Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5cd/388728.191d82.pdf
PDF · 133.34 KB
No categories available
5Cdo/230/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 230/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. S. B., bývajúceho
v J., zastúpeného JUDr. D. T., advokátom v B., proti odporcovi S., so sídlom v S., IČO : X.,
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde
Senica pod sp.zn. 4 C 117/2010, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave zo 7. februára 2012, sp.zn.
9 Co 177/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica rozsudkom zo 14. apríla 2011, č.k. 4 C 117/2010-35 zamietol
návrh navrhovateľa na vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dané
odporcom listom dňa 30. júna 2010. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania vo výške 273,59 € k rukám právneho zástupcu. Mal preukázané, že
odporca si splnil riadne svoje povinnosti pred daním okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Uviedol, že odporca bol povinný vzhľadom na vyslovenie neplatnosti výpovede
v predchádzajúcom konaní Okresného súdu Senica sp.zn. 5C 105/2002 vyzvať navrhovateľa
na nástup do práce v súlade so zákonom, pretože neprišlo ku skončeniu pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu iným spôsobom. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nenastúpil
do práce dňom 1. júna 2010, ku dňu 30. júna 2010 vykazoval absenciu a tým porušil závažne
pracovnú disciplínu, preto okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce bolo dané dôvodne. Odporca pred daním okamžitého skončenia pracovného
pomeru toto prerokoval so zástupcami odborov a zástupcovia odborov udelili súhlas k návrhu
na skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom. V zmysle § 74 Zákonníka práce bolo
povinnosťou odporcu vopred prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru
so zástupcami odborov, čo bolo splnené. Podľa názoru súdu okamžité skončenie pracovného
pomeru dané navrhovateľovi listom zo dňa 30. júna 2010, doručené navrhovateľovi dňa
6. júla 2010, bolo platné, a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodne podľa § 142, ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 7. februára 2012,
sp.zn. 9 Co 177/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 62,90 € k rukám právneho zástupcu odporcu
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel
k správnym záverom, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je dostatočne
určitý a nemožno ho zameniť s iným dôvodom. Uviedol, že na strane navrhovateľa došlo
k porušeniu pracovnej disciplíny, ide o také porušenie pracovnej disciplíny zo strany
navrhovateľa, pre ktoré mohol odporca s navrhovateľom skončiť pracovný pomer okamžite.
Návrh na skončenie pracovného pomeru navrhovateľa bol prejednaný odborovým orgánom.
Okamžité skončenie pracovného pomeru odporcom po formálnej stránke i po stránke
materiálnej spĺňa zákonom stanovené náležitosti, a bolo platné.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že
postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu
označil skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Súdy
podľa názoru dovolateľa rozhodli v rozpore s § 83 O.s.p. o tej istej veci, o ktorej sa viedlo
konanie pod sp.zn. 5 C 105/2002 a tiež neúplne zistili skutkový stav. Taktiež namietal, že
odvolací súd účelovo vynechal rozhodujúce skutočnosti z jeho odvolania a nesprávne
rozhodol o výške trov odvolacieho konania. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový
a právny stav veci.
Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a navrhovateľovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
K odňatiu možnosti konať pred súdom konať malo podľa názoru navrhovateľa dôjsť
tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení do 31. decembra 2012 na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v znení do 31. decembra 2012 v ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa navrhovateľovi znemožnila
realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Za nedôvodnú považuje dovolací súd tiež námietku dovolateľa, že odvolací súd
účelovo vynechal rozhodujúce skutočnosti z jeho odvolania.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých
dôvodov považoval okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi listom
zo dňa 30. júna 2010 za platné.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľ v dovolaní tiež namieta, že súdy rozhodli v rozpore s § 83 O.s.p. o tej istej
veci, o ktorej sa viedlo konanie pod sp.zn. 5 C 105/2002.
Podľa § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je
daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa
týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných
účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil
skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.
V danej veci nejde o vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. (res iudicata), nakoľko konania
vedené na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 5 C 105/2012 a 4 C 117/2010 sa navzájom
odlišujú svojím predmetom. Kým predmetom konania vedeného na Okresnom súde Senica
pod sp.zn. 5 C 105/2004 bol návrh na určenie neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi
odporcom listom zo dňa 30. mája 2002, v konaní vedenom na Okresnom súde Senica
pod sp.zn. 4 C 117/2010 súd rozhodoval o určení neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 30. júna 2010.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z dovolania navrhovateľa vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti
týkajúcej sa výroku o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p.
Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení
rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti
dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale
výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľa ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. marca 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová