Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 79/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok

zaručeného v a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 30.

mája 2012, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok

zaručeného v a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 6.

augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.

1 (ďalej len „“) a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. mája 2012, ako aj vo

veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 a v dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 6. augusta 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo

v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu, ktorá

v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať

v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu

exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala

začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného

súdneho exekútora jeho vykonaním, avšak po vydaní poverenia pre súdneho exekútora

okresný súd napádaným uznesením sp. zn. z 30. mája 2012 toto exekučné

konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu

okresného súdu toto uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2012 ako vecne

správne potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,

že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich

porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého

a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, čím mal sťažovateľke

odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek

tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne

postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku

zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd

ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie, aj napriek tomu, že im to

ukladalo ustanovenie Národnej rady Slovenskej republiky č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako

aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy

v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“),

pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie

splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice

o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa

sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie

výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 600 €,

a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2012, ako aj postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. augusta 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2012, a to podaním

riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej

sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa

krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu,

aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do piatich

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento

exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (notárska zápisnica)

aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto

sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,

neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie

udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu k uznaniu dlhu

v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný

súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom. Napokon

sťažovateľka namieta (2.5), že krajský súd porušil jej práva aj tým, že nevyhovel jej návrhu,

aby prerušil konanie a aby podal návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade § 44

ods. 2 Exekučného poriadku s prvou vetou .

V súvislosti s tromi skupinami námietok sťažovateľky (2.1, 2.2 a 2.4) ústavný súd po

preskúmaní predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou

použitá argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom

období už zaoberal, ústavný súd vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v týchto

častiach ako zjavne neopodstatnenej odkazuje v súvislosti s jej odôvodnením na svoje

identické rozhodnutie sp. zn. z 30. januára 2013, pričom tak učinil aj

vzhľadom na v ňom uvedené poučenie pre sťažovateľku, v zmysle ktorého ústavný súd dal

sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých

skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd rozhodne bez odôvodnenia iba

s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti

obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na

národnej úrovni, pokiaľ sa by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil

v obdobných identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára

otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd

opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej

súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

2.3 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa povinnosti krajského súdu „na

základe a zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť:

Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie sa

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne

otázky“, ústavný súd podotýka, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je

podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na

to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienku uvedenú v bode a) – splnené, všeobecný súd môže vo veci

rozhodnúť bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011,

sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti

krajského súdu postupovať v súlade s

(ďalej len „OSP“) a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich

uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

nemohol preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska toho, či sa krajský súd

dostatočne vysporiadal s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu. S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady,

v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré

právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo

hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr. IV. ÚS

108/2010), však bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo

povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku

nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2012 vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu

(notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie

(ne)platnosti dohody o plnej moci z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi

splnomocneným zástupcom povinného a povinným podľa príslušných ustanovení

vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie

neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia

„smernice Rady 93/13/EHS“ (). Vzhľadom na uvedené by tak predloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru bolo z hľadiska predmetu prieskumu krajského súdu

irelevantné a preto je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25

ods. 2 ).

2.5 Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „návrhu“, aby krajský súd „podľa § 109

ods. 1 písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd

považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „návrh“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označeného ustanovenia

Exekučného poriadku s príslušným ustanovením . Ústavný súd v tejto súvislosti

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z čl. 144 ods. 2

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy

nevyplýva. Z vyplýva, že subjektom procesne

spôsobilým podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

ustanovenia druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení

všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenie Exekučného poriadku je

v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie

stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu na

skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala

sťažovateľka.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj

vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným

spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť

sťažovateľkou označené základné práva podľa ani práva podľa dohovoru.

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval

ústavne konformným spôsobom, keď napádaným uznesením potvrdil uznesenie okresného

súdu o neprípustnosti a zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného ústavný súd navyše

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013