti okresného

súdu v trvaní 10 mesiacov (od júla 2012 až do rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach), ako aj viacero období krátkodobejšej nečinnosti. Ako neefektívny hodnotí

ústavný súd postup okresného súdu spočívajúci v uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke

uznesením sp. zn. z 26. januára 2011, ktoré bolo na základe uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 20. júna 2012 zrušené preto, že nebolo

odôvodnené požadovať od sťažovateľky predloženie listinného dôkazu — spisu

rozhodcovského súdu, keďže predmetným spisom nedisponovala. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

3.8 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil

obdobie dlhodobej nečinnosti v čase od podania návrhu súdneho exekútora na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (28. apríla 2010) v zásade až po vydanie uznesenia sp. zn.

zo 17. mája 2012, ktorým okresný súd tento návrh zamietol; toto obdobie

ústavný súd hodnotí ako obdobie, v ktorom okresný súd spôsobil zbytočné prieťahy

v konaní. Navyše, ústavný súd zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené

okresným súdom zistil zbytočné prieťahy aj v jeho postupe súvisiacom s predkladaním

spisu krajského súdu na účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. zo 17. mája 2012, keďže odvolanie sťažovateľky

z 3. augusta 2012 (proti citovanému uzneseniu okresného súdu) okresný súd predložil

krajskému súdu až 28. februára 2013 (6 mesiacov).

3.9 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd identifikoval obdobie

dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti v trvaní 17 mesiacov (od podania návrhu súdneho

exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 10. decembra 2010 do mája 2012),

ako aj neefektívnu činnosť spočívajúcu v tom, že okresný súd 24. mája 2012 vyzval

súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili okresnému súdu návrh na

zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného

vyplýva, že aj v tomto konaní okresného súdu, ktorý meritórne vo veci rozhodol po viac ako

dvoch rokoch (uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. apríla 2013 bol

návrh zamietnutý, pozn.), došlo k zbytočným prieťahom.

3.10 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd identifikoval obdobie

dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti v trvaní 18 mesiacov (od podania návrhu súdneho

exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 26. novembra 2010 do mája 2012),

ako aj neefektívnu činnosť spočívajúcu v tom, že okresný súd 24. mája 2012 vyzval

súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili okresnému súdu návrh na

zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného

vyplýva, že aj v tomto konaní okresného súdu, ktorý vo veci meritórne rozhodol po viac ako

dvoch rokoch (uznesením sp. zn. z 10. apríla 2013 návrh zamietol, pozn.),

došlo k zbytočným prieťahom.

3.11 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd

identifikoval obdobie dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti v trvaní 16 mesiacov (od

podania návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

21. januára 2011 až do mája 2012), ako aj neefektívnu činnosť spočívajúcu v tom, že

okresný súd 24. mája 2012 vyzval súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou

predložili okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora s poukazom na nález

ústavného súdu sp. zn. z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú

v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní došlo

k zbytočným prieťahom.

3.12 Konanie vedené pod sp. zn.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný

súd zistil, že súdny exekútor doručil tomuto súdu návrh na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie 28. apríla 2010. Následne okresný súd 17. septembra 2010 sťažovateľku vyzval,

aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložila označené listinné dôkazy, ktoré boli

okresnému súdu sťažovateľkou doručené 15. októbra 2010, okrem vyžiadaného

rozhodcovského spisu, na základe ktorého bol vydaný rozhodcovský rozsudok. V dôsledku

nesplnenia výzvy na predloženie rozhodcovského rozsudku okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. januára 2011 uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu v sume 50 €. Dňa

22. júna 2011 sa sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolala, na základe

čoho bolo jej odvolanie predložené na rozhodnutie krajskému súdu 2. novembra 2011.

Krajský súd následne 10. júla 2012 uznesením č. k. -27 odvolaním

napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil. Spis vzťahujúci sa na napadnuté

konanie bol okresnému súdu doručený krajským súdom 18. júla 2012. Uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 10. júla 2012 bolo doručované účastníkom konania

11. marca 2013. Z prehľadu úkonov uskutočnených v napadnutom konaní ústavný súd zistil

jedno obdobie dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní 8 mesiacov

súvisiace s doručovaním uznesenia krajského súdu sp. zn. z 10. júla 2012

(marec 2013, pozn.), ako aj jeho neefektívnu činnosť spočívajúcu v uložení poriadkovej

pokuty sťažovateľke uznesením sp. zn. z 26. januára 2011, ktoré bolo

uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. júla 2012 zrušené preto, že nebolo

odôvodnené požadovať od sťažovateľky predloženie listinného dôkazu — spisu

rozhodcovského súdu, keďže predmetným spisom nedisponovala. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom.

3.13 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil

obdobie neodôvodnenej nečinnosti od podania návrhu súdnym exekútorom na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (26. novembra 2010, pozn.) až do výzvy okresného súdu

adresovanej sťažovateľke, aby predložila listinný dôkaz (14. júna 2011, pozn.), v trvaní

6 mesiacov a následne ďalšie obdobie dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti v trvaní

12 mesiacov (od doručenia listinného dôkazu sťažovateľkou 26. augusta 2011 až do vydania

uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2012, ktorým tento

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti

povinnosti zaplatiť zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 382,49 € od

9. januára 2010 do zaplatenia). Ako neefektívnu hodnotí ústavný súd činnosť okresného

súdu po doručení uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2012

(29. januára 2013, pozn.), keďže tento vyzval pri doručovaní sťažovateľku na predloženie

návrhu na zmenu súdneho exekútora v nadväznosti na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu,

pozn.). Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd následne uznesením sp. zn.

z 5. apríla 2013 napadnuté konanie v časti povinnosti zaplatiť zmenkový

úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 382,49 € od 9. januára 2010 do zaplatenia zastavil

a vo zvyšnej časti návrh súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom.

3.14 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil

obdobie dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu od podania návrhu súdneho

exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (21. február 2011, pozn.) až do

vydania uznesenia o zamietnutí návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie z 23. mája 2012 v trvaní viac ako 1 rok, ktoré hodnotí ako zbytočné

prieťahy v konaní.

3.15 Konanie vedené pod sp. zn.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil

obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní 18 mesiacov (v čase od podania

návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 21. apríla 2011 až

do vydania výzvy okresného súdu v októbri 2012, aby súdny exekútor v súčinnosti

so sťažovateľkou v lehote 15 dní od doručenia výzvy navrhli zmenu súdneho exekútora),

ako aj neefektívnu činnosť v nadväznosti na citovanú výzvu poukazujúcu na nález

ústavného súdu sp. zn. z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú

v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní došlo

k zbytočným prieťahom.

3.16 Konanie vedené pod sp. zn.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že návrh na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bol súdnym exekútorom okresnému súdu doručený 21. marca 2011. Následne

okresný súd 9. júna 2011 vyzval rozhodcovský súd, aby mu predložil jeho spis sp. zn.

SR 13666/10 (spis bol okresnému súdu zaslaný 17. augusta 2011). Okresný súd 29. mája

2012 vyzval sťažovateľku, aby podala návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na

nález ústavného súdu sp. zn. z 13. apríla 2011. Okresný súd následne

uznesením sp. zn. z 26. marca 2013 návrh súdneho exekútora zamietol.

Z prehľadu úkonov v napadnutom konaní vedenom okresným súdom ústavný súd zistil

obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní 9 mesiacov (od augusta 2011 do

mája 2012), ako aj neefektívnu činnosť spočívajúcu v tom, že okresný súd 29. mája 2012

vyzval sťažovateľku, aby mu predložila návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na

nález ústavného súdu sp. zn. z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu

uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní došlo

k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k argumentácii sťažovateľky,

v zmysle ktorej z textu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného od 1. februára

2002 do 31. mája 2010, t. j. platného a účinného v čase doručenia jej návrhov, vyplýva

povinnosť exekučného súdu „rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či

exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutia všeobecného

súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola

napr. notárska zápisnica“. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom

a účinnom od 1. júna 2010 do 31. mája 2011 podľa sťažovateľky zakladá povinnosť

„exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!“.

S prihliadnutím na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorej samotné prekročenie lehoty

uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah,

ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že vo svojej rozhodovacej činnosti na

zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie podľa jeho názoru

automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa , pretože aj

v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku

nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval

v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. ). Ústavný súd už v tejto

súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne

aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na

vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (). Za týchto

okolností samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach

súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií ani v posudzovaných

prípadoch ústavný súd nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, a to aj s ohľadom na množstvo návrhov,

ktoré súdny exekútor v relevantnom čase okresnému súdu doručil. Táto skutočnosť totiž

objektívne bránila tomu, aby okresný súd mohol o týchto návrhoch rozhodnúť

v štandardných (zákonom ustanovených) lehotách.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu

v napadnutých konaniach konštatoval, že jeho dlhodobou neodôvodnenou nečinnosťou, ako

aj neefektívnou činnosťou došlo vo všetkých napadnutých konaniach k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj jej práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby ústavný súd v zmysle

okresnému súdu prikázal v napadnutých konaniach konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach okresný

súd zatiaľ v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

ešte meritórne nerozhodol, ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľky

vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa konaní vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. návrhom sťažovateľky nevyhovel, keďže

v označených konaniach okresný súd do dňa rozhodovania ústavného súdu už meritórne

rozhodol (bod 5 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd jej ako účastníčke

napadnutých konaní neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, keďže

neaplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v relevantnom znení a „nerozhodol o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti“.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky považoval ústavný súd za potrebné

zdôrazniť, že dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod

ochranu garantovanú (m. m. ), ale

(pozri záver vyjadrený v časti II.1 tohto nálezu).

Rovnako neodôvodnená nečinnosť všeobecného súdu, resp. jeho neefektívna činnosť

v napadnutých exekučných konaniach vecne nepatrí pod ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1

, keďže podľa systematiky sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť

súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , a nie základného práva podľa

s výnimkou prípadov, keď nedostatky v postupe súdu dosahujú takú intenzitu, že s ohľadom

aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre

sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m.

); uvedený právny názor je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný aj na

veci sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevyhovel tým častiam sťažností, ktorými

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach (bod 5 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Podľa sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ právoplatne nerozhodol o žiadostiach

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií „neustále limituje základné

subjektívne oprávnenia sťažovateľa ako vlastníka a reálne ohrozuje, či priam znižuje

hodnotu… majetku (bonitu pohľadávky)“. Podľa sťažovateľky k znižovaniu hodnoty jej

majetku (bonity pohľadávky) dochádza z dôvodu, že „nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje

dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne

k takémuto správaniu nemá kto prinútiť“, pričom „márnym uplynutím času sa dlžníkovi

(povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony, ktoré ho zbavia majetku

postihnuteľného exekúciou“.

Z citovanej argumentácie vyplýva, že sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu hypotetickou úvahou, podľa ktorej sa v konečnom dôsledku

z dôvodu (ne)činnosti všeobecného súdu stane (môže stať) jej pohľadávka voči povinnému

nevymožiteľná. Sťažovateľka teda argumentuje možným (hypotetickým) vznikom škody

v priamej súvislosti s nečinnosťou všeobecného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba a právnická osoba právo

pokojne užívať svoj majetok.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej

a práva zaručeného jej dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil

princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia

alebo postupy ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. ,

), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných

práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a jej práva podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade

s ustanoveniami o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,

o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy.

Pokiaľ je teda sťažovateľka toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu

v exekučných konaniach v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie jej bola spôsobená na jej vlastníckych právach

škoda, môže sa náhrady tejto škody domáhať postupom podľa príslušných ustanovení

zákona o zodpovednosti za škodu.

Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnostiam sťažovateľky nevyhovel,

riadiac sa zásadou subsidiarity a uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv sťažovateľky pred ochranou v konaní pred ústavným súdom

(bod 5 výroku tohto nálezu).

II.4 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sa v petite domáha aj vyslovenia porušenia a

dohovoru, ktoré ustanovujú všeobecný zákaz diskriminácie. V odôvodnení týchto častí

sťažností sťažovateľka síce uvádza, že ich možno „preskúmať aj samostatne“, ale

v konečnom dôsledku porušenie označených článkov a dohovoru namieta zjavne

v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru („... sťažovateľ

tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu opráva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces“) a v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že

okresný súd „zaobchádza odlišne so sťažovateľom a odlišne s inými subjektmi v procesnom

postavení sťažovateľa. Iné subjekty, ktorých procesné návrhy v exekučnom konaní sú

prejednávané v zákonom stanovených lehotách, majú zaručený výkon všetkých práv, ktoré

sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

V nadväznosti na citovanú argumentáciu ústavný súd poukazuje v prvom rade na

svoj záver vyslovený v časti II.1 tohto nálezu, v zmysle ktorého samotné nedodržanie

zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie

poverení na vykonanie exekúcií nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru, ako aj (a predovšetkým) na

svoj záver vyslovený v časti II.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého v posudzovanom prípade

nedostatky v postupe okresného súdu nedosiahli takú intenzitu, že by s ohľadom aj na

ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci bolo možné uvažovať o odmietnutí

spravodlivosti, a teda porušení základného práva na súdnu ochranu

(resp. tiež porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ak ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach nedošlo k porušeniu (časť II.2 tohto nálezu), tak tento záver

možno primerane vzťahovať aj na namietané porušenie a

dohovoru v spojení s namietaným porušením (a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Na základe uvedeného ústavný súd v týchto častiach sťažnostiam nevyhovel (bod 5

výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa svojimi sťažnosťami domáhala aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sumách 1 272 €; 1 051,08 €; 995,76 €; 774,48 €; 1 659,60 €; 995,76 €;

1 272,36 €; 1 383 €; 995,76 €; 1 051,08 €; 829,80 €; 1 383 €; 1 051,08 €; 774,48 €; 663,84 €

a 719,16 € z dôvodov podrobne uvedených vo svojich sťažnostiach, poukazujúc

predovšetkým na márne uplynutie času, v dôsledku čoho ani „pozitívne rozhodnutie

ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Ústavný súd vzhľadom na svoje zistenia o doterajšom priebehu napadnutých konaní

dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno považovať za dostatočné

zadosťučinenie pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj

finančné zadosťučinenie.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd

do úvahy jednak obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu

v napadnutých konaniach, ale zároveň zohľadnil aj existenciu mimoriadne vysokého počtu

návrhov (v zásade identických) týkajúcich sa vecí sťažovateľky na príslušnom okresnom

súde (pozri informácie obsiahnuté v prípise podpredsedníčky okresného súdu sp. zn.

Spr. 207/2013 z 22. marca 2013), ktorý patrí k súdom prvého stupňa s pomerne malým

počtom pridelených sudcov, čo objektívne sťažuje jeho reálne možnosti rozhodnúť o týchto

veciach sťažovateľky v obvyklom a pritom primeranom čase. Na druhej strane ústavný súd

zohľadnil aj neúmerne nízky počet vecí sťažovateľky, ktoré okresný súd v relevantnom

období vybavil v porovnaní s týmto celkovým nápadom. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže

v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, ). Vo výnimočných

prípadoch daných špecifickými okolnosťami (ako to je aj v sťažnosťami napadnutých

konaniach vedených okresným súdom), za ktorých všeobecný súd koná, však enormná

zaťaženosť všeobecných súdov hraničiaca s ich schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase

(obvyklý) riadny chod orgánov verejnej moci môže predstavovať okolnosť hodnú

osobitného zreteľa pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € (za všetky napadnuté konania spoločne) bude

primerané konkrétnym okolnostiam napadnutých konaní posudzovaných v spoločnom

konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. B. F.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľka

nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd

môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho

uváženia, zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených šestnásť sťažností, pričom

v každej z nich bola sťažovateľka právne zastúpená tým istým advokátom. Predmetné

sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. -44 z 18. septembra 2012 spojil na

spoločné konanie, keďže sa týkali tej istej sťažovateľky, identických konaní vedených

okresným súdom a boli v zásade obsahovo totožné. Tieto skutočnosti v podstatnej miere

znížili nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo

ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania. Vychádzajúc z tejto

skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania účastníkovi konania len sčasti,

ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania len v sume 269,60 € (bod 4 výroku

tohto nálezu), t. j. v sume zodpovedajúcej úhrade trov konania za jednu sťažnosť. Ústavný

súd pri určení tejto sumy vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení

s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za

jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je 1/6 z výpočtového základu, čo

predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,17 € a 7,63 € režijný paušál,

teda za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) 269,60 €. Z týchto dôvodov

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku tohto

nálezu).

Odmenu za vyjadrenie z 22. apríla 2013 ústavný súd nepriznal, keďže z jeho obsahu

nevyplynuli žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli

k ďalšiemu objasneniu vecí, pričom ústavný súd rozhodol o sťažnostiach len na základe

predložených (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažností a k nim pripojených

písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiacich súdnych spisov.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013