Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 589/2012
PDF · 419.58 KB
No categories available
IV. ÚS 589/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Er 292/2010, za účasti Okresného súdu Svidník, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Er 292/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
300 € (slovom tristo eur), ktoré jej j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na
účet jej právneho zástupcu F., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods.
1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 292/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.) v napadnutom konaní
vedenom okresným súdom podaným návrhom požiadala súdneho exekútora o vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor, postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), následne požiadal okresný súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čím okresnému súdu vznikla zo zákona vyplývajúca
povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej
lehote.
Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že ide vec,
ktorá podľa jej názoru nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú
spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jej
posúdenie, resp. rozhodnutie o nej.
Vzhľadom na z pohľadu sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup
okresného súdu v predmetnej veci podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Sťažovateľka
v sťažnosti uvádza, že na svoju sťažnosť z 25. mája 2011 do dňa doručenia sťažnosti
ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ktoré upravujú zákaz
diskriminácie.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu konať v tomto konaní bez zbytočných
prieťahov a napokon uloží okresnému súdu zaplatiť jej finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 589/2012-19 z 22. novembra 2012 sťažnosť
sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti.
Súčasťou prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. SprO 406/2012 z 10. decembra
2012 (ďalej len „prípis“) bol prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní
a zároveň oznámenie o tom, že okresný súd netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. V označenom prípise predseda okresného súdu predovšetkým uviedol:
„Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na
Okresný súd Svidník dňa 26. 4. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
titulom rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 18299/09, ktorý vydala S., a. s. Pri
postupe podľa ustanovenia § 44 ods. 2 exekučného poriadku exekučný súd riešil prípustnosť
exekúcie, pričom prioritne sa zaoberal platnosťou rozhodcovskej doložky a teda, či bola
založená právomoc rozhodcovského súdu spor prejednať. Exekučný súd nie je viazaný tým,
ako uvedenú otázku vyriešil rozhodcovský súd. Ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu povinnosť vecne preskúmať
právoplatný rozhodcovský rozsudok v súvislosti so zisťovaním právnej bezvadnosti
priznaného plnenia zo zákonom stanovených dôvodov. Pri posúdení zákonnosti exekučného
titulu a podmienok exekúcie sa exekučný súd musel vysporiadať aj s námietkami
vedľajšieho účastníka, ktorý vstúpil do konania na podporu povinnej dňa 12. 9. 2011. Po
zistení rozporu exekučného titulu so zákonom, exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora uznesením zo dňa 2. 10. 2012 tak, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie predmetnej exekúcie.“
Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na prípis predsedu okresného súdu v podaní
doručenom ústavnému súdu 10. januára 2013 oznámil, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie, a zároveň v ňom uviedol: „V nadväznosti na doručené vyjadrenie
porušovateľa uvádzame, že z porovnania časových momentov, kedy došlo k podaniu
žiadosti o udelenie poverenia (26. 04. 2010) a k rozhodnutiu súdu o tejto žiadosti (02. 10.
2012), vnímajúc tiež zákonom definovanú dobu danú k rozhodnutiu (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku) je zrejmé, že porušovateľ nepostupoval vo veci sústredene (keď navyše v rozpore
s Exekučným poriadkom pripustil do konania vstup vedľajšieho účastníka), keď mu
rozhodovanie trvalo v jednoduchej a notoricky známej (skutkové okolnosti poznal z úradnej
činnosti v obdobných veciach) veci dva a pol roka a preto porušil základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho právo na
prejednanie veci v primeranom čase. Na podanej sťažnosti zotrvávame a žiadame, aby súd
rozhodol podľa predloženého petitu.“
Prípisom zo 4. marca 2013 ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby mu
predložil informácie o celkovom počte vecí sťažovateľky patriacich do registra exekučných
vecí, počte vybavených vecí a počte nevybavených vecí z obdobia od 1. januára 2010 do
1. januára 2013. Predseda okresného súdu v odpovedi na výzvu ústavného súdu v prípise
sp. zn. 1 SprO 87/2013 z 21. marca 2013 uviedol:
„Počty nevybavených vecí:
k 01. 01. 2010 – 918 vecí,
k 01. 01. 2011 – 1133 vecí (za rok 215 vecí),
k 01. 01. 2012 – 1221 vecí (za rok 88 vecí),
k 01. 01. 2013 – 1266 vecí (za rok 45 vecí)
Počty vybavených vecí:
k 01. 01. 2010 – 195 vecí,
k 01. 01. 2011 – 247 vecí (za rok 52 vecí),
k 01. 01. 2012 – 270 vecí (za rok 23 vecí),
k 01. 01. 2013 – 276 vecí (za rok 6 vecí).“
Na výzvu ústavného súdu sa k prípisu predsedu okresného súdu sp. zn.
1 SprO 87/2013 z 21. marca 2013 vyjadrila v podaní z 22. apríla 2013 sťažovateľka,
v ktorom predovšetkým uviedla: «Poukazujeme na ustálený názor ústavného súdu
obsiahnutý napr. v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 51/01
z 7. novembra 2001, cit: „Obranu odporcu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako
objektívne príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí,
personálne problémy a pod.). Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže akceptovať
a zotrváva tým na svojej doterajšej judikatúre.“
Akokoľvek, ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že v prípade, ak
charakter konania je definovaný prostredníctvom zákonom ustanoveného času určeného
k prijatiu rozhodnutia (ako v daných exekučných konaniach - časový limit rozhodovania
o vydaní poverenia, resp. o zmene súdneho exekútora), je prekročenie tohto ustanoveného
času nutné hodnotiť ako zbytočné prieťahy, čím dochádza k porušeniu základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 21/01, z 13. decembra 2001.).
Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
neefektívnosť v postupe vnútroštátnych súdov predstavuje porušenie práva na prerokovanie
veci v primeranej lehote. Prieťahy tvoria aj obdobia neefektívneho postupu pri zisťovaní
informácií od dožiadaných subjektov.
Základná zásada, ktorou sa Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu pri
posudzovaní prieťahov riadi, znie: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Prechodné preťaženie súdov nezakladá
zodpovednosť zmluvných strán za predpokladu, že urýchlene prijmú opatrenia spôsobilé
prekonať takúto výnimočnú situáciu.“ Medzi uvedené opatrenia zmluvných štátov patria
najmä vytvorenie nových sudcovských miest, súdnych tajomníkov, vytvorenie dodatočných
senátov, prioritné vybavovanie vecí, ktorým sa musí venovať osobitná pozornosť, v prípade
potreby prijatie legislatívnych opatrení. Nič také sa v predmetných veciach nestalo! Štát
napriek tomu, že vedel o situácii v civilnoprávnej agende súdov (ako to ukazujú súdmi
predložené štatistické údaje získané s ich informačných systémov), osobitne o stave
v exekučnej agende, neprijal urýchlene žiadne opatrenia za účelom naplnenia čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Štatistické údaje o počte nevybavených vecí v agende sťažovateľa svedčia
o masívnom porušovaní práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Zároveň svedčia o závažnom neplnení
pozitívneho záväzku štátom vo vzťahu k uvedeným právam. Sťažovateľovi ostáva len zotrvať
na podaných ústavných sťažnostiach a žiadať, aby to čo sa odohráva v objektívnej realite,
bolo deklarované aj ústavným súdom.»
Dňa 3. mája 2013 bolo ústavnému súdu elektronicky doručené stanovisko
sťažovateľky, v ktorom ústavnému súdu oznámila, že vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 589/2012 odstupuje od požiadavky konania verejného ústneho pojednávania.
Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky, že odstupuje od požiadavky
konania ústneho pojednávania, a na základe oznámenia predsedu okresného súdu, že netrvá
na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania so súhlasom účastníkov konania,
pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov
konania a príslušného spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh a aktuálny stav
napadnutého konania:
Súdny exekútor JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) doručil okresnému súdu
26. apríla 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX
1676/2010.
Sťažovateľka 2. septembra 2010 doručila okresnému súdu „sťažnosť a podnet na
preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní“ v napadnutom konaní vedenom
okresným súdom.
Dňa 15. júla 2011 okresný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie zmenky
z 21. novembra 2008, ktorú tento okresnému súdu doručil 17. augusta 2011.
Združenie na ochranu občana — spotrebiteľa H. 12. septembra 2011 oznámilo
okresnému súdu, že vstupuje do napadnutého konania okresného súdu ako vedľajší účastník
na strane povinného, a 10. novembra 2011 okresnému súdu doručilo návrh na vylúčenie
súdneho exekútora a návrh na zastavenie exekúcie.
Okresný súd uznesením sp. zn. 7 Er 292/2010 z 2. októbra 2012 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn.
Sťažovateľka podala 10. októbra 2012 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
7 Er 292/2010 z 2. októbra 2012 odvolanie (ďalej len „odvolanie z 10. októbra 2012“);
okresný súd doručoval označené uznesenie účastníkom konania, pričom povinná si zásielku
v odbernej lehote neprevzala. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené okresným
súdom bol 2. apríla 2013 predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
na rozhodnutie o odvolaní z 10. októbra 2012.
III.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03,
II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným
rozhodnutím (napr. III. ÚS 127/03). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone
súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného
práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento
výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo
absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.
Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či postupom okresného súdu v napadnutom
konaní vedenom týmto súdom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na
prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát vyslovil, že právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez
zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo
iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie
ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba
považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa
skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom
prípade.
1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu napadnutého konania vedeného
okresným súdom ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie nemožno hodnotiť z právneho ani skutkového hľadiska ako zložitú vec. Ústavný
súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v sťažnosti, podľa
ktorého „... vec... si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu“.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv
sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľka včas reagovala na
výzvu okresného súdu z 15. júla 2011 a podaním odvolania z 10. októbra 2012 proti
uzneseniu okresného súdu z 2. októbra 2012 uplatnila svoje procesné právo, čo síce
spôsobuje predĺženie konania, nie však zbytočné prieťahy. Na tomto základe ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľka ako účastníčka napadnutého konania bola v jeho doterajšom
priebehu aktívna a poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť, a preto jej nemožno
pričítať na ťarchu doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania.
3. Pri skúmaní podľa tretieho kritéria, a to postupu samotného okresného súdu
v napadnutom konaní, ústavný súd vychádzal zo sťažnosti, ale najmä z na vec sa
vzťahujúceho spisu a zo stanovísk účastníkov konania. Z prehľadu procesných úkonov,
ktorý je uvedený v časti II tohto nálezu, vyplýva, že okresný súd bol po doručení návrhu
(26. apríla 2010) vo veci v zásade absolútne (bez legitímneho dôvodu) nečinný až do
15. júla 2011 (takmer 15 mesiacov) a následne vo veci rozhodol až po uplynutí ďalších
15 mesiacov (2. októbra 2012), pričom obdobie od doručenia návrhu po meritórne
rozhodnutie o ňom ústavný súd považuje za zjavne neprimerané vo vzťahu k predmetu
napadnutého konania. Navyše, vec nie je ani v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti (viac ako 3 roky od podania návrhu) právoplatne skončená vzhľadom na
skutočnosť, že sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 2. októbra 2012
odvolanie, o ktorom bude rozhodovať krajský súd.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti, poukazujúc na zmeny § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ku ktorým došlo v období od doručenia jej návrhu okresnému súdu, formuluje
právny názor, podľa ktorého z textu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného
od 1. februára 2002 do 31. mája 2010, t. j. platného a účinného v čase doručenia jej návrhu,
vyplýva povinnosť exekučného súdu „rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na
to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutia
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným
titulom bola napr. notárska zápisnica“. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení platnom a účinnom od 1. júna 2010 do 31. mája 2011 podľa sťažovateľky zakladá
povinnosť „exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!“.
S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej samotné prekročenie
lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný
prieťah, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že ústavný súd na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol,
že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem
v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie
toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).
Za týchto okolností samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani
v posudzovanom prípade ústavný súd nepovažuje za porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Bez ohľadu na
tento záver ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu konštatoval, že jeho
dlhodobou neodôvodnenou nečinnosťou došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby ústavný súd okresnému súdu v zmysle čl. 127
ods. 2 ústavy prikázal konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný súd už vo veci meritórne rozhodol,
ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd jej ako účastníčke
napadnutého konania neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, keďže
neaplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v relevantnom znení a „nerozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti“.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky považoval ústavný súd za potrebné
zdôrazniť, že dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod
ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 67/06), ale čl. 48 ods. 2 ústavy
(pozri záver vyjadrený v časti III.1 tohto nálezu).
Rovnako neodôvodnená nečinnosť všeobecného súdu, resp. jeho nedostatočne
efektívna činnosť v napadnutom exekučnom konaní vecne nepatrí pod ochranu zaručenú
čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže podľa systematiky ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť
a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy s výnimkou prípadov, keď nedostatky v postupe súdu dosahujú takú intenzitu, že
s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda
čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m.
IV. ÚS 242/07); uvedený právny názor je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný aj na
vec sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Podľa sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ právoplatne nerozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, „neustále limituje
základné subjektívne oprávnenia sťažovateľa ako vlastníka a reálne ohrozuje, či priam
znižuje hodnotu… majetku (bonitu pohľadávky)“. Podľa sťažovateľky k znižovaniu hodnoty
jej majetku (bonity pohľadávky) dochádza z dôvodu, že „nečinnosť exekučného súdu
utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho
autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť“, pričom „márnym uplynutím času sa
dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony, ktoré ho zbavia
majetku postihnuteľného exekúciou“.
Z citovanej argumentácie vyplýva, že sťažovateľka zdôvodňuje porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa
dodatkového protokolu hypotetickou úvahou, podľa ktorej sa v konečnom dôsledku
z dôvodu (ne)činnosti všeobecného súdu stane (môže stať) jej pohľadávka voči povinnému
nevymožiteľnou. Sťažovateľka teda argumentuje možným (hypotetickým) vznikom škody
v priamej súvislosti s nečinnosťou všeobecného súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba a právnická osoba právo
pokojne užívať svoj majetok.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil
princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia
alebo postupy ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04,
IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných
práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.
II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných
práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade
s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,
o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy.
Pokiaľ je teda sťažovateľka toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu
v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie jej bola spôsobená na jej vlastníckych právach škoda,
môže sa náhrady tejto škody domáhať postupom podľa príslušných ustanovení zákona
o zodpovednosti za škodu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľky
nevyhovel, riadiac sa zásadou subsidiarity a uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na
ochranu subjektívnych hmotných práv sťažovateľky pred ochranou v konaní pred ústavným
súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľka sa v petite domáha aj vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, ktoré ustanovujú všeobecný zákaz diskriminácie. V odôvodnení tejto časti
sťažnosti sťažovateľka síce uvádza, že ich možno „preskúmať aj samostatne“, ale
v konečnom dôsledku porušenie označených článkov ústavy a dohovoru namieta zjavne
v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru („... sťažovateľ
tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu opráva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces“) a v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že
okresný súd „zaobchádza odlišne so sťažovateľom a odlišne s inými subjektmi v procesnom
postavení sťažovateľa. Iné subjekty, ktorých procesné návrhy v exekučnom konaní sú
prejednávané v zákonom stanovených lehotách, majú zaručený výkon všetkých práv, ktoré
sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.
V nadväznosti na citovanú argumentáciu ústavný súd poukazuje v prvom rade na
svoj záver vyslovený v časti III.1 tohto nálezu, v zmysle ktorého samotné nedodržanie
zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj (a predovšetkým) na
svoj záver vyslovený v časti III.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého v posudzovanom prípade
nedostatky v postupe okresného súdu nedosiahli takú intenzitu, že by s ohľadom
aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci bolo možné uvažovať o odmietnutí
spravodlivosti, a teda porušení základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. tiež porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ak ústavný súd už dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (časť III.2 tohto nálezu), tak tento záver
možno primerane vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala aj priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1 383 € z dôvodov podrobne uvedených vo svojej sťažnosti,
poukazujúc predovšetkým na márne uplynutie času, v dôsledku čoho ani „pozitívne
rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa príslušného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri najmä časť III.1 tohto nálezu) považuje za
primerané v sume 300 €.
Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd
do úvahy aj existenciu mimoriadne vysokého nápadu (v zásade identických) vecí
sťažovateľky na príslušnom okresnom súde (pozri informácie obsiahnuté v prípise predsedu
okresného súdu sp. zn. 1 SprO 87/2013 z 21. marca 2013), ktorý patrí k súdom prvého
stupňa s pomerne malým počtom pridelených sudcov, čo objektívne sťažuje jeho reálne
možnosti rozhodnúť o týchto veciach sťažovateľky v obvyklom a pritom primeranom čase.
Na druhej strane ústavný súd zohľadnil aj neúmerne nízky počet vecí sťažovateľky, ktoré
okresný súd v relevantnom období vybavil v porovnaní s týmto celkovým nápadom.
Ústavný súd v tejto súvislosti už len potvrdzuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že
Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov
alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 135/07).
Vo výnimočných prípadoch daných špecifickými okolnosťami (ako to je aj v sťažnosťou
napadnutom konaní vedenom okresným súdom), za ktorých všeobecný súd koná, však
enormná zaťaženosť všeobecných súdov hraničiaca s ich schopnosťou zabezpečiť
v relevantnom čase (obvyklý) riadny chod orgánov verejnej moci môže predstavovať
okolnosť hodnú osobitného zreteľa pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. B. F.,
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012
(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v
konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je 1/6 z
výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,17
€ a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony 269,60 €. Z týchto dôvodov ústavný súd
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Odmenu za vyjadrenie z 22. apríla 2013 ústavný súd nepriznal, keďže z jeho obsahu
nevyplynuli žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli
k ďalšiemu objasneniu veci, pričom ústavný súd rozhodol o sťažnosti len na základe
predložených (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených
písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiaceho súdneho spisu.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013