Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 456/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp

9137/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

- porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a tiež porušenie a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. marca 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára 2012, v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2012, ako aj

- porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. marca 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

10394/2012, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012

a 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

9139/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp.

zn. , ktorými namieta

- porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu

Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. a jeho

uznesením z 13. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. januára 2012 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj

- porušenie svojich základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. marca 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Zo sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z jej príloh vyplýva, že v rámci zmluvných

vzťahov založených zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila na základe dohôd s dlžníkmi

k zabezpečeniu splnenia záväzkov prostredníctvom notárskych zápisníc, ktoré jednotlivo

obsahovali právny záväzok dlžníka, vyznačenie oprávnenej a povinného, právny dôvod,

predmet a čas plnenia a súhlas povinného s vykonateľnosťou. Vzhľadom na omeškanie

dlžníka bola sťažovateľka nútená domôcť sa v uvedených veciach splatenia dlhu

prostredníctvom exekúcií, a preto podala návrhy na ich vykonanie na podklade exekučných

titulov (notárske zápisnice, pozn.).

Z týchto sťažností vyplýva, že okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie uznesením sp. zn.

z 11. januára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.

, pozn.), uznesením sp. zn. z 23. januára 2012 (sťažnosť

vedená ústavným súdom pod sp. zn. , pozn.), uznesením sp. zn.

z 23. februára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.

, pozn.), uznesením sp. zn. z 12. januára 2012 (sťažnosť

vedená ústavným súdom pod sp. zn. , pozn.) a uznesením sp. zn.

z 12. januára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.

, pozn.) vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolania

sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského

súdu sp. zn. z 29. februára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod

sp. zn. , pozn.), sp. zn. z 30. marca 2012 (sťažnosť vedená

ústavným súdom pod sp. zn. , pozn.), sp. zn. z 24. mája

2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn. , pozn.), sp. zn.

z 30. apríla 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.

, pozn.) a sp. zn. z 24. apríla 2012 (sťažnosť vedená

ústavným súdom pod sp. zn. , pozn.).

Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. a sp. zn.

a z ich príloh vyplýva, že v rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu

rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktoré založili právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s. B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na

omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkom

povinnosť platiť, boli dlžníkom na základe rozsudkov uložené povinnosti zaplatiť

sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností

zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok

aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudky

Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.).

Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich

vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením sp. zn. z 23. januára 2012

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo uznesenie

okresného súdu potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. marca

2012. Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. vyplýva, že

krajský súd uznesením sp. zn. z 21. mája 2012 potvrdil uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2012, ktorým bola exekúcia zastavená.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami bolo porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného

súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Exekučný súd založil svoju

právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie

skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených

právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku. Tvrdíme, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 písm. c)

Exekučného poriadku...). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je

legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu

o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre

veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.

V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ

(oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje

rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa

práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať

určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba

členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.

...neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

V sťažnostiach vedených ústavným súdom pod sp. zn. a sp. zn.

sťažovateľka poukazuje na chýbajúce oprávnenie všeobecného súdu

z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. V tejto súvislosti dodáva, že „súd... exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku

a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Takýto postup je

v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami bolo porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne

v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd v nich

nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal

bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný

súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia

krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným a možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom

na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to

je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a namietanému porušeniu a dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 13. marca 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára 2012,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd

vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“); (sťažnosti vedené ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , pozn.). Sťažnosťou vedenou ústavným

súdom pod sp. zn. sťažovateľka napáda postup okresného súdu a ním

vydané napadnuté uznesenie v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bola

exekúcia zastavená.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku využila svoje právo podať proti namietanému postupu

a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti

sťažností odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. marca 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 29. februára 2012, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 11. januára 2012 o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení, predovšetkým uviedol:

„Súlad exekučného titulu so zákonom môže exekučný súd posudzovať v ktoromkoľvek

štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia, čo plne korešponduje

so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku

a nielen v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1

Exekučného poriadku vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté

exekučné konanie zastaví, pričom viacero dôvodov závisia práve od preskúmania

exekučného titulu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, v rozsahu podaného odvolania,

dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď z dôvodov uvedených

v napadnutom uznesení vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom

k takémuto záveru dospel z dôvodu, že sa zaoberal podstatnou a právne relevantnou

skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu na základe splnomocnenia je

platným právnym úkonom. Ustanovenie totiž vyžaduje,

aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia

podmienok uvedených v je právny úkon takejto osoby

absolútne neplatný ( ) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom

účastníci právneho úkonu vedeli. V predmetnej exekučnej veci bolo splnomocnenie

na uznanie dlhu dlžníkom udelené splnomocnencovi v čase, keď dlh z omeškania ešte

neexistoval, teda dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte

nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku, ani o jeho výške. Splnomocnenec v notárskej

zápisnici o uznaní dlhu tiež sám určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený

bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. Z uvedených skutočností súd prvého stupňa

správne vyvodil záver, že splnomocnenie a uznanie dlhu na základe takéhoto

splnomocnenia je neplatným právnym úkonom, a teda takýto splnomocnenec nemohol so

všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami uznať dlh povinného voči oprávnenému a dať

súhlas s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul. Vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie pre takýto postup súdu nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný

súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom

súd tak môže urobiť na návrh, ale aj bez návrhu. Z uvedených dôvodov odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ako vecne správne

potvrdil.“

Krajský súd uznesenie sp. zn. z 30. marca 2012, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2012, odôvodnil

predovšetkým takto:

«Odvolací súd po preštudovaní spisu zistil, že splnomocnenie na spísanie notárskej

zápisnice nie je platné. Splnomocnenie Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu je uvedené v predtlači Zmluvy o úvere, a tak povinný nemal možnosť túto

skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv

namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Nie je

z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú

a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia

zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či

splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe

takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpeného. Ak v čase uzavretia dohody

o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tom čase nemohol

povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a ani nemohol splnomocniť inú osobu

na uznanie dlhu. V čase spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu už musí právny

záväzok existovať. Notárska zápisnica nespĺňa požiadavky uvedené v § 41 ods. 2 písm. c)

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Aby bola notárska zápisnica so súhlasom

k vykonateľnosti spôsobilým exekučným titulom, mala byť spísaná povinným a oprávneným,

a v žiadnom prípade nemohla byť spísaná zástupcom povinného Mgr. T. K., nakoľko

notársku zápisnicu ako exekučný titul možno spísať iba s povinnou osobu, prípadne s osobu,

ktorej povinná osoba udelila na tento prípad špeciálne plnomocenstvo, ktoré ju osobitne

splnomocňuje na podpísanie notárskej zápisnice. Podpis na takomto plnomocenstve musí

byť notárom osvedčený. Právny záväzok a ďalšie zákonom požadované náležitosti musia

byť v notárskej zápisnici špecifikované najmä z hľadiska obsahu. Výslovný súhlas povinnej

osoby s vykonateľnosťou a exekúciou je podstatnou náležitosťou notárskej zápisnice. Ide

o jednostranný a neodvolateľný úkon povinnej osoby. Keďže v notárskej zápisnice absentuje

podstatná náležitosť, nedá sa táto považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto je exekúcia

neprípustná a musí byť zastavená. Notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený

domáha nároku voči povinnej osobe, nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže odporuje

zákonu, konkrétne , a .»

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 24. mája 2012, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 23. februára 2012, a v uznesení sp. zn.

z 24. apríla 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2012, predovšetkým uviedol:

„... zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V danom prípade

podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je platným právnym

úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej zápisnici je

platným právnym úkonom, nakoľko podľa zastupovať

iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor

v záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu.

Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39

spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez

ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Ďalej dodáva, že otázku

naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba exekučný súd.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu,

pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa

názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp.

i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho

predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.“

V uznesení sp. zn. z 30. apríla 2012, ktorým krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2012, ktorým bola exekúcia

vyhlásená za neprípustnú a zastavená, sa predovšetkým uvádza:

„... je povinnosťou exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania skúmať, či

exekučný titul je v súlade so zákonom a teda aj to, či prehlásenie v nej vôbec učinil povinný,

resp. za neho tieto učinila oprávnená osoba. V prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne

nariadená t. j. na základe exekučného titulu, ktorý neobsahuje zákonom stanovené

náležitosti sa musí exekučný súd zaoberať otázkou jej ďalšej prípustnosti resp.

neprípustnosti a následného zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, pretože jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého sa vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami

zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore

s príslušným ustanovením, v zmysle ustanovenia tieto

spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci

právneho úkonu vedeli. Odvolaciemu súdu je z vlastnej činnosti známe, že advokát Mgr. T.

K. opakovanie zastupoval i samotného oprávneného (na základe splnomocnenia od 02. 01.

2003), pričom úmysel povinného udeliť tomuto advokátovi splnomocnenie bol mu vnútený

oprávneným priamo v zmluve o úvere. Ide tak o úkon neplatný pre rozpor so zákonom

a dobrými mravmi v dôsledku čoho, notárska zápisnica nespĺňa formálne náležitosti v tom,

že neobsahuje prehlásenie označenej povinnej osoby. Povinný pod hrozbou zaplatenia

zmluvnej pokuty sa (v bode 07. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) zaviazal, že

žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie jeho záväzku spísaním notárskej

zápisnice ako exekučného titulu (vzdal sa vopred práva na odvolanie splnomocnenia), keď

s tým spojenú odmenu advokáta a notára (podľa bodu 06.) uhrádzal priamo veriteľ –

oprávnený, s tým, že tieto náklady budú tvoriť súčasť celkového záväzku dlžníka –

povinného. Uvedené jasne svedčí tomu, že splnomocnenie povinného pre advokáta Mgr. T.

K. bolo mu nanútené a bolo proti jeho záujmom, keď Mgr. K. plnil výhradne pokyny

a záujmy oprávneného, bez kontaktu s povinným (pred spisovaním uznaní do notárskej

zápisnice) a za priamu odmenu vyplácanú mu oprávneným.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 30. marca 2012, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2012 o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení, predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že

jednou z neprijateľných podmienok je aj samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek

rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej

medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa

neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská

doložka je preto podľa neplatná. V predmetnom

exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto

postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok

na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v

Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, ktorý v článku 17 a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú

zo zmluvy o úvere, vrátane sporov a jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a. s. so sídlom B. Ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené

podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným

podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Alebo podľa článku 17 b) rozhodcovskej

doložky pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo

zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,

považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky.

Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná

žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Z uvedeného teda vyplýva, že výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto

rozhodcovskej doložky spočíva výlučne na žalobcovi. Uvedené dojednania vyznievajú

jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy

nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská doložka

s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by

odporca mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda

i ovplyvniť bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie

uvedenej rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou

ochrany spotrebiteľa a preto je na danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45

ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý

vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko

rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.“

Krajský súd uznesením sp. zn. z 21. mája 2012, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2012 o zastavení exekúcie,

predovšetkým uviedol:

„Právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4241428

uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 14. 02. 2008. Nepochybne ide o zmluvu

spotrebiteľskú podľa , uzatvorenú štandardným formulárovým spôsobom,

a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď aj bez návrhu podrobil túto zmluvu

súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej. V plnom rozsahu sa stotožňuje

so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka dohodnutá v bode 17

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

a s poukazom na ust. tým i absolútne neplatnou, keďže

celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností

účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených

záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Podstatnou z hľadiska vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť

ju ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že

povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je

rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber

vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami,

zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam

poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i skutočnosť, že

zo strany účastníkov nebola doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy,

pričom základnou podmienkou pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme

rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma, ktorá je zachovaná vtedy, ak je

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. V danom prípade tak nebola

splnená formálna podmienka písomnej formy rozhodcovskej zmluvy v intenciách

ust. , , o rozhodcovskom konaní. Z predmetnej zmluvy

o úvere a ani z pripojených všeobecných podmienok poskytnutia úveru totiž nevyplýva, že

by došlo k podpisu všeobecných podmienok poskytnutia úveru obidvoma sporovými

stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Je preto dôvodný záver, že takto

formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná... Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice ani

rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktoré by boli

spôsobilými exekučnými titulmi buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,

je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s jej následným zastavením alebo

dôvodom zastavenia exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 29. februára 2012, sp. zn.

z 30. marca 2012, sp. zn. z 24. mája 2012, sp. zn.

z 30. apríla 2012 a sp. zn. z 24. apríla 2012, sp. zn.

z 30. marca 2012 pozn.).

Rovnako podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj

vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. V súlade s § 45 ods. 1

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a)

z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok

uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b) alebo c) [uznesenie okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2012

potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2012, pozn.].

K sťažovateľkou namietanému (ne)oprávneniu krajského súdu ex offo vysloviť

neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku uvádzanú v sťažnosti vedenej ústavným

súdom pod sp. zn. ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, nie je skutočnosťou,

ktorá by zbavovala exekučný súd povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku,

ktorý v § 58 ods. 1 stanovuje oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo

aj bez návrhu a v § 57 ods. 2 ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku [napr. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku] alebo osobitného zákona.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu

prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie

vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje

na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná

pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.

Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako

smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť,

pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok,

ktorý smernica sleduje, a tým dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

[rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89,

Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911,

bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených

podmienok) majú ustanovenia smernice a ich účel význam pri výklade vnútroštátneho

práva, medzi inými, aj vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje

ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej

veciach za neopodstatnenú.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak

v rámci napadnutých konaní nenariadil verejné pojednávania, ústavný súd poukazuje

na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až ) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené postupoval krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom, keď uzneseniami sp. zn. z 24. mája 2012, sp. zn.

z 30. apríla 2012, sp. zn. z 24. apríla 2012, sp. zn.

z 29. februára 2012, sp. zn. z 30. marca 2012, sp. zn.

z 30. marca 2012 a sp. zn. z 21. mája 2012 potvrdil

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 23. februára 2012, sp. zn.

z 12. januára 2012, sp. zn. z 12. januára 2012, sp. zn.

z 11. januára 2012, sp. zn. z 23. januára 2012, sp. zn.

z 23. januára 2012 a sp. zn. z 13. marca 2012.

V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí ústavný súd vzhľadom na už

uvedené považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu

týkajúce sa možnosti vyhlásiť exekúcie za neprípustné a následne ich zastaviť, prípadne

zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty sťažností

sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným

spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše poukazuje

ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva podľa by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a obsahom základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie

konanie, a preto tieto časti sťažností odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012