Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 525/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11,

Bratislava, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Mészárosom, Jesenského 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 31. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2017 doručená sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «Žalobou zo dňa 10.01.2005 sa

, , bytom: (ďalej len „žalobca“),

na Okresnom súde Spišská Nová Ves domáhal určenia, že právny úkon žalobcu zo dňa

17.12.2004 - odstúpenie od kúpnej zmluvy č. 09/09/2003 zo dňa 09.09.2003 je platný,

a súčasne sa domáhal voči 1/ - ,

(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), 2/

, (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) náhrady trov konania,

voči žalovanému v 2. rade sa domáhal nešpecifikovanej škody a voči žalovanému v 1. rade

rade sa domáhal vrátenia zaplatenej kúpnej ceny vo výške 2 994 271,- Sk a zaplatenia istiny

568 614,- Sk titulom náhrady škody, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súdne konanie sa pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, ako súdom prvej inštancie,

vedie pod sp. zn. .

Na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 14.11.2008 žalobca navrhol,

aby súd pripustil do konania na strane žalovaného spoločnosť sťažovateľa, a to ako

žalovaného v 3. rade (ďalej len ako „sťažovateľ“ alebo „žalovaný v 3. rade“). Súd prvej

inštancie tomuto návrhu žalobcu vyhovel uznesením zo dňa 20.11.2009, č. k.

280.

Podaním zo dňa 31.03.2010 navrhol žalobca súdu zmenu petitu svojej žaloby

a žiadal, aby súd rozhodol, že odstúpenie zo dňa 17.12.2004 od Kúpnej zmluvy

č. 09/09/2003 zo dňa 09.09.2003 (ďalej len „KZ č. 09/09/2003“), uzatvorenej medzi

žalobcom (ako kupujúcim) a žalovaným v 1. rade (ako predávajúcim), ktorej predmetom

bolo dodanie motorového vozidla IVECO DAILY 65C 15 V/P v prevedení mikrobus pre

21 osôb, v spojení so zmluvou č. LZS/03/02214, uzatvorenou dňa 03.12.2003 medzi

žalobcom (ako kupujúcim) a žalovaným v 3. rade/sťažovateľom (ako predávajúcim), je

platné. Ďalej sa domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške uhradených splátok úvery vo výške 105 344,42 Eur a úrok

z omeškania z uvedenej sumy vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS od 27.09.2007

do zaplatenia. Žalobca tiež navrhol, aby žalovaní boli zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu

povinných výdavkov /poistné a cestná daň/ vo výške 12 235,57 Eur s príslušenstvom. Ďalej

sa žalobca domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní nahradiť žalobcovi spravidla dosahovaný

zisk za obdobie rokov 2004 - 2010 a žiadal nahradiť trovy konania. Súd prvej inštancie

uznesením na pojednávaní konanom dňa 30.06.2010 pripustil zmenu petitu v celom

rozsahu.

Súd prvej inštancie v predmetnej veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa

14.01.2011, č. k. -442, a to tak, že určil, že odstúpenie zo dňa 17.12.2004

od KZ č. 09/09/2003, uzavretej dňa 09.09.2003 medzi žalobcom (ako kupujúcim)

a žalovaným v 1 rade (ako predávajúcim), je neplatné. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol;

žalovaným priznal náhradu trov konania. Svoj rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým,

že návrh žalobcu sa zakladá na nedôvodnom tvrdení, pretože v čase odstúpenia od KZ

č. 09/09/2003, t.j. dňa 17.12.2004 už medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade KZ

č. 09/09/2003 stratila platnosť a účinnosť, čo vyplýva z čl. VII. ods. 1 Dohody o postúpení

a započítaní pohľadávok k LZ číslo LZS 03/02214, uzatvorenej medzi žalobcom

a žalovaným v 1. a 3. rade (sťažovateľom) (ďalej len „Dohoda o postúpení a započítaní

pohľadávok“). Podľa názoru súdu prvej inštancie, odstúpiť možno len od zmluvy, ktorá je

platná v čase odstúpenia a keďže predmetná KZ č. 09/09/2003 nebola v čase odstúpenia

platná, nebolo možné od tejto zmluvy odstúpiť.

Na základe odvolania žalobcu zo dňa 25.03.2011, Krajský súd v Košiciach, ako

odvolací súd, svojím uznesením zo dňa 25.11.2011, č. k. -475, zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 14.01.2011, č. k. -442, vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a uložil mu vyhodnotiť všetky dôkazy a vysporiadať sa

so všetkými námietkami účastníkov konania a rozhodnúť o uplatnenom petite.

V ďalšom konaní po rozhodnutí odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie zameral

na vyjasnenie skutkových a právnych tvrdení účastníkov konania, pričom svojím v poradí

druhým rozsudkom zo dňa 08.01.2013, č. k. -525, rozhodol tak, že návrh

žalobcu na určenie, že odstúpenie od KZ č. 09/09/2003 zamietol a rovnako zamietol aj

nárok žalobcu voči žalovaným a o uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu uhradených

splátok úveru a vynútených opráv a reklamácií vo výške 105 344,42 Eur a úroky

z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5 % ročne od 27.09.2007 do zaplatenia. Svoj rozsudok

súd prvej inštancie odôvodnil tým, že má preukázané, že v čase uskutočnenia úkonu

odstúpenia od KZ č. 09/09/2003, t.j. v čase 17.12.2004 už medzi žalobcom a žalovaným

v 1. rade stratila predmetná KZ č. 09/09/2003 platnosť a účinnosť a teda, že od neplatnej

kúpnej zmluvy nebolo možné platne odstúpiť; vzhľadom na to nepriznal žalobcovi ďalšie

uplatnené nároky.

Voči uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca dňa 21.01.2013

odvolanie, na základe ktorého odvolací súd svojím uznesením zo dňa 29.05.2014, č. k.

-569 (ďalej len „druhé rozhodnutie odvolacieho súdu“), zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 08.01.2013, č. k. -525 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že

KZ č. 09/09/2003 nebola platná v čase odstúpenia od tejto zmluvy žalobcom (t.j. ku dňu

17.12.2004) z predložených dokladov nevyplýva, nakoľko na Dohode o postúpení

a započítaní pohľadávok nie je uvedený dátum jej podpisu a teda záver súdu prvej

inštancie, že KZ č. 09/09/2003 zanikla pred odstúpením žalobcu zo dňa 17.12.2004 nie je

predloženými dôkazmi preukázaný. V ďalšom konaní mal súd prvej inštancie v zmysle

pokynov odvolacieho súdu vyhodnotiť všetky predložené dôkazy a námietky účastníkov

konania a na základe toho vo veci rozhodnúť.

Súd prvej inštancie následne - po doplnení dokazovania v zmysle pokynov

odvolacieho súdu - svojím v poradí tretím rozsudkom zo dňa 06.04.2016, č. k.

662, žalobu žalobcu opätovne v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal náhradu trov

konania. Na základe doplnenia dokazovania dospel ku skutkovému záveru, že Dohoda

o postúpení a započítaní pohľadávok bola uzavretá dňa 04.12.2003, kedy nadobudla

platnosť a účinnosť, resp. bola v celom rozsahu splnená dňa 17.12.2003, zaplatením kúpnej

ceny za predmetné motorové vozidlo žalovaným v 3. rade (sťažovateľom) v prospech

žalovaného v 1. rade. V zmysle čl. VII ods. 1 Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok

ku dňu podpisu tejto dohody zaniká platnosť a účinnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej

zaplatil žalobca dodávateľovi (t.j. žalovanému v 1. rade) zálohu uvedenú v čl. I. ods. 2

Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok, tzn. sumu vo výške 662 871,- Sk. Zmluva

na ktorú odkazuje čl. VII. ods. 1 Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok v tom zmysle,

že stráca platnosť a účinnosť, je KZ č. 09/09/2003 uzavretá medzi žalobcom (ako

kupujúcim) a žalovaným v 1. rade (ako predávajúcim). Z toho potom podľa názoru súdu

prvej inštancie vyplýva, že od neplatnej a neúčinnej kúpnej zmluvy (t.j. KZ č. 09/09/2003)

žalobca v decembri 2004, tzn. ku dnu 17.12.2004, nemohol platne odstúpiť. Na základe

odvolania žalobcu zo dňa 02.05.2016, odvolací súd svojím uznesením zo dňa 31.08.2017,

č. k. -718, opätovne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.04.2016,

č. k. -662 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení

svojho rozhodnutia odvolací súd stručne a bez primeraného a zákonom stanoveného

odôvodnenia uviedol, že:

a) Dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok nenadobudla platnosť a účinnosť,

keďže v nej nie je uvedený dátum jej podpisu, ktorý účastníci dohody určili ako predpoklad

jej platnosti a účinnosti (viď bod 52. odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho

súdu).

b) Podpísaním Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok, ktorá ale nenadobudla

platnosť a účinnosť, nemohlo dôjsť k strate platnosti a účinnosti KZ č. 09/09/2003.

KZ č. 09/09/2003 nezanikla, nestratila platnosť podpísaním neplatnej a neúčinnej Dohody

o postúpení a započítaní pohľadávok. Záver súdu prvej inštancie, že KZ č. 09/09/2003

nebola platná v čase odstúpenia, preto od nej nebolo možné odstúpiť, nie je vzhľadom

na uvedené skutočnosti správny (viď bod 53. odôvodnenia napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu).

c) Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí sústredil na preukázanie, či Dohoda

o postúpení a započítaní pohľadávok nadobudla alebo nenadobudla platnosť a účinnosť

a uviedol že vzhľadom na to, že kúpna zmluva LZS/03/02214 bola podpísaná 03.12.2003,

možno predpokladať, že v tomto čase bola podpísaná aj Dohoda o postúpení a započítaní

pohľadávok, a to dňa 04.12.2003. Na základe toho súd prvej inštancie uzavrel, že

podpísaním Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok stratila platnosť a účinnosť

KZ č. 09/09/2003, preto od nej žalobca nemohol platne odstúpiť, preto žalobu zamietol.

Žiadnymi ďalšími skutočnosťami a dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a prednesenými

sporovými stranami sa vôbec nezaoberal, aj keď mu to bolo uložené rozhodnutím

odvolacieho súdu (viď bod 55. odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu).».

K podstate sporu sťažovateľka ďalej uvádza, že «[j]edinou spornou otázkou

(skutočnosťou), ktorá je ako dôvod zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie výslovne

uvedená a špecifikovaná v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu je otázka

platnosti a účinnosti Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok a od toho sa odvíjajúca

otázka platnosti ukončenia KZ č. 09/09/2003. Odvolací súd totiž v rámci odôvodnenia

svojho napadnutého uznesenia opätovne - rovnako ako tak urobil aj vo svojom

prechádzajúcom zrušovacom uznesení zo dňa 29.05.2014, č. k. -569 -

kritizuje a spochybňuje právny názor súdu prvej inštancie, ktorý túto Dohodu o postúpení a

započítaní pohľadávok vyhodnotil ako platný a účinný právny úkon, na základe čoho žalobu

žalobcu v celom rozsahu zamietol; podľa názoru súdu prvej inštancie došlo na základe

Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok k zániku KZ č. 09/09/2003 (viď čl. VII. ods. 1.

tejto Dohody), tzn. od neexistujúcej KZ č. 09/09/2003 nemohol žalobca dňa 17.12.2004

platne a účinne odstúpiť, rovnako ako mu z titulu tohto odstúpenia nemohli vzniknúť ani

ďalšie žalobou uplatnené nároky.

V tejto súvislosti odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (viď bod 52.)

výslovne uvádza, že „medzi žalovaným 3/, žalovaným 1/ a žalobcom bola uzatvorená

dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok LZ č. LZS/03/02214. Podľa čl. VII tejto

dohody, dohoda nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu jej účastníkmi. Účastníci

dohody dohodu podpísali, ale nie je v nej uvedený dátum, kedy k podpísaniu dohody došlo.

Z tohto vyplýva, že dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok nenadobudla platnosť

a účinnosť, keďže nie je uvedený dátum jej podpisu, ktorý účastníci dohody určili ako

predpoklad jej platnosti a účinnosti. Účastníci tejto dohody určili, že dohoda nadobúda

platnosť a účinnosť dňom jej podpisu a ak pri podpisovaní dohody neuviedli dátum podpisu,

spôsobili to, že dohoda nenadobudla platnosť a účinnosť.“

Uvedený právny názor odvolacieho súdu je nesprávny, v rozpore so zákonom ako

i znením samotnej Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok, pričom predstavuje

zo strany odvolacieho súdu zjavne svojvoľnú a presvedčivo neodôvodnenú aplikáciu

príslušných právnych noriem vybudovanú a prijatú bez akéhokoľvek, nie to ešte

presvedčivého a logického odôvodnenia. Odvolací súd súčasne tento svoj - podľa nášho

názoru evidentne nesprávny a logicky neudržateľný - právny názor nijakým podrobnejším

spôsobom nevysvetlil, resp. nepodložil relevantnými názormi právnej vedy alebo závermi

súdnej praxe.

Sme presvedčení, že absencia uvedenia dátumu na písomnom právnom úkone nemá

za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Písomný právny úkon je platný, ak je

podpísaný konajúcou osobou ( ); táto podmienka bola

v prípade Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok splnená, čo v konečnom dôsledku

konštatuje aj samotný odvolací súd (viď bod 52. odôvodnenia: „Účastníci dohodu

podpísali, ale...“). Rovnako tak skutočnosť, že táto Dohoda o postúpení a započítaní

pohľadávok bola všetkými jej účastníkmi podpísaná, nie je medzi stranami sporu sporná.

Zároveň, aj podľa znenia sporného ustanovenia čl. VII ods. 2 Dohody o postúpení

a započítaní pohľadávok, „táto dohoda nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu jej

účastníkmi“, nie ku dňu dátumu uvedeného účastníkmi na konci tejto Dohody.

Predpokladom platnosti a účinnosti Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok tak

nebolo uvedenie dátumu jej podpisu, ako to nesprávne a účelovo tvrdí odvolací súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia (viď bod 52.) ale to, či táto Dohoda je/bola všetkými

jej účastníkmi riadne podpísaná; skutočnosť, že táto Dohoda bola všetkými účastníkmi

podpísaná pritom nespochybňujú ani strany sporu, ani súd prvej inštancie a ani odvolací

súd (!!!).

Otázka dátumu podpísania Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok je potom -

vzhľadom na nesúlad v tvrdeniach žalobcu a žalovaných o dátume jej podpisu - ale len

otázkou skutkovou, ktorú je potrebné vyhodnotiť na základe vykonaných dôkazov, nie

otázkou právneho posúdenia.

Túto skutkovú otázku, t. j. otázku dátumu podpisu Dohody o postúpení a započítaní

pohľadávok potom súd prvej inštancie - v zmysle pokynov uvedených v predchádzajúcom

zrušovacom uznesení odvolacieho súdu (uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29.05.2014,

č. k. -569) - opätovne riešil, za týmto účelom doplnil dokazovanie (tak, ako

mu to uložil odvolací súd), konkrétne výsluchom strán sporu a svedka

(na pojednávaní konanom dňa 14.04.2015 a 02.02.2016) a na základe

všetkých vykonaných dôkazov ustálil, že Dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok bola

všetkými účastníkmi podpísaná dňa 04.12.2003. Podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenia,

ako súd prvej inštancie k tomuto záveru dospel, je uvedené na stranách 8 a 9 rozsudku súdu

prvej inštancie zo dňa 06.04.2016, č. k. -662.».

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. augusta 2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Podľa § 25

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je založené

na nesprávnom právnom posúdení otázky platnosti a účinnosti dohody o postúpení

a započítaní pohľadávok. Vyriešenie uvedenej otázky bolo v spore predpokladom

na posúdenie platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy (v naratívnej časti označovanej ako

„KZ č. 09/09/2003“). Sťažovateľka podrobne rozvádza, že právny názor krajského súdu,

podľa ktorého tým, že účastníci dohody o postúpení a započítaní pohľadávok túto dohodu

podpísali, ale neuviedli v nej dátum, keď k podpísaniu dohody došlo, čím mali založiť jej

neplatnosť, je nesprávny, pretože platnosť a účinnosť dohody sa odvíja od jej podpisu

a pre vec nie je rozhodujúce, kedy k podpisu dohody došlo. Túto okolnosť považuje

za dôležitú len z pohľadu ustálenia skutkového stavu.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. ).

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v súdnom

konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v .

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bol rozsudok

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. februára 2016 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, čo znamená, že

napadnutým rozhodnutím krajského súdu sa konanie o určenie, že odstúpenie od kúpnej

zmluvy je platné, neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešte o konečné

rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie

súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté rozhodnutie rozhodnutím

právoplatným, konanie ďalej pokračuje pred okresným súdom.

Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní

rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť

domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním sťažnosti podľa

proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania

nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore

zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

súdneho konania nemožno na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými

odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento

porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu,

že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom

postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným

v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola

by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických

osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia

základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným

rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom

v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv

účastníkov takéhoto konania.

Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , ) si pri rozhodovaní o predloženej

sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom

v napadnutom rozhodnutí kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľkinej

veci záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv, ktoré by pri prípadnom

neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti

rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom

na namietanie porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania možnosť pred

okresným súdom a následne prípadne aj pred krajským súdom uplatniť ochranu označených

práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci,

z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých

porušenie namieta vo svojej sťažnosti (m. m. ).

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,

neznamená, že sťažovateľka sa nemôže brániť v ďalšom štádiu konania na základe totožnej

argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné

súdy budú musieť zvážiť relevanciu tejto argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť

v rámci svojho rozhodovania ().

Ústavný súd uzatvára, že v danej veci nezistil dôvody na pripustenie výnimky

zo zásady nevstupovať do rozhodnutí súdov, ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej

inštancie. Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie,

priznanie náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej

nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018