Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 104/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2012, ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. júla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. júla 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.

rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení

zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky,

aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu

peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť platiť, bola dlžníkovi na základe

rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávku spoločne

s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na

podklade exekučného titulu (rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne

ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe

odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým

uznesením krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

V sťažnosti sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,

že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona

povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného

poriadku (t. j. pred účinnosťou ), na argumentácii a legitimite

námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné

postupovať podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade

exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté

uznesenie v súlade s ustanovením zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, podľa

ktorej „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo

na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna

vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho

základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je

aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke.

V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť

právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“. V tejto súvislosti

ďalej sťažovateľka namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie

„Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je

nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné

znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ,

ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej

nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku

v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu

považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo

podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup

k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým

sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené

ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom

slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú

verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva

podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby

překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych

předpisů...“.

Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového

práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...

Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí

byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná

príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny

dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti

s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS

a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme

za to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky...»

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti uvádza najmä, že „Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica Rady“

alebo „smernica“) sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie

relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že

exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá

v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť,

resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie.

Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým

fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama

aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

«Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn.

SR 07163/08, vydaný dňa 8. augusta 2008 Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným

zriaďovateľom S., a. s., B., ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 891,72 Eur (26.864,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom

z omeškania denne zo sumy 803,29 Eur (24.200,- Sk) od 28. mája 2008 do zaplatenia

a trovy rozhodcovského konania vo výške 226,42 Eur (6.821,- Sk) do 3 dní

od právoplatností tohto rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy

o úvere č. 6610190, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. decembra 2007.

V článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere č. 6610190 zo dňa 14. decembra 2007, si zmluvné sírany dohodli,

že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou

S., a. s., B... (ďalej len „rozhodcovský súď“) ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (

). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných

strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane

sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto

skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety

sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na

rozhodcovský súd vo vecí; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať

aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii

a zmierov nimi schválených.

Odvolací súd považoval záver okresného súdu za správny v tom, že základom pre

nárok oprávneného uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva. Správny

potom bol aj postup okresného súdu, ktorý daný právny vzťah posudzoval aj podľa

ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v a nasl. ,

prihliadnuc aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa a (platného a účinného k 14. decembru

2007) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej

len „neprijateľná podmienka“). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet, plnenia

alebo cenu plnenia.

Podľa neprijateľné podmienky upravené

v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa

podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa

týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez

nekalých podmienok.

Podľa článku 3 ods. 1 vyššie citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola

individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode

spotrebiteľa.

Vyššie citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom

č. , ktorým sa novelizoval . Na základe zásady

nepriameho účinku vyplývajúcej z článku 6 smernice platí, že smernica je záväzná aj pre

Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27. 06. 2000, Océano Grupo

Editorial SA vyplýva, že cieľ článku 6 smernice (93/13 EHS), ktorý od členských štátov

vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa

nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto

podmienok.

Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovská doložka tak,

ako je uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú

súčasťou zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. decembra 2007

a určujúca právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy,

spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru ojej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti

podľa . Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje

hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, ku škode spotrebiteľa

predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv

podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd.

Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto

povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej zmluvy

ako celok prijať alebo odmietnuť. Nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd

nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa. Spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho

nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky

a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch

k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen smernica Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale

aj ustanovenia a nasl. .

Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou vyššie

uvedených všeobecných obchodných podmienok pre úver, tvoriacich nedeliteľnú súčasť

zmluvy o úvere, je v rozpore nielen s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi

právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, z dôvodu ktorého okresný

súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Správne je potom

aj jeho rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať

za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,

je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody

na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V súlade s o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) príslušný súd na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b)

alebo písm. c).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady , ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský

štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní

vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo

neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno

s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica

sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing

(C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb.

s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice Rady

(za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii

vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje

ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej

veciach za neodôvodnenú.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne,

ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje

na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122

až (ďalej len „OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu

vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky

za neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie Exekučného poriadku,

podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k),

nariadi pojednávanie, nadobudlo platnosť aj účinnosť 9. augusta 2012, pričom napadnuté

uznesenie krajský súd vydal pred týmto dátumom, teda pred nadobudnutím účinnosti

citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Za daných okolností ústavný súd

považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1

písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd

považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného

poriadku s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.

Z vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že

všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom

alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru

musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu,

nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku

sú v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie

stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu

na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku

mala sťažovateľka.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne

konformným spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol

porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa ani práva podľa dohovoru.

V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe

a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1

písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej únie.

Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011,

sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159, a uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 30. júna 2008).

Vzhľadom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Z odôvodnenia už citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú z dôvodu, že spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým

tým, „že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva zásadne

len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd“, pričom táto

rozhodcovská doložka navyše nebola medzi oprávneným a povinným individuálne

dojednaná, teda povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej

obsah, keďže bol súčasťou predtlačeného formuláru. Odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu vychádza z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej je spotrebiteľ

z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení (napr. rozsudok Súdneho dvora veci

Océano Grupo Editorial SA C ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku

sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý

predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako

aj základného práva podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ). Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu

sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej

zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam

a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne

takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa

však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie

sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013