Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 177 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (182)II. ÚS 62/2013
PDF · 227.64 KB
No categories available
II. ÚS 62/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský
Mikuláš sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s
porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 528/06 z 20.
apríla 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo
v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu, ktorá
v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať
v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu
exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené,
sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala
začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného
súdneho exekútora jeho vykonaním, avšak po vydaní poverenia pre súdneho exekútora
okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011 toto exekučné
konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.
V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu okresného
súdu krajský súd toto uznesením sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012 ako vecne správne
potvrdil.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,
že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené
základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich
porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého
a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, čím mal sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku
zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo
ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako
aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy
v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“),
pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie
splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice
o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa
sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie
výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu ňou označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore
a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové
konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a napokon,
aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,
ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011, ako aj postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu
V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011, a to podaním
riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon tak, ako to vyplýva zo samotnej
sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa
krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 34/2012
musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu,
aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný, podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií, vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento
exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (notárska zápisnica)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto
sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,
neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Napokon sťažovateľka namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním
okresný súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.
2.1 V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky, ktorými spochybňuje
právomoc exekučného súdu na vecný prieskum exekučného titulu v čase po vydaní
poverenia na vykonanie exekučného konania, t. j. v čase už prebiehajúceho exekučného
konania, ústavný súd poukazuje, že Exekučný priadok upravuje iba dôvody, na základe
ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)
alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2
Exekučného poriadku), avšak okamih, resp. čas, kedy tak má alebo môže exekučný súd
učiniť, Exekučný poriadok explicitne neupravuje.
Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že exekučný súd môže rozhodnúť o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania, resp. v ktoromkoľvek jeho okamihu ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním
poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd „už začaté“ exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť.
V súvislosti so sťažovateľkou spochybnenou kompetenciou exekučného súdu aj
vecne, t. j. aj materiálne a nielen formálne preskúmavať exekučný titul, ktorým je notárska
zápisnica vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, ústavný súd poukazuje na to, že
z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím
okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej
zastavení založil na ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to z toho
dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na
základe zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku ktorých
bolo splnomocnenie v nej udelené na spísanie notárskej zápisnice absolútne neplatné,
a preto ani samotná notárska zápisnica vzniknutá na základe takéhoto absolútne neplatného
právneho úkonu nebola a ani nemohla byť spôsobilým exekučným titulom.
Krajský súd s poukazom na uvedené odôvodnenie uznesenia okresného súdu
vo svojom uznesení poukázal na ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa formálnej
a materiálnej platnosti notárskej zápisnice, zdôrazniac skutočnosť, že za najdôležitejšiu
náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s jej
vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú
listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
Ustanovenie v zmluve o úvere uvedené už v jej predtlači obsahujúce súhlas dlžníka
s exekúciou znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť
a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť
týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Vzhľadom na to, že sa dlžníkovi ako
spotrebiteľovi zásadným spôsobom v dôsledku tohto ustanovenia zmluvy o úvere zhoršilo
jeho zmluvné postavenie, čím vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi
sťažovateľkou (oprávnenou) a dlžníkom (povinným) v neprospech dlžníka bez akejkoľvek
možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa, súdy rozhodujúce
v týchto veciach považovali uvedené ustanovenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, tak ako to už učinil aj vo svojich skorších
rozhodnutiach, poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu
(aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že
obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa aplikovanej smernice Rady,
ktorá podľa sťažovateľky „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa
ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery
formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý
je určená, pokiaľ ide o výsledok (účel), ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo
neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno
s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok (účel), ktorý
smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
[rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135,
bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)].
Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok)
majú ustanovenia smernice Rady význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva
vnútroštátnym súdnym orgánom (napr. IV. ÚS 467/2012). Vzhľadom na uvedené považuje
ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady
v jej veciach za zjavne neopodstatnenú.
2.3 V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade
práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej
únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),
konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na
to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného
prípadu ide o podmienku uvedenú v bode a) – splnené, všeobecný súd môže vo veci
rozhodnúť bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti
krajského súdu postupovať v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich
uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
nemohol preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska toho, či sa krajský súd
v napadnutom uznesení dostatočne vysporiadal s týmito argumentmi sťažovateľky, pretože
sťažovateľka ich prvýkrát uviedla až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, preto ústavný
súd v tejto často považuje sťažnosť sťažovateľky za neopodstatnenú.
2.4 K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak
v rámci napadnutého exekučného konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd
poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom
všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa
ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP), vzhľadom na to postačuje, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za
akceptovateľný (napr. IV. ÚS 456/2012, IV. ÚS 467/2012), a preto hodnotí aj túto námietku
sťažovateľky za neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Okrem uvedeného, v súvislosti s konaním tak okresného súdu, ako aj krajského súdu,
ktorý mal byť podľa sťažovateľky v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (účinný od
9. augusta 2012, pozn.), ústavný súd ešte nad rámec podotýka, že tak rozhodnutie okresného
súdu sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011, ako aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012 boli prijaté ešte pred 9. augustom 2012, keď nadobudla
účinnosť novela Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňal
Exekučný poriadok.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi argumentáciou sťažovateľky
o porušení právnych predpisov, ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej
právnej úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu vydané, je zrejmá absencia príčinnej súvislosti a v nadväznosti
na to, sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení
základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval
ústavne konformným spôsobom, keď napádaným uznesením potvrdil uznesenie okresného
súdu o neprípustnosti a zastavení exekučného konania.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené
považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa
možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty
sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše poukazuje
ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07,
IV. ÚS 456/2012, I. ÚS 127/2011).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013