Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 707/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., zastúpeného advokátom JUDr. V. G., P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -33 z 18. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V.

G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

č. k. -33 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení povinného. Sťažovateľ podal riadne a včas námietky proti exekúcii, „v ktorých

požaduje exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, z dôvodu opravného prostriedku v sústave

všeobecných súdov dovolania, smerujúceho voči peňažnému plneniu exekučných titulov,

spočívajúce v trovách konania čím sa stali de facto i de jure nevykonateľnými. Naviac

sťažovateľ v dovolaní požiadal najvyšší súd o odloženie vykonateľnosti napadnutých

exekučných titulov. Pre rozhodovanie táto požiadavka nie je určujúca.

Oprávnený... podal... 28. 2. 2012 a doručené súdnej exekútorke dňom 5. 3. 2012

návrh na vykonanie exekúcie v čase, keď plynula zákonná lehota podania opravného

prostriedku oproti exekučným titulom a , a tak ako sťažovateľ

uvádza v námietke proti exekúcii na str. 2 vrchný odsek posledná veta, oprávnený najmä

keď je zastúpený advokátom, túto vedomosť museli vedieť a/alebo si ju overiť, nič im v tom

nebránilo.

S touto skutočnosťou, právne fatálnou chybou, sa nechcela či nevedela spravodlivo

vysporiadať súdna exekútorka a následne ani exekučný súd...“.

Okresný súd uznesením č. k. -33 z 18. apríla 2013 námietky povinného

proti exekúcii zamietol.

Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia najmä vo vzťahu

k argumentácii týkajúcej sa právoplatnosti a vykonateľnosti exekučných titulov. Sťažovateľ

v tejto súvislosti ďalej uvádza, že „najvyšší súd nepovolil odklad vykonateľnosti, ale... toto

nie je určujúce“, pretože „Najvyšší súd SR... dovolanie dovolateľa odmietol, vo výroku

neodôvodnil... a nezaoberal sa napadnutím z hľadiska vecnej správnosti“.

Sťažovateľ namieta aj nedodržanie procesnej lehoty na rozhodovanie súdu

o námietkach proti exekúcii a tiež skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jeho

návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 2. apríla 2013. Vo vzťahu k postupu okresného

súdu v napadnutom konaní sťažovateľ namieta, že okresný súd v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. nenariadil pojednávanie.

Písomným podaním zo 4. septembra 2013 upravil sťažovateľ petit sťažnosti a žiada,

aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným

súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Senica v konaní č. a Uznesením Okresného súdu Senica

č. -33 zo dňa 18. apríla 2012, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Senica č. -33 zo dňa 18. apríla 2012

sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Senica na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré mu je

Okresný súd Senica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Senica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

331,13 € (za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a úprava petitu

sťažnosti: 2 x 130,16 €, 2x paušál 7,81 €, DPH 55,19 €) na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od tohto nálezu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci

do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených

osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je podľa

stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo

na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval,

aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho

konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ).

Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej

ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne

zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej alebo inej právnej ochrane, t. j. k súdu alebo inému orgánu

právnej ochrany. Základné právo zaručené umožňuje každému, aby

sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania.

Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by

umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého

jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym

obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu

takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením.

K porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu:

- nezákonnosti predmetného exekučného konania (jeho začatia), keďže exekučný

titul nebol podľa jeho názoru v čase začatia exekučného konania vykonateľný (ďalej len

„prvá námietka“),

- že okresný súd v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. nenariadil

pojednávanie (ďalej len „druhá námietka“),

- že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia

z 2. apríla 2013 (ďalej len „tretia námietka“),

- že okresný súd nerozhodol o jeho námietkach proti exekúcii v zákonnej lehote

(ďalej len „štvrtá námietka“).

II.1 K prvej námietke

Sťažovateľ namieta, že v jeho veci exekučný titul nebol v čase začatia exekučného

konania vykonateľný, pretože „oprávnený... podal... návrh na vykonanie exekúcie v čase,

keď plynula zákonná lehota podania opravného prostriedku oproti exekučným titulom

a ...“. Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého uznesenia okresného

súdu vyplýva, že „opravným prostriedkom“, na ktorý sťažovateľ v citovanom texte

poukazuje, je ním podané dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

č. k. -53 zo 7. februára 2012 (týmto dovolaním sa sťažovateľ domáhal

aj odkladu vykonateľnosti označeného rozsudku odvolacieho súdu). V napadnutom

uznesení okresného súdu sa k tejto námietke sťažovateľa najmä uvádza:

„Povinný usúdil, že podaním dovolania je exekúcia nevykonateľná... Súd mal

preukázané, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovolil odklad vykonateľnosti rozsudku

Krajského súdu v Trnave č. k. -53 zo dňa 7. 2. 2012, napadnutým dovolaním

povinného, a preto uvedený rozsudok spolu s rozsudkom okresného súdu č. k.

zo dňa 14. 4. 2011 sú právoplatnými a vykonateľnými exekučnými titulmi, na základe

ktorých je exekúcia vedená oprávnene.“

Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie.

V súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína na návrh.

V súlade s § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom,

v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže

začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala

a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu

súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili

zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody,

pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný

nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť

odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok

exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie (jej výkonu,

pozn.), ktorá sa začína upovedomením o začatí exekúcie. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku počíta s dvoma prípadmi zastavenia exekúcie. V prvom prípade

sa exekúcia nemala vôbec začať, pretože rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase

rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je, a v druhom prípade ide

o konanie, keď v čase začatia exekúcie rozhodnutie vykonateľné bolo, avšak neskôr túto

vlastnosť stratilo.

Z námietok sťažovateľa zo 16. mája 2012 vyplýva, že sa domáha zastavenia exekúcie

z dôvodu podania mimoriadneho opravného prostriedku Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorým sa okrem iného domáhal aj odkladu

vykonateľnosti exekučných titulov. Podľa názoru sťažovateľa už samotné podanie

dovolania má za následok nevykonateľnosť exekučných titulov. I keď v námietkach proti

exekúcii sťažovateľ uviedol, že sa domáha zastavenia exekúcie v súlade s § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku, z ich obsahu je zrejmé, že sa týkajú § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku.

Ústavný súd, vychádzajúc najmä z citovanej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia okresného súdu, zastáva názor, že ho vo vzťahu k prvej námietke nemožno

považovať za arbitrárne, resp. svojvoľné. Okresný súd pri zamietnutí námietok sťažovateľa

proti upovedomeniu o začatí exekúcie vychádzal z konkrétnych objektívnych zistení

získaných zákonom predpísaným spôsobom, pričom jeho právny názor je založený

na ústavne konformnej interpretácii § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu vyjadreným

v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50

ods. 1 Exekučného poriadku okresného súdu uplatnený vo veci sťažovateľa takéto

nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že táto

námietka sťažovateľa je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K druhej námietke

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „nenariadil pojednávanie“ v súvislosti

s rozhodovaním o zastavení exekúcie, čím podľa jeho názoru porušil

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1,

písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť

pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa v prvom rade uvádza,

že z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku nevyplýva výslovne povinnosť

príslušného všeobecného súdu nariadiť pojednávanie pri rozhodovaní o návrhu povinného

na zastavenie exekúcie, okrem rozhodovania podľa § 57 ods. 1 písm. k), čo nie je prípad

sťažovateľa. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva

názor, že postup, ktorý zvolil okresný súd, t. j. že rozhodol o námietkach sťažovateľa,

ktorými sa domáhal zastavenia exekúcie bez nariadenia pojednávania, je z ústavného

hľadiska akceptovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom druhej

námietky sťažovateľa uplatnenej proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

a ním označeným základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.3 K tretej námietke

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že okresný súd „do dnešného dňa

nerozhodol“ o jeho návrhu z 2. apríla 2013, ktorým sa domáhal „vydania predbežného

opatrenia, zdržania sa nariadenia výkonu exekúcie“.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zo 17. septembra 2013

okrem iného uviedol:

«Okresný súd Senica na predmetný návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorým žiadal Ing. B. zdržanie nariadenia exekúcie neprihliadal, a preto o ňom ani

nerozhodoval z nasledujúcich dôvodov: Predbežné opatrenie je občianskoprávny inštitút

upravený v () a to v - .

V zmysle „Pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je

potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon

súdneho rozhodnutia bol ohrozený...“

V danom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. nejde o

civilné konanie, ale o exekučné konanie, ktoré upravuje samostatný zákon - Exekučný

poriadok (). Podľa prvá veta „Na výkon

rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia

predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.“ Z uvedeného

ustanovenia síce vyplýva subsidiarita Exekučného poriadku k Občianskemu súdnemu

poriadku, t. j. použitie ustanovení v prípadoch, v ktorých

chýba právna úprava v Exekučnom poriadku, avšak čo sa týka inštitútu predbežného

opatrenia (upraveného v ) tento nemožno v exekučnom

konaní uplatniť, nakoľko Exekučný poriadok obsahuje právnu úpravu prostriedkov obrany

povinného proti exekúcii, a preto sa v zmysle vyššieho citovaného ustanovenia Občiansky

súdny poriadok (inštitút predbežného opatrenia) nepoužije. V predmetnom exekučnom

konaní mohol povinný p. Ing. B. na svoju obranu využiť v zmysle Exekučného poriadku len

tieto procesné inštitúty:

1. námietky voči exekúcii v zmysle § 50 Exekučného poriadku, ktoré aj podal

a o ktorých súd rozhodol uznesením č. k. -33 zo dňa 18. 4. 2013 tak, že ich

zamietol, nakoľko boli nedôvodné.

2. odklad exekúcie v zmysle § 56 Exekučného poriadku - tento inštitút však nemožno

zamieňať s inštitútom predbežného opatrenia, ktorý je striktne upravený v § 74 - § 77a

Vzhľadom k tomu, že v danom prípade sa jedná o exekučné konanie upravené

osobitným zákonom - Exekučným poriadkom, je potrebné na exekučné konanie aplikovať

tento osobitný zákon, ktorý dáva účastníkovi v slabšom postavení (povinnému) možnosť

využiť všetky prostriedky obrany (vyššie uvedené), ktoré tento osobitný zákon pripúšťa.

Ing. B. návrhom na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 1. 4. 2013 uplatnil

občianskoprávny inštitút, prípustný v civilnom konaní, avšak v exekučnom konaní sa o ňom,

vzhľadom na jeho absenciu v Exekučnom poriadku nerozhoduje. Na základe uvedeného súd

na návrh p. Ing. B. neprihliadal a nerozhodol o ňom».

Exekučné konanie je upravené Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym

súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“). Vzťah týchto právnych predpisov upravuje § 251

ods. 4 , ktorý určuje, že na exekučné konanie sa použijú ustanovenia prvej až piatej

časti , pokiaľ nie je Exekučným poriadkom ustanovené inak.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese.

Zabezpečovacia funkcia predbežných opatrení sa prejavuje najmä v ich schopnosti zabrániť

dočasnou a provizórnou úpravou nepriaznivým následkom, ktoré mohli pred začatím

konania alebo v už začatom konaní nastať. Právna teória vymedzuje niektoré druhy konaní,

kde je nariadenie predbežného opatrenia vylúčené (napr. vo veciach správneho súdnictva,

v dedičských veciach), avšak exekučné konanie medzi ne podľa názoru ústavného súdu

nepatrí. V exekučnom konaní možno nariadiť predbežné opatrenie aj napriek tomu,

že inštitút predbežného opatrenia nie je v Exekučnom poriadku konkrétne upravený,

s odkazom na . Na nariadenie predbežného opatrenia bude príslušný

exekučný súd, a to aj v prípade, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia bude podaný

pred návrhom na vykonanie exekúcie, tak aj už v začatom exekučnom konaní.

V posudzovanej veci sa sťažovateľ písomným podaním označeným ako „Návrh

na vydanie predbežného opatrenia“ doručeným okresnému súdu 2. apríla 2013 domáhal,

aby sa okresný súd „zdržal nariadenia exekúcie“. Sťažovateľ týmto podaním (návrhom)

reagoval na doručenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. marca 2013,

ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté a nebol povolený odklad vykonateľnosti

exekučných titulov. Sťažovateľ v sťažnosti ale tiež uviedol, že exekvovanú sumu 419,89 €

„uhradil bankovým prevodom súdnej exekútorke dňa 26. apríla 2013“.

Z uvedeného vyplýva, že zámerom sťažovateľa bolo predbežným opatrením

„oddialiť“ výkon exekúcie, avšak bez toho, aby vyčkal na uplynutie lehoty na rozhodnutie

súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uhradiť časť vymáhanej sumy súdnej

exekútorke. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že exekučné konanie

sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie 29. mája 2013.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd mal povinnosť zaoberať sa návrhom

sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Ústavný súd sa teda nestotožňuje

s právnym názorom predsedu okresného súdu, ktorý vo vyjadrení k sťažnosti v tejto

súvislosti uviedol, že „Ing. B. návrhom na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 1. 4.

2013 uplatnil občianskoprávny inštitút, prípustný v civilnom konaní, avšak v exekučnom

konaní sa o ňom, vzhľadom na jeho absenciu v Exekučnom poriadku nerozhoduje. Na

základe uvedeného súd na návrh p. Ing. B. neprihliadal a nerozhodol o ňom“.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní dopustil

procesného pochybenia. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci

(predovšetkým stav, v akom sa exekučné konanie v čase podania návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia nachádzalo, a správanie sťažovateľa spočívajúce v uhradení

vymáhanej sumy) ale ústavný súd zastáva názor, že toto pochybenie nedosahuje takú

intenzitu, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

vysloviť, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke existujú

dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

II.4 Ku štvrtej námietke

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť aj tým, že okresný súd nerozhodol o jeho

námietkach proti exekúcii v zákonnej lehote.

Podľa druhej vety § 50 ods. 2 Exekučného poriadku o námietkach proti exekúcii

rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že námietky

sťažovateľa proti exekúcii boli doručené okresnému súdu 22. mája 2012. Okresný súd

pred rozhodnutím o námietkach sťažovateľa vyzval najvyšší súd, aby mu oznámil, či bol

povolený odklad vykonateľnosti exekučných titulov, o ktorý žiadal sťažovateľ. Najvyšší súd

písomným podaním z 21. decembra 2012 oznámil, že vo veci vedenej pod sp. zn.

nebol povolený odklad vykonateľnosti. Následne okresný súd rozhodol

o námietkach proti exekúcii uznesením sp. zn. z 18. apríla 2013 tak, že ich

zamietol.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nedodržal lehotu na rozhodnutie

o námietkach proti exekúcii, avšak namietané pochybenie ani v tomto prípade podľa jeho

názoru nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného

prípadu by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a jeho práva podľa dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej vo svojej rozhodovacej činnosti síce

prihliada na dodržiavanie zákonom ustanovených procesných lehôt, ale ich nedodržanie

automaticky nevyvoláva záver o porušení sťažovateľom označeného základného práva

(m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa (ako celok) podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013