Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)I. ÚS 51/01
PDF · 203.52 KB
No categories available
I. ÚS 51/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2001
v senáte zloženom z predsedu D. Š. a zo sudcov L. M. a Š. O. prerokoval prijatý podnet Ing.
J. Z., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K, vo veci porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 226/97
a takto
r o z h o d o l :
Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 226/97 p o r u š i l
právo Ing. J. Z., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. júna 2001
doručený podnet Ing. J. Z., bytom L. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. T. Š., K., ktorým namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „odporca“) v konaní o jeho
pracovnoprávnej veci vedenom pod sp. zn. 7 C 226/97.
Ústavný súd podnet navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
senátu a po zistení, že podnet obsahuje náležitosti požadované ustanoveniami § 20 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa
ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona, podnet prijal uznesením č. k. I. ÚS 51/01-10
z 28. augusta 2001 na ďalšie konanie.
Na požiadanie ústavného súdu sa odporca listom sp. zn. Spr. 3480/2001 z 9. októbra
2001 podpísaným predsedníčkou vyjadril k podnetu navrhovateľa. Podľa názoru odporcu
„predmetné konanie vykazuje znaky prieťahov len v štádiu prípravy na pojednávanie,
z príčin najmä objektívnych (vysoký nápad vecí, vysoký počet nerozhodnutých reštančných
vecí zapríčinených personálnou obmenou sudcov v oddelení ich odchodom na iné súdy ...)“.
Odporca ďalej tvrdil, že „konajúci súd od určenia prvého termínu pojednávania plynule
konal, najmä chovaním a správaním navrhovateľa boli zmarené určené termíny
pojednávania“. Z uvedeného dôvodu navrhuje, aby ústavný súd „podnet navrhovateľa
zamietol ako nedôvodný“. Odporca súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania.
Právny zástupca navrhovateľa v stanovisku z 22. októbra 2001 k vyjadreniu odporcu
uviedol, že ho „akceptujeme v časti, v ktorej uznal opodstatnenosť podnetu ohľadne prvých
mesiacov (resp. rokov!) trvania sporu“. Dôvody zbytočných prieťahov uvádzané odporcom
podľa jeho názoru nemôžu v danom prípade znamenať „vyvinenie z namietnutého
porušenia práva“. „Čiastočnú vinu navrhovateľa na trvaní veci“ zdôrazňovanú odporcom
navrhovateľ neakceptoval a tvrdil, že odporca „nepostupoval efektívne a nepripravil vec
tak, aby ju – ako mu to prikazuje O. s. p. – skončil na jednom pojednávaní“. Navrhovateľ
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7 C
226/97 a sp. zn. 7 C 268/98 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát podnet navrhovateľa prerokoval na svojom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne
predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.
Predmetom podnetu boli tvrdenia navrhovateľa, že odporca nedokázal v jeho spore
efektívne konať, hoci išlo o spor právne a skutkovo nenáročný a vzhľadom na jeho povahu
(pracovnoprávny spor) o spor naliehavý. Tým, že odporca postupoval v rozpore s § 6, § 100
ods. 1, § 101 ods. 2, § 131 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), porušil
podľa názoru navrhovateľa jeho ústavné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Navrhovateľ žiadal, aby „ústavný súd vyniesol nález, ktorým uvedené porušenie
skonštatuje“.
II.
Z podnetu navrhovateľa, z k nemu priložených písomností, z vyjadrení účastníkov
konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil nasledovný
priebeh a stav konania v predmetnej pracovnoprávnej veci navrhovateľa.
A. Navrhovateľ 10. júna 1997 podal na Krajský súd v Bratislave žalobu „o určenie
neplatnosti úkonu odvolania z funkcie“. Žalovanou stranou bola Slovenská televízia
Bratislava (ďalej len „STV“). Z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti Krajský súd
v Bratislave doručil žalobu 1. júla 1997 odporcovi. Odporca konal vo veci pod sp. zn. 7 C
226/97. Dňa 12. októbra 1998 odporca vyzval navrhovateľa (výzva doručená 31. októbra
1998) na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý navrhovateľ zaplatil 4. novembra
1998. Ďalším úkonom odporcu v konaní bol pokyn pre súdnu kanceláriu 5. augusta 1999 na
pripojenie na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov 7 C 268/98 a 7 C 130/98.
Dňa 25. augusta 1999 bola zaslaná žaloba STV na vyjadrenie.
Dňa 29. októbra 1999 odporca požiadal STV o predloženie písomností (pracovná
zmluva, rozhodnutie o odvolaní žalobcu z funkcie) a urgoval predloženie vyjadrenia
k žalobe.
Prvé pojednávanie vo veci sa malo uskutočniť 2. decembra 1999, pre ospravedlnenú
neúčasť STV bolo odročené na 14. marec 2000. Toto však pre neprítomnosť účastníkov
konania bolo odročené na 18. apríl 2000.
Odporca 23. marca 2000 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty STV opakovane
žiadal o predloženie vyjadrenia k žalobe a požadovaných procesnoprávnych dokumentov.
Táto ich (bez vyjadrenia k žalobe) zaslala odporcovi 30. marca 2000.
Na pojednávaní konanom 18. apríla 2000 nebol prítomný navrhovateľ (ako dôvod
svojho príchodu až po skončení pojednávania uviedol meškanie verejného dopravného
prostriedku). STV bola požiadaná o predloženie svojho štatútu a dôkazu o doručení
odvolacej listiny navrhovateľovi. Pojednávanie bolo odročené na 18. máj 2000. STV
predložila 25. apríla 2000 odporcovi požadované písomnosti vrátane vyjadrenia k žalobe.
Odporca 10. mája 2000 zrušil stanovený termín pojednávania z dôvodu účasti
zákonnej sudkyne na medzinárodnom seminári organizovanom Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky a určil nový termín pojednávania na 20. jún 2000.
Na pojednávaní konanom 20. júna 2000 odporca vyzval STV na oznámenie adresy
jej bývalého ústredného riaditeľa za účelom jeho výsluchu.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom č. k. VI Pz 621/00-6 z 19. júla
2000 oznámila odporcovi, že podala mimoriadne dovolanie proti jeho právoplatnému
uzneseniu č. k. 7 C 268/98-18 zo 7. januára 1999 o uložení predbežného opatrenia STV na
úhradu časti mzdy navrhovateľovi. Súčasne žiadala predložiť na vec sa vzťahujúci súdny
spis sp. zn. 7 C 268/98 (spis zaslaný 31. júla 2000).
Dňa 24. júla 2000 odporca požiadal navrhovateľa o predloženie nahrávky z relácie
Žurnál Rádia Twist vysielanej 30. mája 1997.
Dňa 22. augusta 2000 odporca expedoval účastníkom konania predvolanie na
pojednávanie 3. októbra 2000. Navrhovateľ bol vyzvaný na predloženie vyššie uvedenej
nahrávky na toto pojednávanie.
Dňa 31. augusta 2000 boli odporcovi doručené vyjadrenie STV sp. zn. 1206/00
z 24. augusta 2000 k doterajším prednesom navrhovateľa, dokument o okamžitom zrušení
pracovného pomeru navrhovateľa a doklad preukazujúci doručenie listiny, ktorou bol
navrhovateľ odvolaný z funkcie.
STV listom z 20. septembra 2000 navrhla odporcovi zrušiť predbežné opatrenie č. k.
7 C 268/98-18 zo 7. januára 1999.
Navrhovateľ 26. septembra 2000 vzniesol voči odporcovi námietku zaujatosti. Táto
sa týkala aj zákonnej sudkyne.
Dňa 29. septembra 2000 právny zástupca STV písomne ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaní.
Na pojednávaní 3. októbra 2000 neboli prítomní účastníci. Pojednávanie bolo
odročené na neurčito z dôvodu postúpenia súdneho spisu Krajskému súdu v Bratislave na
rozhodnutie o navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti (spis bol doručený
odvolaciemu súdu 26. januára 2001).
Sťažnosťou z 20. novembra 2000 adresovanou predsedníčke Okresného súdu
Bratislava IV napadol navrhovateľ prieťahy v konaní v jeho právnej veci vedenej pod
sp. zn. 7 C 226/97.
V odpovedi odporcu z 23. januára 2001 sp. zn. Spr. 2148/2000 sa uvádza: „Po
prešetrení som zistila prieťahy v konaní z príčin subjektívnych i objektívnych, preto Vašu
sťažnosť kvalifikujem ako dôvodnú. Vo veci bola zjednaná náprava.“ Príčiny spôsobiace
prieťahy, ako aj spôsob nápravy v uvedenej odpovedi nie sú konkretizované.
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 18 Nc 3/01-70 z 30. marca 2001 vyslovil,
že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci sp. zn. 7 C 226/97. Uznesenie bolo doručené účastníkom 12. júna 2001.
Dňa 17. júla 2001 expedoval odporca predvolanie účastníkom na pojednávanie, ktoré
stanovil na 17. október 2001.
B. Dňa 22. októbra 1998 podal navrhovateľ odporcovi návrh na vydanie predbežného
opatrenia, ktorým by bola STV uložená povinnosť poskytovať mu mesačne časť jeho
pracovnej odmeny vo výške 15 000,-- Sk brutto až do právoplatného rozhodnutia jeho
pracovnoprávneho sporu vedeného pod sp. zn. 7 C 226/97. Vec bola vedená u odporcu pod
sp. zn. 7 C 268/98. Po zadovážení si podkladov potrebných na rozhodnutie odporca
uznesením č. k. 7 C 268/98-19 zo 7. januára 1999 uvedenému návrhu vyhovel. Na
odvolanie STV Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 17 Co 89/99-38 z 31. mája 1999
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k.
M Cdo 35/2000-43 z 28. februára 2001 zamietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky.
Súdny spis predložil odporca ústavnému súdu 15. októbra 2001. Po preštudovaní bol
predmetný spis doručený odporcovi 22. októbra 2001.
III.
Navrhovateľ sa predmetným podnetom na ústavný súd „domáha konštatovania
porušenia jeho základných práv na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle prvej vety čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, a to v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7 C 226/97 (pozri II. časť písm. A).
Odporca vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení konštatoval „znaky prieťahov len
v štádiu prípravy na pojednávanie, z príčin najmä objektívnych ...“. Tvrdil plynulosť
konania od určenia prvého termínu pojednávania a zavinenie navrhovateľa na vzniknutých
prieťahoch. Žiadal preto podnet zamietnuť ako nedôvodný.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej
lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral
do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na Okresnom súde Bratislava IV vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C
226/97 je rozhodovanie o neplatnosti odvolania z funkcie a neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru.
Ústavný súd zo skutočností uvádzaných odporcom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu
takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o zložitosti veci.
2. Pokiaľ ide o „správanie“ navrhovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil
žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ ako účastník konania v napadnutom
pracovnoprávnom spore zapríčinil zbytočné prieťahy „najmä chovaním a správaním“,
ktorým „boli zmarené určené termíny pojednávania ...“, nepovažuje ústavný súd za
presvedčivé. Predovšetkým poukazuje na to, že uvedená námietka sa vzťahuje len na
obdobie po vytýčení prvého pojednávania (2. decembra 1999). Nevzťahuje sa teda na
obdobie prípravy na pojednávanie, t. j. na obdobie od 1. júla 1997 do 2. decembra 1999,
keď samotný odporca priznáva, že „predmetné konanie vykazuje znaky prieťahov“.
Zo súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia odporcu ústavný súd zistil, že v predmetnej
veci bolo nariadených sedem pojednávaní (2. decembra 1999, 14. marca 2000, 18. apríla
2000, 18. mája 2000, 20. júna 2000, 3. októbra 2000 a 17. októbra 2001). Dve pojednávania
(18. mája 2000 a 17. októbra 2001) boli zrušené jednak z dôvodu účasti sudkyne na
medzinárodnom seminári a jednak z dôvodu predloženia spisu ústavnému súdu.
Pojednávanie 2. decembra 1999 bolo odročené pre ospravedlnenú neúčasť STV,
pojednávania 20. júna 2000 sa zúčastnili obaja účastníci. Navrhovateľ absentoval na troch
pojednávaniach, z toho pojednávanie 14. marca 2000 bolo odročené aj z dôvodu neúčasti
STV, ktorá sa ospravedlnila. Dve pojednávania (18. apríla 2000 a 3. októbra 2000) boli
odročené pre neprítomnosť navrhovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu správaním navrhovateľa v uvedených dvoch prípadoch
odročených pojednávaní nemožno ospravedlniť celkovú dĺžku konania v predmetnej veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom odporcu v predmetnej veci, pričom
zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti
daného prípadu.
Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr.
I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu
účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä
v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa
povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa
na súde odporcu začalo 1. júla 1997 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia
o veci samej, trvá k dnešnému dňu 4 roky a 4 mesiace. Podľa názoru ústavného súdu táto
zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy
akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie odporcu takýmto prípadom
podľa názoru ústavného súdu nie je, o čom nakoniec svedčia aj vlastné stanoviská odporcu
z 23. januára 2001 a 9. októbra 2001, v ktorých sa konštatuje zistenie prieťahov v konaní
a sťažnosť navrhovateľa sa kvalifikuje ako dôvodná.
Obranu odporcu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny
spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy
a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS
48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Vznesenie uplatnenia námietky zaujatosti súdu navrhovateľom, teda prieťahy
v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkom konania, nemajú
povahu zbytočných prieťahov (II. ÚS 41/97).
Z obsahu súdneho spisu odporcu sp. zn. 7 C 226/97 jednoznačne vyplýva
neprimerane dlhá lehota na prípravu pojednávania, a to od 1. júla 1997 do 2. decembra
1999. Ide najmä o obdobie od 1. júla 1997 do 25. septembra 1998, keď odporca vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (1 rok a 3 mesiace), a o obdobie od
4. novembra 1998 (zaplatenie súdneho poplatku) do 2. augusta, resp. 20. augusta 1999, keď
odporca vykonal ďalšie úkony (9 mesiacov).
Aj ďalšia činnosť odporcu po 2. decembri 1999 nevykazovala podľa názoru
ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania.
Za neprimeranú považuje ústavný súd dĺžku doby zadováženia podkladov na
rozhodnutie o námietke predpojatosti od 26. septembra 2000 do 25. januára 2001, keď bol
súdny spis expedovaný Krajskému súdu v Bratislave (4 mesiace), ako aj dobu od doručenia
rozhodnutia o nevyhovení námietke na vylúčenie sudcov 12. júna 2001 do stanovenia
termínu pojednávania na 17. október 2001 (4 mesiace).
Postup Okresného súdu Bratislava IV bol teda v zmysle už vyššie uvedeného
konaním so zbytočnými prieťahmi, ktoré sa v súhrne rovnajú dvom rokom a ôsmim
mesiacom, v dôsledku čoho ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na záver o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy došlo aj k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru.