Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 51/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp

13748/2012 a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er

289/2006 a jeho uznesením z 24. júna 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2011 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2

CoE 1/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.

zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v

citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.

1 a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er

289/2006 a jeho uznesením z 24. júna 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2011 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“ alebo „napadnuté

uznesenia“) a svojich základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 31. mája 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. júna 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá

obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou. Z dôvodu

nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia

pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov

(notárske zápisnice, pozn.). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie uzneseniami sp. zn.

z 24. júna 2011 a sp. zn. z 28. júna 2011 vyhlásil

za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolania sťažovateľky boli uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 24. júna 2011 a sp. zn. z 28. júna 2011

potvrdené uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2012 a sp. zn.

z 28. júna 2012.

V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a ich napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu

zaručené ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok

zaručené ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené

Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2

; 6) zákaz diskriminácie ustanovený Dohovoru“.

V úvodnej časti sťažností sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ku

ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak

keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo

pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované

ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou ),

na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa

prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č.

aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd

rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka argumentuje tiež judikatúrou ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka

namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici

Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby

v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že

v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte

tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru

Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov

konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom

prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty

základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu, ako aj s

poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd

mal na základe a zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak,

že: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne

otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd,

ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa sťažovateľky „všeobecný súd vo veci sťažovateľa (veriteľa) nebol povinný

zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.

20 ods. 1 SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia

krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že k sťažnostiam

sťažovateľky nie sú priložené kópie rozhodnutí okresného súdu, ktoré týmito sťažnosťami

napáda.

Z vyplýva povinnosť sťažovateľky priložiť

k sťažnosti kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené

základné práva a slobody.

Sťažovateľka bola už v súvislosti s rozhodovaním o jej viacerých predchádzajúcich

sťažnostiach viackrát upozornená na povinnosť vyplývajúcu jej z § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Sťažovateľka je navyše v konaní pred ústavným súdom zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý je v zmysle

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

(právneho zástupcu) advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. ,

).

Za daných okolností už samotná skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila k svojim

sťažnostiam aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené

základné práva podľa a práva podľa dohovoru, by zakladala bez ďalšieho možnosť

odmietnuť jej sťažnosti podľa z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd napriek tomu sťažovateľku prípisom

zo 7. januára 2013 vyzval, aby doplnila sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení

okresného súdu. Sťažovateľku ústavný súd v označenom prípise zároveň upozornil na

možnosť odmietnutia jej sťažností podľa z dôvodu

nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí v prípade, ak na výzvu v určenej lehote

nezareaguje a sťažnosti nedoplní.

Sťažovateľka na uvedenú výzvu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu

21. januára 2013, prílohou ktorého boli kópie uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 24. júna 2011 a uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 9. augusta 2012, o predloženie ktorého však ústavný súd výzvou zo 7. januára 2013

nežiadal.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným a možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky

rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 24. júna 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesenie z 24. júna 2011 vydané v tomto konaní, ktorým

okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g)

v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu

z 24. júna 2011 odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2011

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve ústavného

súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosti pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí, pozn.) nedoplnila v určenej lehote a ani do dňa predbežného

prerokovania sťažností svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. o chýbajúcu

kópiu uznesenia okresného súdu sp. zn. z 28. júna 2011 (§ 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), ústavný súd odmietol túto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka napádala

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 28. júna 2011, už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 31. mája 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. júna 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2012 sa predovšetkým

uvádza:

„Za podstatné pre splnenie podmienok na nariadenie výkonu exekúcie odvolací súd

považuje, aby bol daný platný a spôsobilý exekučný titul, ktorým podľa § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku je aj notárska zápisnica, avšak iba za podmienky, že táto spĺňa

zákonné podmienky. Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend

chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr.

rozsudok zo dňa 4. 10. 2007 Rampín a Dodard. C - 429/05). Súladom exekučného titulu

so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na

jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by

bránili vykonaniu exekúcie na jeho základe. Aj právna úprava Slovenskej republiky

obsahuje zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú exekučnému súdu skúmať aj materiálnu

správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom

/§ 45 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní/. Súd prvého stupňa preto postupoval správne,

ak preskúmaval predmetný exekučný titulu a podmienky, za ktorých bol vydaný, vrátane

posudzovania zmluvy o úvere. V prejednávanej veci je exekúcia vedená na základe

exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná s Mgr. T. K., advokátom, ktorého

povinný v zmluve o úvere splnomocnil na jej spísanie ako exekučného titulu, leda aby v jeho

mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon

rozhodnutia alebo pre exekúciu. Uvedené splnomocnenie povinná udelila Mgr. T. K.,

advokátovi súčasne v predtlači zmluvy o úvere a odvolací súd súhlasí s posúdením súdu

prvého stupňa, že ak povinný chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver,

bol nútený súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K.,

v ktorom ho splnomocnil na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu.

Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením

plnomocenstva pre Mgr. T. K. a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako

exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o

spotrebiteľskom úvere, ktorej právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Obč. zákonníka

platného v čase uzavretia zmluvy, je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom, a to

od počiatku.

Dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká

právny vzťah, musí obsahovať všetky náležitostí právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov,

ako aj obsahu. Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho

účastníkmi. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi

osobami medzi ktorými je konflikt záujmov. V posudzovanom prípade bola povinná nútená

súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého

určil práve oprávnený a v ktorom ho povinná splnomocnila na spísanie predmetnej

notárskej zápisnice - exekučného titulu. Pritom, naviac, Mgr. T. K. v množstve konaní

vedených oprávneným vystupuje ako právny zástupca oprávneného. Za takejto situácie je tu

preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinnej Mgr. T. K. a

povinnou, čo je zjavne prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve. Na základe vyššie

uvedeného odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T. K. ako splnomocnencom a

povinným, ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o plnomocenstve, na základe

ktorej by bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinného dlh vo forme notárskej zápisnice a

súhlasiť s jej vykonateľnosťou, ako exekučným titulom. Uvedené závery o neplatnosti

splnomocnenia majú za následok záver o nespôsobilostí notárskej zápisnice ako exekučného

titulu a táto skutočnosť je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.“

Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 28. júna 2012 predovšetkým

uviedol:

„Z obsahu Notárskej zápisnice Notárskeho úradu... vyplýva, že osvedčenie

o vyhlásení a uznaní právneho záväzku nebolo spísané s povinným, ale tento úkon vykonal

Mgr. T. K., advokát Advokátskej kancelárie so sídlom v B. Za takejto situácie bolo pre

posúdenie platnosti a vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu potrebné

vyporiadať sa s platnosťou tohto úkonu vykonaného inou osobou v mene povinného.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe

zmluvy (dohody o plnomocenstve podľa medzi

splnomocniteľom a splnomocnencom). Ide o tu dvojstranný právny úkon, ktorým zastúpený

dáva tretej osobe na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená

ho zastupovať. Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká musí obsahovať

všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Takýto vzťah

nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby

zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt

záujmov. V posudzovanom prípade bol povinný nútený súčasne na predtlači zmluvy o úvere

podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený a v ktorom ho

splnomocnil na spísanie predmetnej notárskej zápisnice – exekučného titulu. Za takejto

situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného

Mgr. T. K. a povinným, čo je zjavne prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve.

Uvedené závery o neplatnosti splnomocnenia majú za následok záver o nespôsobilosti

notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným dôvodom pre

zastavenie exekúcie.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade uvádza, že jedným

z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený

v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú

by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho,

alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej

zastavenie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na

ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie takéhoto konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd

neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie v zmysle § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie

Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť 9. augusta 2012 (a bolo

účinné do 31. decembra 2012, pozn.), pričom napadnuté uznesenia krajský súd vydal pred

týmto dátumom, teda pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia, a preto sa ním

nemohol riadiť. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľky za

zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky

týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa a

Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca

vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti

predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva

Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009,

s. 420), konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na

to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné

pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke

rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body

19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája

2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

Z odôvodnenia citovaných častí napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že

v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu (notárskej zápisnice, pozn.) bolo

rozhodujúce pre právne posúdenie veci posúdenie (ne)platnosti dohody o plnomocenstve

z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného

a povinným podľa príslušných ustanovení vzťahujúcich sa na

posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky

spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.

Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky ako

zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažností sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky

konštatoval, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto túto časť sťažností odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ). Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu

sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej

zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam

a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne

takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013