Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 153 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (158)IV. ÚS 50/2013
PDF · 316.27 KB
No categories available
IV. ÚS 50/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
13367/2012 a sp. zn. Rvp 13743/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er
2377/2005 a jeho uznesením z 9. marca 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er
300/2011 a jeho uznesením z 18. júla 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 CoE 109/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 CoE 154/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13367/2012 a
sp. zn. Rvp 13743/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra
2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 2377/2005 a jeho uznesením z 9. marca 2011 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 48 Er 300/2011 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“) a jeho uznesením
z 18. júla 2011 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“) a svojich základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 CoE 109/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 CoE 154/2011 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“) a jeho
uznesením z 28. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá
obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou (sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 13367/2012), resp. k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.
rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení
zmluvných strán pri vzniku sporu (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 13743/2012). Z dôvodu
nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia
pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov
(notárska zápisnica a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Prvostupňový súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne
ex offo exekúcie uzneseniami sp. zn. 38 Er 2377/2005 z 9. marca 2011 a sp. zn. 48 Er
300/2011 z 18. júla 2011 vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolania
sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského
súdu sp. zn. 12 CoE 109/2012 z 31. júla 2012 a sp. zn. 8 CoE 154/2011 z 28. augusta 2012.
V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a ich napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2
Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
V úvodnej časti svojich sťažností sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že napadnutými
konaniami a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
„súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona
povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného
poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite
námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné
postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade
exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté
uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka argumentuje tiež judikatúrou ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka
namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici
Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby
v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že
v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru
Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom
prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu, ako aj s
poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd
mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak,
že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie
sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.
20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad
vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že k sťažnostiam
sťažovateľky nie sú priložené kópie rozhodnutí okresného súdu, ktoré týmito sťažnosťami
napáda.
Z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť sťažovateľky priložiť
k sťažnosti kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené
základné práva a slobody.
Sťažovateľka bola už v súvislosti s rozhodovaním o jej viacerých predchádzajúcich
sťažnostiach viackrát upozornená na povinnosť vyplývajúcu jej z § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Sťažovateľka je navyše v konaní pred ústavným súdom zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
(právneho zástupcu) advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05,
Za daných okolností už samotná skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila k svojim
sťažnostiam aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené
základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, by zakladala bez ďalšieho možnosť
odmietnuť jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd napriek tomu sťažovateľku prípisom
zo 7. januára 2013 vyzval, aby doplnila sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení
okresného súdu. Sťažovateľku ústavný súd v označenom prípise zároveň upozornil na
možnosť odmietnutia jej sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí v prípade, ak na výzvu v určenej lehote
nezareaguje a sťažnosti nedoplní.
Sťažovateľka na uvedenú výzvu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu
21. januára 2013, prílohou ktorého boli dve kópie uznesenia okresného súdu sp. zn.
38 Er 2377/2005 z 9. marca 2011.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13367/2012 a sp. zn. Rvp 13743/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom sp. zn. 38 Er 2377/2005 a jeho uznesením z 9. marca 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 38 Er 2377/2005 a jeho uznesenie z 9. marca 2011 vydané v tomto konaní, ktorým
okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 2377/2005 a jeho uzneseniu
z 9. marca 2011 odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom sp. zn. 48 Er 300/2011 a jeho uznesením z 18. júla 2011
Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve ústavného
súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosti pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, pozn.) nedoplnila v určenej lehote a ani do dňa predbežného
prerokovania sťažností svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 13743/2012 o chýbajúcu
kópiu uznesenia okresného súdu sp. zn. 48 Er 300/2011 z 18. júla 2011 (§ 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd odmietol predmetnú sťažnosť
v časti, ktorou sťažovateľka napádala postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
48 Er 300/2011 a jeho uznesenie z 18. júla 2011, už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 109/2012 a jeho
uznesením z 31. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 154/2011 a jeho
uznesením z 28. augusta 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V uznesení krajského súdu sp. zn. 12 CoE 109/2012 z 31. júla 2012 sa predovšetkým
uvádza:
„... zmluvné zastúpenie vzniká na základe zmluvy-dohody o plnomocenstve podľa
§ 23 občianskeho zákonníka medzi splnomocniteľom a splnomocnencom. Ide o dvojstranný
právny úkon, ktorým zastúpený dáva tretej osobe na vedomie v akom rozsahu je osoba
uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať. Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá
aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla
byť platne uzavretá medzi osobami, medzi ktorými je konflikt záujmov (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Takáto zmluva je potom v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná a nemôžu z nej vznikať žiadne práva a povinnosti... V zmluve
o úvere teda chýba nepochybný relevantný prejav vôle povinnej splnomocniť advokáta Mgr.
T. K. na vykonanie vyhlásenia v jej mene. Predmetná notárska zápisnica, ktorá je
exekučným titulom v tomto konaní, neobsahuje prejav vôle povinnej o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou a preto nemôže byť exekučným titulom voči tejto osobe.“
Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 8 CoE 154/2011 z 28. augusta 2012
predovšetkým uviedol:
„Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal
exekučný titul, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o jej
neprijateľnosti, pretože vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávnenou riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím spôsobuje značný
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako
spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, nakoľko bol spísaný na
predtlačenom formulári. Vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, povinný
mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam,
a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na
skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku
sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi
v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd
vydal exekučný titul je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý
v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade uvádza, že jedným
z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený
v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, resp.
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré by bolo možné považovať za spôsobilý
exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie takéhoto konania.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd
neústavne, ak v rámci konania vedeného pod sp. zn. 12 CoE 109/2012 nenariadil verejné
pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že
citované ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť
9. augusta 2012, pričom napadnuté uznesenie sp. zn. 12 CoE 109/2012 krajský súd vydal
pred týmto dátumom (31. júla 2012, pozn.), teda pred nadobudnutím účinnosti citovaného
ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje
námietku nenariadenia pojednávania vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod
sp. zn. 12 CoE 109/2012 za zjavne neodôvodnenú.
V konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 154/2011 krajský súd rozhodol uznesením
z 28. augusta 2012, t. j. už v čase keď bolo účinné ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, podľa ktorého „Ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi
pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd
exekúciu zastaví.“. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu Exekučného poriadku ústavný súd
poukazuje na osobitnú časť dôvodovej správy k príslušnej novelizácii Exekučného
poriadku, v ktorej sa uvádza: „Vzhľadom na charakter incidenčných konaní podľa § 57
ods. 1 písm. d) a k) Exekučného poriadku súd na prejednanie vecí upravených v dotknutých
písmenách obligatórne nariadi pojednávanie. Incidenčné konanie má charakter
samostatného sporového konania prejednávaného v rámci konania exekučného. Na
incidenčné konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia tretej časti Občianskeho súdneho
poriadku, teda i zásada ústnosti a priamosti. Charakter kontradiktórneho sporového konania
vyžaduje navrhovanie dôkazných prostriedkov sporovými stranami a vykonanie
pojednávania...“
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku „Exekúciu súd zastaví, ak... d) exekúcia
postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa
tohto zákona alebo podľa osobitného zákona... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať... k) rozhodol, že majetok
štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie
verejnoprospešného účelu.“.
Z citovanej časti dôvodovej správy zjavne vyplýva úmysel zákonodarcu ustanoviť
obligatórnosť nariadenia pojednávaní vo veciach, ktoré majú sporový (incidenčný)
charakter, t. j. citovaná časť dôvodovej správy zjavne nezodpovedá schválenému textu
ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré podľa úmyslu zákonodarcu malo znieť
„Ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. d) a k), nariadi pojednávanie. ...“. Z uvedeného
vyplýva, že v rámci legislatívneho procesu došlo zjavne k legislatívno-technickému
pochybeniu. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku bolo nasledujúcou novelizáciou Exekučného poriadku vykonanou
zákonom č. 335/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 zrušené (ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje aj na Spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky
k označenej novelizácie, konkrétne jej časť týkajúcu sa vypustenia § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, čpt. 194a, pozn.).
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 154/2011
pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku vychádzal zo zmyslu a účelu
aplikovanej právnej úpravy, ktorý bol výslovne a pritom jednoznačne vyjadrený v už
citovanej osobitnej časti dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku, ktorou sa
ustanovilo nové znenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Ústavný súd preto považuje
v danom prípade sťažovateľkou namietaný postup krajského súdu z ústavného hľadiska za
udržateľný. Opačný záver by totiž bez zohľadnenia konkrétnych okolností posudzovanej
veci neprimeraným spôsobom priorizoval formálny prístup ústavného súdu k ochrane
ústavnosti a bol tiež prejavom neprimeraného súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej
právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z čl. 127 ods. 2 ústavy.
V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
sťažovateľky, v zmysle ktorej bol krajský súd povinný „na základe § 109 ods. 1 písm. c)
OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca
vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti
predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva
Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009,
s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na
to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné
pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke
rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body
19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája
2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Z odôvodnenia citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.
12 CoE 109/2012 z 31. júla 2012 vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného
titulu (notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce
posúdenie (ne)platnosti dohody o plnomocenstve z dôvodu existencie rozporu záujmov
medzi splnomocneným zástupcom povinného a povinným podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie
neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia
„smernice Rady 93/13/EHS“.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 CoE 154/2012 z 28. augusta 2012
vyplýva, že odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú z dôvodu, že
požaduje od povinného, aby všetky spory s oprávnenou riešil „výlučne v rozhodcovskom
konaní pred rozhodcovským súdom, čím spôsobuje značný nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa“ (citované z napadnutého uznesenia krajského
súdu, pozn.), pričom táto rozhodcovská doložka navyše nebola medzi oprávneným
a povinným individuálne dojednaná, teda povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným
spôsobom ovplyvniť jej obsah, keďže bol súčasťou predtlačeného formuláru. Odôvodnenie
uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 CoE 154/2012 z 28. augusta 2012 vychádza z judikatúry
Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej je spotrebiteľ z hľadiska vyjednávacej pozície
v slabšom postavení (napr. rozsudok Súdneho dvora veci Mostaza Claro C 168/05, Océano
Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku
vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08,
II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých
vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku
sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý
predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené
považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa
možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty
sťažností sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd
poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky
konštatoval, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto túto časť sťažností odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer
identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim
jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu
sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej
zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam
a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne
takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej
podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej
nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013