Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)I. ÚS 157/2013
PDF · 275.18 KB
No categories available
I. ÚS 157/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 169/2012
z 30. augusta 2012, sp. zn. 8 CoE 124/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. 14 CoE 39/2012
z 27. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 133/2012 z 20. augusta 2012, sp. zn. 9 CoE 38/2012
z 25. septembra 2012, sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 20. septembra 2012
a sp. zn. 6 CoE 205/2012 z 28. septembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu
Poprad a jeho uzneseniami sp. zn. 10 Er 70/2006 z 10. apríla 2012, sp. zn. 17 Er 202/2005
z 28. decembra 2011, sp. zn. 15 Er 311/2005 z 27. októbra 2011, sp. zn. 14 Er 356/2005
z 1. februára 2012, sp. zn. 15 Er 107/2004 z 27. októbra 2011, sp. zn. 13 Er 71/2006
z 15. marca 2012 a sp. zn. 13 Er 151/2005 z 13. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14738/2012 až
sp. zn. Rvp 14740/2012, sp. zn. Rvp 14803/2012 až sp. zn. Rvp 14804/2012, sp. zn. Rvp
14806/2012, sp. zn. Rvp 16158/2012 až sp. zn. Rvp 16163/2012 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14738/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11., 13.
a 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 169/2012 z 30. augusta 2012 (Rvp
14738/2012 a Rvp 14806/2012), sp. zn. 8 CoE 124/2012 z 30. augusta 2012
(Rvp 14739/2012 a Rvp 14804/2012), sp. zn. 14 CoE 39/2012 z 27. augusta 2012
(Rvp 14740/2012 a Rvp 14803/2012), sp. zn. 16 CoE 133/2012 z 20. augusta 2012
(Rvp 16159/2012 a Rvp 16160/2012), sp. zn. 9 CoE 38/2012 z 25. septembra 2012
(Rvp 16158/2012 a Rvp 16161/2012), sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 20. septembra 2012
(Rvp 16162/2012) a sp. zn. 6 CoE 205/2012 z 28. septembra 2012 (Rvp 16163/2012, ďalej
aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného
súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 Er 70/2006 z 10. apríla 2012
(Rvp 14738/2012 a Rvp 14806/2012), sp. zn. 17 Er 202/2005 z 28. decembra 2011
(Rvp 14739/2012 a Rvp 14804/2012), sp. zn. 15 Er 311/2005 z 27. októbra 2011
(Rvp 14740/2012 a Rvp 14803/2012), sp. zn. 14 Er 356/2005 z 1. februára 2012
(Rvp 16159/2012 a Rvp 16160/2012), sp. zn. 15 Er 107/2004 z 27. októbra 2011
(Rvp 16158/2012 a Rvp 16161/2012), sp. zn. 13 Er 71/2006 z 15. marca 2012
(Rvp 16162/2012) a sp. zn. 13 Er 151/2005 z 13. marca 2012 (Rvp 16163/2012, ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie
úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade,
ak dlžník neplní svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. V prípade vecí vedených pod sp. zn. Rvp 16158/2012
a sp. zn. Rvp 16161/2012, teda vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 9 CoE 38/2012 z 25. septembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu
sp. zn. 15 Er 107/2004 z 27. októbra 2011, bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie
rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou S., a. s.,
B. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutými
rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresného
súdu ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín.
3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako
súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade
sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 16158/2012 a sp. zn. Rvp 16161/2012, teda vo vzťahu
k postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 38/2012 z 25. septembra 2012 v spojení
s uznesením okresného súdu sp. zn. 15 Er 107/2004 z 27. októbra 2011 rozsudok
rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené
tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,
Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému
všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten
dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 OSP).“.
3.1.2 V ostatných podaných ústavných sťažnostiach, v ktorých bola exekučným
titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila, že „Základnou vlastnosťou notárskej
zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude
dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno
vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie
ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Exekučný súd
porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným
právnym úkon a postupom spája.“.
Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“
3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného
a krajského súdu a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný
poriadok“), k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup
upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak
oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento
nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného
poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite
námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné
postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade
exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté
uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
3.3.1 V neposlednom rade sa sťažovateľka snaží vyvolať konanie o prejudiciálnej
otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V tomto ohľade
v sťažnostiach vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 16158/2012
a sp. zn. Rvp 16161/2012, teda vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 9 CoE 38/2012 z 25. septembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu
sp. zn. 15 Er 107/2004 z 27. októbra 2011, v ktorých bol exekučným titulom rozsudok
rozhodcovského súdu, poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie
a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».
3.3.2 V ostatných podaných sťažnostiach, v ktorých bola exekučným titulom notárska
zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej otázke dôvodila:
„Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je
možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Tvrdíme, že súd sa
nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve
splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene
uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“
3.4 Sťažovateľka v nadväznosti na svoje úvahy smerujúce k potrebe konania
o prejudiciálnej otázke poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako
nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu
dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním
rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení
sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...
Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo
nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 14738/2012 až sp. zn. Rvp 14740/2012, sp. zn. Rvp 14803/2012 až
sp. zn. Rvp 14804/2012, sp. zn. Rvp 14806/2012, sp. zn. Rvp 16158/2012 až
sp. zn. Rvp 16163/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného
súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu tak
rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, alebo
posudzovanie notárskych zápisníc ako nespôsobilých exekučných titulov z dôvodu
nesplnenia podmienok formálnej a materiálnej platnosti notárskej zápisnice vrátane
posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv
v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe
sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,
ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,
ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom
na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22.
augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta
2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra
2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z
dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod
meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už
citované rozhodnutia.
12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)
ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom
č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia
Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto
povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má
vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu (všetky uvedené
napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného
poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu neplatí v prípadoch, v ktorých
prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.
13. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru
ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej
od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí
krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového
rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi
pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru
ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa
stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh
medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred
ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod
32 a tam citovaná judikatúra).
15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
16. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho
opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1
ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1
písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania (m. m. IV. ÚS 206/08).
17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,
ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
18. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 20. septembra
2012 a uznesení sp. zn. 6 CoE 205/2012 z 28. septembra 2012 k tejto námietke sťažovateľky
uviedol: «Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby súdny dvor Európskej únie...
rozhodol o otázke, či ide o nepriateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na
judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou
členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o nepriateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C. 243/08:
„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je
predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Frieburger Kommunalbauten C- 237/02).»
19. Krajský súd ďalej v uznesení sp. zn. 6 CoE 169/2012 z 30. augusta 2012 uviedol,
že „Podmienky na predloženie prejudiciálnej otázky neboli splnené. Nie súdny dvor, ale
vnútroštátny súd má posúdiť otázku, či ide o nepriateľnú zmluvnú podmienku (porov.
Rozsudku súdneho dvora PANNON, Freiburger Komunnalbauten.“.
20. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení citovaných rozhodnutí krajského súdu
vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd
uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho
dvora, ktorú vyložil v medziach svojej právomoci, pričom v kontexte vnútroštátnej
spotrebiteľskej legislatívy aj posúdil viaceré zmluvné dojednania v zmluve o úvere za
nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc
s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 18, 19) nepovažoval za potrebné otvárať
konanie o otázkach, pri ktorých nemal pochybnosti (pozri bod 17).
21. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že „Práve chýbajúca
procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej
sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom
konaní nepristúpili k vydaniu rozhodnutia o výslovnej požiadavke sťažovateľky na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP (bližšie pozri bod 3.4., pozn.), teda
nerozhodli formou predpokladanou § 167 ods. 1 OSP, ústavný súd konštatuje, že je
pravdou, že z dikcie § 167 ods. 1 OSP vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku
ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už v súlade s návrhom účastníka konania, alebo v nesúlade
s ním rozhoduje o procesných otázkach týkajúcich sa vedenia konania, teda aj napr.
o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom nadefinovaná
možnosť postupu súdu v konaní je podporená legislatívne vymedzeným rámcom jeho
postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy OSP.
22. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle
svojej štandardnej judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti
ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124
ústavy je ako nezávislého ochrancu ústavnosti skúmať a rozhodovať o porušeniach
ústavnosti v kontexte označených základných práv, ktorých porušenie sa namieta, a nie
skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia označených
základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd teda nepovažuje za potrebné
zaoberať zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola odôvodňovaná opodstatnenosť
sťažovateľkou podaných sťažností, ale iba z nej vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi,
ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených základných práv a slobôd
posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle ústavou pevne zakotveného svojho poslania
v právnom štáte.
23. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,
ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na
interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení
(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)
musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m.
IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie
formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie
právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré
budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci
v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých
cieľom je/bude úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. Inými slovami, ústavný súd priorizuje zváženie konkrétnych
okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky na právnu sféru
sťažovateľa.
24. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v
obdobných prípadoch ako neefektívny.
25. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
26. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásady
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť
možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie
sťažností neodôvodniť.
26. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013