Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 196 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (201)II. ÚS 79/2013
PDF · 216.68 KB
No categories available
II. ÚS 79/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6 Er 265/05 z 30.
mája 2012, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 CoE 133/2012 zo 6.
augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Er 265/05 z 30. mája 2012, ako aj vo
veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 CoE 133/2012 zo 6. augusta 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo
v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu, ktorá
v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať
v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu
exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala
začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného
súdneho exekútora jeho vykonaním, avšak po vydaní poverenia pre súdneho exekútora
okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 6 Er 265/05 z 30. mája 2012 toto exekučné
konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.
Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu
okresného súdu toto uznesením sp. zn. 21 CoE 133/2012 zo 6. augusta 2012 ako vecne
správne potvrdil.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,
že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené
základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich
porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého
a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, čím mal sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku
zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd
ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie, aj napriek tomu, že im to
ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako
aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy
v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“),
pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie
splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice
o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa
sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie
výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 600 €,
a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,
ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 6 Er 265/05 z 30. mája 2012, ako aj postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 21 CoE 133/2012 zo 6. augusta 2012.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu
V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er 265/05 z 30. mája 2012, a to podaním
riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej
sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa
krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 133/2012
musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu,
aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do piatich
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento
exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (notárska zápisnica)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto
sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,
neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu k uznaniu dlhu
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný
súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom. Napokon
sťažovateľka namieta (2.5), že krajský súd porušil jej práva aj tým, že nevyhovel jej návrhu,
aby prerušil konanie a aby podal návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy.
V súvislosti s tromi skupinami námietok sťažovateľky (2.1, 2.2 a 2.4) ústavný súd po
preskúmaní predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou
použitá argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, ústavný súd vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v týchto
častiach ako zjavne neopodstatnenej odkazuje v súvislosti s jej odôvodnením na svoje
identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, pričom tak učinil aj
vzhľadom na v ňom uvedené poučenie pre sťažovateľku, v zmysle ktorého ústavný súd dal
sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých
skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd rozhodne bez odôvodnenia iba
s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické rozhodnutie.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti
obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na
národnej úrovni, pokiaľ sa by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil
v obdobných identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára
otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd
opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej
súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
2.3 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa povinnosti krajského súdu „na
základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť:
Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky“, ústavný súd podotýka, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je
podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej
únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),
konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na
to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného
prípadu ide o podmienku uvedenú v bode a) – splnené, všeobecný súd môže vo veci
rozhodnúť bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
Aj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011,
sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti
krajského súdu postupovať v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich
uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
nemohol preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska toho, či sa krajský súd
dostatočne vysporiadal s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu. S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady,
v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré
právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr. IV. ÚS
108/2010), však bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo
povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku
nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 21 CoE 133/2012
zo 6. augusta 2012 vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu
(notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie
(ne)platnosti dohody o plnej moci z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi
splnomocneným zástupcom povinného a povinným podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie
neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia
„smernice Rady 93/13/EHS“ (IV. ÚS 50/2013). Vzhľadom na uvedené by tak predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru bolo z hľadiska predmetu prieskumu krajského súdu
irelevantné a preto je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2.5 Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „návrhu“, aby krajský súd „podľa § 109
ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd
považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší
a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „návrh“ neprerušil konanie a nepredložil
ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označeného ustanovenia
Exekučného poriadku s príslušným ustanovením ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2
ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy
nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne
spôsobilým podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho
rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod
sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná
skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je
odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení
všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.
Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky
viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu
úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto
procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenie Exekučného poriadku je
v rozpore s ústavou, nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie
stanoviska ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a to bez ohľadu na
skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala
sťažovateľka.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj
vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným
spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť
sťažovateľkou označené základné práva podľa ústavy ani práva podľa dohovoru.
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval
ústavne konformným spôsobom, keď napádaným uznesením potvrdil uznesenie okresného
súdu o neprípustnosti a zastavení exekučného konania.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené
považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa
možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty
sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného ústavný súd navyše
poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07,
IV. ÚS 456/2012, I. ÚS 127/2011).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013