Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 538/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti , , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David Soukeník, LL.M., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2018

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Sergejovi Kohutovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená

17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3

písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára

2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra

2020 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto

uznesenia.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 24. januára 2016 vykonala Štátna

veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „štátna veterinárna

a potravinová správa“) v prevádzke sťažovateľky úradnú kontrolu potravín,

o výkone ktorej bol toho istého dňa spísaný záznam o úradnej kontrole potravín

č. ŠVPS /So,Mi,Má/03 (ďalej len „záznam z kontroly“). Dňa 26. januára 2016

bola v tej istej prevádzke sťažovateľky Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou

Rožňava (ďalej len „regionálna veterinárna a potravinová správa“) vykonaná dodatočná

úradná kontrola potravín, o výkone ktorej bol toho istého dňa spísaný záznam o dodatočnej

úradnej kontrole potravín č. ŠVPS /So,Mi,Má/03/DÚKP/BE/7 (ďalej len „záznam

z dodatočnej kontroly“).

3.1 Na základe zistení štátnej veterinárnej a potravinovej správy uvedených

v zázname z kontroly a zistení regionálnej veterinárnej a potravinovej správy uvedených

v zázname z dodatočnej kontroly vydala regionálna veterinárna a potravinová správa

21. marca 2016 rozhodnutie č. k. -3 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu“), ktorým sťažovateľke uložila úhrnnú pokutu v sume 1 000 000 €

za porušenie povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi v oblasti

potravinárstva podľa § 28 ods. 4 písm. i) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o potravinách“) v spojení s § 28 ods. 8 zákona o potravinách.

3.2 Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodla 16. mája 2016 štátna veterinárna a potravinová správa

rozhodnutím č. 1373/2016 (ďalej len „rozhodnutie štátnej veterinárnej a potravinovej

správy“) tak, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zmenila vo výrokovej časti,

ale s uloženou pokutou sa stotožnila.

4. Sťažovateľka napadla rozhodnutie štátnej veterinárnej a potravinovej správy

žalobou o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia na Krajskom súde v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. -110 z 25. októbra 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) žalobe vyhovel. Krajský súd argumentoval,

že v administratívnom konaní bola porušená zásada dvojinštančnosti konania.

Túto považoval krajský súd za kľúčovú, preto sa s ostatnými námietkami sťažovateľky

nezaoberal. Napokon ustálil, že zo strany štátnej veterinárnej a potravinovej správy došlo

k podstatnému porušeniu ustanovenia v konaní pred týmto orgánom, ktoré malo za následok

vydanie nezákonného rozhodnutia, a preto rozhodnutie štátnej veterinárnej a potravinovej

správy, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil štátnej

veterinárnej a potravinovej správe na ďalšie konanie.

4.1 Proti rozsudku krajského súdu podala štátna veterinárna a potravinová správa

kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že zrušil

rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok

bol sťažovateľke doručený 27. júla 2018, pričom ústavná sťažnosť bola na poštovú prepravu

podaná 27. septembra 2018, preto je potrebné ju považovať za včas podanú.

5. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený a že v dôsledku právneho posúdenia veci

najvyšším súdom, ktoré sťažovateľka považuje za nesprávne a v rozpore so základnými

ústavnými princípmi právneho štátu, došlo k porušeniu jej práv zaručených , resp.

dohovorom.

6. Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil jej právo na spravodlivý súdny proces

tým, že sformuloval právny názor, podľa ktorého spôsobom výkonu úradnej kontroly

potravín v prevádzke sťažovateľky nedošlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho

konania, „hoci odvolací orgán sám kontrolu vykonal, spísal záznam z tejto kontroly, uložil

prvostupňovému správnemu orgánu sankcionovať kontrolovaný subjekt za zistené

nedostatky a potom sám rozhodoval o odvolaní“. Podľa názoru sťažovateľky by mohla byť

zásada dvojinštančnosti zachovaná v prípade, ak by štátna veterinárna a potravinová správa

po vykonaní kontroly potravín pokračovala v konaní a sama vydala prvostupňové

rozhodnutie, pričom v zmysle o veterinárnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov by o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu štátnej

veterinárnej a potravinovej správy následne rozhodovalo Ministerstvo pôdohospodárstva

a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka tvrdí,

že najvyšší súd sa opomenul zaoberať jej námietkou, že zo všeobecne záväzných právnych

predpisov štátnej veterinárnej a potravinovej správe ako druhoinštančnému správnemu

orgánu nevyplýva oprávnenie vykonať úradnú kontrolu potravín a záznam z nej postúpiť

príslušnému prvoinštančnému správnemu orgánu a následne vo veci rozhodovať v druhej

inštancii o odvolaní účastníka konania ako druhoinštančný správny orgán.

7. Pokiaľ ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu, základného práva

na zákonného sudcu a odopretie spravodlivosti, sťažovateľka vidí pochybenia v tom,

že najvyšší súd „nevyhodnotil potrebu ne/položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

EÚ“, pričom podľa názoru sťažovateľky „porušenie práv už nie je možné reparovať iným

spôsobom“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na tú skutočnosť, že najvyšší súd

sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal jej argumentáciou (a následne

protiargumentáciou štátnej veterinárnej a potravinovej správy) týkajúcou sa primeranosti

pokút ukladaných prevádzkovateľom potravinárskych podnikov na základe § 28 ods. 8

zákona o potravinách a súladom tohto ustanovenia s právom Európskej únie a žiadnym

spôsobom sa s tvrdeniami sťažovateľky nevysporiadal. Sťažovateľka považuje takýto

postup najvyššieho súdu za prejav svojvôle súdu, čo vyústilo podľa jej názoru

do arbitrárnosti napadnutého súdneho rozhodnutia. Ďalej uvádza, že takýmto postupom

došlo aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu podľa ,

keďže prejudiciálna otázka nebola predložená Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“) a tým bola „pozbavená“ práva, aby sa súčasťou právneho základu

pre meritórne rozhodnutie v jej veci stal výklad práva Európskej únie uskutočnený Súdnym

dvorom.

8. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti sama pripúšťa, že v dôsledku

napadnutého rozsudku bude krajský súd znova vo veci rozhodovať a proti novému rozsudku

krajského súdu bude možné znovu podať kasačnú sťažnosť. Prípustnosť podanej ústavnej

sťažnosti však sťažovateľka zdôvodňuje tým, že právny názor prezentovaný najvyšším

súdom v napadnutom rozsudku, ktorý súd nižšej inštancie bude musieť pri svojom

rozhodovaní rešpektovať, je ústavne nekonformný. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2016, v ktorom

ústavný súd pripustil prieskum kasačných rozhodnutí.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na zákonného sudcu garantované rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: , zo dňa 27. 4. 2018,

ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.: , zo dňa

25. 10. 2016, porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: ,

zo dňa 27. 4. 2018, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.:

, zo dňa 25. 10. 2016, Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší Súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti

trovy konania vo výške 390,50 € do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu,

a to na účet právneho zástupcu ...“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) v čl. I až a až a až a

a . V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci (súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. ).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16.1 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

16.2 Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

16.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľky, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , základného práva na zákonného sudcu podľa ,

ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu

označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku, ako aj vyslovením právneho názoru, ktorým bude krajský súd

v ďalšom konaní viazaný a ktorý sťažovateľka považuje za nesprávny a ústavne

nekonformný. Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv aj v postupe najvyššieho súdu,

ktorý nevyhovel jej návrhu a nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

19. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,

na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 a do § 132 ods. 1

(m. m. ).

20. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje

na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

21. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom prieskumu

je zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch

bude ďalej pokračovať. V danom prípade teda ešte nejde o konečné rozhodnutie, ktorého

dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci. Sťažovateľka sa usiluje o kasáciu kasácie,

pričom zo zistení ústavného súdu vyplýva, že po zrušení rozsudku krajského súdu a vrátení

veci na nové konanie vec doteraz nebola meritórne rozhodnutá. Nové konanie je krajským

súdom vedené pod sp. zn. a 7. marca 2019 bolo uznesením krajského súdu č. k.

-205 prerušené.

22. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti zrušujúcemu

rozhodnutiu kasačného súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd

v súlade so svojou judikatúrou (m. m. , , )

podotýka, že ústavný súd len výnimočne vstupuje svojou právomocou do rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré nie sú konečné, avšak to neznamená, že sa nemôžu vyskytnúť

prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv

a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním ústavne nekonformného záväzného

právneho názoru na riešenie veci, ktorý súd nižšej inštancie nemôže nerešpektovať,

hoci by sám mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným poriadkom. Ochrana

poskytovaná základným právam a slobodám fyzickým a právnickým osobám ústavným

súdom by nebola účinná, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia

základných práv a slobôd odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci konečným

rozhodnutím. Ak by ústavný súd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti ústavnej

sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam, ocitla by sa časť súdneho konania celkom mimo

záber akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná takmer neobmedzená

kasačná právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého procesu by súd nižšej

inštancie nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv účastníkov konania

by bola rovnako, cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti, vylúčená. Treba dodať, že tieto

závery vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti, ktorým je ochrana

základných práv a slobôd jednotlivca podľa (, ).

23. V okolnostiach danej veci posudzoval ústavný súd napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti jeho odôvodnenia,

pretože i rozhodnutie kasačného súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne

nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného

práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie kasačného

súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie

konanie, musí dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z ,

ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ

v ustanoveniach nielen procesného, ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu

v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto požiadaviek by pri neskoršom ústavno-

súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo

napraviteľné.

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky

vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a uzavrel, že je potrebné ju považovať

za zjavne neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu z hľadiska jeho odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené,

a v posudzovanom prípade ústavný súd nezistil žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľkou označených práv.

25. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol,

že krajský súd pochybil, ak sa stotožnil s názorom sťažovateľky a v rozsudku napadnutom

kasačnou sťažnosťou deklaroval porušenie zásady dvojinštančnosti administratívneho

konania, pretože „na rozdiel od súdu prvého stupňa kasačný súd bez ďalšieho dôkazu

o interakcii zamestnanca sťažovateľa (štátnej veterinárnej a potravinovej správy, pozn.

ústavného súdu), ktorý vykonal úradnú kontrolu potravín so zamestnancom, ktorý

pripravoval podklady pre vydanie rozhodnutia resp. rozhodol vo veci, nemohol postaviť

porušenie zásady dvojinštančnosti konania len na špekulácii o možnej participácii

kontrolóra sťažovateľa na samotnom rozhodovaní“. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku

konštatoval, že zákon o potravinách nevylučuje zamestnancov štátnej veterinárnej

a potravinovej správy z výkonu úradnej kontroly potravín, pričom obmedzenie vyplýva

len pre kontrolórov miestne nepríslušných orgánov verejnej správy prvej inštancie,

ktorí sú oprávnení vykonať úradnú kontrolu v územnom obvode miestne príslušného orgánu

len na základe poverenia, ktoré vydáva štátna veterinárna a potravinová správa. V rámci

uvedeného najvyšší súd uzavrel, že kreovanie inšpekčných skupín nebolo v rozpore

so zákonom, a preto vydanie záznamu z kontroly pod hlavičkou štátnej veterinárnej

a potravinovej správy, ktorý bol podkladom rozhodnutia regionálnej veterinárnej

a potravinovej správy o začatí správneho konania vo veci porušenia ustanovení zákona

o potravinách zo strany sťažovateľky nebolo možné charakterizovať ako porušenie zásady

dvojinštančnosti správneho konania.

26. Argumenty a právny záver najvyššieho súdu, že v okolnostiach danej veci

nedošlo v administratívnom konaní k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, rozhodne

nemožno považovať za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

27. K argumentácii sťažovateľky, že postupom najvyššieho súdu, ktorý nevyhovel

jej návrhu a nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, došlo k porušeniu

jej základného práva na zákonného sudcu, ústavný súd uvádza, že táto námietka

sťažovateľky sa javí ako predčasná vzhľadom na to, že konanie pred všeobecnými súdmi

ešte bude pokračovať a aj najvyšší súd sa návrhom sťažovateľky nezaoberal práve z dôvodu

zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenia veci na nové konanie. Z uvedených

dôvodoch ústavný súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.

28. Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú

súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 2 , základného práva podľa . ods. 1 a práva podľa dohovoru

a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v kasačnom konaní, resp. napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

v nej uvedenými nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu