Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 745/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. – sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl.

12 ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn.

109/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. z 27. decembra 2012, sp. zn. 23

CoE 97/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. z 29. apríla 2013, sp. zn. 9 CoE

105/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. z 28. marca 2013, sp. zn.

129/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. z 20. decembra 2012, sp. zn. 24

CoE 60/2012 z 5. februára 2013 a sp. zn. z 30. apríla 2013 v spojení

s uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. zo 7. októbra 2011, sp. zn. 2

Er 3281/2008 z 10. novembra 2011, sp. zn. zo 16. novembra 2011, sp. zn. 1

Er 116/2011 z 15. augusta 2012, sp. zn. z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er

4713/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. z 10. októbra 2011, sp. zn. 2 Er

13/2009 z 10. októbra 2011, sp. zn. z 10. novembra 2011 a sp. zn. 3 Er

3270/2008 z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. –

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

2. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uzneseniami sp. zn. z 27. decembra 2012, sp. zn.

z 27. decembra 2012, sp. zn. z 30. apríla 2013, sp. zn.

z 29. apríla 2013 (sťažnosť vedená pod sp. zn. a sp. zn. ),

sp. zn. z 20. februára 2013, sp. zn. z 28. marca 2013,

sp. zn. z 27. decembra 2012, sp. zn. z 20. decembra

2012, sp. zn. z 5. februára 2013 a sp. zn. z 30. apríla

2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného

súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2011, sp. zn.

z 10. novembra 2011, sp. zn. zo 16. novembra 2011, sp. zn.

z 15. augusta 2012 (sťažnosť vedená pod sp. zn.

a sp. zn. ), sp. zn. z 12. decembra 2011, sp. zn.

z 28. septembra 2011, sp. zn. z 10. októbra 2011, sp. zn.

z 10. októbra 2011, sp. zn. z 10. novembra 2011 a sp. zn.

z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv

o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok

dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti

na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi

v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola

na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných

konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov okresný súd rozhodol

svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a následne

zastavil, a to s poukazom na ďalšiu súvisiaci právnu úpravu predovšetkým zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, zákona

č. v znení neskorších predpisov a ďalších.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného

súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola

notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje

na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5

Exekučného poriadku alebo v rozpore s Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie

konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom

sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore

so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2.

2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili

tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak

ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku

toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej

podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej

povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom

ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové

právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej

podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej

republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší

a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. a sp. zn. , z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc

ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových

zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako

spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na

totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii

a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj

v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke

sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.

Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 9. júna 2011, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012, sp. zn.

z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich

sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných

prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach

odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú

doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje

za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie

je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

13. K námietkam sťažovateľky týkajúcich sa rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcich sa na prejudiciálne

konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn.

z 20. februára 2013, z 13. marca 2013,

z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn.

z 13. marca 2013, z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých

sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá

dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach,

na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne

názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné

a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu

za neopodstatnenú.

14. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v spojitosti s argumentáciou sťažovateľky

týkajúcou sa postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, táto právna úprava bola účinná v čase od 9. augusta 2012

do 31. decembra 2012, zistil, že argumentácia sťažovateľky je väčšinou postavená mimo

rámca tejto právnej úpravy, od ktorej by mali všeobecné súdy odvodzovať svoj postup

v exekučnom konaní. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2

Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená a je účinná od

1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného

súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako

s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

V prípade veci vedenej pod sp. zn. a sp. zn. týkajúcej sa

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2013 v spojení s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 15. augusta 2012 nachádzal postup podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku svoje zákonné opodstatnenie. K týmto námietkam

sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1

a limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným

súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, a ). V dôsledku tej skutočnosti,

že sťažovateľka v odvolacom konaní pred krajským súdom predmetnú argumentáciu

smerujúcu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. podľa

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila, je táto samotná skutočnosť dôvodom

odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

15. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní

(sťažovateľkou namietané porušenie ) konštatuje, že podľa svojej

konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania

bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.

Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať

mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako

sú splnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní (v súvislosti

so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia

sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného konania a pod.).

Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu

druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na

základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho

napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý

je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti

týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich

uplatnených nerozhodoval.

18. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013