Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 8/2020
PDF · 203.26 KB
No categories available
I. ÚS 8/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 8/2020-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 97/2014
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2018
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 30 T 97/2014.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni
Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo
16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi
Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom
senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na okresnom súde
bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „prokurátor“) podaná obžaloba
na sťažovateľa pre prečin krivého obvinenia § 345 Trestného zákona a prečin ohovárania
podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, pričom poškodenou v predmetnom konaní bola
sudkyňa Okresného súdu Skalica (ďalej len „poškodená“).
Sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti podrobne popisuje dôvody svojej nespokojnosti
s postupom, ktorý poškodená ako zákonná sudkyňa v konaní o návrhu na úpravu práv
a povinností k maloletému dieťaťu, ktorého bol účastníkom, prijala. Zároveň sťažovateľ
poukázal na to, že v spomínanom konaní podal proti poškodenej predsedovi Okresného
súdu Skalica „asi 8 urgentných sťažností“, lebo poškodená v uvedenom konaní podľa neho
porušovala zásady dôstojnosti súdneho konania, keď „vrieskala ako nepríčetná“, ďalej
pôsobila, že vedie pojednávanie pod vplyvom alkoholu, prijala uznesenie, ktorým nariadila
znalecké dokazovanie na vyšetrenie jeho duševného stavu, ktoré bolo krajským súdom
následne v uvedenom konaní zrušené, neskôr na neho nechala „vystaviť aj ďalšie
nepravdivé znalecké posudky“ a sťažovateľ ju taktiež podozrieval, že manipuluje s konaním
v predmetnej veci, pretože vzala úplatok od protistrany v konaní. Poškodená na neho
následne podala trestné oznámenie pre prečin krivého obvinenia a prečin ohovárania.
Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava,
ako aj dozorujúci prokurátor konali vo veci trestného oznámenia podaného proti nemu
nezákonne. Sťažovateľ poukázal na to, že znalcovi, ktorý vykonával znalecké dokazovanie
v napadnutom konaní, predložil „dôkazy uznesenia a rozsudky asi zo 7 konaní tak
v občianskom súdnom konaní ako aj v trestnom konaní“, vyjadrenie, ktoré malo približne
20 strán, a aj „vyše 30 dôkazov na preštudovanie“, avšak tieto písomnosti si podľa neho
znalec „ani nevšimol“ a svoj znalecký posudok opísal od znaleckého posudku znalkyne
MUDr. Eleny Žigovej predloženého v inom konaní, ktorého bol sťažovateľ účastníkom.
3.1 Zákonný sudca v jeho veci podľa sťažovateľa vyhovel návrhu prokurátora
okresnej prokuratúry na vyšetrenie jeho duševného stavu bezdôvodne bez predloženia
akýchkoľvek dôkazov. V tejto súvislosti sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal
na trestné konania vedené proti nemu, v ktorých sa obhajoval sám a v ktorých bol súdmi
zúčastnenými na rozhodovaní oslobodený spod obžaloby, aj keď z dôvodov, s ktorými
nesúhlasí.
3.2 Podľa sťažovateľa „sudca pre prípravné konanie bezdôvodne predlžuje trestné
konanie čím sa porušujú“ jeho občianske a ľudské práva. Napadnuté konanie je podľa
sťažovateľa v rozpore s jeho základnými právami podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3,
ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby postupoval „v súlade
s článkom 127 ods. 1 ods. 2 a ods. 3, ods. 4.
- a potvrdil porušenie mojich Občianskych a ľudských práv v trestnom konaní
-a potvrdil, že nečinnosťou trestného Okresného súdu v Trnave moje občianske
a ľudské práva a slobody porušil, vo veci konal. A aby Ústavný súd zároveň vec vrátil
na ďalšie konanie, zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to
možné, prikázať, aby ten kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 obnovil stav
pred porušením.
- Aby Ústavný súd, ak vyhovie mojej sťažnosti že Okresný súd v Trnave porušil moje
základné práva a slobody a moje ľudské práva a základné slobody v trestnom konaní,
v ktorom robil bezdôvodné prieťahy v trestnom konaní mi priznal primerané finančné
zadosťučinenie...“.
II.
Právna úprava a judikatúra ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať
spoločne.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Z obsahu argumentácie uvedenej v neperfektnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vyplýva, že namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní.
15. Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení
bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok
ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
16. Ústavný súd sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa,
keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,
ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup
zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03),
resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú
intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie
konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
18. V prípravnej fáze predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti v kontexte
konkrétnych okolnosti danej veci ústavný súd považoval za vhodné vyžiadať si spis
okresného súdu v predmetnej veci, s obsahom ktorého sa oboznámil, a tak získal prehľad
o priebehu napadnutého konania, resp. o procesných úkonoch súdov zúčastnených
na rozhodovaní v napadnutom konaní.
19. Podľa zistenia ústavného súdu predmetom napadnutého konania je obžaloba proti
sťažovateľovi pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a prečin
ohovárania § 373 ods. 1 Trestného zákona, ktorá nepredstavuje právne alebo skutkovo
zložitú vec.
19.1 Zo spisového materiálu v predmetnej veci, ktorý mal v čase rozhodovania
ústavného súdu 2138 strán, je zrejmé, že na plynulý priebeh napadnutého konania malo
značný vplyv aj správanie sťažovateľa, ktorý v ňom opakovane využíval svoje procesné
práva, dôsledkom čoho v napadnutom konaní rozhodovali súdy všetkých troch stupňov,
pričom nutnosť vysporiadania sa so sťažovateľovými návrhmi zároveň objektívne spôsobila
predĺženie tohto konania (28. októbra 2014 vzniesol námietku zaujatosti prokurátora,
14. marca 2016 podané oznámenie sťažovateľa o nesúhlase so zmenou samosudcu
v predmetnej veci v rozpore s podaním jeho obhajcu, pričom vzápätí 30. marca 2016 podal
námietku zaujatosti proti predchádzajúcemu zákonnému sudcovi, z dôvodov na strane
obhajcu sa neuskutočnilo hlavné pojednávanie nariadené na 11. november 2016,
ako ani verejné zasadnutie krajského súdu nariadené na 16. apríl 2019, podaním
z 8. marca 2017 okrem iného sťažovateľ podal návrh na vylúčenie okresného prokurátora
podaný duplicitne aj na hlavnom pojednávaní 16. marca 2017, 22. marca 2017 požiadal
o vylúčenie okresného prokurátora, 30. mája 2017 podal sťažovateľ sťažnosť
proti uzneseniu o pribratí znalca do konania z toho istého dňa, 25. júla 2017 podanie,
ktorého súčasťou okrem iného bol i návrh na začatie trestného stíhania sudkyne,
12. februára 2018 sťažovateľ podaním oznámil okrem iného okresnému súdu, že nesúhlasí
s prečítaním znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní, 15. mája 2018 aj 24. júla 2018
podal sťažovateľ proti rozsudku z 3. mája 2018 odvolanie a 31. mája 2018 bolo podané
odvolanie jeho obhajcom). Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
(napr. II. ÚS 41/97, II. ÚS 52/99, I. ÚS 51/01) konštatuje, že ak na jednej strane sťažovateľ
ako účastník konania je oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané
mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie
môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní
veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania a že tento dôsledok (predĺženie konania)
nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne
postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho základného práva
podľa citovaného článku ústavy. Z uvedeného dôvodu dobu, o ktorú sa predĺžilo doterajšie
konanie z dôvodu procesných návrhov zo strany sťažovateľa, nemožno pričítať na vrub
okresnému súdu.
19.2 Ústavný súd napokon prihliadal aj na samotný postup okresného súdu
v napadnutom konaní tak z hľadiska jeho nečinnosti, ako aj z hľadiska efektívnosti jeho
postupu. Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že obžaloba v napadnutom
konaní bola podaná 7. mája 2014 na Okresnom súde Senica, ktorému bola po troch
mesiacoch z dôvodu postupného vznesenia námietok predpojatosti zo strany sudcov
uvedeného súdu uznesením krajského súdu z 31. júla 2014 predmetná vec odňatá
a prikázaná okresnému súdu. Okresnému súdu bol spis v tejto veci doručený
14. augusta 2014 a tento následne 22. augusta 2014 nariadil vykonať hlavné pojednávanie
na 11. november 2014, ktoré sa neuskutočnilo z dôvodu neúčasti zástupcu okresnej
prokuratúry, proti ktorému v podaní doručenom 28. októbra 2014 vzniesol
námietku predpojatosti sťažovateľ. Ďalšie pojednávanie okresného súdu nariadené
na 17. február 2015 bolo z dôvodu pracovnej pohotovosti zákonného sudcu zrušené.
Okresný súd ďalšie hlavné pojednávanie konané 17. septembra 2015 po vykonaní
dokazovania odročil na neurčito. Okresná prokuratúra podaním z 20. apríla 2016 podala
v predmetnej veci sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 55 Trestného poriadku.
Hlavné pojednávanie konané 21. júla 2016 bolo odročené aj na návrh sťažovateľa
na 3. november 2016 pre navrhované vypočutie poškodenej i svedkov na jednom
pojednávaní, na ďalšom hlavnom pojednávaní 16. marca 2017 okresná prokuratúra navrhla
pribratie znalca pre účely skúmania duševného stavu sťažovateľa. Následne 30. mája 2017
bol uznesením pribratý do konania znalec na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa
a z dôvodu sťažovateľom podanej sťažnosti proti tomuto uzneseniu bolo nariadené hlavné
pojednávanie na 1. august 2017 zrušené a spis bol predložený krajskému súdu. Krajský súd
spis v predmetnej veci vrátil späť okresnému súdu 10. novembra 2017 spolu s uznesením,
ktorým sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 30. mája 2017 zamietol. V období
od 24. novembra 2017 do 21. decembra 2017 okresný súd vykonával znalecké dokazovanie
a po jeho skončení kontinuálne nariadil hlavné pojednávanie na 13. marec 2018.
Toto hlavné pojednávanie bolo okresným súdom odročené aj na návrh sťažovateľa pre
neúčasť jeho obhajcu. Následne okresný súd uskutočnil ďalšie hlavné pojednávanie
3. mája 2018, na ktorom v predmetnej veci rozhodol rozsudkom, ktorým sťažovateľa
spod obžaloby oslobodil, pretože tento za svoje konanie nebol pre nepríčetnosť trestne
zodpovedný a zároveň bolo sťažovateľovi uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou
formou. Sťažovateľ i jeho obhajca podali proti rozsudku z 3. mája 2018 odvolanie
(podaniami doručenými okresnému súdu 15. mája 2018, 21. mája 2018 a 24. júla 2018),
o ktorom krajský súd rozhodoval v období od 6. septembra 2018 až do 24. júna 2019.
V priebehu konania pred krajským súdom podal sťažovateľ okrem iného aj návrh na odňatie
veci krajskému súdu a jej prikázanie inému súdu, o ktorom rozhodoval najvyšší súd
v období od 30. januára 2019 do 26. februára 2019. Spis v predmetnej veci bol 24. júna
2019 vrátený späť okresnému súdu spolu s uznesením krajského súdu zo 14. mája 2019,
ktorým bolo odvolanie sťažovateľa podľa § 319 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté.
19.3 Z priebehu uvedeného konania je zrejmé, že v napadnutom konaní nepostupoval
okresný súd úplne bez prieťahov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje najmä
na obdobie od 17. septembra 2015 (uskutočnenie hlavného pojednávania) do 20. apríla 2016
(doručená sťažnosť okresnej prokuratúry na prieťahy). Napriek uvedenému podľa
ústavného súdu postup okresného súdu v období po doručení sťažnosti na prieťahy v konaní
20. apríla 2016 už možno označiť za sústredený, plynulý a prihliadajúci s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu na zachovanie účelu práv zaručených v napadnutých
článkoch ústavy a dohovoru.
19.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej ojedinelé a kratšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu
v konaní nemožno považovať za také významné, aby samo osebe založilo porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva
na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa dohovoru (napr. I. ÚS 35/01,
II. ÚS 21/2001, III. ÚS 30/03). Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu
v napadnutom konaní, ktoré už v čase jeho rozhodovania bolo právoplatne skončené,
smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a jeho celková dĺžka bola v podstatnej
miere ovplyvnená predovšetkým správaním sťažovateľa.
20. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
21. Ústavný súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom
na dôvod odmietnutia tejto sťažnosti (zjavne neopodstatnená sťažnosť vedúca
k bezúspešnému uplatňovaniu práva) nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa
na doplnenie jeho neperfektnej sťažnosti, ktorá neobsahovala všetky zákonom o ústavnom
súde ustanovené náležitosti (predovšetkým relevantné odôvodnenie nadväzujúce
na sťažovateľom špecifikovaný návrh rozhodnutia, splnomocnenie advokáta
na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom).
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu