Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 56/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť S. B.,

ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013

doručená sťažnosť S. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. -35

zo 14. apríla 2011 zamietol návrh sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, ktoré uplatnil jeho zamestnávateľ – Stredná odborná škola

Senica, V. Paulíny − Tótha 31, Senica (ďalej len „odporca“), listom z 30. júna 2010.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 7. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd namietaným uznesením

sp. zn. zo 7. marca 2013 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, pričom uvádza:

«... v petite dovolania dovolateľ žiada iné skutočnosti, nie zrušenie rozsudku

odvolacieho súdu a jeho vrátenie na ďalšie konanie. V posledných dvoch vetách odseku,

vyslovuje namietanie účelového vynechania rozhodujúcich skutočností odvolania

a rozoberania skutkových a právnych vecí navrhovateľom, no ich nepopisuje i keď sú

v konaní kľúčové, z dôvodu len jemu známeho.

... najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru „dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný“,

a v tom je presne zmysel či účel neumožniť prístup k spravodlivosti a týmto limitovať právo

na spravodlivé súdne konanie.

Následne podáva výklad ustanovenia , ktorým ale dovolateľ

neodôvodnil prípustnosť dovolania a tento nenamietal.»

Sťažovateľ tiež poukazuje na výklad a

(ďalej aj „OSP“), ktorý uskutočnil najvyšší súd, nesúhlasí s jeho závermi, pričom

s poukazom na svoje odvolanie a dovolanie uvádza:

„... odvolací súd nemohol meritórne rozhodnúť bez pojednávania, mal na účely

správneho zistenia skutkového stavu vykonať alebo zopakovať dôkazy. To predovšetkým

súvisí s tým, že navrhovateľovi ako účastníkovi konania nebolo umožnené sa vyjadriť

k vykonanému dokazovaniu.

Aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje pojednávanie

a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania, rozsudok sa musí vyhlásiť verejne.

To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu o tomto konaní upovedomiť účastníkov

konania. Vedome a úmyselne či svojvoľne sa to nestalo, preukazuje to neexistujúci listinný

dôkaz v spise.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«... dovolací súd považuje námietku dovoľateľa účelového vynechania rozhodujúcich

skutočností z odvolania za nedôvodnú, pričom i keď sú výslovne napísané, zdôvodnené

a preukázané v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 30. mája 2011, sťažovateľ

dáva do pozornosti najmä str. 2..., prakticky celú stranu 3, a v dovolaní to isté v častiach

fakty a právo, sú i najvyšším súdom opomenuté. Sú to kľúčové argumenty pre rozhodovanie

(nie bezvýznamné), vyžadujúce špecifickú odpoveď práve na ne. Zostali sporné doteraz,

ktoré dovolací súd odôvodnil na str. 10 posledná veta, citujem „... nezaoberal

sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Ide o porušenie základnej zásady spravodlivého súdneho konania, teda práva na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.»

K rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho súdu a aplikácii

sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„I takémuto vydaniu rozhodnutia musí predchádzať zákonné konanie (fair proces),

v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Medzi ne patrí už skôr spomínané právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam,

navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa i k právnym dôsledkom z nich

vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde

prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Sťažovateľovi realizácia týchto práv

v odvolacom konaní bola znemožnená, stotožnenie so záverom súdu prvého stupňa založil

na právnych záveroch vychádzajúcich zo skutočností s ktorými sa prvostupňový súd

vo svojom rozhodnutí nezaoberal a/alebo zaoberal nedbanlivo a účelovo.“

K posúdeniu prekážky res iudicata najvyšším súdom sťažovateľ uvádza:

«Prekážka „res iudicata“ rozoberajúca dovolacím súdom... je jeho účelovou alebo

úmyselne chybnou interpretáciou, nakoľko v dovolaní najmä v časti právo prvý odsek,

je jednoznačne napísané, že sa vedie konanie o ukončení pracovného pomeru pod sp. zn.

podľa ustanovenia ku dňu 9. júna 2010,

ktoré doteraz nie je právoplatne skončené. Je dovolacím súdom popísané ako právoplatne

rozhodnuté, pre posúdenie k ustanoveniu je kľúčové.»

Sťažovateľ v sťažnosti tiež konštatuje, že „[rozhodnutie]... o trovách konania,

dovolací súd zdôvodňuje s poukazom na ich neprípustnosť k dovolaniu,

i keď výrok o trovách konania má dovolací súd preskúmať podľa a

Ten v prvej vete odseku 1 hovorí o preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu v rozsahu,

v ktorom bol jeho výrok napadnutý. V tom je ďalšia účelovosť a úmysel škodiť.

Sťažovateľovi nebolo umožnené sa žiadnym spôsobom vyjadriť k stanovisku

právneho zástupcu odporcu... zo dňa 24. 6. 2011, a to k odvolaniu navrhovateľa, pretože

okresný súd túto povinnosť úmyselne a/alebo svojvoľne nesplnil.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ formuluje petit svojej sťažnosti takto:

„... Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 7. marca 2013.

... Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

postupom všeobecných súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn.

porušené bolo.

... Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5.500,- eur.

... Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom, doručené

sťažovateľovi 6. júla 2010 je neplatné.

... Priznáva sťažovateľovi trovy konania v sume 655,- eur a trovy právneho

zastúpenia advokátom pred ústavným súdom.

... Odstupuje spis príslušnej prokuratúre pre Krivú svedeckú výpoveď predsedu

odborovej organizácie na škole..., pre nepravdivé listinné dôkazy, Zápisnica z prerokovania

s odbormi 30. júna 2010, podpismi potvrdzujúcich členov výboru, včítane riaditeľa školy...

a jeho zástupcu...

... Taktiež posúdi mieru zodpovednosti zo zneužitia právomoci verejného

činiteľa falšovaním listín -79 v spise pod č. 50, a listiny v spise pod č. 87

a 98.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tak, že ide o „dovŕšenie ochrany porušeného základného práva, vyžadujúce vyšší stupeň

ochrany, nie iba vyslovenie porušenia či iného príkazu na ďalšie konanie, predovšetkým

pre morálnu škodu, spočívajúcu v psychickej traume, strese, úzkosti a frustrácii

s nenávratným poškodením zdravia. Tie sú napočítavané už dlhotrvajúcim stavom právnej

neistoty, justičnej svojvôlí, intenzity a výšky atakov.“.

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len „“)

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva,

že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. meritórne

rozhodol rozsudkom zo 14. apríla 2011. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku okresného súdu

podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. februára 2012. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie namietaného

rozsudku okresného súdu, rovnako tak aj postupu okresného súdu, ktorý predchádzal

vydaniu tohto rozsudku. Takto ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

postup okresného súdu v namietanom konaní z dôvodu, že ho preskúmal, prípadne mohol

preskúmať krajský súd na základe odvolania sťažovateľa podľa a nasl. .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia zo 7. marca

2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, poukázal na podmienky prípustnosti

dovolania podľa a . Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné

ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ

nerozhodoval.“

Následne najvyšší súd skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa ,

pričom sa zaoberal osobitne tým, či nie je splnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„K odňatiu možnosti konať pred súdom... malo podľa názoru navrhovateľa dôjsť

tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci

aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde

tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho

okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských

právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie

vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávam odvolací súd

v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť

pojednávanie, ak to považuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým,

že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214

ods. 1, 2 , nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu

odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými

ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

navrhovateľovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov

v zmysle “

Najvyšší súd považoval za nedôvodnú námietku sťažovateľa, že krajský súd

ako odvolací súd účelovo vynechal rozhodujúce skutočnosti z jeho odvolania. Najvyšší súd

v tejto súvislosti uviedol, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou

práva na spravodlivé súdne konanie, citoval relevantnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, judikatúru ústavného súdu a poukázal na upravujúci

obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu. Rovnako tak citoval

a poukázal na možnosť a podmienky vypracovania skráteného odôvodnenia rozhodnutia

odvolacím súdom. Aplikáciou uvedených ustanovení

a príslušnej judikatúry najvyšší súd dospel k týmto právnym záverom:

„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil,

z akých dôvodov považoval okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi

listom zo dňa 30. júna 2010 za platné.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie

dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd

sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

navrhovateľa.“

Ku skutkovým námietkam sťažovateľa v dovolaní najvyšší súd konštatoval:

«Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového

stavu veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 O. s. p, dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a) a b) O. s.

p.] a hmotnoprávnych [ ] vád. Preto sa dovolaním nemožno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,

ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.»

K námietke sťažovateľa, že v prerokúvanom prípade existovala prekážka právoplatne

rozhodnutej veci, najvyšší súd uviedol:

„Dovolateľ v dovolaní tiež namieta, že súdy rozhodli v rozpore s

o tej istej veci, o ktorej sa viedlo konanie pod sp. zn. .

V danej veci nejde o vadu podľa (res iudicata), nakoľko

konania vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. a

sa navzájom odlišujú svojím predmetom. Kým predmetom konania vedeného na Okresnom

súde Senica pod sp. zn. bol návrh na určenie neplatnosti výpovede danej

navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 30. mája 2002, v konaní vedenom na Okresnom

súde Senica pod sp. zn. súd rozhodoval o určení neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 30. júna

2010.“

K ďalším námietkam sťažovateľa uvedeným v dovolaní najvyšší súd uviedol:

„Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b), c) v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

podľa a nasl.

Z dovolania navrhovateľa vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti

týkajúcej sa výroku o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa , a nie

podľa Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle

ods. 1 veta druhá , a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej.

Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a

preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie.

Ustanovenie ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a

(pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o

trovách konania.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c)

v spojení s odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho

konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia podľa názoru ústavného súdu

náležite a dostatočne vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa. Dospel k záveru,

že nie je daná prípustnosť dovolania podľa , skúmal prípustnosť dovolania

predovšetkým podľa a – konštatoval, že nie je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci a krajský súd tým, že rozhodol bez nariadenia pojednávania

podľa a svoj rozsudok odôvodnil skrátenou formou v súlade s a

, neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Ku skutkovým námietkam

uviedol, že tieto v dovolacom konaní nemožno uplatniť a námietka nesprávneho právneho

posúdenia nezakladá samostatný dovolací dôvod. Vzhľadom na neprípustnosť dovolania

podľa nepreskúmaval napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti.

Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

nie je založený na svojvoľnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku [najmä § 157 ods. 2, § 214 ods. 1 a 2, § 219 ods. 1 a 2 a § 237 písm. d)

a f)]. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol argumentáciu,

ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho závery – o neprípustnosti dovolania podľa

a o tom, že nie sú naplnené dovolacie dôvody podľa a

s tým, že sa dostatočne vysporiadal aj s ďalšími dovolacími námietkami sťažovateľa.

Postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v namietanom konaní a jeho

uznesenie zo 7. marca 2013 je založené na zásadách, ktorými je „ovládané“ konanie

o dovolaní – dovolací súd nie je súdom skutkovým, preto nepreskúmava skutkové námietky

( ), a namietať nesprávne právne posúdenie veci [

] možno len vtedy, ak je dovolanie inak prípustné ( a ).

K námietke prekážky právoplatne rozhodnutej veci je potrebné uviesť, že z rozsudku

okresného súdu č. k. -35 zo 14. apríla 2011, z rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 7. februára 2012 a tiež z listu odporcu z 30. júna 2010 označeného

ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodoval o neplatnosti výpovede, ktorú dal odporca

sťažovateľovi listom z 30. mája 2002. Predmetné konanie bolo skončené rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2010, ktorý v časti o neplatnosti

výpovede nadobudol právoplatnosť 14. mája 2010. Uvedené konanie nie je právoplatne

skončené v časti o náhradu mzdy sťažovateľa. Sťažovateľ v dovolaní a aj v sťažnosti

argumentoval tým, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

sa domáhal skončenia pracovného pomeru „podľa ustanovenia

ku dňu 9. júna 2010, ktoré doteraz nie je právoplatne rozhodnuté...“. Sťažovateľ uvedené

tvrdenie v sťažnosti nijako nepreukazuje a jeho pravdivosť nevyplýva ani z príslušných

častí odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 14. apríla 2011 a ani z rozsudku krajského

súdu zo 7. februára 2012, ako ani z iných dokumentov predložených ako prílohy k

sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery najvyššieho súdu

sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a vyplývajú

z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných

ustanovení . V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ). Ústavný súd

nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením

zo 7. marca 2013.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý predovšetkým dospel k záveru, že postupom

krajského súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a tiež k záveru,

že dovolanie sťažovateľa je neprípustné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca

2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. K ďalším návrhom sťažovateľa

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru patrí do právomoci všeobecných súdov ( ). Posúdenie

prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestných činov a vyšetrovanie

trestných činov patrí do právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie podľa .

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odstúpil „spis príslušnej prokuratúre

pre Krivú svedeckú výpoveď predsedu odborovej organizácie na škole..., pre nepravdivé

listinné dôkazy, Zápisnica z prerokovania s odbormi 30. júna 2010, podpismi

potvrdzujúcich členov výboru, včítane riaditeľa školy... a jeho zástupcu...“.

Túto časť petitu považuje ústavný súd za nejednoznačnú a nevykonateľnú – nie je

napr. zrejmé, aký spis žiada sťažovateľ postúpiť príslušnej prokuratúre, preto ústavný súd

odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (návrhom na úhradu trov konania

a na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014