Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 3/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn.

155/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. z 9. júla 2012, sp. zn.

z 13. júla 2012, sp. zn. z 13. júla 2012, sp. zn. z 24.

apríla 2012, sp. zn. z 2. mája 2012, sp. zn. , sp. zn. 41

CoE 175/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn. 2 CoE

282/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. z 2. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE

161/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn.

z 31. júla 2012, sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn. z 12. júla

2012, sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012,

sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012,

sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012,

sp. zn. z 13. augusta 2012, sp. zn. zo 16. augusta 2012,

sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn. z 13. augusta 2012,

sp. zn. z 2. augusta 2012 a sp. zn. z 31. júla 2012

v spojení s postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn.

z 30. januára 2012, sp. zn. zo 6. februára 2012, sp. zn.

z 30. januára 2012, sp. zn. zo 6. marca 2012, sp. zn.

zo 14. decembra 2011, sp. zn. zo 14. decembra 2011, sp. zn.

zo 17. februára 2012, sp. zn. z 21. marca 2012, sp. zn.

z 24. februára 2012, sp. zn. z 23. februára 2012, sp. zn.

z 27. februára 2012, sp. zn. z 27. februára 2012, sp. zn.

z 24. februára 2012, sp. zn. zo 7. februára 2012, sp. zn.

zo 16. marca 2012, sp. zn. z 9. marca 2012, sp. zn.

z 3. februára 2012, sp. zn. z 26. januára 2012, sp. zn.

zo 17. februára 2012, sp. zn. z 22. februára 2012, sp. zn.

zo 7. februára 2012, sp. zn. zo 6. februára 2012, sp. zn.

z 2. februára 2012, sp. zn. z 22. marca 2012, sp. zn.

z 26. januára 2012, sp. zn. z 2. marca 2012, sp. zn. z 9. marca

2012 a sp. zn. z 27. januára 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. Rvp

13777/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli v rozmedzí

od 25. októbra 2012 do 5. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r.

o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu

diskriminácie zaručeného a dohovoru postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

z 25. júla 2012 (), sp. zn. z 9. júla 2012 (Rvp

13263/2012), sp. zn. z 13. júla 2012 (), sp. zn. 14 CoE

236/2012 z 13. júla 2012 (), sp. zn. z 24. apríla 2012 (Rvp

13266/2012), sp. zn. z 2. mája 2012 (), sp. zn.

127/2012 (), sp. zn. z 8. augusta 2012 (

a ), sp. zn. z 31. júla 2012 (), sp. zn. 2

CoE 282/2012 z 31. júla 2012 (), sp. zn. z 2. augusta

2012 (), sp. zn. z 25. júla 2012 (),

sp. zn. z 31. júla 2012 (), sp. zn. z 31. júla

2012 (), sp. zn. z 31. júla 2012 (),

sp. zn. z 12. júla 2012 (), sp. zn. z 31. júla

2012 (), sp. zn. z 8. augusta 2012 (

a ), sp. zn. z 8. augusta 2012 (

a ), sp. zn. z 8. augusta 2012 (

a ), sp. zn. z 8. augusta 2012 (),

sp. zn. z 8. augusta 2012 (), sp. zn.

z 13. augusta 2012 (), sp. zn. zo 16. augusta 2012

( a ), sp. zn. z 31. júla 2012

(), sp. zn. z 13. augusta 2012 (

a ), sp. zn. z 2. augusta 2012 ()

a sp. zn. z 31. júla 2012 (; ďalej aj „napadnuté rozhodnutia

krajského súdu“), v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 30. januára 2012 (),

sp. zn. zo 6. februára 2012 (), sp. zn.

z 30. januára 2012 (), sp. zn. zo 6. marca 2012

(), sp. zn. zo 14. decembra 2011 (),

sp. zn. zo 14. decembra 2011 (), sp. zn.

zo 17. februára 2012 (), sp. zn. z 21. marca 2012

( a ), sp. zn. z 24. februára 2012

(), sp. zn. z 23. februára 2012 (),

sp. zn. z 27. februára 2012 (), sp. zn.

z 27. februára 2012 (), sp. zn. z 24. februára 2012

(), sp. zn. zo 7. februára 2012 (),

sp. zn. zo 16. marca 2012 (), sp. zn.

z 9. marca 2012 (), sp. zn. z 3. februára 2012

(), sp. zn. z 26. januára 2012 (

a ), sp. zn. zo 17. februára 2012 (

a ), sp. zn. z 22. februára 2012 (

a ), sp. zn. zo 7. februára 2012 (),

sp. zn. zo 6. februára 2012 (), sp. zn.

z 2. februára 2012 (), sp. zn. z 22. marca 2012

( a ), sp. zn. z 26. januára 2012

(), sp. zn. z 2. marca 2012 (

a ), sp. zn. z 9. marca 2012 (),

sp. zn. z 27. januára 2012 (; ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti

pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli

sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –

spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi

v exekučných konaniach vedených okresným súdom. Okresný súd ako súd exekučný

rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom

konaní/exekúcii tak, že „... exekúciu vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Napadnuté

rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní

potvrdené ako vecne správne, a to predovšetkým z dôvodu, že oba súdy vyhodnotili

rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie

za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá v spojení s ďalšími nekalými podmienkami

obsiahnutými v zmluvách o úvere ako spotrebiteľských zmluvách spôsobovala značnú

nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej

zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do

niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu, a tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené

tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,

Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dĺžnikovi) nič nebránilo

využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému

všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má

rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten

dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom

všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,

ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“. Poukázala aj

na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Exekučný súd konal pri revízii

rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do

situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania

úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené

s exekučnou vecou.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného

a krajského súdu, ktoré tieto oba súdy mali ignorovať/postupovať v rozpore s § 57 ods. 5

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej

aj „Exekučný poriadok“), k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal...

procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku

a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie

a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou

Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou ), na argumentácii

a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je

nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade

exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté

uznesenie v súlade s ustanovením , zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3 V neposlednom rade sa sťažovateľka snaží vyvolať konanie o prejudiciálnej

otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a poukazuje na to, že

„Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je

potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o predmetné uznesenia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských

doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv

o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.

-19 z 22. augusta 2012, č. k. -26 z 22. augusta 2012,

-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich

sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných

prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach

odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)

ústavný súd uvádza, že už z citácie napadnutých rozhodnutí tak okresného súdu, ako aj

krajského súdu v sťažnostiach vrátane z ich kópií priložených k podaným sťažnostiam

vyplýva, že všetky napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súd (bližšie pozri

bod 1) boli okresným súdom a krajským súdom rozhodnuté do účinnosti novely

Exekučného poriadku , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „novelizácia Exekučného poriadku“). V prípade uznesení krajského súdu

sp. zn. z 13. augusta 2012, sp. zn. zo 1. augusta 2012

a sp. zn. z 13. augusta 2012 ústavný súd poukazuje, že týmito označenými

rozhodnutiami krajský súd rozhodol v odvolacom konaní o potvrdení uznesení okresného

súdu sp. z 2. februára 2012, sp. zn. z 22. marca 2012

a sp. zn. z 2. marca 2012, pričom povinnosť krajského súdu ako súdu

odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť pojednávanie vyplýva z .

Z ďalšieho znenia , a to vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna

povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na

túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie

Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy

na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia

prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo

nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa

názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a ani práva podľa dohovoru. Navyše, v znení obsahu dôvodovej

správy k novelizácii Exekučného poriadku sa dôvodová správa má vzťahovať na konanie

prvostupňového, nie druhostupňového súdu.

13. Podľa názoru ústavného súdu je zarážajúcou nepozornosťou, resp. úmyselným

zavádzaním ústavného súdu, ak sťažovateľka argumentuje porušením právnych predpisov,

ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp.

v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej právnej úpravy a časového hľadiska,

v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného súdu, ako aj krajského súdu vydané, zo

sťažovateľkinej argumentácie je zrejmá absencia príčinnej súvislosti, resp. absencia

obsahovej formy [rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2012

(sťažnosť vedená pod sp. zn. ) bola vedená exekúcia zastavená, nie

vyhlásená za neprípustnú, pozn.], a v nadväznosti na to sú podané ústavné sťažnosti

v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

14. V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky

aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení

základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie

materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je

to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

15. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe

úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so

zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre

vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod

32 a tam citovaná judikatúra).

16. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

17. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

18. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré

sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

19. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. z 31. júla 2012

v podstatnom uviedol, že «Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel

Súdny dvor Európskej únie pri výklade smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)vo veci C-40/08

a to: Smernica... sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými

na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych

procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných

prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom

zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.».

20. Po oboznámení sa s obsahom tejto časti odôvodnenia krajského súdu vo vzťahu

k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že

krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho dvora, ktorú

vyložil v medziach svojej právomoci, pričom v kontexte vnútroštátnej spotrebiteľskej

legislatívy aj posúdil viaceré zmluvné dojednania v zmluve o úvere za nekalé zmluvné

podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc s právnym názorom

Súdneho dvora (pozri bod 19) nepovažoval za potrebné otvárať konanie o otázkach, pri

ktorých pochybnosti nemal (pozri bod 18).

21. V neposlednom rade ústavný súd nemohol prehliadnuť predovšetkým

„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní

pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov

(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým

istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už

notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva

aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti

obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na

národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako

neefektívny.

22. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013