Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 29/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa

Charty základných práv Európskej únie a tiež porušenie

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. októbra 2014, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj základného práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a tiež porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej aj „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného

súdu“) a jeho uznesením zo 7. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základného

práva podľa čl. 47 charty postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“) a jeho uznesením zo 14. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení oprávnenej v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Stará Ľubovňa

pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo vymoženie sumy 525,79 €

s príslušenstvom. Okresný súd napadnutým uznesením č. k. -13 zo 7. októbra

2014 označenú exekúciu vedenú na podklade rozhodcovského rozsudku bez návrhu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a podľa § 45 ods. 1 v spojení

s o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Krajský súd v Prešove napadnutým

uznesením č. k. -87 zo 14. januára 2015 na základe odvolania sťažovateľky

uznesenie okresného súdu zo 7. októbra 2014 ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj postupom a napadnutým

uznesením krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa , práva

podľa dohovoru, dodatkového protokolu a základné právo podľa charty, pričom k ich

porušeniu malo dôjsť najmä tým, že zastavením už riadne začatej a prebiehajúcej exekúcie,

na vykonanie ktorej príslušný okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie,

došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii

ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd

podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu exekúciu

zastavil, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala

možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že príslušné rozhodnutie v konečnom dôsledku

zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, keďže podľa sťažovateľky má síce

k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný.

Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ani krajský súd v označenej veci

nenariadili pojednávanie, a to napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Sťažovateľka tiež namieta, že obidva súdy

vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože

podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie

rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto

smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účel

predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka tiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého podľa nej vyplýva, že čl. 6

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu, ako aj základného práva podľa charty a tiež porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základného

práva podľa čl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie

krajského súdu zruší, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom prieskumu v posudzovanej veci je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou

označených práv zaručených , dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou,

ku ktorému malo dôjsť postupom a napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj

postupom a napadnutým uznesením krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu napáda aj postup okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd exekúciu vedenú

pod sp. zn. vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zo sťažnosti a z jej prílohy

vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu

a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd (čo aj urobil). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky a poskytnúť tak ochranu jej označeným právam preto vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Krajský súd napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu

o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť, v relevantnej časti odôvodnil najmä takto:

«Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu

prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Právomoc exekučného súdu

preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy bola konštatovaná Najvyšším súdom SR

vo viacerých rozhodnutiach. Vo veci najvyšší súd judikoval, že cit.:

„Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský

rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd

viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,

so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“ Obdobne porovnaj aj

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci , ,

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach ,

a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 1. 11. 2011.

Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní

vydané bolo, vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok

exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie...

Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj

na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke

v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa (ďalej „“) je

neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako

keď rozhodcovskej zmluvy niet.

Predmetná rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17 všeobecných obchodných

podmienok, upravuje riešenie sporov z uzavretej zmluvy v rozhodcovskom konaní alebo

pred všeobecným súdom.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na spoločné stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27. 9. 2010, v zmysle

ktorého: „zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá

nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na

udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak

by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by

bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by

chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu,

že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“ Na odklon od tohto stanoviska nie je

dôvod ani v tomto prípade.

Keďže ust. § 53 Obč. zák. nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti

(§ 40a Obč. zák.) išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na

ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca

spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je

pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to

právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec

v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade

s ust. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná

rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo

vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom

konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve ( v znení neskorších

predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka splna kritériá

požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).

Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa

a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku

rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými

podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú

doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho

dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok

Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998,

sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1; uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na

neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími

námietkami.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne vrátane osvojenia si dôvodov ( ). Ani odvolací súd nie je

presvedčený, že by sa mal vykonať predložený rozhodcovský rozsudok.»

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia takého rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý by bolo možné považovať

za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,

je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na

ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie exekúcie.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení platnom a účinnom

v čase rozhodovania okresného súdu, pozn.) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský

rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok

zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b)

alebo c).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ktorá podľa jej názoru „nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná

iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám“, ústavný súd poukazuje

na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná

pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.

Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako

smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť,

pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok,

ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. 11. 1990,

Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. 12. 1993, Wagner Miret (C 334/92,

Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice

(za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii

vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje

ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veci

za neopodstatnenú.

K námietke sťažovateľky, že krajský súd postupoval neústavne, ak v rámci

napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny

názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť v rozhodnom čase osobitne

upravenú v ustanoveniach až (ďalej len

„OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd

uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj

túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1

písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta

prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom

ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd považuje

rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného

poriadku s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.

Z vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd už uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

ustanovenia druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení

všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádzala v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru o tom, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného

poriadku sú v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na

zaujatie stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu na

skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala

sťažovateľka ako účastníčka konania.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj

vo svetle tejto námietky sťažovateľky postupoval krajský súd ústavne konformným

spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť

sťažovateľkou v sťažnosti označené práva.

Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k argumentácii sťažovateľky, podľa

ktorej krajský súd bol povinný „na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejuduciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na

to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. 5. 2008) a ani

v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Vychádzajúc z uvedeného, s prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne

uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň

vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu

(pozri napr. ), ústavný súd posúdil, či v danom prípade nebolo

povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku

nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného

základného práva podľa , resp. jej práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento potvrdil napadnuté

uznesenie okresného súdu, ktoré vychádzalo zo skutočnosti, že „v danom prípade je

dôvodom neprípustnosti vedenej exekúcie exekučný titul - právoplatný a vykonateľný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky,

ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jeho neplatnosť“. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného poukázal na relevantnú judikatúru

Súdneho dvora („... Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial,

tiež C-40/08 Asturcom“ — pozri citovanú časť napadnutého rozsudku krajského súdu,

pozn.) vzťahujúcu sa na skutkovo a právne obdobné prípady, ktorá podľa názoru ústavného

súdu poskytovala dostatočný základ pre rozhodnutie v predmetnej veci. Uvedená

skutočnosť zároveň nemôže vyvolávať pochybnosť o tom, že krajský súd v posudzovanej

veci aplikoval právo EÚ, a v konečnom dôsledku odôvodňuje aj to, prečo v danom prípade

nebol povinný požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že krajský súd

postupoval ústavne konformným spôsobom, keď uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2015 potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra

2014, ktorým bola exekúcia vo veci sťažovateľky vyhlásená za neprípustnú a bola

zastavená.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje ústavné relevantné

nedostatky, na základe ktorých by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv

sťažovateľky, a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších sťažovateľkou

uplatnených návrhoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017