Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 471/2016
PDF · 220.3 KB
No categories available
II. ÚS 471/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 9948/2014, Rvp 11221/2014, Rvp 11222/2014, Rvp 12413/2014, Rvp 12414/2014,
Rvp 12415/2014, Rvp 12416/2014, Rvp 12417/2014, Rvp 12418/2014, Rvp 12419/2014,
Rvp 12420/2014, Rvp 12421/2014 a Rvp 12469/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 230/2007 z 26. septembra 2013
(Rvp 9948/2014), sp. zn. 4 Er 484/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 11221/2014), sp. zn.
5 Er 259/2005 z 13. októbra 2011 (Rvp 11222/2014), ako aj im predchádzajúcim postupom,
uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 13 Er 70/2011 z 20. januára 2014
(Rvp 12413/2014), sp. zn. 13 Er 329/2009 z 24. júla 2013 (Rvp 12414/2014), sp. zn.
10 Er 389/2008 z 10. mája 2013 (Rvp 12415/2014), sp. zn. 10 Er 216/2011 zo 6. mája 2013
(Rvp 12416/2014), sp. zn. 14 Er 416/2005 z 11. októbra 2012 (Rvp 12417/2014), sp. zn.
10 Er 390/2008 z 9. mája 2013 (Rvp 12418/2014), sp. zn. 14 Er 202/2005 z 1. februára 2012
(Rvp 12419/2014), sp. zn. 19 Er 5/2007 zo 14. januára 2014 (Rvp 12420/2014,
Rvp 12469/2014) a sp. zn. 19 Er 86/2004 z 26. septembra 2012 (Rvp 12421/2014), ako aj
im predchádzajúcim postupom, a porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23 CoE 9/2014 z 30. mája 2014
(Rvp 9948/2014), sp. zn. 17 CoE 69/2014 z 26. júna 2014 (Rvp 11221/2014), sp. zn.
9 CoE 30/2014 zo 4. júla 2014 (Rvp 11222/2014), sp. zn. 22 CoE 39/2014 z 18. júna 2014
(Rvp 12413/2014), sp. zn. 9 CoE 4/2014 z 27. mája 2014 (Rvp 12414/2014), sp. zn.
10 CoE 16/2014 zo 14. mája 2014 (Rvp 12415/2014), sp. zn. 21 CoE 28/2014 z 25. marca
2014 (Rvp 12416/2014), sp. zn. 25 CoE 8/2014 z 18. júna 2014 (Rvp 12417/2014), sp. zn.
1 CoE 30/2014 z 29. mája 2014 (Rvp 12418/2014), sp. zn. 1 CoE 41/2014 z 29. mája 2014
(Rvp 12419/2014), sp. zn. 2 CoE 50/2014 z 26. júna 2014 (Rvp 12420/2014,
Rvp 12469/2014) a sp. zn. 20 CoE 47/2014 z 29. mája 2014 (Rvp 12421/2014), ako aj im
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 9948/2014, Rvp 11221/2014, Rvp 11222/2014, Rvp 12413/2014,
Rvp 12414/2014, Rvp 12415/2014, Rvp 12416/2014, Rvp 12417/2014, Rvp 12418/2014,
Rvp 12419/2014, Rvp 12420/2014, Rvp 12421/2014 a Rvp 12469/2014 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9948/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. augusta
2014, 5. septembra 2014, 19. septembra 2014, 23. septembra 2014 a 25. septembra 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
2
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa a Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresné
súdy“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných
súdov“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a uzneseniami Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že uzneseniami okresných súdov a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, charty,
práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť
predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní,
na vykonanie ktorých okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo
k prekročeniu právomoci okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých
podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa
sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení
exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala
možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku
zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce
v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo
notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov
podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci
nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
4
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za
neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako
aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47
charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté
uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie
konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, chartou, dohovorom, dodatkovým protokolom napadnutými
uzneseniami okresných súdov ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu.
6
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov, ako aj postup, ktorý
predchádzal ich vydaniu, následkom ktorých okresné súdy zamietli žiadosti sťažovateľky
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili exekúcie za neprípustné
a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,
námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresných
súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne
preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri
vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta,
že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume
exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu
8
Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta,
že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konania na
účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na
posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade
vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských
súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník
splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že
tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie
tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať
pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.
II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013
(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd
v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti
úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie
však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých
vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných
súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej
práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už
uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel
k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
10
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje
možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam
a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jej
v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,
dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresných súdov (a vecne
nadväzne na neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam
sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou
týkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd
preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016
12