Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 157/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn.

z 30. augusta 2012, sp. zn. z 30. augusta 2012, sp. zn.

z 27. augusta 2012, sp. zn. z 20. augusta 2012, sp. zn.

z 25. septembra 2012, sp. zn. z 20. septembra 2012

a sp. zn. z 28. septembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu

Poprad a jeho uzneseniami sp. zn. z 10. apríla 2012, sp. zn.

z 28. decembra 2011, sp. zn. z 27. októbra 2011, sp. zn.

z 1. februára 2012, sp. zn. z 27. októbra 2011, sp. zn.

z 15. marca 2012 a sp. zn. z 13. marca 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. Rvp

14806/2012, sp. zn. až sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11., 13.

a 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného

a dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 30. augusta 2012 (Rvp

14738/2012 a ), sp. zn. z 30. augusta 2012

( a ), sp. zn. z 27. augusta 2012

( a ), sp. zn. z 20. augusta 2012

( a ), sp. zn. z 25. septembra 2012

( a ), sp. zn. z 20. septembra 2012

() a sp. zn. z 28. septembra 2012 (, ďalej

aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného

súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. apríla 2012

( a ), sp. zn. z 28. decembra 2011

( a ), sp. zn. z 27. októbra 2011

( a ), sp. zn. z 1. februára 2012

( a ), sp. zn. z 27. októbra 2011

( a ), sp. zn. z 15. marca 2012

() a sp. zn. z 13. marca 2012 (, ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie

úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade,

ak dlžník neplní svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. V prípade vecí vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , teda vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 25. septembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. z 27. októbra 2011, bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie

rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou S., a. s.,

B. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon

rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutými

rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresného

súdu ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín.

3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako

súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade

sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn. , teda vo vzťahu

k postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2012 v spojení

s uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. októbra 2011 rozsudok

rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené

tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,

Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo

využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému

všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má

rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten

dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom

všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,

ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“.

3.1.2 V ostatných podaných ústavných sťažnostiach, v ktorých bola exekučným

titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila, že „Základnou vlastnosťou notárskej

zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude

dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno

vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie

ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Exekučný súd

porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným

právnym úkon a postupom spája.“.

Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd,

ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného

a krajského súdu a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný

poriadok“), k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup

upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak

oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento

nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného

poriadku (t. j. pred účinnosťou ), na argumentácii a legitimite

námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné

postupovať podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade

exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté

uznesenie v súlade s ustanovením , zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3.1 V neposlednom rade sa sťažovateľka snaží vyvolať konanie o prejudiciálnej

otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V tomto ohľade

v sťažnostiach vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , teda vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 25. septembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. z 27. októbra 2011, v ktorých bol exekučným titulom rozsudok

rozhodcovského súdu, poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie

a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

3.3.2 V ostatných podaných sťažnostiach, v ktorých bola exekučným titulom notárska

zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej otázke dôvodila:

„Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je

možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Tvrdíme, že súd sa

nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a

nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve

splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene

uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“

3.4 Sťažovateľka v nadväznosti na svoje úvahy smerujúce k potrebe konania

o prejudiciálnej otázke poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako

nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu

dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním

rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust.

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení

sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu

dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...

Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)

a Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo

nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného

súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu tak

rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, alebo

posudzovanie notárskych zápisníc ako nespôsobilých exekučných titulov z dôvodu

nesplnenia podmienok formálnej a materiálnej platnosti notárskej zápisnice vrátane

posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv

v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe

sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,

ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,

ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu

na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné

uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom

na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich

rozhodnutí (napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22.

augusta 2012, sp. zn. z 9. júna 2011, sp. zn. z 22. augusta

2012, sp. zn. z 13. septembra 2012, sp. zn. z 2. októbra

2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z

dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod

meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už

citované rozhodnutia.

12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2)

ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom

č. , ktorým sa dopĺňa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia

Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto

povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má

vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu (všetky uvedené

napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného

poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu neplatí v prípadoch, v ktorých

prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.

13. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť

pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z . Z ustanovenia

ods. 2 vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru

ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej

od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí

krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového

rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi

pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru

ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a ani práva podľa dohovoru.

14. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod

32 a tam citovaná judikatúra).

15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

16. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

18. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. z 20. septembra

2012 a uznesení sp. zn. z 28. septembra 2012 k tejto námietke sťažovateľky

uviedol: «Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby súdny dvor Európskej únie...

rozhodol o otázke, či ide o nepriateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na

judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou

členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o nepriateľnú

zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C. 243/08:

„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je

predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné

kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. ako nekalú“, tiež rozsudok Súdneho

dvora Frieburger Kommunalbauten C- 237/02).»

19. Krajský súd ďalej v uznesení sp. zn. z 30. augusta 2012 uviedol,

že „Podmienky na predloženie prejudiciálnej otázky neboli splnené. Nie súdny dvor, ale

vnútroštátny súd má posúdiť otázku, či ide o nepriateľnú zmluvnú podmienku (porov.

Rozsudku súdneho dvora PANNON, Freiburger Komunnalbauten.“.

20. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení citovaných rozhodnutí krajského súdu

vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd

uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho

dvora, ktorú vyložil v medziach svojej právomoci, pričom v kontexte vnútroštátnej

spotrebiteľskej legislatívy aj posúdil viaceré zmluvné dojednania v zmluve o úvere za

nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc

s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 18, 19) nepovažoval za potrebné otvárať

konanie o otázkach, pri ktorých nemal pochybnosti (pozri bod 17).

21. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že „Práve chýbajúca

procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu

na prerušenie konania postupom podľa ust. a Zmluvy

o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej

sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom

konaní nepristúpili k vydaniu rozhodnutia o výslovnej požiadavke sťažovateľky na

prerušenie konania podľa (bližšie pozri bod 3.4., pozn.), teda

nerozhodli formou predpokladanou , ústavný súd konštatuje, že je

pravdou, že z dikcie vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku

ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už v súlade s návrhom účastníka konania, alebo v nesúlade

s ním rozhoduje o procesných otázkach týkajúcich sa vedenia konania, teda aj napr.

o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom nadefinovaná

možnosť postupu súdu v konaní je podporená legislatívne vymedzeným rámcom jeho

postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy .

22. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle

svojej štandardnej judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti

ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124

je ako nezávislého ochrancu ústavnosti skúmať a rozhodovať o porušeniach

ústavnosti v kontexte označených základných práv, ktorých porušenie sa namieta, a nie

skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia označených

základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd teda nepovažuje za potrebné

zaoberať zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola odôvodňovaná opodstatnenosť

sťažovateľkou podaných sťažností, ale iba z nej vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi,

ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených základných práv a slobôd

posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle pevne zakotveného svojho poslania

v právnom štáte.

23. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,

ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na

interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení

(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)

musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m.

, , , , ). Priorizovanie

formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie

právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré

budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci

v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých

cieľom je/bude úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Inými slovami, ústavný súd priorizuje zváženie konkrétnych

okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky na právnu sféru

sťažovateľa.

24. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v

obdobných prípadoch ako neefektívny.

25. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

26. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásady

procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude

ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe

z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť

možnosť vyplývajúcu z poslednej vety a odmietnutie

sťažností neodôvodniť.

26. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013