Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 66/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , správcu

konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti , zastúpeného

JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátska kancelária, Mlynárska 15, Košice, ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. novembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej

spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. apríla 2017 doručená sťažnosť , , správcu

konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení žalovaného

účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom na Okresnom

súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , kde žalobcom

je Slovenská republika. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 1. októbra

2012, ktorým návrh žalobcu zamietol. Na základe žalobcovho odvolania rozhodoval

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn.

zo 16. januára 2014 potvrdil výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby. Najvyšší súd

na základe podaného dovolania rozhodol napadnutým uznesením tak, že zrušil rozsudok

súdu prvej inštancie, ako aj rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a tvrdí, že ním došlo k porušeniu jeho označených práv. Argumentuje tým,

že najvyšší súd v rozpore s platným právom dovolanie prerokoval a rozhodol, hoci

podľa jeho názoru bolo v okolnostiach posudzovanej veci neprípustné. Argumentuje aj tým,

že bol porušený aj princíp rovnosti strán v jeho neprospech, a to s poukazom na osobu

žalobcu, ktorým je Slovenská republika. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd neprípustne

zasiahol do jeho označených práv aj tým, že posudzoval správnosť či nesprávnosť právneho

posudzovania skutkového stavu a zaujal závery, ktorými prejudikoval vlastnícke právo

žalobcu.

4. Sťažovateľ na základe argumentácii uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a priznal mu náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v arbitrárnom vyhodnotení podmienok prípustnosti dovolania,

v porušení rovnosti účastníkov konania, ako aj v prekročení právomoci najvyššieho súdu

pri formulovaní záverov, ktorými mal prejudikovať výsledok ďalšieho konania v jeho veci.

10. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľova

sťažnosť smeruje proti zrušujúcemu výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

11. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

12. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu

podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantované v

ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(účinnom do 30. júna 2016, m. m. , , ),

resp. v (účinnom od 1. júla 2016). Z uvedeného vyplýva,

že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť zmena alebo náprava prípadného

či už namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených

konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok

po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.

Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch

z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým,

že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (obdobne ).

13. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady a vstúpil do rozhodnutí odvolacieho či dovolacieho súdu, ktorými boli

zrušené rozhodnutia prvoinštančných či odvolacích súdov, urobil tak preto, že išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne

sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné

korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania ().

14. Úlohou ústavného súdu tak bolo v prvom rade posúdenie danej veci z hľadiska

splnenia podmienok ústavného prieskumu napadnutého rozhodnutia.

15. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce

(procesné, pozn.) rozhodnutie najvyššieho súdu, čo znamená, že konanie na všeobecných

súdoch ďalej pokračuje. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa môže domáhať ochrany svojich

práv v konaní pred okresným súdom, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie,

je ústavná sťažnosť v tejto fáze konania predčasná, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z , vylučuje právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných

práv. Už len z tohto dôvodu bolo možné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.

16. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , , ,

).

17. V posudzovanej veci však na takýto zásah niet dôvodu. Po oboznámení sa

s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru,

že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je udržateľné a akceptovateľné.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ). Uvedené rovnako platí

aj pre čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

21. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Najvyšší

súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia uviedol:

«Existenciu vád konania uvedených v dovolateľka tvrdila,

a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/. Dovolací súd preto v prvom rade venoval

pozornosť skúmaniu existencie či neexistencie tejto vady, pričom zistil, že konanie

pred odvolacím i prvoinštančným súdom je postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 ods. 1

písm. f) , t. j. odňatím možnosti žalobkyne konať pred súdom, zakladajúcou nielen

prípustnosť, ale zároveň bez ďalšieho aj dôvodnosť podaného dovolania.

18. K naplneniu tejto vady došlo zjavne nedostatočným a rozporným odôvodnením

rozsudku odvolacieho súdu v podstatných otázkach, od ktorých záviselo správne

rozhodnutie veci. V dôsledku toho je rozsudok odvolacieho súdu ako celok nespresvedčivý

a už len táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie

konanie. Tento záver je súladný so stanoviskom Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016

pod č. 2. v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže byť skutočnosťou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa . Za nedostatok zásadného

vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú

absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá

opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia,

priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.

19. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je až po stranu 13 jeho písomného

vyhotovenia len opisom toho, ako vo veci rozhodol prvoinštančný súd a čo bolo obsahom

podaného odvolania a vyjadrenia k nemu, zatiaľ čo samotné dôvody, pre ktoré odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, sú obsahom posledných dvoch odsekov na strane 13

a obsahom strany 14 odvolacieho rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu

vyplýva, že hlavným dôvodom, pre ktorý tento súd žalobu zamietol, bol záver, že žalobkyňa

nenadobudla sporné nehnuteľnosti podľa ich prevzatím na základe

zápisnice zo 4. februára 1949, pretože v pozemkovej knihe nebol vložený vklad vlastníckeho

práva pre československý štát. Hoci odvolací súd v odôvodnení rozsudku konštatoval,

že prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil

a že sa s odôvodnením jeho rozsudku v podstatnej časti stotožňuje, v ďalšej časti

odôvodnenia (str. 14 druhý odsek) uviedol, že záver súdu prvej inštancie o tom, že nikdy

nebol vložený vklad vlastníckeho práva pre čsl. štát, nebol správny. Tým založil vnútornú

rozpornosť odôvodnenia svojho rozsudku majúcu za následok jeho nepresvedčivosť. Tento

nedostatok v odôvodnení bol znásobený tým, že odvolací súd uvedené konštatovanie nijako

bližšie nevysvetlil. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku totiž znamená, že premisy zvolené

v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel,

sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.

20. Nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu bola daná aj jeho

logicky a vnútorné rozpornými a až nezrozumiteľnými hypotetickými úvahami, že ak sa štát

stal vlastníkom nehnuteľností už v roku 1941, tak z povahy veci k nim nemohol nadobudnúť

vlastníctvo na základe , no ak sa štát nestal vlastníkom v roku 1941,

tak sa ním nestal ani 4. februára 1949 podľa , lebo nenastalo

oprávnené prevzatie zabranej pôdy, keďže pôvodnému vlastníkovi nebola daná výpoveď

z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona, a napokon, že ak by sa štát aj

stal vlastníkom nehnuteľností 4. februára 1949, tak na základe uznesenia Okresného súdu

v Sečovciach zo 16. januára 1950 čís. NcI 163//49 vlastníctvo od 1. januára 1951

(účinnosťou ) stratil. Úvaha, že ak sa štát

stal vlastníkom nehnuteľností už v roku 1941, tak z povahy veci k nim nemohol nadobudnúť

vlastníctvo na základe , odporovala pravidlám logického

uvažovania, a to z toho dôvodu, že podľa týchto pravidiel len tá skutočnosť, že štát sa stal

vlastníkom v roku 1941 (ak by tomu naozaj bolo), neumožňovala bez ďalšieho úsudok,

že sa vlastníkom nemohol stať v roku 1949 na základe Od roku

1941 do roku 1949 mohlo totiž dôjsť k zmene v subjekte vlastníckeho práva. Úvaha, že štát

sa vlastníkom nestal ani 4. februára 1949 podľa , lebo nenastalo

oprávnené prevzatie zabranej pôdy, keďže pôvodnému vlastníkovi nebola daná výpoveď

z hospodárenia, bola postihnutá rozpornosťou, keď odvolací súd sa na jednej strane

stotožnil so skutkovými závermi prvoinštančného súdu, resp. ich považoval za správne,

a teda sa stotožnil aj so skutkovým zistením, že nehnuteľnosti boli v užívaní štátnej lesnej

organizácie od roku 1941 až do vydania notárskeho osvedčenia v roku 1995 (t. j., že na nich

pôvodný vlastník nehospodáril), no na druhej strane argumentoval nedostatkom výpovede

z hospodárenia pôvodnému vlastníkovi. Ďalší záver odvolacieho súdu, ktorým uzneseniu

Okresného súdu v Sečovciach zo 16. januára 1950 čís. NcI 163/49, vydaného v reštitučnej

veci podľa o neplatnosti niektorých majetkoprávnych úkonov z doby

neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vznikajúcich

(ďalej aj „“), pripísal účinky konštitutívneho rozhodnutia,

t. j. nadobúdacieho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva so zánikom vlastníctva

doterajšieho subjektu, je pre nedostatok ďalšieho vysvetlenia (najmä vysvetlenia z pohľadu

cieľa sledovaného týmto rozhodnutím, vydaným v nesporovom konaní, daného účelom

označeného zákona) prakticky až nezrozumiteľný.

21. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a i rozsudku súdu

prvej inštancie je ďalej daný aj tým, že oba súdy sa nevysporíadali so závažnými

skutočnosťami tvrdenými žalobkyňou už v žalobe a opakovane aj v priebehu celého

ďalšieho konania, ktoré žalobkyňa označovala za podstatné pre rozhodnutie veci, a

nezaujali k nim jasné stanovisko. Išlo o skutočnosti týkajúce sa nemožnosti nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam právnou predchodkyňou úpadcu a následne aj

samotným úpadcom. Dovolací súd sa vzhľadom na okolnosti danej veci nestotožňuje s

formalistickým postojom prvoinštančného súdu (osvojeného si aj odvolacím súdom), ktorý

nezaoberanie sa týmito závažnými skutočnosťami odôvodnil tým, že v konaní nešlo o

negatórnu žalobu (žalobu o určenie, že žalovaný, resp. úpadca, nie je vlastníkom

nehnuteľností). Základným poslaním súdov je poskytovať ochranu právam. Toto poslanie je

vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného až 50

Slovenskej republiky, ďalej z ustanovenia , v zmysle ktorého účelom občianskeho

súdneho konania je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov, a aktuálne aj z , podľa ktorého ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá. Súdy by rezignovali

na svoje poslanie, ak by z formálnych dôvodov nezaujali stanovisko k závažným

okolnostiam vyplývajúcim z vykonaných dôkazov a tým by fakticky poskytli ochranu

zjavnému neprávu. Obrazne povedané, súd sa nemôže tváriť, že „nevidí, nepočuje...“

„Mlčanie“ súdu môže totiž v konkrétnej situácii znamenať poskytnutie ochrany

protiprávnemu stavu. O taký prípad ide aj v prejednávanej veci. Za situácie, keď žalobkyňa,

považujúc sa oprávnene (vzhľadom na zistené fakty) za vlastníčku, prišla o celé desaťročia

trvajúcu držbu lesných pozemkov značného rozsahu na základe zápisu vlastníckeho práva

právnej predchodkyne úpadcu do katastra nehnuteľností, vychádzajúceho z osvedčenia o

vydržaní založeného na zjavnej nepravde, teda na protiprávnosti, pri ktorej platí zásada „ex

iniuria ius non oritur“ („z bezprávia sa právo nerodí“), bolo povinnosťou súdov zaujať k

tejto skutočnosti jasné stanovisko. Inak odôvodnenie ich rozhodnutí nemôže byť považované

za spravodlivé.

22. Okrem toho možno spochybniť pre predčasnosť aj záver súdov o tom, že v konaní

nešlo o negatórnu, resp. aj o negatórnu žalobu. Pokiaľ sa žalobkyňa opakovane dovolávala

skutočností, z ktorých vyvodzovala, že úpadca vlastníkom nie je, a práve tieto považovala

vo veci za podstatné, bolo povinnosťou súdov vyzvať ju, aby objasnila, či predmetom

konania má byť okrem pozitívneho určenia aj negatívne určenie, t. j. určenie neexistencie

vlastníckeho práva úpadcu. So zreteľom na straty držby a na prebiehajúce konanie

o vylúčenie veci z podstaty i na takomto určení by bol daný naliehavý právny záujem

žalobkyne.

23. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu

prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a 2

).

24. Za účelom efektivity ďalšieho konania považuje dovolací súd za potrebné uviesť,

že pokiaľ orgány štátu oprávnené na vykonanie revízie prvej pozemkovej reformy

podľa , nepochybne poznajúc a dôsledky

i nároky z neho vyplývajúce, fakticky akceptovali vlastnícke právo vlastníkov zapísaných

v pozemnoknižných vložkách č. a pozemkovej knihy pre kat. úz. (najmä

ak nebol vykonaný výmaz ich vlastníckeho práva podľa neplatných právnych predpisov

vydaných v dobe neslobody) a pristúpili k revízii ich pozemkového majetku skôr,

ako uplynula lehota na uplatnenie ich reštitučného nároku, resp. ako bolo o tomto nároku

rozhodnuté, nemôže táto okolnosť spochybniť výsledky revízie vykonanej podľa vtedy

platného , a teda prechod vlastníckeho práva na štát dňom prevzatia

nehnuteľností v zmysle § 6 tohto právneho predpisu, ku ktorému podľa výsledkov

vykonaného dokazovania v preskúmavanej veci došlo 4. februára 1949. Vlastníci tohto

majetku podliehajúceho revízii totiž podľa neplatných predpisov vydaných v čase neslobody

o vlastníctvo neprišli, a teda boli v čase revízie jeho vlastníkmi. Rozhodnutie o reštitučnom

nároku vydané podľa nebolo spôsobilé nijako ovplyvniť, resp.

negovať, nadobudnutie vlastníckeho práva štátu revíziou podľa

25. Nosnou myšlienkou o neplatnosti niektorých

majetkoprávnych úkonov z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných

zásahov do majetku vznikajúcich bola zásada, že bezprávie sa nesmie vyplácať tomu, kto ho

pácha, ak má byť zachovaná viera širokých ľudových más v právny poriadok a v jeho

spravodlivosť, ako aj snaha umožniť dôkaz, že v usporiadanom štáte je nemysliteľné, aby

ktokoľvek mal zisk z toho, že spáchal bezprávie, alebo sa k jeho páchaniu akokoľvek pripojil

(por. Dr. Viktor Knapp a Dr. Tomáš Berman, Vrácení majetku pozbytého za okupace

(restituční zákon). Vydalo právnické nakladateľstvo V. Linhart, Praha, 1946, predhovor

napísaný Dr. Radimom N. Foustkom, str. 5).

26. Tento zákon v § 1 vyslovil neplatnosť akýchkoľvek majetkových prevodov

a akýchkoľvek majetkoprávnych úkonov dotýkajúcich sa majetku, pokiaľ k nim došlo v dobe

neslobody (t. j. od 3. septembra 1938 do 4. mája 1945) pod tlakom okupácie alebo

národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie, okrem výnimky v ňom ustanovenej.

V § 2 stanovil, že rovnaké nároky ako z majetkových prevodov neplatných podľa § 1

vznikajú aj z majetkových prechodov vykonaných po 29. septembri 1938 právnym

predpisom neplatným v zmysle § 15 tohto zákona alebo úradným výrokom na základe

takého predpisu alebo aj iným zásahom do majetku vykonaným takým predpisom alebo

na jeho základe. V § 15 označil za neplatné právne predpisy, ktoré v rozpore

s československou a zákonmi ju meniacimi a doplňujúcimi previedli alebo umožnili

zásahy do majetku Československej republiky a osôb vydaných národnej, rasovej alebo

politickej perzekúcii. Medzi takéto predpisy nesporne patrili aj predpisy odnímajúce

majetok osobám židovského vyznania alebo zasahujúce do neho iným spôsobom

(napr. vládne nariadenie č. 147/1939 Sl. z. alebo nariadenie č. 198/1941 Sl. z.). Zároveň

založil nárok oprávnených (poškodených) na vrátenie veci (práva) alebo na navrátenie

do predošlého stavu s tým, že tento je potrebné uplatniť v trojročnej (svojou povahou

prekluzívnej) lehote plynúcej od účinnosti zákona, t. j. od 17. júna 1946, pričom pre konanie

o tomto nároku platia ustanovenia mimosporového súdneho konania. Vrátenie veci alebo

navrátenie do predošlého stavu spočívalo buď v odstránení neplatného právneho úkonu

a v odstránení jeho následkov, ak tieto nastali (v prípadoch podľa § 1 tohto zákona), alebo

v odstránení iba následkov, keď právny dôvod bol už odprataný inak, alebo tam,

kde poškodenie nastalo priamo zo zákona nulitnou právnou normou (v prípadoch podľa § 2

tohto zákona). Dispozícia s vecou (právom) bola v zmysle §§ 1 a 2 už od začiatku neplatná,

takže oprávnený nestratil vlastnícke právo. Pod vrátením veci (práva) bolo preto treba

rozumieť uvedenie oprávneného do toho stavu, v ktorom by bol, keby k úkonom, prevodom

a prechodom neplatným podľa §§ 1 a 2, nebolo došlo, t. j. uvedenie do držby veci (práva)

v takom rozsahu, v akom ju oprávnený mal pred uvedenými neplatnými úkonmi, prechodmi

alebo prevodmi. Všade tam, kde povaha prípadu vylučovala vrátenie veci (práva), smeroval

nárok na navrátenie do predošlého stavu, ktoré spočívalo v deklarovaní (konštatovaní)

neplatnosti patričného úkonu a uvedenie oprávneného do pôvodného taktického stavu,

keďže uvedenie do pôvodného právneho stavu sa stalo reštitučným zákonom

(por. JUDr. Alexander Križan a JUDr. Karol Rebro, Vrátenie majetku národne, rasove

a politicky prenasledovaným, Zákon č. 128/1946 Sb., Vydala právnická jednota Bratislava,

1946, str. 114, 115 a 120). Prejednanie reštitučného nároku, vykonávané v mimosporovom

konaní, ak nárok bol uplatnený oprávnenou osobou v trojročnej lehote, plynúcej od 17. júna

1946 do 17. júna 1949, sa obmedzovalo na zistenie, či sú splnené podmienky zákona

č. , teda na úradné zistenie neplatnosti majetkového prevodu alebo prechodu

alebo iného zásahu do majetku v čase neslobody. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie súdu

o reštitučnom nároku, vydané podľa , nemalo a ani nemohlo mať

účinky nadobúdacieho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva týmto rozhodnutím,

s následkom súčasného zániku vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka. V nijakom

prípade mu nemožno prisudzovať konštitutívne účinky, t. j. účinky prechodu vlastníckeho

práva na nového nadobúdateľa úradným výrokom, ako jedného zo spôsobov nadobúdania

vlastníctva, upraveného v ustanovení neskôr prijatého

. Nemohlo preto negovať, či zmeniť právne pomery, ktoré vznikli

v dôsledku aplikácie platných právnych predpisov, vydaných po prijatí

Zb., teda ani tých, ktoré vznikli realizáciou zákona o revízii prvej pozemkovej reformy.»

22. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu týkajúca

sa prípustnosti dovolania v označenom konaní je ústavne udržateľná. Vychádzajúc

z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (citovaných bodov 18 až 21

napadnutého uznesenia, pozn.) ústavný súd konštatuje, že úvahy najvyššieho súdu o tom,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je protirečivé a nedostatočné v takej

miere, že nedáva zrozumiteľné a logické odpovede na zásadné otázky dôležité pre právne

posúdenie zisteného skutkového stavu, sú v okolnostiach posudzovanej veci legitímne

a riadne odôvodnené a aj podľa názoru ústavného súdu zakladajú namietanú

vadu podľa v zmysle stanoviska

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikovaného v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 1/2016. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje námietku sťažovateľa, že neboli

splnené podmienky prípustnosti dovolania, a preto je napadnuté uznesenie arbitrárne,

za nedôvodnú a nespôsobilú založiť porušenie jeho označených práv.

23. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie princípu rovnosti účastníkov konania

argumentujúc tým, že žalobcom v jeho veci bola Slovenská republika, ústavný súd

konštatuje, že argumentácia sťažovateľa smerovala k porušeniu , ktorý

však do petitu svojej sťažnosti nezahrnul, preto túto argumentáciu ústavný súd mohol

považovať len za súčasť argumentácie v prospech namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa . Navyše, ústavný súd považuje túto námietku

za nedostatočne odôvodnenú, a preto zároveň aj nedôvodnú, pretože ak by mala platiť

konštrukcia tvrdená sťažovateľom, tak by v každom spore, ktorého jednou stranou

je Slovenská republika, by bez ďalšieho dochádzalo k porušeniu rovnosti účastníkov

konania, čo je neprijateľné.

24. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že najvyšší súd posudzoval správnosť

či nesprávnosť právneho posudzovania skutkového stavu, čím mal prejudikovať ďalší

výsledok konania. Inými slovami, najvyšší súd vyslovil podľa názoru sťažovateľa

neprípustné závery, ktorými budú nižšie súdy v ďalšom konaní viazané, čím mali byť

porušené jeho označené práva.

25. Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa uvádza, že vzhľadom

na tvrdenú a zistenú vadu konania najvyšším súdom, teda arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj vnútornú rozpornosť právnych záverov tam

uvedených pre prijatie záveru o existencie namietanej vady ju bolo potrebné náležite

odôvodniť. Preto najvyšší súd nepochybil, ak uviedol dôvody a argumenty, prečo právne

závery okresného súdu a krajského súdu neobstoja. Naopak, ak by najvyšší súd neobjasnil,

prečo prijaté právne závery považoval za neobhájiteľné a vnútorne rozporné, sám by založil

arbitrárnosť svojho rozhodnutia o dovolaní. Ústavný súd vychádzajúc z citovaného

odôvodnenia napadnutého uznesenia pre doplnenie dodáva, že najvyšší súd nevykonával

žiadne dokazovanie vo veci a ani neprehodnocoval skutkové závery zistené nižšími súdmi,

len poukázal na nedostatočnosť a nelogickosť právnych záverov krajského súdu,

ako aj okresného súdu v súvislosti s už zisteným skutkovým stavom.

26. Sťažovateľ ďalej tiež namietal, že najvyšší súd hmotnoprávne vec posudzoval,

čím išiel nad rámec vymedzeného dovolacieho prieskumu. Ako už bolo uvedené, práve

arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj súdu prvého stupňa vyvolala

potrebu zaujať stanovisko k prijatému rozporuplnému právnemu posúdeniu veci, ktoré

zahŕňalo aj hmotnoprávne posúdenie. Aj v zmysle judikatúry najvyššieho súdu je takéto

posúdenie prípustné, keďže dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a) a b) Občianskeho

súdneho poriadku] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku] vád (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. augusta 2012).

Keďže žalobca počas celého konania namietal a uvádzal skutočnosti týkajúce sa nemožnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam právnou predchodkyňou úpadcu

a následne aj úpadcom (sťažovateľ je správcom konkurznej podstaty úpadcu, pozn.), v čom

sťažovateľ videl okrem iného aj nesprávne právne posúdenie veci, pričom táto otázka bola

podstatná pre posúdenie veci, je len prirodzené, ak najvyšší súd uplatniac svoju právomoc

a zároveň plniac svoju funkciu najvyššej súdnej autority v nadväznosti na princíp uvedený

v v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade

s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej

rozhodovacej praxe niet, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo, zaujal stanovisko k predmetnej veci aj z hľadiska hmotného práva. Ústavný

súd len poznamenáva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo vydané

už za účinnosti .

27. Nad rámec uvedeného ústavný súd k veci samotnej dodáva, že podľa čl. 20 ods. 1

majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

28. Okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nesúhlasí, ešte sama osebe nemôže spôsobiť porušenie jeho označených

práv.

29. Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil relevantnú spojitosť medzi namietaným

porušením označených práv na súdnu ochranu a spravodlivé konanie na jednej strane

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudky

odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Na základe uvedeného sťažnosť odmietol podľa ods.

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2018