Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 275 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (313)IV. ÚS 456/2012
PDF · 409.62 KB
No categories available
IV. ÚS 456/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012, sp. zn.
Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012, ktorými namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 8/2009 a jeho uznesením z 13. marca 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 132/2004 a jeho uznesením z 23. februára 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 289/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Er 294/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Er 295/2004 a jeho uznesením z 11. januára 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Er 182/2003 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 12/2009 a jeho uznesením z 23. januára 2012, ako aj
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
25 CoE 71/2012 a jeho uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
15 CoE 82/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoE 54/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
15 CoE 51/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoE 32/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
6 CoE 32/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoE 48/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9137/2012, sp.
zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012, sp. zn. Rvp
10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9137/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012
a 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp
9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp.
zn. Rvp 10396/2012, ktorými namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu
Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. 5 Er 8/2009 a jeho
uznesením z 13. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 132/2004 a jeho uznesením
z 23. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 289/2004 a jeho uznesením
z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 294/2004 a jeho uznesením
z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 295/2004 a jeho uznesením
z 11. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 182/2003 a jeho uznesením
z 23. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 12/2009 a jeho uznesením
z 23. januára 2012 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 CoE 71/2012 a jeho
uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co E 82/2012 a jeho
uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 54/2012 a jeho uznesením
z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 51/2012 a jeho uznesením
z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 32/2012 a jeho uznesením
z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 32/2012 a jeho uznesením
z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 48/2012 a jeho uznesením
z 30. marca 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Zo sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn.
Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012 a z jej príloh vyplýva, že v rámci zmluvných
vzťahov založených zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila na základe dohôd s dlžníkmi
k zabezpečeniu splnenia záväzkov prostredníctvom notárskych zápisníc, ktoré jednotlivo
obsahovali právny záväzok dlžníka, vyznačenie oprávnenej a povinného, právny dôvod,
predmet a čas plnenia a súhlas povinného s vykonateľnosťou. Vzhľadom na omeškanie
dlžníka bola sťažovateľka nútená domôcť sa v uvedených veciach splatenia dlhu
prostredníctvom exekúcií, a preto podala návrhy na ich vykonanie na podklade exekučných
titulov (notárske zápisnice, pozn.).
Z týchto sťažností vyplýva, že okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie uznesením sp. zn.
4 Er 295/2004 z 11. januára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9137/2012, pozn.), uznesením sp. zn. 3 Er 182/2003 z 23. januára 2012 (sťažnosť
vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9138/2012, pozn.), uznesením sp. zn.
5 Er 132/2004 z 23. februára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10394/2012, pozn.), uznesením sp. zn. 4 Er 289/2004 z 12. januára 2012 (sťažnosť
vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10395/2012, pozn.) a uznesením sp. zn.
4 Er 294/2004 z 12. januára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10396/2012, pozn.) vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolania
sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského
súdu sp. zn. 5 CoE 32/2012 z 29. februára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 9137/2012, pozn.), sp. zn. 6 CoE 32/2012 z 30. marca 2012 (sťažnosť vedená
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9138/2012, pozn.), sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája
2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10394/2012, pozn.), sp. zn.
8 CoE 54/2012 z 30. apríla 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10395/2012, pozn.) a sp. zn. 15 CoE 51/2012 z 24. apríla 2012 (sťažnosť vedená
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10396/2012, pozn.).
Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9139/2012 a sp. zn.
Rvp 10393/2012 a z ich príloh vyplýva, že v rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu
rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktoré založili právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s. B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),
rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na
omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne
deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkom
povinnosť platiť, boli dlžníkom na základe rozsudkov uložené povinnosti zaplatiť
sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností
zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok
aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudky
Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.).
Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9139/2012 vyplýva, že
okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich
vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením sp. zn. 5 Er 12/2009 z 23. januára 2012
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoE 48/2012 z 30. marca
2012. Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10393/2012 vyplýva, že
krajský súd uznesením sp. zn. 25 CoE 71/2012 z 21. mája 2012 potvrdil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012, ktorým bola exekúcia zastavená.
Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami bolo porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz
diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Exekučný súd založil svoju
právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie
skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Tvrdíme, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku...). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ
(oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať
určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba
členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
...neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.
V sťažnostiach vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9139/2012 a sp. zn.
Rvp 10393/2012 sťažovateľka poukazuje na chýbajúce oprávnenie všeobecného súdu
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. V tejto súvislosti dodáva, že „súd... exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Takýto postup je
v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami bolo porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne
v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd v nich
nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal
bez osobnej účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný
súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012,
sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom
na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to
je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom sp. zn. 5 Er 8/2009 a jeho uznesením z 13. marca 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 132/2004 a jeho uznesením z 23. februára 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 289/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 294/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 295/2004 a jeho uznesením z 11. januára 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 182/2003 a jeho uznesením z 23. januára 2012
a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 12/2009 a jeho uznesením z 23. januára 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd
vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“); (sťažnosti vedené ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012,
sp. zn. Rvp 10395/2012, sp. zn. Rvp 10396/2012, pozn.). Sťažnosťou vedenou ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 10393/2012 sťažovateľka napáda postup okresného súdu a ním
vydané napadnuté uznesenie v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 8/2009, ktorým bola
exekúcia zastavená.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku využila svoje právo podať proti namietanému postupu
a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti
sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 CoE 71/2012 a jeho
uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co E 82/2012 a jeho
uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 54/2012 a jeho
uznesením z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 51/2012 a jeho
uznesením z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 32/2012 a jeho
uznesením z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 32/2012 a jeho
uznesením z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 48/2012 a jeho
uznesením z 30. marca 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 CoE 32/2012 z 29. februára 2012, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 295/2004 z 11. januára 2012 o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení, predovšetkým uviedol:
„Súlad exekučného titulu so zákonom môže exekučný súd posudzovať v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia, čo plne korešponduje
so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku
a nielen v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1
Exekučného poriadku vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté
exekučné konanie zastaví, pričom viacero dôvodov závisia práve od preskúmania
exekučného titulu.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, v rozsahu podaného odvolania,
dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď z dôvodov uvedených
v napadnutom uznesení vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom
k takémuto záveru dospel z dôvodu, že sa zaoberal podstatnou a právne relevantnou
skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu na základe splnomocnenia je
platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje,
aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia
podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby
absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom
účastníci právneho úkonu vedeli. V predmetnej exekučnej veci bolo splnomocnenie
na uznanie dlhu dlžníkom udelené splnomocnencovi v čase, keď dlh z omeškania ešte
neexistoval, teda dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte
nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku, ani o jeho výške. Splnomocnenec v notárskej
zápisnici o uznaní dlhu tiež sám určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený
bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. Z uvedených skutočností súd prvého stupňa
správne vyvodil záver, že splnomocnenie a uznanie dlhu na základe takéhoto
splnomocnenia je neplatným právnym úkonom, a teda takýto splnomocnenec nemohol so
všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami uznať dlh povinného voči oprávnenému a dať
súhlas s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre takýto postup súdu nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom
súd tak môže urobiť na návrh, ale aj bez návrhu. Z uvedených dôvodov odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.“
Krajský súd uznesenie sp. zn. 6 CoE 32/2012 z 30. marca 2012, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Er 182/2003 z 23. januára 2012, odôvodnil
predovšetkým takto:
«Odvolací súd po preštudovaní spisu zistil, že splnomocnenie na spísanie notárskej
zápisnice nie je platné. Splnomocnenie Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu je uvedené v predtlači Zmluvy o úvere, a tak povinný nemal možnosť túto
skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv
namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Nie je
z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú
a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia
zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či
splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe
takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpeného. Ak v čase uzavretia dohody
o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tom čase nemohol
povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a ani nemohol splnomocniť inú osobu
na uznanie dlhu. V čase spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu už musí právny
záväzok existovať. Notárska zápisnica nespĺňa požiadavky uvedené v § 41 ods. 2 písm. c)
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Aby bola notárska zápisnica so súhlasom
k vykonateľnosti spôsobilým exekučným titulom, mala byť spísaná povinným a oprávneným,
a v žiadnom prípade nemohla byť spísaná zástupcom povinného Mgr. T. K., nakoľko
notársku zápisnicu ako exekučný titul možno spísať iba s povinnou osobu, prípadne s osobu,
ktorej povinná osoba udelila na tento prípad špeciálne plnomocenstvo, ktoré ju osobitne
splnomocňuje na podpísanie notárskej zápisnice. Podpis na takomto plnomocenstve musí
byť notárom osvedčený. Právny záväzok a ďalšie zákonom požadované náležitosti musia
byť v notárskej zápisnici špecifikované najmä z hľadiska obsahu. Výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou a exekúciou je podstatnou náležitosťou notárskej zápisnice. Ide
o jednostranný a neodvolateľný úkon povinnej osoby. Keďže v notárskej zápisnice absentuje
podstatná náležitosť, nedá sa táto považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto je exekúcia
neprípustná a musí byť zastavená. Notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený
domáha nároku voči povinnej osobe, nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže odporuje
zákonu, konkrétne § 22 ods. 2, § 23 a § 39 OZ.»
Krajský súd v uznesení sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája 2012, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 132/2004 z 23. februára 2012, a v uznesení sp. zn.
15 CoE 51/2012 z 24. apríla 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.
4 Er 294/2004 z 12. januára 2012, predovšetkým uviedol:
„... zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V danom prípade
podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je platným právnym
úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej zápisnici je
platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať
iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor
v záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu.
Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez
ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Ďalej dodáva, že otázku
naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba exekučný súd.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa
názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp.
i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.“
V uznesení sp. zn. 8 CoE 54/2012 z 30. apríla 2012, ktorým krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 289/2004 z 12. januára 2012, ktorým bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú a zastavená, sa predovšetkým uvádza:
„... je povinnosťou exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania skúmať, či
exekučný titul je v súlade so zákonom a teda aj to, či prehlásenie v nej vôbec učinil povinný,
resp. za neho tieto učinila oprávnená osoba. V prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne
nariadená t. j. na základe exekučného titulu, ktorý neobsahuje zákonom stanovené
náležitosti sa musí exekučný súd zaoberať otázkou jej ďalšej prípustnosti resp.
neprípustnosti a následného zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, pretože jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami
zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore
s príslušným ustanovením, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka tieto
spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli. Odvolaciemu súdu je z vlastnej činnosti známe, že advokát Mgr. T.
K. opakovanie zastupoval i samotného oprávneného (na základe splnomocnenia od 02. 01.
2003), pričom úmysel povinného udeliť tomuto advokátovi splnomocnenie bol mu vnútený
oprávneným priamo v zmluve o úvere. Ide tak o úkon neplatný pre rozpor so zákonom
a dobrými mravmi v dôsledku čoho, notárska zápisnica nespĺňa formálne náležitosti v tom,
že neobsahuje prehlásenie označenej povinnej osoby. Povinný pod hrozbou zaplatenia
zmluvnej pokuty sa (v bode 07. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) zaviazal, že
žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie jeho záväzku spísaním notárskej
zápisnice ako exekučného titulu (vzdal sa vopred práva na odvolanie splnomocnenia), keď
s tým spojenú odmenu advokáta a notára (podľa bodu 06.) uhrádzal priamo veriteľ –
oprávnený, s tým, že tieto náklady budú tvoriť súčasť celkového záväzku dlžníka –
povinného. Uvedené jasne svedčí tomu, že splnomocnenie povinného pre advokáta Mgr. T.
K. bolo mu nanútené a bolo proti jeho záujmom, keď Mgr. K. plnil výhradne pokyny
a záujmy oprávneného, bez kontaktu s povinným (pred spisovaním uznaní do notárskej
zápisnice) a za priamu odmenu vyplácanú mu oprávneným.“
Krajský súd v uznesení sp. zn. 8 CoE 48/2012 z 30. marca 2012, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 12/2009 z 23. januára 2012 o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení, predovšetkým uviedol:
„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že
jednou z neprijateľných podmienok je aj samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek
rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej
medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom
exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto
postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok
na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktorý v článku 17 a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú
zo zmluvy o úvere, vrátane sporov a jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a. s. so sídlom B. Ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Alebo podľa článku 17 b) rozhodcovskej
doložky pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo
zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky.
Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Z uvedeného teda vyplýva, že výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto
rozhodcovskej doložky spočíva výlučne na žalobcovi. Uvedené dojednania vyznievajú
jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy
nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská doložka
s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by
odporca mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda
i ovplyvniť bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.
Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie
uvedenej rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou
ochrany spotrebiteľa a preto je na danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45
ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý
vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko
rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 25 CoE 71/2012 z 21. mája 2012, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012 o zastavení exekúcie,
predovšetkým uviedol:
„Právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4241428
uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 14. 02. 2008. Nepochybne ide o zmluvu
spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 OZ, uzatvorenú štandardným formulárovým spôsobom,
a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď aj bez návrhu podrobil túto zmluvu
súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej. V plnom rozsahu sa stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka dohodnutá v bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností
účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených
záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť
ju ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že
povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je
rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami,
zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam
poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i skutočnosť, že
zo strany účastníkov nebola doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy,
pričom základnou podmienkou pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme
rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma, ktorá je zachovaná vtedy, ak je
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. V danom prípade tak nebola
splnená formálna podmienka písomnej formy rozhodcovskej zmluvy v intenciách
ust. § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Z predmetnej zmluvy
o úvere a ani z pripojených všeobecných podmienok poskytnutia úveru totiž nevyplýva, že
by došlo k podpisu všeobecných podmienok poskytnutia úveru obidvoma sporovými
stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Je preto dôvodný záver, že takto
formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná... Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený
v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice ani
rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktoré by boli
spôsobilými exekučnými titulmi buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,
je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s jej následným zastavením alebo
dôvodom zastavenia exekúcie.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (uznesenia
krajského súdu sp. zn. 5 CoE 32/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. 6 CoE 32/2012
z 30. marca 2012, sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája 2012, sp. zn. 8 CoE 54/2012
z 30. apríla 2012 a sp. zn. 15 CoE 51/2012 z 24. apríla 2012, sp. zn. 8 CoE 48/2012
z 30. marca 2012 pozn.).
Rovnako podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj
vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. V súlade s § 45 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a)
z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b) alebo c) [uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012
potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 25 CoE 71/2012 z 21. mája 2012, pozn.].
K sťažovateľkou namietanému (ne)oprávneniu krajského súdu ex offo vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku uvádzanú v sťažnosti vedenej ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 9139/2012 ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, nie je skutočnosťou,
ktorá by zbavovala exekučný súd povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku,
ktorý v § 58 ods. 1 stanovuje oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo
aj bez návrhu a v § 57 ods. 2 ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku [napr. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku] alebo osobitného zákona.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie
vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje
na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná
pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako
smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť,
pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok,
ktorý smernica sleduje, a tým dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
[rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89,
Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911,
bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených
podmienok) majú ustanovenia smernice a ich účel význam pri výklade vnútroštátneho
práva, medzi inými, aj vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje
ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej
veciach za neopodstatnenú.
K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak
v rámci napadnutých konaní nenariadil verejné pojednávania, ústavný súd poukazuje
na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom
všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa
ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska
za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené postupoval krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
konformným spôsobom, keď uzneseniami sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája 2012, sp. zn.
8 CoE 54/2012 z 30. apríla 2012, sp. zn. 15 CoE 51/2012 z 24. apríla 2012, sp. zn.
5 CoE 32/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. 6 CoE 32/2012 z 30. marca 2012, sp. zn.
8 CoE 48/2012 z 30. marca 2012 a sp. zn. 25 CoE 71/2012 z 21. mája 2012 potvrdil
uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Er 132/2004 z 23. februára 2012, sp. zn. 4 Er 289/2004
z 12. januára 2012, sp. zn. 4 Er 294/2004 z 12. januára 2012, sp. zn. 4 Er 295/2004
z 11. januára 2012, sp. zn. 3 Er 182/2003 z 23. januára 2012, sp. zn. 5 Er 12/2009
z 23. januára 2012 a sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012.
V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí ústavný súd vzhľadom na už
uvedené považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu
týkajúce sa možnosti vyhlásiť exekúcie za neprípustné a následne ich zastaviť, prípadne
zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty sťažností
sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným
spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše poukazuje
ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie
konanie, a preto tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012