Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 117 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (122)II. ÚS 337/2012
PDF · 290 KB
No categories available
II. ÚS 337/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod
sp. zn. Rvp 9126/2012, sp. zn. Rvp 9127/2012, sp. zn. Rvp 9128/2012, sp. zn.
Rvp 9129/2012, sp. zn. Rvp 9130/2012, sp. zn. Rvp 9131/2012 a sp. zn. Rvp 9132/2012,
zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 37/2012 z 26. marca 2012
v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 334/2004
z 23. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
16 CoE 45/2012 z 26. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 5 Er 246/2004 z 21. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7 CoE 37/2012 z 28. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 167/2003 z 21. januára 2012, postupom
a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoE 18/2012 z 29. marca 2012 v spojení
s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 171/2006 z 20. januára
2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoE 66/2012 z 30. marca
2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
5 Er 188/2003 z 23. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 CoE 27/2012 z 19. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 3 Er 2/2004 z 18. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 17 CoE 37/2012 z 22. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 187/2003 z 23. januára 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9126/2012,
sp. zn. Rvp 9127/2012, sp. zn. Rvp 9128/2012, sp. zn. Rvp 9129/2012, sp. zn.
Rvp 9130/2012, sp. zn. Rvp 9131/2012 a sp. zn. Rvp 9132/2012 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9126/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 334/2004
z 23. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 246/2004
z 21. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 167/2003
z 21. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er 171/2006
z 20. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 188/2003
z 23. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er 2/2004 z 18. januára
2012 a postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 187/2003 z 23. januára 2012
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj uzneseniami Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 37/2012 z 26. marca 2012, sp. zn.
16 CoE 45/2012 z 26. marca 2012, sp. zn. 7 CoE 37/2012 z 28. marca 2012, sp. zn.
18 CoE 18/2012 z 29. marca 2012, sp. zn. 20 CoE 66/2012 z 30. marca 2012, sp. zn.
5 CoE 27/2012 z 19. apríla 2012 a sp. zn. 17 CoE 37/2012 z 22. marca 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím
sp. zn. 5 Er 334/2004 z 23. januára 2012, sp. zn. 5 Er 246/2004 z 21. januára 2012, sp. zn.
5 Er 167/2003 z 21. januára 2012, sp. zn 3 Er 171/2006 z 20. januára 2012, sp. zn.
5 Er 188/2003 z 23. januára 2012, sp. zn. 3 Er 2/2004 z 18. januára 2012 a sp. zn.
5 Er 187/2003 z 23. januára 2012 vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský
súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným
súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v argumentácii napadla právne závery v rozhodovacej činnosti
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na
predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje
rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel
spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na
zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď
uviedla: „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje
účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje
právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu)
umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho
z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený
exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov
vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je
exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny, ktorá je
exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9126/2012, sp. zn. Rvp 9127/2012, sp. zn. Rvp 9128/2012, sp. zn. Rvp 9129/2012,
sp. zn. Rvp 9130/2012, sp. zn. Rvp 9131/2012 a sp. zn. Rvp 9132/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska
zápisnica.
Okresný súd v zásade argumentoval najmä tým, že preskúmal exekučný titul pri
rozhodovaní o žiadostiach exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií, pričom
zistil, že exekučným titulom bola notárska zápisnica, pri ktorej spísaní povinný nebol.
Okresný súd zastával názor, že je možné dať sa pri tomto úkone zastúpiť splnomocneným
zástupcom. Splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je však koncipované
široko a všeobecne. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení,
ktoré z neho zástupcovi vyplývajú, a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene
splnomocniteľa. Zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola zjavne
obmedzená. Čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho
splnomocnenca. Ak zástupca podpísal zápisnicu za povinného, konal zákonom
nedovoleným spôsobom. Z toho vyplýva, že všetky tieto skutočnosti majú za následok
absolútnu neplatnosť udeleného splnomocnenia. Zákonom zamýšľané právne účinky môže
vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica
materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná
neoprávnenou osobou, nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu pre osobu,
v mene ktorej splnomocnenec konal, a teda neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej
vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Okresný súd preto vyhlásil
exekúcie v celom rozsahu za neprípustné a zastavil ich.
Krajský súd v rozhodnutiach o odvolaniach sťažovateľky proti prvostupňovým
rozhodnutiam konštatoval, že odvolania nie sú opodstatnené. Argumentoval najmä tým, že
okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. V priebehu odvolacích konaní sa na skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, preto si odvolací súd osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a na tieto v plnom rozsahu odkázal.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, podľa
ktorej účastníci (sťažovateľka a dlžník) uzatvorili zmluvy o úvere, súčasťou ktorých bol
vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta povinným na uznanie záväzku
z úveru v mene povinného v notárskych zápisniciach ako exekučného titulu tak, aby sa
notárske zápisnice stali vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené splnomocnenie sa
za platný právny úkon označiť nedá, a preto splnomocnený advokát nemohol pred notárom
platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverových zmlúv a súhlasiť s vykonateľnosťou
notárskych zápisníc v mene povinného, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu
a zastúpeného v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto
ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, a ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor
zo záujmami povinného spočíva v tom, že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri
uznaní dlhu a spisovaní notárskych zápisníc zastupovať, bol určený priamo v zmluve
o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol vopred určeného
advokáta ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.
Právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ustanovení
§ 22 ods. 2 je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Na absolútnu neplatnosť
pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona musel všeobecný súd prihliadať z úradnej
povinnosti. Ak v prerokúvaných veciach splnomocnený advokát nedisponoval platným
splnomocnením, nemohol v mene povinných konať.
Notárske zápisnice predložené oprávneným nespĺňali podmienky materiálne
vykonateľného exekučného titulu, pretože boli spísané na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval, ak po vyhlásení
exekúcií za neprípustné tieto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
(V tejto súvislosti krajský súd poukázal aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskym
zápisniciam, ktoré boli následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na
začatie exekučného konania voči dlžníkom, a správne ich vyhodnotil, že nie sú spôsobilým
exekučným titulom.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním
poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo
priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že
obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 410/2012), ústavný súd
sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti.
II.D
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na
ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.E
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na
akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo
iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine,
majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07,
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej
vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru
sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie
však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto
ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012