Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 538/2020
PDF · 457.21 KB
No categories available
I. ÚS 538/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti , , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David Soukeník, LL.M., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Asan 10/2017 z 27. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Asan 10/2017 z 27. apríla 2018
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Sergejovi Kohutovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3
písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára
2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra
2020 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto
uznesenia.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 24. januára 2016 vykonala Štátna
veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „štátna veterinárna
a potravinová správa“) v prevádzke sťažovateľky úradnú kontrolu potravín,
o výkone ktorej bol toho istého dňa spísaný záznam o úradnej kontrole potravín
č. ŠVPS SR/2016/So,Mi,Má/03 (ďalej len „záznam z kontroly“). Dňa 26. januára 2016
bola v tej istej prevádzke sťažovateľky Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou
Rožňava (ďalej len „regionálna veterinárna a potravinová správa“) vykonaná dodatočná
úradná kontrola potravín, o výkone ktorej bol toho istého dňa spísaný záznam o dodatočnej
úradnej kontrole potravín č. ŠVPS SR/2016/So,Mi,Má/03/DÚKP/BE/7 (ďalej len „záznam
z dodatočnej kontroly“).
3.1 Na základe zistení štátnej veterinárnej a potravinovej správy uvedených
v zázname z kontroly a zistení regionálnej veterinárnej a potravinovej správy uvedených
v zázname z dodatočnej kontroly vydala regionálna veterinárna a potravinová správa
21. marca 2016 rozhodnutie č. k. 2016/00014-3 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu“), ktorým sťažovateľke uložila úhrnnú pokutu v sume 1 000 000 €
za porušenie povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi v oblasti
potravinárstva podľa § 28 ods. 4 písm. i) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o potravinách“) v spojení s § 28 ods. 8 zákona o potravinách.
3.2 Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodla 16. mája 2016 štátna veterinárna a potravinová správa
rozhodnutím č. 1373/2016 (ďalej len „rozhodnutie štátnej veterinárnej a potravinovej
správy“) tak, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zmenila vo výrokovej časti,
ale s uloženou pokutou sa stotožnila.
4. Sťažovateľka napadla rozhodnutie štátnej veterinárnej a potravinovej správy
žalobou o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia na Krajskom súde v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 5 S 114/2016-110 z 25. októbra 2016 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) žalobe vyhovel. Krajský súd argumentoval,
že v administratívnom konaní bola porušená zásada dvojinštančnosti konania.
Túto považoval krajský súd za kľúčovú, preto sa s ostatnými námietkami sťažovateľky
nezaoberal. Napokon ustálil, že zo strany štátnej veterinárnej a potravinovej správy došlo
k podstatnému porušeniu ustanovenia v konaní pred týmto orgánom, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia, a preto rozhodnutie štátnej veterinárnej a potravinovej
správy, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil štátnej
veterinárnej a potravinovej správe na ďalšie konanie.
4.1 Proti rozsudku krajského súdu podala štátna veterinárna a potravinová správa
kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že zrušil
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok
bol sťažovateľke doručený 27. júla 2018, pričom ústavná sťažnosť bola na poštovú prepravu
podaná 27. septembra 2018, preto je potrebné ju považovať za včas podanú.
5. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený a že v dôsledku právneho posúdenia veci
najvyšším súdom, ktoré sťažovateľka považuje za nesprávne a v rozpore so základnými
ústavnými princípmi právneho štátu, došlo k porušeniu jej práv zaručených ústavou, resp.
dohovorom.
6. Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil jej právo na spravodlivý súdny proces
tým, že sformuloval právny názor, podľa ktorého spôsobom výkonu úradnej kontroly
potravín v prevádzke sťažovateľky nedošlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho
konania, „hoci odvolací orgán sám kontrolu vykonal, spísal záznam z tejto kontroly, uložil
prvostupňovému správnemu orgánu sankcionovať kontrolovaný subjekt za zistené
nedostatky a potom sám rozhodoval o odvolaní“. Podľa názoru sťažovateľky by mohla byť
zásada dvojinštančnosti zachovaná v prípade, ak by štátna veterinárna a potravinová správa
po vykonaní kontroly potravín pokračovala v konaní a sama vydala prvostupňové
rozhodnutie, pričom v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov by o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu štátnej
veterinárnej a potravinovej správy následne rozhodovalo Ministerstvo pôdohospodárstva
a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka tvrdí,
že najvyšší súd sa opomenul zaoberať jej námietkou, že zo všeobecne záväzných právnych
predpisov štátnej veterinárnej a potravinovej správe ako druhoinštančnému správnemu
orgánu nevyplýva oprávnenie vykonať úradnú kontrolu potravín a záznam z nej postúpiť
príslušnému prvoinštančnému správnemu orgánu a následne vo veci rozhodovať v druhej
inštancii o odvolaní účastníka konania ako druhoinštančný správny orgán.
7. Pokiaľ ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu, základného práva
na zákonného sudcu a odopretie spravodlivosti, sťažovateľka vidí pochybenia v tom,
že najvyšší súd „nevyhodnotil potrebu ne/položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ“, pričom podľa názoru sťažovateľky „porušenie práv už nie je možné reparovať iným
spôsobom“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na tú skutočnosť, že najvyšší súd
sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal jej argumentáciou (a následne
protiargumentáciou štátnej veterinárnej a potravinovej správy) týkajúcou sa primeranosti
pokút ukladaných prevádzkovateľom potravinárskych podnikov na základe § 28 ods. 8
zákona o potravinách a súladom tohto ustanovenia s právom Európskej únie a žiadnym
spôsobom sa s tvrdeniami sťažovateľky nevysporiadal. Sťažovateľka považuje takýto
postup najvyššieho súdu za prejav svojvôle súdu, čo vyústilo podľa jej názoru
do arbitrárnosti napadnutého súdneho rozhodnutia. Ďalej uvádza, že takýmto postupom
došlo aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
keďže prejudiciálna otázka nebola predložená Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) a tým bola „pozbavená“ práva, aby sa súčasťou právneho základu
pre meritórne rozhodnutie v jej veci stal výklad práva Európskej únie uskutočnený Súdnym
dvorom.
8. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti sama pripúšťa, že v dôsledku
napadnutého rozsudku bude krajský súd znova vo veci rozhodovať a proti novému rozsudku
krajského súdu bude možné znovu podať kasačnú sťažnosť. Prípustnosť podanej ústavnej
sťažnosti však sťažovateľka zdôvodňuje tým, že právny názor prezentovaný najvyšším
súdom v napadnutom rozsudku, ktorý súd nižšej inštancie bude musieť pri svojom
rozhodovaní rešpektovať, je ústavne nekonformný. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 357/2016 zo 14. septembra 2016, v ktorom
ústavný súd pripustil prieskum kasačných rozhodnutí.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: 10Asan/10/2017, zo dňa 27. 4. 2018,
ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.: 5S 114/2016, zo dňa
25. 10. 2016, porušené boli.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: 10Asan/10/2017,
zo dňa 27. 4. 2018, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.:
5S 114/2016, zo dňa 25. 10. 2016, Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší Súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti
trovy konania vo výške 390,50 € do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu,
a to na účet právneho zástupcu ...“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250
a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci (súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 525/2018).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16.1 Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
16.2 Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
16.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľky, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu
označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ako aj vyslovením právneho názoru, ktorým bude krajský súd
v ďalšom konaní viazaný a ktorý sťažovateľka považuje za nesprávny a ústavne
nekonformný. Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv aj v postupe najvyššieho súdu,
ktorý nevyhovel jej návrhu a nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
19. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,
na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 a do § 132 ods. 1
zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
20. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje
na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03),
obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd
pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle
čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom prieskumu
je zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch
bude ďalej pokračovať. V danom prípade teda ešte nejde o konečné rozhodnutie, ktorého
dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci. Sťažovateľka sa usiluje o kasáciu kasácie,
pričom zo zistení ústavného súdu vyplýva, že po zrušení rozsudku krajského súdu a vrátení
veci na nové konanie vec doteraz nebola meritórne rozhodnutá. Nové konanie je krajským
súdom vedené pod sp. zn. 5 S 86/2018 a 7. marca 2019 bolo uznesením krajského súdu č. k.
5 S 86/2018-205 prerušené.
22. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti zrušujúcemu
rozhodnutiu kasačného súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd
v súlade so svojou judikatúrou (m. m. I. ÚS 357/2016, III. ÚS 46/2013, II. ÚS 105/09)
podotýka, že ústavný súd len výnimočne vstupuje svojou právomocou do rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré nie sú konečné, avšak to neznamená, že sa nemôžu vyskytnúť
prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv
a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním ústavne nekonformného záväzného
právneho názoru na riešenie veci, ktorý súd nižšej inštancie nemôže nerešpektovať,
hoci by sám mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným poriadkom. Ochrana
poskytovaná základným právam a slobodám fyzickým a právnickým osobám ústavným
súdom by nebola účinná, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia
základných práv a slobôd odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci konečným
rozhodnutím. Ak by ústavný súd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti ústavnej
sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam, ocitla by sa časť súdneho konania celkom mimo
záber akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná takmer neobmedzená
kasačná právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého procesu by súd nižšej
inštancie nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv účastníkov konania
by bola rovnako, cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti, vylúčená. Treba dodať, že tieto
závery vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti, ktorým je ochrana
základných práv a slobôd jednotlivca podľa čl. 127 ústavy (I. ÚS 42/2020, I. ÚS 273/2020).
23. V okolnostiach danej veci posudzoval ústavný súd napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti jeho odôvodnenia,
pretože i rozhodnutie kasačného súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne
nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného
práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie kasačného
súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie
konanie, musí dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ
v ustanoveniach nielen procesného, ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu
v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto požiadaviek by pri neskoršom ústavno-
súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo
napraviteľné.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky
vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a uzavrel, že je potrebné ju považovať
za zjavne neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu z hľadiska jeho odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené,
a v posudzovanom prípade ústavný súd nezistil žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľkou označených práv.
25. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol,
že krajský súd pochybil, ak sa stotožnil s názorom sťažovateľky a v rozsudku napadnutom
kasačnou sťažnosťou deklaroval porušenie zásady dvojinštančnosti administratívneho
konania, pretože „na rozdiel od súdu prvého stupňa kasačný súd bez ďalšieho dôkazu
o interakcii zamestnanca sťažovateľa (štátnej veterinárnej a potravinovej správy, pozn.
ústavného súdu), ktorý vykonal úradnú kontrolu potravín so zamestnancom, ktorý
pripravoval podklady pre vydanie rozhodnutia resp. rozhodol vo veci, nemohol postaviť
porušenie zásady dvojinštančnosti konania len na špekulácii o možnej participácii
kontrolóra sťažovateľa na samotnom rozhodovaní“. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku
konštatoval, že zákon o potravinách nevylučuje zamestnancov štátnej veterinárnej
a potravinovej správy z výkonu úradnej kontroly potravín, pričom obmedzenie vyplýva
len pre kontrolórov miestne nepríslušných orgánov verejnej správy prvej inštancie,
ktorí sú oprávnení vykonať úradnú kontrolu v územnom obvode miestne príslušného orgánu
len na základe poverenia, ktoré vydáva štátna veterinárna a potravinová správa. V rámci
uvedeného najvyšší súd uzavrel, že kreovanie inšpekčných skupín nebolo v rozpore
so zákonom, a preto vydanie záznamu z kontroly pod hlavičkou štátnej veterinárnej
a potravinovej správy, ktorý bol podkladom rozhodnutia regionálnej veterinárnej
a potravinovej správy o začatí správneho konania vo veci porušenia ustanovení zákona
o potravinách zo strany sťažovateľky nebolo možné charakterizovať ako porušenie zásady
dvojinštančnosti správneho konania.
26. Argumenty a právny záver najvyššieho súdu, že v okolnostiach danej veci
nedošlo v administratívnom konaní k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, rozhodne
nemožno považovať za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010,
III. ÚS 627/2017) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
27. K argumentácii sťažovateľky, že postupom najvyššieho súdu, ktorý nevyhovel
jej návrhu a nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, došlo k porušeniu
jej základného práva na zákonného sudcu, ústavný súd uvádza, že táto námietka
sťažovateľky sa javí ako predčasná vzhľadom na to, že konanie pred všeobecnými súdmi
ešte bude pokračovať a aj najvyšší súd sa návrhom sťažovateľky nezaoberal práve z dôvodu
zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenia veci na nové konanie. Z uvedených
dôvodoch ústavný súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.
28. Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú
súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, základného práva podľa čl. 48. ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v kasačnom konaní, resp. napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
v nej uvedenými nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu