Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 78/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Soňou Markovičovou Kissovou, Námestie SNP 13, Bratislava, pre namietané

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Spišská Nová

Ves v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Spišská Nová

Ves v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e konať v konaní vedenom

pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 512,70 € (slovom päťstodvanásť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho

advokátky JUDr. Sone Markovičovej Kissovej, Námestie SNP 13, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca doručil

10. januára 2005 okresnému súdu návrh na začatie konania smerujúci proti dvom

žalovaným. V rokoch 2005 a 2006 okresný súd v napadnutom konaní nariadil štyri

pojednávania, avšak uskutočnilo sa len jedno z nich (pojednávanie 13. mája 2005).

V roku 2007 sa v napadnutom konaní neuskutočnilo ani jedno pojednávanie. V roku 2008

bolo nariadených spolu päť pojednávaní. So sťažovateľovým návrhom na pristúpenie

žalovanej v 3. rade do konania na strane žalovaných doručeným 28. novembra 2008 sa

okresný súd vysporiadal až po takmer 12 mesiacoch uznesením z 20. novembra 2009,

ktorým tomuto návrhu vyhovel. Okresný súd v napadnutom konaní nariadil a uskutočnil

v roku 2010 ďalších šesť pojednávaní bez rozhodnutia v merite veci.

2.1 Prvý rozsudok v napadnutom konaní okresný súd vyhlásil 14. januára 2011

a sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, na základe ktorého bol uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. novembra 2011 zrušený a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu doručený 22. decembra 2011).

2.2 Okresný súd v napadnutom konaní uskutočnil ďalšie pojednávanie 12. júna 2012,

ktorého účel (špecifikácia sťažovateľom uplatnených nárokov) mohol byť podľa neho

v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania realizovaný len písomne

prostredníctvom výzvy. Okresný súd ďalšie pojednávanie uskutočnil 18. decembra 2012,

avšak podľa sťažovateľa bezúčelne, pretože všetky strany sporu zotrvali na svojich

stanoviskách už prednesených v konaní. Na pojednávaní uskutočnenom 8. januára 2013

okresný súd vyhlásil v poradí druhý rozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ

21. januára 2013 odvolanie. Krajský súd druhý rozsudok okresného súdu zrušil uznesením

z 29. mája 2014 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu

doručený 30. júna 2014).

2.3 Ďalšie pojednávanie v napadnutom konaní bolo uskutočnené 14. apríla 2015

a okresný súd ho odročil na neurčito. Napriek výzve sťažovateľa z 15. apríla 2015, ktorou sa

domáhal pokračovania v konaní, sa ďalšie pojednávanie uskutočnilo až 2. februára 2016.

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov právneho zastúpenia

žalovaných v poradí tretím rozsudkom zo 6. apríla 2016 (ďalej len „tretí rozsudok“).

Vo svojom treťom rozsudku podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol na základe neúplne

zisteného skutkového stavu a jeho nedostatočného vyhodnotenia nerešpektujúceho právneho

názory krajského súdu, ktorými bol viazaný. Sťažovateľ taktiež poukázal na porušenie

(ďalej len „OSP“) okresným súdom

pri vyhlasovaní tretieho rozsudku jednak tým, že sa uskutočnilo až 6. apríla 2016,

ako aj tým, že bol vyhlásený len jeho výrok bez akéhokoľvek odôvodnenia a bez poučenia

o opravnom prostriedku. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd

uznesením z 31. augusta 2017 zrušil aj tretí rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie (spis bol okresnému súdu doručený 4. októbra 2017).

2.4 Okresný súd následne nariadil pokynom zo 6. novembra 2017 pojednávanie

na 1. február 2018, ktoré bolo odročené z dôvodu podania ústavnej sťažnosti žalovaným

v 3. rade. Napadnuté konanie okresný súd uznesením zo 6. februára 2018 prerušil

až do právoplatného skončenia veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.

a krajský súd toto uznesenie potvrdil uznesením z 28. septembra 2018.

2.5 Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na celkovú dĺžku napadnutého

konania trvajúceho v čase podania ústavnej sťažnosti (23. novembra 2018) už približne

13 rokov a 10 mesiacov, čo je podľa neho nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 . Celková neprimeraná dĺžka napadnutého konania je podľa sťažovateľa

zapríčinená nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.

2.6 Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu

v napadnutom konaní bolo porušené, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

a zaviaže okresný súd uhradiť mu trovy konania.

3. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 11. februára 2020 prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, v ktorej namietal porušenie jeho základného práva

podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní na ďalšie

konanie.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril listom

č. Spr. z 21. februára 2020, v ktorom uviedol, že predmetná vec patrí medzi

zložitejšie. Ďalej poukázal na to, že v napadnutom konaní došlo k viacerým zmenám

v osobe zákonného sudcu z rôznych dôvodov (odchod na iné pracovisko, ukončenie výkonu

funkcie sudcu) a z tohto dôvodu musela byť predmetná vec novým zákonným sudcom vždy

opätovne naštudovaná. Okresný súd poukázal aj na to, že pojednávania v napadnutom

konaní boli viackrát zrušené z dôvodu neúčasti strán sporu, ako aj na predĺženie

napadnutého konania v dôsledku jeho prerušenia na základe návrhu žalovaného v 3. rade

v období od 4. januára 2018 až do 15. novembra 2018, t. j. do právoplatného skončenia

konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. . V ďalšom priebehu

napadnutého konania zákonný sudca požiadal o uvoľnenie z funkcie sudcu

a 8. februára 2019 bola vec pridelená ďalšiemu zákonnému sudcovi. Vzhľadom na uvedené

okresný súd ústavnému súdu navrhol, aby bola ústavná sťažnosť sťažovateľa zamietnutá

ako nedôvodná. Zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

ústavnej sťažnosti.

5. Ústavný súd 28. februára 2020 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej

zástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska k nemu, pričom sťažovateľ sa

v stanovenej lehote nevyjadril.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len ,,“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj

s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní

7. Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu, pričom v tomto prípade považoval za relevantné vzhľadom na to,

že v konaní nezistil výrazné obdobia nečinnosti (pozri bod 19 tohto nálezu), v obsahu tohto

rozhodnutia podať len základný stručný priebeh napadnutého konania.

7.1 Okresnému súdu bola žaloba sťažovateľa doručená 10. januára 2005 a prvé

pojednávanie v predmetnej veci uskutočnil 13. mája 2005 (odročené na účel „umožnenia

rozdiskutovania predmetu konania stranám sporu“). Pojednávania uskutočnené

27. januára 2006 a 28. apríla 2006 boli okresným súdom odročené pre neúčasť strán sporu.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 4. august 2006 bolo odročené na žiadosť sťažovateľa

z dôvodu zmeny právneho zástupcu. Okresný súd následne nariadil pojednávanie

na 29. apríl 2008 a k jeho odročeniu došlo na žiadosť sťažovateľa, ktorá mu bola doručená

v ten istý deň. Z dôvodu neúčasti sťažovateľa došlo taktiež k odročeniu ďalších pojednávaní

nariadených na 17. júna 2008 a 1. august 2008. Okresný súd uskutočnil pojednávanie

30. septembra 2008, ktoré odročil na žiadosť sťažovateľa na 14. november 2008. Sťažovateľ

13. októbra 2008 požiadal okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Pojednávanie konané 14. novembra 2008 okresný súd odročil okrem iného aj na účel

predloženia dôkazov o tvrdeniach sťažovateľa a upresnenia petitu žaloby i okruhu

žalovaných. Sťažovateľ okresnému súdu 5. januára 2009 doručil svoje odvolanie proti

uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty.

Na preukázanie majetkových a osobných pomerov okresný súd vyzval sťažovateľa

9. apríla 2009 a uznesením z 1. júla 2009 mu priznal oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov. Právny zástupca žalovaného v I. rade požiadal 5. októbra 2009 okresný súd

o odročenie pojednávania nariadeného na 15. december 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní.

Uznesením z 20. novembra 2009 okresný súd pripustil vstup žalovaného v III. rade

do konania.

7.2 Okresný súd uskutočnil 26. januára 2010 pojednávanie, ktoré odročil na účel

predloženia listinných dôkazov zo strany sťažovateľa i žalovaných. Pojednávanie

uskutočnené 2. marca 2010 okresný súd odročil na účel predvolania žalovaného v III. rade,

upresnenia petitu sťažovateľom a doplnenia dôkazov všetkými stranami sporu. Sťažovateľ

podaním doručeným okresnému súdu 31. marca 2010 navrhol zmenu petitu podanej žaloby.

Z dôvodu neúčasti právneho zástupcu žalovaného v I. rade bolo pojednávanie konané

20. apríla 2010 okresným súdom odročené. Okresný súd uskutočnil 30. júna 2010

pojednávanie v tejto veci, ktoré odročil aj na účel predvolania neprítomných strán sporu

na 14. september 2010, uvedený termín pojednávania bol následne 17. augusta 2010

zrušený a zároveň bol nariadený nový termín pojednávania. Ďalšie pojednávania okresný

súd uskutočnil 19. októbra 2010 a 1. decembra 2010 s tým, že posledné z nich odročil

na účel vyhlásenia rozsudku. Na základe pokynu z 20. decembra 2010 bol nariadený termín

pojednávania zrušený a odročený na 14. január 2011.

7.3 Okresný súd 14. januára 2011 v predmetnej veci rozhodol prvým rozsudkom,

ktorým určil, že kúpna zmluva je neplatná a žalobu v ďalších nárokoch zamietol.

Na základe žiadosti žalovaných doručenej okresnému súdu 14. marca 2011 rozhodol

okresný súd 21. marca 2011 doplňujúcim rozsudkom o trovách konania. Sťažovateľ podal

proti prvému rozsudku okresného súdu odvolanie 30. marca 2011. Spisový materiál

v predmetnej veci bol krajskému súdu doručený 12. mája 2011. Krajský súd uznesením

z 25. novembra 2011 zrušil prvý rozsudok okresného súdu z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia a spis vrátil okresnému súdu 22. decembra 2011.

7.4 Okresný súd na základe pokynu zo 4. januára 2012 doručil uznesenie krajského

súdu z 25. novembra 2011 stranám sporu. Ďalšie pojednávanie okresný súd uskutočnil

12. júna 2012 a odročil ho na neurčito na účel predloženia presnej špecifikácie nároku

sťažovateľom, ktoré má zaslať aj zostávajúcim stranám sporu. Na pojednávaní

18. decembra 2012 okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil ho na účel

vyhlásenia rozsudku na 8. január 2013, pričom v uvedený deň vo veci samej rozhodol

v poradí druhým rozsudkom tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolaní

podaných stranami sporu bol 12. apríla 2013 spis v predmetnej veci predložený krajskému

súdu na rozhodnutie. Krajský súd spis 28. augusta 2013 vrátil späť ako predčasne

predložený pre nezrovnalosti, resp. nemožnosť zistenia zo spisu, či odvolanie sťažovateľa

bolo podané včas. Okresný súd predložil spis opätovne 14. októbra 2013 krajskému súdu,

ktorý uznesením z 29. mája 2014 zrušil druhý rozsudok okresného súdu z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Spis bol následne doručený okresnému súdu

30. júna 2014.

7.5 Okresný súd 14. apríla 2015 pojednávanie v predmetnej veci odročil na neurčito.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 13. október 2015 bolo na základe pokynu zákonného

sudcu z 22. septembra 2015 zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Okresný súd následne uskutočnil pojednávanie v predmetnej veci 2. februára 2016,

ktoré odročil na účel vyhlásenia rozsudku na 24. február 2016, tento termín bol neskôr

odročený na 25. marec 2016, ktorý bol taktiež preročený na 6. apríl 2016. Okresný súd

6. apríla 2016 v predmetnej veci rozhodol tretím rozsudkom, ktorým žalobu v celom

rozsahu zamietol. Opravným uznesením z 15. apríla 2016 okresný súd opravil dátum

vyhotovenia tretieho rozsudku.

7.6 Okresný súd 15. júla 2016 spis v predmetnej veci spolu s podanými odvolaniami

doručil krajskému súdu, ktorý 31. augusta 2017 uznesením zrušil tretí rozsudok okresného

súdu z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a spis vrátil 4. októbra 2017 okresnému súdu.

Uznesením zo 6. februára 2018 bolo konanie v predmetnej veci prerušené z dôvodu konania

vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. , v ktorom ústavný súd uznesením

z 15. novembra 2018 ústavnú sťažnosť žalovaného v III. rade odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

7.7 Okresný súd pokynom z 28. augusta 2019 nariadil uskutočniť úkony súvisiace

s nariadením pojednávania na 29. november 2019. Právny zástupca žalovaného v III. rade

okresný súd 9. októbra 2019 požiadal o odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu

dovolenky v zahraničí. Pojednávanie v predmetnej veci okresný súd uskutočnil

29. novembra 2019, odročil ho na 13. marec 2020 a zároveň sťažovateľovi uložil povinnosť

predložiť dôkazy na preukázanie svojich konkrétne vo výzve špecifikovaných tvrdení.

Na základe pokynu z 21. februára 2020 okresný súd nariadený termín pojednávania zrušil.

IV.

Právomoc ústavného súdu a východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. ).

12. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

13. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z , ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , v zmysle ktorej len čo sa

konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v (ďalej len „“), podľa ktorého súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb.

V.

Závery ústavného súdu týkajúce sa otázky porušenia sťažovateľových práv

15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa

považuje aj povaha prerokúvanej veci.

16. Pri posudzovaní prvého kritéria – skutkovej a právnej zložitosti veci dospel

ústavný súd k záveru, že rozhodovanie vo veci žaloby o určenie platnosti odstúpenia

od kúpnej zmluvy, ktorého podstata spočíva v posúdení naplnenia jednotlivých podstatných

náležitostí dvojstranných právnych úkonov uzavretých medzi stranami sporu a ich

vzájomného prepojenia prostredníctvom dôsledkov nimi vyvolaných, nemožno považovať

za vec právne zložitú. Dokazovanie v predmetnej veci bolo založené predovšetkým

na stranami sporu predložených listinných dôkazoch, výsluchoch strán sporu a ich právnych

zástupcov, preto túto vec s ohľadom na jej konkrétne okolnosti nemožno označiť ani

za skutkovo zložitú. Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu skutková ani

právna zložitosť tejto veci nie je spôsobilá ospravedlniť celkovú doterajšiu dĺžku

napadnutého konania.

17. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho

štandardne uplatňovaného kritéria, ktorým je správanie sa sťažovateľa ako strany tohto

konania, ústavný súd v posudzovanej veci považoval za potrebné zohľadniť, že na plynulosť

postupu okresného súdu v napadnutom konaní mal výrazný vplyv aj postup sťažovateľa.

17.1 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľova žaloba

neobsahovala riadne špecifikovaný petit, ktorý musel byť v priebehu konania niekoľkokrát

upresňovaný a spravidla upravovaný až na základe výziev zo strany okresného súdu,

ďalej taktiež na to, že v priebehu napadnutého konania sa niekoľkokrát neuskutočnilo alebo

odročilo pojednávanie okresného súdu z dôvodov na strane sťažovateľa, resp. jeho právneho

zástupcu [13. mája 2005 – pojednávanie okresným súdom odročené na účel uzavretia

dohody medzi stranami sporu, 27. januára 2005 – pojednávanie okresný súdom odročené

aj pre neúčasť právneho zástupcu sťažovateľa, 28. apríla 2006 – pojednávanie

okresným súdom odročené z dôvodu neúčasti strán sporu a ich právnych zástupcov,

4. augusta 2006 – pojednávanie okresným súdom odročené na žiadosť sťažovateľa z dôvodu

zmeny jeho právneho zástupcu (nového právneho zástupcu okresnému súdu sťažovateľ

oznámil až 16. februára 2007, t. j. po viac ako 6 mesiacoch), 29. apríla 2008 – pojednávanie

okresným súdom odročené na návrh sťažovateľa doručený v ten istý deň, 17. júna 2008 –

pojednávanie okresným súdom odročené pre neúčasť sťažovateľa, 1. augusta 2008 –

pojednávanie okresným súdom odročené na účel znovupredvolania strán sporu

(ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu sťažovateľa z dôvodu pracovnej

zaneprázdnenosti bolo okresnému súdu doručené až 6. augusta 2008, t. j. 5 dní

po uskutočnení pojednávania), 20. apríla 2010 – pojednávanie okresným súdom odročené

na účel predvolania neprítomných strán sporu].

17.2 Od sťažovateľa ako žalobcu v predmetnom konaní, t. j. od osoby iniciujúcej

napadnuté konanie pred okresným súdom majúcej záujem na vyriešení predmetu konania sa

predovšetkým očakáva postup preukazujúci jeho záujem na nepredlžovaní konania a vydaní

rozhodnutia v samotnom merite veci, ktorý by sa v konaní mal prejaviť taktiež

v proaktívnom prístupe sťažovateľa nielen v rámci poskytovania súčinnosti okresnému súdu

pri uskutočňovaní nariadených pojednávaní, ale i pri samostatnom predkladaní dôkazov

preukazujúcich jeho tvrdenia, t. j. oprávnenosť ním uplatnených nárokov. O opačnom,

miestami až pasívnom správaní sťažovateľa v napadnutom konaní svedčí podľa ústavného

súdu skutočnosť, že sťažovateľ v rámci napadnutého konania pomerne často predkladal

dôkazy svojich tvrdení alebo špecifikáciu petitu, t. j. svojho nároku až na základe výzvy

zo strany okresného súdu (14. novembra 2008 – pojednávanie okresným súdom odročené

na účel predloženia dôkazov na preukázanie tvrdení z pojednávania, 26. januára 2010 –

pojednávanie okresným súdom odročené na účel predloženia listinných dôkazov zo strany

sťažovateľa, 2. marca 2010 – pojednávanie okresným súdom odročené aj na účel

predloženia dôkazov stranami sporu, 12. júna 2012 – pojednávanie okresným súdom

odročené na účel špecifikácie nároku sťažovateľa).

17.3 Napokon je podľa ústavného súdu v súvislosti so správaním sťažovateľa

potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ v napadnutom konaní viackrát využil svoje

procesné oprávnenia (napr. 5. januára 2009 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie

sťažovateľa proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku, 13. októbra 2008 – sťažovateľ

požiadal o oslobodenie od platenia súdny poplatkov, sťažovateľ podal odvolanie

proti všetkým trom rozsudkom vydaným okresným súdom, ako aj odvolanie proti uzneseniu

o prerušení konania zo 6. februára 2018), pričom rozhodovanie o nich objektívne taktiež

spôsobilo predĺženie napadnutého konania, ktoré nemožno v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou (napr. , , ) pričítať len na vrub okresnému

súdu.

17.4 Z uvedených skutočností teda vyplýva, že k spomaleniu postupu okresného súdu

v napadnutom konaní prispelo aj správanie sťažovateľa, a ústavný súd túto skutočnosť

pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

18. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní, vychádzajúc pritom predovšetkým z podrobného prehľadu procesných úkonov

zo súdneho spisu v tejto veci. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru,

že samotný priebeh napadnutého konania nebol poznačený výraznými obdobiami

nečinnosti, ktoré by mali zásadný vplyv na celkovú dĺžku tohto konania.

18.1 Napadnuté konanie ale vykazuje znaky výrazne neefektívneho postupu

okresného súdu pri vykonávaní jednotlivých procesných úkonov, ako aj pri samotnom

rozhodovaní okresného súdu. V súvislosti s týmto konštatovaním ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že okresný súd zväčša v predmetnom konaní vykonával jednotlivé

jednoduché procesné úkony (napr. doručenie rozhodnutia krajského súdu stranám sporu,

pokyn na úkony súvisiace s nariadením pojednávania alebo vydanie procesného uznesenia

okresného súdu a pokyn na vykonanie úkonov súvisiacich s nariadením pojednávania)

postupne po sebe s dlhým časovým odstupom medzi nimi (spravidla približne 3 mesiace),

v dôsledku čoho okresný súd síce zdanlivo vykazoval činnosť, avšak reálne v napadnutom

konaní dochádzalo k jeho predlžovaniu [napr. približne 10-mesačné obdobie trvajúce

od 2. apríla 2007 (vydanie uznesenia okresným súdom o nepripustení žalovaného v III. rade

do konania) až do 31. januára 2008 (okresný súd uskutočnil úkony súvisiace s nariadením

pojednávania), 6-mesačné obdobie trvajúce od 5. januára 2009 (doručenie

odvolania sťažovateľa proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku) trvajúce až

do 1. júla 2009 (okresný súd vydal uznesenie o oslobodení sťažovateľa od súdnych

poplatkov), približne 6-mesačné obdobie trvajúce od 22. decembra 2011 (doručenie spisu

okresnému súdu spolu s rozhodnutím krajského súdu) až do 12. júna 2012 (vo veci

vykonané pojednávanie), približne 6-mesačné obdobie trvajúce od 30. júna 2014 (doručenie

spisu okresnému súdu s rozhodnutím krajského súdu) až do 9. decembra 2014 (pokyn

vykonať úkony súvisiace s nariadením pojednávania)].

18.2 Vo vzťahu k neefektívnemu postupu okresného súdu možno poukázať

aj na skutočnosť, že v predmetnej veci bolo nariadených spolu až 33 termínov pojednávaní,

ktoré boli v prevažnej miere okresným súdom odročené alebo neuskutočnené najmä

pre neprítomnosť sťažovateľa (pozri bod 18 tohto nálezu), resp. ďalších strán sporu alebo

ich právnych zástupcov, ale tiež z rôznych dôvodov na strane okresného súdu

(napr. 22. septembra 2015 pojednávanie zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonného

sudcu, 2. februára 2016 pojednávanie odročené na účel vyhlásenia rozsudku následne

okresný súd odročil z dôvodov na jeho strane ešte ďalšie dva razy na 6. apríl 2016,

keď vyhlásil v poradí tretí rozsudok a pod). Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd bol

v napadnutom konaní vo svojom postupe nedôsledný aj pri uplatňovaní poriadkových

opatrení, resp. využívaní možností daných mu v ( )

v prípade, keď sťažovateľ alebo žalovaní neospravedlnili svoju neúčasť, resp. zmarili

možnosť konania riadne nariadeného pojednávania.

18.3 Napokon ústavný súd poukazuje na to, že v napadnutom konaní okresný súd

vo veci meritórne rozhodol prvýkrát rozsudkom zo 14. januára 2011 v znení doplňujúceho

rozsudku z 21. marca 2011, ktorý bol zrušený uznesením krajského súdu

z 25. novembra 2011, druhý rozsudok okresného súdu z 8. januára 2013 bol zrušený

uznesením krajského súdu z 29. mája 2014, a napokon v poradí tretí rozsudok okresného

súdu zo 6. apríla 2016 v znení opravného uznesenia z 15. apríla 2016 bol zrušený

uznesením krajského súdu z 31. augusta 2017, pričom dôvodom zrušenia týchto rozsudkov

okresného súdu bola ich nepreskúmateľnosť z dôvodu absencie kvalifikovaného

a dostatočného odôvodnenia. Z uvedeného je zrejmé, že aj samotné meritórne rozhodovanie

okresného súdu v napadnutom konaní možno označiť ako neefektívnu činnosť spôsobujúcu

predĺženie uvedeného konania.

18.4 V týchto súvislostiach je taktiež potrebné poznamenať, že spis v predmetnej

veci bol predložený krajskému súdu zväčša v súvislosti s rozhodovaním o opravných

prostriedkoch sťažovateľa proti rozhodnutiam okresného súdu (odvolania proti všetkým

trom rozsudkom, odvolanie proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku, odvolanie proti

uzneseniu o prerušení konania) na obdobie trvajúce približne 40 mesiacov, t. j. približne

3 roky a 4 mesiace.

18.5 V závere ústavný súd konštatuje, že z preskúmania napadnutého konania

je zrejmé, že bolo poznačené predovšetkým neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorá

výrazne predĺžila celkovú dĺžku napadnutého konania trvajúceho už viac ako 15 rokov.

Okresný súd v napadnutom konaní nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval

k urýchlenému odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal.

18.6 V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej nielen

nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie (dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil

s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. ).

18.7 Nadväzujúc na argumentáciu okresného súdu v tomto konaní, spočívajúcu

v objektívnych okolnostiach niekoľkonásobnej zmeny zákonného sudcu v napadnutom

konaní, ústavný súd opätovne odkazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. ,

), pripomínajúc, že skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže

v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

18.8 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu

vo všetkých fázach konania nesmeroval efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty

sťažovateľa, a preto nie je zlučiteľný s jeho základným právom na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

19. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v bode 17 až 19, ústavný súd dospel

k názoru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

VI.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

20. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

21. Ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, a keďže predmetná vec v čase rozhodovania

ústavného súdu nebola právoplatne skončená, prikázal okresnému súdu, aby v konaní

vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

22. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

23. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

24. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €,

ktoré odôvodnil nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu v napadnutom

konaní, v dôsledku čoho sa dlhodobo prehlbuje jeho právna neistota, čo negatívne pôsobí

na jeho psychický stav. Zároveň sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na svoje zvyšujúce sa

náklady spojené s uskladnením predmetu sporu, ktorý je nútený nepoužiteľný predmet

sporu obchádzať na svojom pozemku, nemôže s ním nakladať, pretože žalovaný v III. rade

mu neoprávnene zadržiava tzv. veľký technický preukaz, čím mu bráni v odhlásení

predmetu sporu z evidencie motorových vozidiel.

25. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma

požadovaná sťažovateľom nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

26. S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy všetky

okolnosti danej veci (predovšetkým neefektívny postup okresného súdu, ale prihliadajúc

aj na správanie sa sťažovateľa v napadnutom konaní), ústavný súd považoval priznanie

sumy 3 000 € za primerané (bod 3 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa

nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

VII.

Trovy konania

27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

28. Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti, písomné vyjadrenie sťažovateľa) v súlade § 11 ods. 3 a § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov advokátke JUDr. Soni Markovičovej Kissovej. Úhrada za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2018 (2 x 153,33 €) spolu s režijným paušálom (2 x 9,21 €)

a úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 (177 €) spolu s režijným

paušálom (10,62 €) predstavuje sumu trov konania celkom 512, 70 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

29. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa advokátky JUDr. Sone Markovičovej Kissovej, Námestie SNP 13,

Bratislava, v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (

v spojení s ).

30. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu