Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 104/2013
PDF · 425.38 KB
No categories available
IV. ÚS 104/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Er 999/2008 a jeho uznesením z 2. apríla 2012, ako
aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
41 CoE 162/2012 a jeho uznesením z 11. júla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 Er 999/2008 a jeho uznesením z 2. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 41 CoE 162/2012 a jeho uznesením z 11. júla 2012 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.
rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení
zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky,
aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu
peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť platiť, bola dlžníkovi na základe
rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávku spoločne
s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka
nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na
podklade exekučného titulu (rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne
ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe
odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým
uznesením krajského súdu.
Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz
diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
V sťažnosti sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,
že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona
povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného
poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite
námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné
postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade
exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté
uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorej „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo
na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna
vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho
základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je
aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke.
V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť
právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“. V tejto súvislosti
ďalej sťažovateľka namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie
„Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je
nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné
znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ,
ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej
nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku
v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu
považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým
sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené
ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom
slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú
verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva
podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby
překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych
předpisů...“.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...
Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí
byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej
je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny
dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti
s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS
a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme
za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy
o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predkladajú prejudiciálne otázky...»
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti uvádza najmä, že „Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo
vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok“.
Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne
konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť
hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica Rady“
alebo „smernica“) sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie
relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že
exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá
v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť,
resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie.
Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama
aplikácia)...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:
«Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn.
SR 07163/08, vydaný dňa 8. augusta 2008 Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným
zriaďovateľom S., a. s., B., ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 891,72 Eur (26.864,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom
z omeškania denne zo sumy 803,29 Eur (24.200,- Sk) od 28. mája 2008 do zaplatenia
a trovy rozhodcovského konania vo výške 226,42 Eur (6.821,- Sk) do 3 dní
od právoplatností tohto rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy
o úvere č. 6610190, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. decembra 2007.
V článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere č. 6610190 zo dňa 14. decembra 2007, si zmluvné sírany dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
S., a. s., B... (ďalej len „rozhodcovský súď“) ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety
sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo vecí; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii
a zmierov nimi schválených.
Odvolací súd považoval záver okresného súdu za správny v tom, že základom pre
nárok oprávneného uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva. Správny
potom bol aj postup okresného súdu, ktorý daný právny vzťah posudzoval aj podľa
ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
prihliadnuc aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (platného a účinného k 14. decembru
2007) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej
len „neprijateľná podmienka“). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet, plnenia
alebo cenu plnenia.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok.
Podľa článku 3 ods. 1 vyššie citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola
individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa.
Vyššie citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník. Na základe zásady
nepriameho účinku vyplývajúcej z článku 6 smernice platí, že smernica je záväzná aj pre
Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.
Z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27. 06. 2000, Océano Grupo
Editorial SA vyplýva, že cieľ článku 6 smernice (93/13 EHS), ktorý od členských štátov
vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa
nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto
podmienok.
Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovská doložka tak,
ako je uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú
súčasťou zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. decembra 2007
a určujúca právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy,
spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru ojej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, ku škode spotrebiteľa
predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv
podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd.
Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva
z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto
povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej zmluvy
ako celok prijať alebo odmietnuť. Nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd
nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa. Spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho
nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch
k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale
aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou vyššie
uvedených všeobecných obchodných podmienok pre úver, tvoriacich nedeliteľnú súčasť
zmluvy o úvere, je v rozpore nielen s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi
právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, z dôvodu ktorého okresný
súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Správne je potom
aj jeho rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným
z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený
v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského
rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať
za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,
je dôvodom na zastavenie exekúcie.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody
na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
V súlade s § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) príslušný súd na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b)
alebo písm. c).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice
Rady , ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto
sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský
štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo
neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno
s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica
sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing
(C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb.
s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice Rady
(za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii
vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje
ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej
veciach za neodôvodnenú.
K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne,
ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje
na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom
všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa
ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122
až § 124 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu
vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje
z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky
za neopodstatnenú.
Navyše, ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie Exekučného poriadku,
podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k),
nariadi pojednávanie, nadobudlo platnosť aj účinnosť 9. augusta 2012, pričom napadnuté
uznesenie krajský súd vydal pred týmto dátumom, teda pred nadobudnutím účinnosti
citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Za daných okolností ústavný súd
považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd
považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší
a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil
ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného
poriadku s príslušnými ustanoveniami ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy
v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.
Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým
podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho
rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod
sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná
skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je
odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom
alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru
musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu,
nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.
Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky
viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu
úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto
procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku
sú v rozpore s ústavou, nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie
stanoviska ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku
mala sťažovateľka.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne
konformným spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol
porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa ústavy ani práva podľa dohovoru.
V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade
práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej únie.
Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa
na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného
prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí
aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu
prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť
s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
Aj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011,
sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159, a uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Vzhľadom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Z odôvodnenia už citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že
odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú z dôvodu, že spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým
tým, „že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva zásadne
len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd“, pričom táto
rozhodcovská doložka navyše nebola medzi oprávneným a povinným individuálne
dojednaná, teda povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej
obsah, keďže bol súčasťou predtlačeného formuláru. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu vychádza z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej je spotrebiteľ
z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení (napr. rozsudok Súdneho dvora veci
Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku
vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08,
II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých
vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku
sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý
predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené
považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa
možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty
sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd
poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6
ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky
konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer
identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim
jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu
sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej
zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam
a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne
takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP
(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa
však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie
sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej
podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej
nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013