Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 520/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijaté sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., F.,

s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti P., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 z 22. novembra 2012 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosti

spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. .

2. Z obsahu sťažností a ich doplnení vyplynulo, že sťažovateľka vo veci pôvodne

vedenej pod sp. zn. písomným podaním zo 17. marca 2010 navrhla zvolenému

súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla neplnením

záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6131238 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou)

A. K. Obdobne sťažovateľka postupovala aj vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn.

4577/2012. Písomným podaním z 21. júla 2010 navrhla zvolenému súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo

zmluvy o úvere č. 6770180 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou) E. F.

Súdny exekútor, postupujúc podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií.

Okresný súd tieto žiadosti prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho

povinnosti rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že veci nevykazujú prvky

nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi

konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie

v označených veciach.

Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu

sťažovateľka opakovane urgovala rozhodnutia o udelení poverenia, okresnému súdu

adresovala viaceré žiadosti o informáciu o stave namietaných konaní a 25. mája 2011

podala v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi

okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach. Predseda

okresného súdu v prešetrení sťažnosti z 27. júla 2011 konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky

je dôvodná, pretože v namietaných konaniach nedošlo k rozhodnutiu o žiadosti súdneho

exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Sťažovateľka sa z dôvodu pretrvávajúceho stavu

porušovania jej označených práv obrátila na ústavný súd.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1 V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažností navrhuje, aby ústavný

súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. boli porušené ňou označené práva, aby okresnému

súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby sťažovateľke priznal finančné

zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. S., listom sp. zn. Spr 1542/12

z 19. decembra 2012 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 2. februára 2013.

3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronológie úkonov

vykonaných súdom v namietaných konaniach k veci ďalej uviedla:

„Vo veci vedenej tunajším súdom pod sp. zn. ... dodávam, že vyšší

súdny úradník, ktorý vo veci pôvodne konal, dňa 31. 10. 2011 zmenil štátnozamestnanecký

pomer a od 1. 11. 2011 je vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Asistentka súdneho oddelenia 22Er ukončila štátnozamestnanecký pomer dňa 30. 4. 2012,

keď predtým čerpala dlhodobejšiu dovolenku.

Poukazujem na vysoký nápad v agende Er, keď v roku 2010 napadlo 11 583 vecí,

v roku 2011 napadlo 10 443 vecí, v roku 2012 do 31. 11. 2012 napadlo 10 534 vecí.

Vzhľadom na administratívnu náročnosť, je určený počet miest v štátnozamestnaneckom

pomere (predovšetkým asistentky) nízky.

Sťažnosť z horeuvedených dôvodov nepovažujem za dôvodnú.

Vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. ... K nečinnosti súdu

(konkrétne nečinnosti asistentky) v období od 19. 8. 2011 do 18. 4. 2012 uvádzam, že

k tomuto došlo aj z dôvodu vysokého nápadu v agende Er, keď v roku 2010 napadlo 11 583

vecí, v roku 2011 napadlo 10 443 vecí, v roku 2012 do 31. 11. 2012 napadlo 10 534 vecí.

S asistentkou, ktorá vo veci konala, bol ukončený štátnozamestnanecký pomer dňom 31. 8.

2012.

Z hore uvedených dôvodov sťažnosť nepovažujem za dôvodnú.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

upustil od ústneho pojednávania; netrvám na ústnom pojednávaní.“

3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu uviedol:

«K veci vedenej porušovateľom pod sp. zn.: :

1) Porušovateľ sa snaží ospravedlniť vlastnú nečinnosť poukazom na nečinnosť

sťažovateľa, resp. na nečinnosť súdneho exekútora, ktorému bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie. Takto zjednodušený pohľad však nemožno akceptovať.

2) Predovšetkým je nutné skúmať, či porušovateľ pri svojej činnosti spočívajúcej

v uskutočňovaní krokov vedúcich k oprave návrhu na vykonanie exekúcie postupoval

sústredene a či takéto úkony zo strany súdu boli vôbec potrebné.

3) Sťažovateľ tvrdí, že návrh na vykonanie exekúcie, ktorý deponoval exekučnému

súdu zvolený súdny exekútor nevykazoval žiadne vady, resp. nevykazoval také vady, ktoré by

bránili vzniku právneho účinku spojeného s podaní návrhu. Sťažovateľ teda nemôže

hodnotiť postup porušovateľa ako sústredený. Aj keď porušovateľ vykonal po podaní

návrhu na vykonanie exekúcie dva procesné úkony (výzva na opravu, urgencia), tieto neboli

podľa mienenia sťažovateľa potrebné a preto podľa nich nemožno hodnotiť správanie

porušovateľa na účely zistenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Navyše, odhliadnuc od uvedeného, ako bezprieťahové nemožno rozhodne

hodnotiť:

a) obdobie od 17. 09. 2010 do 03. 03. 2011, kedy zaslanie výzvy na predloženie

opraveného návrhu porušovateľovi trvalo pol roka;

b) obdobie od 07. 03. 2011 do 23. 04. 2012, kedy urgovanie odpovede na výzvu

porušovateľovi trvalo jeden rok;

a to napriek tomu, že o návrhu malo byť rozhodnuté v zákonnej pätnásťdňovej lehote.

4) Je potrebné upriamiť pozornosť súdu aj na skutočnosť, že porušovateľ rozhodol

o podanom návrhu na udelenie poverenia jeho zamietnutím, pričom rovnako mohol

rozhodnúť v zákonnej lehote o tomto návrhu aj bez vyžadovania opravy.

5) Sťažovateľ tvrdí, že porušovateľ postupoval v konaní sp. zn.:

so zbytočnými prieťahmi v trvaní minimálne 1,5 roka čo predstavuje zjavné a zásadné

porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj

porušenie práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranom čase.

K veci vedenej porušovateľom pod sp. zn.: :

1) Porušovateľ v tomto konaní nepostupoval sústredene a jednotlivé úkony vykonával

atomizovane bez zjavnej príčiny a existencie právne relevantnej prekážky. Uvedené

konštatovanie je odôvodnené faktom, že:

a) porušovateľ vykonal prvý procesný úkon pod podaní žiadosti o udelenie poverenia

až po štvrťroku (19. 08. 2010) a to napriek zákonnej pätnásťdňovej lehote;

b) porušovateľ bez príčiny atomizoval úkony a separátne vyzval najprv Stály

rozhodcovský súd na doručenie fotokópie zmenky SR 21880/09 (19. 08. 2010) a po uplynutí

jedného roka a ôsmych mesiacov (18. 04. 2012) vyzval oprávneného na doručenie zmluvy

o úvere;

2) Sťažovateľ tvrdí, že porušovateľ postupoval v konaní sp. zn.:

so zbytočnými prieťahmi v trvaní minimálne jedného roka a jedenástich mesiacov čo

predstavuje zjavné a zásadné porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ako aj porušenie práva sťažovateľa na prejednanie veci

v primeranom čase.

K ďalšej obrane porušovateľa, ktorá sa nachádza vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti

a ktorá spočíva v odvolávkach na personálnu poddimenzonovanosť súdu a jeho zaťaženosť

už ústavný súd vo svojej judikatúre reagoval keď uviedol, cit.: „Obranu odporcu

spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy

(vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy a pod.), Ústavný súd

Slovenskej republiky nemôže akceptovať a zotrváva tým na svojej doterajšej judikatúre

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 7. novembra 2001.)“

Vzhľadom k skutočnosti, že sťažovateľ mal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu

porušovateľa a túto týmto podaním využil, viac netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania

a súhlasí, aby ústavný súd rozhodol vo veci bez jeho nariadenia.»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

II.

Z obsahu sťažností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súvisiacich spisov

okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konaní vedených pod sp. zn.

a sp. zn. :

Konanie vedené pod sp. zn.

Dňa 10. mája 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora

JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti A. K., D., pre vymoženie sumy 625 € s prísl.

Dňa 19. augusta 2010 okresný súd vyzval Stály rozhodcovský súd S., a. s. (ďalej len

„rozhodcovský súd“), aby mu v lehote 3 dní zaslal „fotokópiu zmenky z konania sp. zn. SR

21880/09“. Rozhodcovský súd prevzal výzvu 25. augusta 2010.

Dňa 27. júla 2011 okresný súd urgoval rozhodcovský súd na splnenie výzvy

z 19. augusta 2010. Rozhodcovský súd prevzal urgenciu 1. augusta 2011.

Dňa 3. augusta 2011 rozhodcovský súd doručil žiadosť o predĺženie lehoty

na predloženie spisového materiálu z dôvodu administratívnej a technickej náročnosti.

Dňa 11. augusta 2011 rozhodcovský súd doručil požadovanú písomnosť (zmenku).

Dňa 18. apríla 2012 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie v lehote 3 dní

zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu. Sťažovateľka prevzala

výzvu okresného súdu 24. apríla 2012.

Dňa 14. augusta 2012 okresný súd urgoval sťažovateľku na splnenie výzvy

z 18. apríla 2012.

Dňa 24. augusta 2012 sťažovateľka v nadväznosti na urgenciu uviedla, že

požadovanú zmluvu o úvere riadne zaslala okresnému súdu už na základe prvej výzvy

prípisom z 2. mája 2012, a v prílohe ju opätovne zaslala okresnému súdu.

Od 30. októbra 2012 do 23. novembra 2012 bol spis na ústavnom súde.

Dňa 4. marca 2013 okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Konanie vedené pod sp. zn.

Dňa 9. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti E.

F., Z., pre vymoženie sumy 716 € s prísl.

Dňa 3. marca 2011 okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby mu v lehote 20 dní

zaslal opravený návrh sťažovateľky, v ktorom budú trovy právneho zastúpenia sťažovateľky

uplatnené v správnej výške [v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“)], ako aj presný výpočet trov právneho zastúpenia. Súdny

exekútor prevzal výzvu 7. marca 2011.

Dňa 23. apríla 2012 okresný súd urgoval súdneho exekútora na splnenie výzvy

z 3. marca 2011. Súdny exekútor prevzal urgenciu 26. apríla 2012.

Dňa 11. júna 2012 sťažovateľka doručila opravený návrh na vykonanie exekúcie

v časti trov exekúcie.

Dňa 25. júla 2012 okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie bolo doručené sťažovateľke 31.

júla 2012.

Dňa 8. augusta 2012 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa

nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne

úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. ,

). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo ().

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. alebo

), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie

podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, ), pričom v takéto konania

z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby

vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“

na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za

integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne , ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup

samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).

Z chronológie úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutých konaniach

vyplýva, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j. 2. mája 2012, vo veci sp. zn.

trvalo konanie pred všeobecným súdom 24 mesiacov, pričom okresný súd

uznesením zo 4. marca 2013 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. Vo veci sp. zn. ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvalo

konanie pred všeobecným súdom 20 mesiacov, pričom okresný súd o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením z 25. júla 2012

tak, že túto zamietol.

V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka

pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až

tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne

judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť

súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len

v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. ,

, , mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie

Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku

(rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D.,

KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:

C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že

danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na

konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda

(dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel

k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína

absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch

relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný

odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R.

a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-

903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do

podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako

už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach

typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku

kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria

faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec

sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd

koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť

všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto

zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky.

V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu

dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu

vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva

do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných

prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred

dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd

v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. , keď pri hodnotení

porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom

čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým

osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej

právnej neistoty“.

Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd nepovažoval postup okresného súdu

súvisiaci s jeho výzvou adresovanou sťažovateľke na opravu návrhu, pokiaľ sa týka výšky

uplatnených trov exekúcie, ako nesústredenú činnosť. Obligatórnou náležitosťou návrhu na

vykonanie exekúcie, ako aj poverenia na vykonanie exekúcie je výška uplatneného nároku,

ktorého súčasťou sú aj trovy exekúcie oprávneného. Exekučný súd preto v rámci skúmania

súladnosti návrhu na vykonanie exekúcie skúma tiež, či výška trov exekúcie uplatnených

oprávneným je súladná so zákonom, resp. vyhláškou. V prípade, ak exekučný súd zistí

nesúlad návrhu v tejto časti so zákonom (vyhláškou), teda uplatnenie trov exekúcie

v nesprávnej výške, vyzve na jeho opravu, resp. doplnenie (§ 40 Exekučného poriadku).

Na uvedenom závere nič nemení ani tá okolnosť, že exekučný súd v ďalšom priebehu

konania zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v napadnutých

konaniach, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka čiastočne prispela k doterajšej dĺžke

namietaného konania. Na ťarchu sťažovateľky v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. možno pripísať skutočnosť, že zmluva o úvere, na predloženie ktorej

vyzval okresný súd sťažovateľku 18. apríla 2012, mu bola doručená až 24. augusta 2012,

teda po vyše 4 mesiacoch.

V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných

prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak

existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).

Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaných prípadov,

ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd postupom v označených konaniach

sťažovateľky neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa

ods. 1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž

nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je

preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke,

ako aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní.

Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že okresný súd nerozhodol v zákonom

ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto

lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia

prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená

v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku

zavedená , ktorým sa mení a dopĺňa

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

V predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu,

boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie

poverenia v danom prípade nevzťahovala.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní

by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia

exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“

obsiahnutý v (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý

v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len

s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ústavný súd na takéto lehoty síce

prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného

práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného

článku nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa výsledku konania (§ 36

ods. 2 ) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd

vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo

v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkou označené

základné právo zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným

návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013