Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 589/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Svidník, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

300 € (slovom tristo eur), ktoré jej j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na

účet jej právneho zástupcu F., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods.

1, a (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia a dohovoru

postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.) v napadnutom konaní

vedenom okresným súdom podaným návrhom požiadala súdneho exekútora o vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor, postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), následne požiadal okresný súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, čím okresnému súdu vznikla zo zákona vyplývajúca

povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej

lehote.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že ide vec,

ktorá podľa jej názoru nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú

spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jej

posúdenie, resp. rozhodnutie o nej.

Vzhľadom na z pohľadu sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup

okresného súdu v predmetnej veci podala v zmysle

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi

okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Sťažovateľka

v sťažnosti uvádza, že na svoju sťažnosť z 25. mája 2011 do dňa doručenia sťažnosti

ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a tiež k porušeniu a dohovoru, ktoré upravujú zákaz

diskriminácie.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a , práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, ako aj porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu konať v tomto konaní bez zbytočných

prieťahov a napokon uloží okresnému súdu zaplatiť jej finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 22. novembra 2012 sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti.

Súčasťou prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. z 10. decembra

2012 (ďalej len „prípis“) bol prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní

a zároveň oznámenie o tom, že okresný súd netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. V označenom prípise predseda okresného súdu predovšetkým uviedol:

„Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na

Okresný súd Svidník dňa 26. 4. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

titulom rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 18299/09, ktorý vydala S., a. s. Pri

postupe podľa ustanovenia § 44 ods. 2 exekučného poriadku exekučný súd riešil prípustnosť

exekúcie, pričom prioritne sa zaoberal platnosťou rozhodcovskej doložky a teda, či bola

založená právomoc rozhodcovského súdu spor prejednať. Exekučný súd nie je viazaný tým,

ako uvedenú otázku vyriešil rozhodcovský súd. Ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.

o rozhodcovskom konaní ukladá súdu povinnosť vecne preskúmať

právoplatný rozhodcovský rozsudok v súvislosti so zisťovaním právnej bezvadnosti

priznaného plnenia zo zákonom stanovených dôvodov. Pri posúdení zákonnosti exekučného

titulu a podmienok exekúcie sa exekučný súd musel vysporiadať aj s námietkami

vedľajšieho účastníka, ktorý vstúpil do konania na podporu povinnej dňa 12. 9. 2011. Po

zistení rozporu exekučného titulu so zákonom, exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora uznesením zo dňa 2. 10. 2012 tak, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie predmetnej exekúcie.“

Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na prípis predsedu okresného súdu v podaní

doručenom ústavnému súdu 10. januára 2013 oznámil, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie, a zároveň v ňom uviedol: „V nadväznosti na doručené vyjadrenie

porušovateľa uvádzame, že z porovnania časových momentov, kedy došlo k podaniu

žiadosti o udelenie poverenia (26. 04. 2010) a k rozhodnutiu súdu o tejto žiadosti (02. 10.

2012), vnímajúc tiež zákonom definovanú dobu danú k rozhodnutiu (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku) je zrejmé, že porušovateľ nepostupoval vo veci sústredene (keď navyše v rozpore

s Exekučným poriadkom pripustil do konania vstup vedľajšieho účastníka), keď mu

rozhodovanie trvalo v jednoduchej a notoricky známej (skutkové okolnosti poznal z úradnej

činnosti v obdobných veciach) veci dva a pol roka a preto porušil základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho právo na

prejednanie veci v primeranom čase. Na podanej sťažnosti zotrvávame a žiadame, aby súd

rozhodol podľa predloženého petitu.“

Prípisom zo 4. marca 2013 ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby mu

predložil informácie o celkovom počte vecí sťažovateľky patriacich do registra exekučných

vecí, počte vybavených vecí a počte nevybavených vecí z obdobia od 1. januára 2010 do

1. januára 2013. Predseda okresného súdu v odpovedi na výzvu ústavného súdu v prípise

sp. zn. z 21. marca 2013 uviedol:

„Počty nevybavených vecí:

k 01. 01. 2010 – 918 vecí,

k 01. 01. 2011 – 1133 vecí (za rok 215 vecí),

k 01. 01. 2012 – 1221 vecí (za rok 88 vecí),

k 01. 01. 2013 – 1266 vecí (za rok 45 vecí)

Počty vybavených vecí:

k 01. 01. 2010 – 195 vecí,

k 01. 01. 2011 – 247 vecí (za rok 52 vecí),

k 01. 01. 2012 – 270 vecí (za rok 23 vecí),

k 01. 01. 2013 – 276 vecí (za rok 6 vecí).“

Na výzvu ústavného súdu sa k prípisu predsedu okresného súdu sp. zn.

z 21. marca 2013 vyjadrila v podaní z 22. apríla 2013 sťažovateľka,

v ktorom predovšetkým uviedla: «Poukazujeme na ustálený názor ústavného súdu

obsiahnutý napr. v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 7. novembra 2001, cit: „Obranu odporcu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako

objektívne príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí,

personálne problémy a pod.). Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže akceptovať

a zotrváva tým na svojej doterajšej judikatúre.“

Akokoľvek, ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že v prípade, ak

charakter konania je definovaný prostredníctvom zákonom ustanoveného času určeného

k prijatiu rozhodnutia (ako v daných exekučných konaniach - časový limit rozhodovania

o vydaní poverenia, resp. o zmene súdneho exekútora), je prekročenie tohto ustanoveného

času nutné hodnotiť ako zbytočné prieťahy, čím dochádza k porušeniu základného práva

upraveného v (napr. (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. , z 13. decembra 2001.).

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu

neefektívnosť v postupe vnútroštátnych súdov predstavuje porušenie práva na prerokovanie

veci v primeranej lehote. Prieťahy tvoria aj obdobia neefektívneho postupu pri zisťovaní

informácií od dožiadaných subjektov.

Základná zásada, ktorou sa Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu pri

posudzovaní prieťahov riadi, znie: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj

právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Prechodné preťaženie súdov nezakladá

zodpovednosť zmluvných strán za predpokladu, že urýchlene prijmú opatrenia spôsobilé

prekonať takúto výnimočnú situáciu.“ Medzi uvedené opatrenia zmluvných štátov patria

najmä vytvorenie nových sudcovských miest, súdnych tajomníkov, vytvorenie dodatočných

senátov, prioritné vybavovanie vecí, ktorým sa musí venovať osobitná pozornosť, v prípade

potreby prijatie legislatívnych opatrení. Nič také sa v predmetných veciach nestalo! Štát

napriek tomu, že vedel o situácii v civilnoprávnej agende súdov (ako to ukazujú súdmi

predložené štatistické údaje získané s ich informačných systémov), osobitne o stave

v exekučnej agende, neprijal urýchlene žiadne opatrenia za účelom naplnenia čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

Štatistické údaje o počte nevybavených vecí v agende sťažovateľa svedčia

o masívnom porušovaní práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Zároveň svedčia o závažnom neplnení

pozitívneho záväzku štátom vo vzťahu k uvedeným právam. Sťažovateľovi ostáva len zotrvať

na podaných ústavných sťažnostiach a žiadať, aby to čo sa odohráva v objektívnej realite,

bolo deklarované aj ústavným súdom.»

Dňa 3. mája 2013 bolo ústavnému súdu elektronicky doručené stanovisko

sťažovateľky, v ktorom ústavnému súdu oznámila, že vo veci vedenej pod sp. zn.

odstupuje od požiadavky konania verejného ústneho pojednávania.

Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky, že odstupuje od požiadavky

konania ústneho pojednávania, a na základe oznámenia predsedu okresného súdu, že netrvá

na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania so súhlasom účastníkov konania,

pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov

konania a príslušného spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh a aktuálny stav

napadnutého konania:

Súdny exekútor JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) doručil okresnému súdu

26. apríla 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX

1676/2010.

Sťažovateľka 2. septembra 2010 doručila okresnému súdu „sťažnosť a podnet na

preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní“ v napadnutom konaní vedenom

okresným súdom.

Dňa 15. júla 2011 okresný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie zmenky

z 21. novembra 2008, ktorú tento okresnému súdu doručil 17. augusta 2011.

Združenie na ochranu občana — spotrebiteľa H. 12. septembra 2011 oznámilo

okresnému súdu, že vstupuje do napadnutého konania okresného súdu ako vedľajší účastník

na strane povinného, a 10. novembra 2011 okresnému súdu doručilo návrh na vylúčenie

súdneho exekútora a návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2012 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn.

.

Sťažovateľka podala 10. októbra 2012 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 2. októbra 2012 odvolanie (ďalej len „odvolanie z 10. októbra 2012“);

okresný súd doručoval označené uznesenie účastníkom konania, pričom povinná si zásielku

v odbernej lehote neprevzala. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené okresným

súdom bol 2. apríla 2013 predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

na rozhodnutie o odvolaní z 10. októbra 2012.

III.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (,

, ), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným

rozhodnutím (napr. ). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone

súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného

práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento

výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo

absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.

Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či postupom okresného súdu v napadnutom

konaní vedenom týmto súdom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na

prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát vyslovil, že právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže nútený

výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

), pričom v takéto konania z povinnosti súdov konať bez

zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo

iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie

ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba

považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa

skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto

troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr.

). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom

prípade.

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu napadnutého konania vedeného

okresným súdom ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie nemožno hodnotiť z právneho ani skutkového hľadiska ako zložitú vec. Ústavný

súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v sťažnosti, podľa

ktorého „... vec... si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať

svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu“.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv

sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľka včas reagovala na

výzvu okresného súdu z 15. júla 2011 a podaním odvolania z 10. októbra 2012 proti

uzneseniu okresného súdu z 2. októbra 2012 uplatnila svoje procesné právo, čo síce

spôsobuje predĺženie konania, nie však zbytočné prieťahy. Na tomto základe ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľka ako účastníčka napadnutého konania bola v jeho doterajšom

priebehu aktívna a poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť, a preto jej nemožno

pričítať na ťarchu doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania.

3. Pri skúmaní podľa tretieho kritéria, a to postupu samotného okresného súdu

v napadnutom konaní, ústavný súd vychádzal zo sťažnosti, ale najmä z na vec sa

vzťahujúceho spisu a zo stanovísk účastníkov konania. Z prehľadu procesných úkonov,

ktorý je uvedený v časti II tohto nálezu, vyplýva, že okresný súd bol po doručení návrhu

(26. apríla 2010) vo veci v zásade absolútne (bez legitímneho dôvodu) nečinný až do

15. júla 2011 (takmer 15 mesiacov) a následne vo veci rozhodol až po uplynutí ďalších

15 mesiacov (2. októbra 2012), pričom obdobie od doručenia návrhu po meritórne

rozhodnutie o ňom ústavný súd považuje za zjavne neprimerané vo vzťahu k predmetu

napadnutého konania. Navyše, vec nie je ani v čase rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti (viac ako 3 roky od podania návrhu) právoplatne skončená vzhľadom na

skutočnosť, že sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 2. októbra 2012

odvolanie, o ktorom bude rozhodovať krajský súd.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti, poukazujúc na zmeny § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ku ktorým došlo v období od doručenia jej návrhu okresnému súdu, formuluje

právny názor, podľa ktorého z textu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného

od 1. februára 2002 do 31. mája 2010, t. j. platného a účinného v čase doručenia jej návrhu,

vyplýva povinnosť exekučného súdu „rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na

to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutia

všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným

titulom bola napr. notárska zápisnica“. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v znení platnom a účinnom od 1. júna 2010 do 31. mája 2011 podľa sťažovateľky zakladá

povinnosť „exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!“.

S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej samotné prekročenie

lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný

prieťah, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že ústavný súd na zákonom

ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

základného práva podľa , pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno preto

vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (pozri napr. ). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol,

že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne aj pojem

v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý

nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie

toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Za týchto okolností samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na

rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani

v posudzovanom prípade ústavný súd nepovažuje za porušenie základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru. Bez ohľadu na

tento záver ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu konštatoval, že jeho

dlhodobou neodôvodnenou nečinnosťou došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby ústavný súd okresnému súdu v zmysle čl. 127

ods. 2 prikázal konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase

rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný súd už vo veci meritórne rozhodol,

ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd jej ako účastníčke

napadnutého konania neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, keďže

neaplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v relevantnom znení a „nerozhodol o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti“.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky považoval ústavný súd za potrebné

zdôrazniť, že dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod

ochranu garantovanú (m. m. ), ale

(pozri záver vyjadrený v časti III.1 tohto nálezu).

Rovnako neodôvodnená nečinnosť všeobecného súdu, resp. jeho nedostatočne

efektívna činnosť v napadnutom exekučnom konaní vecne nepatrí pod ochranu zaručenú

, keďže podľa systematiky sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť

a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , a nie základného práva podľa

s výnimkou prípadov, keď nedostatky v postupe súdu dosahujú takú intenzitu, že

s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda

čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m.

); uvedený právny názor je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný aj na

vec sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie svojho základného práva podľa postupom

okresného súdu v napadnutom konaní (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Podľa sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ právoplatne nerozhodol o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, „neustále limituje

základné subjektívne oprávnenia sťažovateľa ako vlastníka a reálne ohrozuje, či priam

znižuje hodnotu… majetku (bonitu pohľadávky)“. Podľa sťažovateľky k znižovaniu hodnoty

jej majetku (bonity pohľadávky) dochádza z dôvodu, že „nečinnosť exekučného súdu

utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho

autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť“, pričom „márnym uplynutím času sa

dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony, ktoré ho zbavia

majetku postihnuteľného exekúciou“.

Z citovanej argumentácie vyplýva, že sťažovateľka zdôvodňuje porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu hypotetickou úvahou, podľa ktorej sa v konečnom dôsledku

z dôvodu (ne)činnosti všeobecného súdu stane (môže stať) jej pohľadávka voči povinnému

nevymožiteľnou. Sťažovateľka teda argumentuje možným (hypotetickým) vznikom škody

v priamej súvislosti s nečinnosťou všeobecného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba a právnická osoba právo

pokojne užívať svoj majetok.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej

a práva zaručeného jej dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil

princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia

alebo postupy ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. ,

), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných

práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a jej práva podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade

s ustanoveniami o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,

o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy.

Pokiaľ je teda sťažovateľka toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu

v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie jej bola spôsobená na jej vlastníckych právach škoda,

môže sa náhrady tejto škody domáhať postupom podľa príslušných ustanovení zákona

o zodpovednosti za škodu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľky

nevyhovel, riadiac sa zásadou subsidiarity a uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na

ochranu subjektívnych hmotných práv sťažovateľky pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.4 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka sa v petite domáha aj vyslovenia porušenia a

dohovoru, ktoré ustanovujú všeobecný zákaz diskriminácie. V odôvodnení tejto časti

sťažnosti sťažovateľka síce uvádza, že ich možno „preskúmať aj samostatne“, ale

v konečnom dôsledku porušenie označených článkov a dohovoru namieta zjavne

v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru („... sťažovateľ

tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu opráva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces“) a v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že

okresný súd „zaobchádza odlišne so sťažovateľom a odlišne s inými subjektmi v procesnom

postavení sťažovateľa. Iné subjekty, ktorých procesné návrhy v exekučnom konaní sú

prejednávané v zákonom stanovených lehotách, majú zaručený výkon všetkých práv, ktoré

sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

V nadväznosti na citovanú argumentáciu ústavný súd poukazuje v prvom rade na

svoj záver vyslovený v časti III.1 tohto nálezu, v zmysle ktorého samotné nedodržanie

zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru, ako aj (a predovšetkým) na

svoj záver vyslovený v časti III.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého v posudzovanom prípade

nedostatky v postupe okresného súdu nedosiahli takú intenzitu, že by s ohľadom

aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci bolo možné uvažovať o odmietnutí

spravodlivosti, a teda porušení základného práva na súdnu ochranu

(resp. tiež porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ak ústavný súd už dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom

konaní nedošlo k porušeniu (časť III.2 tohto nálezu), tak tento záver

možno primerane vzťahovať aj na namietané porušenie a

dohovoru v spojení s namietaným porušením (a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 1 383 € z dôvodov podrobne uvedených vo svojej sťažnosti,

poukazujúc predovšetkým na márne uplynutie času, v dôsledku čoho ani „pozitívne

rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za

odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa príslušného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri najmä časť III.1 tohto nálezu) považuje za

primerané v sume 300 €.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd

do úvahy aj existenciu mimoriadne vysokého nápadu (v zásade identických) vecí

sťažovateľky na príslušnom okresnom súde (pozri informácie obsiahnuté v prípise predsedu

okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2013), ktorý patrí k súdom prvého

stupňa s pomerne malým počtom pridelených sudcov, čo objektívne sťažuje jeho reálne

možnosti rozhodnúť o týchto veciach sťažovateľky v obvyklom a pritom primeranom čase.

Na druhej strane ústavný súd zohľadnil aj neúmerne nízky počet vecí sťažovateľky, ktoré

okresný súd v relevantnom období vybavil v porovnaní s týmto celkovým nápadom.

Ústavný súd v tejto súvislosti už len potvrdzuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že

Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov

alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej

právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, ).

Vo výnimočných prípadoch daných špecifickými okolnosťami (ako to je aj v sťažnosťou

napadnutom konaní vedenom okresným súdom), za ktorých všeobecný súd koná, však

enormná zaťaženosť všeobecných súdov hraničiaca s ich schopnosťou zabezpečiť

v relevantnom čase (obvyklý) riadny chod orgánov verejnej moci môže predstavovať

okolnosť hodnú osobitného zreteľa pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. B. F.,

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012

(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v

konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je 1/6 z

výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,17

€ a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony 269,60 €. Z týchto dôvodov ústavný súd

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Odmenu za vyjadrenie z 22. apríla 2013 ústavný súd nepriznal, keďže z jeho obsahu

nevyplynuli žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli

k ďalšiemu objasneniu veci, pričom ústavný súd rozhodol o sťažnosti len na základe

predložených (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených

písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiaceho súdneho spisu.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013