Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 525/2018
PDF · 243.94 KB
No categories available
II. ÚS 525/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11,
Bratislava, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Mészárosom, Jesenského 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Cob 121/2016 z 31. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2017 doručená sťažnosť spoločnosti ČSOB Leasing, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 121/2016
z 31. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «Žalobou zo dňa 10.01.2005 sa
, , bytom: (ďalej len „žalobca“),
na Okresnom súde Spišská Nová Ves domáhal určenia, že právny úkon žalobcu zo dňa
17.12.2004 - odstúpenie od kúpnej zmluvy č. 09/09/2003 zo dňa 09.09.2003 je platný,
a súčasne sa domáhal voči 1/ - ,
(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), 2/
, (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) náhrady trov konania,
voči žalovanému v 2. rade sa domáhal nešpecifikovanej škody a voči žalovanému v 1. rade
rade sa domáhal vrátenia zaplatenej kúpnej ceny vo výške 2 994 271,- Sk a zaplatenia istiny
568 614,- Sk titulom náhrady škody, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súdne konanie sa pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, ako súdom prvej inštancie,
vedie pod sp. zn. 12Cb/7/2005.
Na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 14.11.2008 žalobca navrhol,
aby súd pripustil do konania na strane žalovaného spoločnosť sťažovateľa, a to ako
žalovaného v 3. rade (ďalej len ako „sťažovateľ“ alebo „žalovaný v 3. rade“). Súd prvej
inštancie tomuto návrhu žalobcu vyhovel uznesením zo dňa 20.11.2009, č. k. 12Cb/7/2005-
280.
Podaním zo dňa 31.03.2010 navrhol žalobca súdu zmenu petitu svojej žaloby
a žiadal, aby súd rozhodol, že odstúpenie zo dňa 17.12.2004 od Kúpnej zmluvy
č. 09/09/2003 zo dňa 09.09.2003 (ďalej len „KZ č. 09/09/2003“), uzatvorenej medzi
žalobcom (ako kupujúcim) a žalovaným v 1. rade (ako predávajúcim), ktorej predmetom
bolo dodanie motorového vozidla IVECO DAILY 65C 15 V/P v prevedení mikrobus pre
21 osôb, v spojení so zmluvou č. LZS/03/02214, uzatvorenou dňa 03.12.2003 medzi
žalobcom (ako kupujúcim) a žalovaným v 3. rade/sťažovateľom (ako predávajúcim), je
platné. Ďalej sa domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške uhradených splátok úvery vo výške 105 344,42 Eur a úrok
z omeškania z uvedenej sumy vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS od 27.09.2007
do zaplatenia. Žalobca tiež navrhol, aby žalovaní boli zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu
povinných výdavkov /poistné a cestná daň/ vo výške 12 235,57 Eur s príslušenstvom. Ďalej
sa žalobca domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní nahradiť žalobcovi spravidla dosahovaný
zisk za obdobie rokov 2004 - 2010 a žiadal nahradiť trovy konania. Súd prvej inštancie
uznesením na pojednávaní konanom dňa 30.06.2010 pripustil zmenu petitu v celom
rozsahu.
Súd prvej inštancie v predmetnej veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa
14.01.2011, č. k. 12Cb/7/2005-442, a to tak, že určil, že odstúpenie zo dňa 17.12.2004
od KZ č. 09/09/2003, uzavretej dňa 09.09.2003 medzi žalobcom (ako kupujúcim)
a žalovaným v 1 rade (ako predávajúcim), je neplatné. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol;
žalovaným priznal náhradu trov konania. Svoj rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým,
že návrh žalobcu sa zakladá na nedôvodnom tvrdení, pretože v čase odstúpenia od KZ
č. 09/09/2003, t.j. dňa 17.12.2004 už medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade KZ
č. 09/09/2003 stratila platnosť a účinnosť, čo vyplýva z čl. VII. ods. 1 Dohody o postúpení
a započítaní pohľadávok k LZ číslo LZS 03/02214, uzatvorenej medzi žalobcom
a žalovaným v 1. a 3. rade (sťažovateľom) (ďalej len „Dohoda o postúpení a započítaní
pohľadávok“). Podľa názoru súdu prvej inštancie, odstúpiť možno len od zmluvy, ktorá je
platná v čase odstúpenia a keďže predmetná KZ č. 09/09/2003 nebola v čase odstúpenia
platná, nebolo možné od tejto zmluvy odstúpiť.
Na základe odvolania žalobcu zo dňa 25.03.2011, Krajský súd v Košiciach, ako
odvolací súd, svojím uznesením zo dňa 25.11.2011, č. k. 2Cob/112/2001-475, zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 14.01.2011, č. k. 12Cb/7/2005-442, vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a uložil mu vyhodnotiť všetky dôkazy a vysporiadať sa
so všetkými námietkami účastníkov konania a rozhodnúť o uplatnenom petite.
V ďalšom konaní po rozhodnutí odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie zameral
na vyjasnenie skutkových a právnych tvrdení účastníkov konania, pričom svojím v poradí
druhým rozsudkom zo dňa 08.01.2013, č. k. 12Cb/7/2005-525, rozhodol tak, že návrh
žalobcu na určenie, že odstúpenie od KZ č. 09/09/2003 zamietol a rovnako zamietol aj
nárok žalobcu voči žalovaným a o uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu uhradených
splátok úveru a vynútených opráv a reklamácií vo výške 105 344,42 Eur a úroky
z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5 % ročne od 27.09.2007 do zaplatenia. Svoj rozsudok
súd prvej inštancie odôvodnil tým, že má preukázané, že v čase uskutočnenia úkonu
odstúpenia od KZ č. 09/09/2003, t.j. v čase 17.12.2004 už medzi žalobcom a žalovaným
v 1. rade stratila predmetná KZ č. 09/09/2003 platnosť a účinnosť a teda, že od neplatnej
kúpnej zmluvy nebolo možné platne odstúpiť; vzhľadom na to nepriznal žalobcovi ďalšie
uplatnené nároky.
Voči uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca dňa 21.01.2013
odvolanie, na základe ktorého odvolací súd svojím uznesením zo dňa 29.05.2014, č. k.
2Cob/175/2013-569 (ďalej len „druhé rozhodnutie odvolacieho súdu“), zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 08.01.2013, č. k. 12Cb/7/2005-525 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že
KZ č. 09/09/2003 nebola platná v čase odstúpenia od tejto zmluvy žalobcom (t.j. ku dňu
17.12.2004) z predložených dokladov nevyplýva, nakoľko na Dohode o postúpení
a započítaní pohľadávok nie je uvedený dátum jej podpisu a teda záver súdu prvej
inštancie, že KZ č. 09/09/2003 zanikla pred odstúpením žalobcu zo dňa 17.12.2004 nie je
predloženými dôkazmi preukázaný. V ďalšom konaní mal súd prvej inštancie v zmysle
pokynov odvolacieho súdu vyhodnotiť všetky predložené dôkazy a námietky účastníkov
konania a na základe toho vo veci rozhodnúť.
Súd prvej inštancie následne - po doplnení dokazovania v zmysle pokynov
odvolacieho súdu - svojím v poradí tretím rozsudkom zo dňa 06.04.2016, č. k. 12Cb/7/2005-
662, žalobu žalobcu opätovne v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal náhradu trov
konania. Na základe doplnenia dokazovania dospel ku skutkovému záveru, že Dohoda
o postúpení a započítaní pohľadávok bola uzavretá dňa 04.12.2003, kedy nadobudla
platnosť a účinnosť, resp. bola v celom rozsahu splnená dňa 17.12.2003, zaplatením kúpnej
ceny za predmetné motorové vozidlo žalovaným v 3. rade (sťažovateľom) v prospech
žalovaného v 1. rade. V zmysle čl. VII ods. 1 Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok
ku dňu podpisu tejto dohody zaniká platnosť a účinnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej
zaplatil žalobca dodávateľovi (t.j. žalovanému v 1. rade) zálohu uvedenú v čl. I. ods. 2
Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok, tzn. sumu vo výške 662 871,- Sk. Zmluva
na ktorú odkazuje čl. VII. ods. 1 Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok v tom zmysle,
že stráca platnosť a účinnosť, je KZ č. 09/09/2003 uzavretá medzi žalobcom (ako
kupujúcim) a žalovaným v 1. rade (ako predávajúcim). Z toho potom podľa názoru súdu
prvej inštancie vyplýva, že od neplatnej a neúčinnej kúpnej zmluvy (t.j. KZ č. 09/09/2003)
žalobca v decembri 2004, tzn. ku dnu 17.12.2004, nemohol platne odstúpiť. Na základe
odvolania žalobcu zo dňa 02.05.2016, odvolací súd svojím uznesením zo dňa 31.08.2017,
č. k. 2Cob/121/2016-718, opätovne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.04.2016,
č. k. 12Cb/7/2005-662 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení
svojho rozhodnutia odvolací súd stručne a bez primeraného a zákonom stanoveného
odôvodnenia uviedol, že:
a) Dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok nenadobudla platnosť a účinnosť,
keďže v nej nie je uvedený dátum jej podpisu, ktorý účastníci dohody určili ako predpoklad
jej platnosti a účinnosti (viď bod 52. odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu).
b) Podpísaním Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok, ktorá ale nenadobudla
platnosť a účinnosť, nemohlo dôjsť k strate platnosti a účinnosti KZ č. 09/09/2003.
KZ č. 09/09/2003 nezanikla, nestratila platnosť podpísaním neplatnej a neúčinnej Dohody
o postúpení a započítaní pohľadávok. Záver súdu prvej inštancie, že KZ č. 09/09/2003
nebola platná v čase odstúpenia, preto od nej nebolo možné odstúpiť, nie je vzhľadom
na uvedené skutočnosti správny (viď bod 53. odôvodnenia napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu).
c) Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí sústredil na preukázanie, či Dohoda
o postúpení a započítaní pohľadávok nadobudla alebo nenadobudla platnosť a účinnosť
a uviedol že vzhľadom na to, že kúpna zmluva LZS/03/02214 bola podpísaná 03.12.2003,
možno predpokladať, že v tomto čase bola podpísaná aj Dohoda o postúpení a započítaní
pohľadávok, a to dňa 04.12.2003. Na základe toho súd prvej inštancie uzavrel, že
podpísaním Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok stratila platnosť a účinnosť
KZ č. 09/09/2003, preto od nej žalobca nemohol platne odstúpiť, preto žalobu zamietol.
Žiadnymi ďalšími skutočnosťami a dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a prednesenými
sporovými stranami sa vôbec nezaoberal, aj keď mu to bolo uložené rozhodnutím
odvolacieho súdu (viď bod 55. odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu).».
K podstate sporu sťažovateľka ďalej uvádza, že «[j]edinou spornou otázkou
(skutočnosťou), ktorá je ako dôvod zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie výslovne
uvedená a špecifikovaná v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu je otázka
platnosti a účinnosti Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok a od toho sa odvíjajúca
otázka platnosti ukončenia KZ č. 09/09/2003. Odvolací súd totiž v rámci odôvodnenia
svojho napadnutého uznesenia opätovne - rovnako ako tak urobil aj vo svojom
prechádzajúcom zrušovacom uznesení zo dňa 29.05.2014, č. k. 2Cob/175/2013-569 -
kritizuje a spochybňuje právny názor súdu prvej inštancie, ktorý túto Dohodu o postúpení a
započítaní pohľadávok vyhodnotil ako platný a účinný právny úkon, na základe čoho žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol; podľa názoru súdu prvej inštancie došlo na základe
Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok k zániku KZ č. 09/09/2003 (viď čl. VII. ods. 1.
tejto Dohody), tzn. od neexistujúcej KZ č. 09/09/2003 nemohol žalobca dňa 17.12.2004
platne a účinne odstúpiť, rovnako ako mu z titulu tohto odstúpenia nemohli vzniknúť ani
ďalšie žalobou uplatnené nároky.
V tejto súvislosti odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (viď bod 52.)
výslovne uvádza, že „medzi žalovaným 3/, žalovaným 1/ a žalobcom bola uzatvorená
dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok LZ č. LZS/03/02214. Podľa čl. VII tejto
dohody, dohoda nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu jej účastníkmi. Účastníci
dohody dohodu podpísali, ale nie je v nej uvedený dátum, kedy k podpísaniu dohody došlo.
Z tohto vyplýva, že dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok nenadobudla platnosť
a účinnosť, keďže nie je uvedený dátum jej podpisu, ktorý účastníci dohody určili ako
predpoklad jej platnosti a účinnosti. Účastníci tejto dohody určili, že dohoda nadobúda
platnosť a účinnosť dňom jej podpisu a ak pri podpisovaní dohody neuviedli dátum podpisu,
spôsobili to, že dohoda nenadobudla platnosť a účinnosť.“
Uvedený právny názor odvolacieho súdu je nesprávny, v rozpore so zákonom ako
i znením samotnej Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok, pričom predstavuje
zo strany odvolacieho súdu zjavne svojvoľnú a presvedčivo neodôvodnenú aplikáciu
príslušných právnych noriem vybudovanú a prijatú bez akéhokoľvek, nie to ešte
presvedčivého a logického odôvodnenia. Odvolací súd súčasne tento svoj - podľa nášho
názoru evidentne nesprávny a logicky neudržateľný - právny názor nijakým podrobnejším
spôsobom nevysvetlil, resp. nepodložil relevantnými názormi právnej vedy alebo závermi
súdnej praxe.
Sme presvedčení, že absencia uvedenia dátumu na písomnom právnom úkone nemá
za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Písomný právny úkon je platný, ak je
podpísaný konajúcou osobou (§ 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka); táto podmienka bola
v prípade Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok splnená, čo v konečnom dôsledku
konštatuje aj samotný odvolací súd (viď bod 52. odôvodnenia: „Účastníci dohodu
podpísali, ale...“). Rovnako tak skutočnosť, že táto Dohoda o postúpení a započítaní
pohľadávok bola všetkými jej účastníkmi podpísaná, nie je medzi stranami sporu sporná.
Zároveň, aj podľa znenia sporného ustanovenia čl. VII ods. 2 Dohody o postúpení
a započítaní pohľadávok, „táto dohoda nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu jej
účastníkmi“, nie ku dňu dátumu uvedeného účastníkmi na konci tejto Dohody.
Predpokladom platnosti a účinnosti Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok tak
nebolo uvedenie dátumu jej podpisu, ako to nesprávne a účelovo tvrdí odvolací súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia (viď bod 52.) ale to, či táto Dohoda je/bola všetkými
jej účastníkmi riadne podpísaná; skutočnosť, že táto Dohoda bola všetkými účastníkmi
podpísaná pritom nespochybňujú ani strany sporu, ani súd prvej inštancie a ani odvolací
súd (!!!).
Otázka dátumu podpísania Dohody o postúpení a započítaní pohľadávok je potom -
vzhľadom na nesúlad v tvrdeniach žalobcu a žalovaných o dátume jej podpisu - ale len
otázkou skutkovou, ktorú je potrebné vyhodnotiť na základe vykonaných dôkazov, nie
otázkou právneho posúdenia.
Túto skutkovú otázku, t. j. otázku dátumu podpisu Dohody o postúpení a započítaní
pohľadávok potom súd prvej inštancie - v zmysle pokynov uvedených v predchádzajúcom
zrušovacom uznesení odvolacieho súdu (uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29.05.2014,
č. k. 2Cob/175/2013-569) - opätovne riešil, za týmto účelom doplnil dokazovanie (tak, ako
mu to uložil odvolací súd), konkrétne výsluchom strán sporu a svedka
(na pojednávaní konanom dňa 14.04.2015 a 02.02.2016) a na základe
všetkých vykonaných dôkazov ustálil, že Dohoda o postúpení a započítaní pohľadávok bola
všetkými účastníkmi podpísaná dňa 04.12.2003. Podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenia,
ako súd prvej inštancie k tomuto záveru dospel, je uvedené na stranách 8 a 9 rozsudku súdu
prvej inštancie zo dňa 06.04.2016, č. k. 12Cb/7/2005-662.».
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 121/2016
z 31. augusta 2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je založené
na nesprávnom právnom posúdení otázky platnosti a účinnosti dohody o postúpení
a započítaní pohľadávok. Vyriešenie uvedenej otázky bolo v spore predpokladom
na posúdenie platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy (v naratívnej časti označovanej ako
„KZ č. 09/09/2003“). Sťažovateľka podrobne rozvádza, že právny názor krajského súdu,
podľa ktorého tým, že účastníci dohody o postúpení a započítaní pohľadávok túto dohodu
podpísali, ale neuviedli v nej dátum, keď k podpísaniu dohody došlo, čím mali založiť jej
neplatnosť, je nesprávny, pretože platnosť a účinnosť dohody sa odvíja od jej podpisu
a pre vec nie je rozhodujúce, kedy k podpisu dohody došlo. Túto okolnosť považuje
za dôležitú len z pohľadu ustálenia skutkového stavu.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. IV. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v súdnom
konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bol rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Cb 7/2005
z 2. februára 2016 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, čo znamená, že
napadnutým rozhodnutím krajského súdu sa konanie o určenie, že odstúpenie od kúpnej
zmluvy je platné, neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešte o konečné
rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie
súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté rozhodnutie rozhodnutím
právoplatným, konanie ďalej pokračuje pred okresným súdom.
Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva
názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala
preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní
rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť
domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania
nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore
zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov
súdneho konania nemožno na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými
odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento
porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu,
že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu
a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom
postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola
by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických
osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia
základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným
rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom
v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv
účastníkov takéhoto konania.
Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.
II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o predloženej
sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom
v napadnutom rozhodnutí kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľkinej
veci záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv, ktoré by pri prípadnom
neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti
rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom
na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania možnosť pred
okresným súdom a následne prípadne aj pred krajským súdom uplatniť ochranu označených
práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci,
z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých
porušenie namieta vo svojej sťažnosti (m. m. I. ÚS 87/2015).
Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
neznamená, že sťažovateľka sa nemôže brániť v ďalšom štádiu konania na základe totožnej
argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné
súdy budú musieť zvážiť relevanciu tejto argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť
v rámci svojho rozhodovania (I. ÚS 87/2015).
Ústavný súd uzatvára, že v danej veci nezistil dôvody na pripustenie výnimky
zo zásady nevstupovať do rozhodnutí súdov, ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej
inštancie. Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie,
priznanie náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej
nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018