Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 337/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. marca 2012

v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 23. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 26. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará

Ľubovňa sp. zn. z 21. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 28. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 21. januára 2012, postupom

a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. marca 2012 v spojení

s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 20. januára

2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. marca

2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 23. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 19. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará

Ľubovňa sp. zn. z 18. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 22. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 23. januára 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom a uznesením

Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 20. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. januára

2012 a postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2012

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj uzneseniami Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. marca 2012, sp. zn.

z 26. marca 2012, sp. zn. z 28. marca 2012, sp. zn.

z 29. marca 2012, sp. zn. z 30. marca 2012, sp. zn.

z 19. apríla 2012 a sp. zn. z 22. marca 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade ak dlžník neplní svoje

povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon

rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím

sp. zn. z 23. januára 2012, sp. zn. z 21. januára 2012, sp. zn.

z 21. januára 2012, sp. zn z 20. januára 2012, sp. zn.

z 23. januára 2012, sp. zn. z 18. januára 2012 a sp. zn.

z 23. januára 2012 vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský

súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným

súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v argumentácii napadla právne závery v rozhodovacej činnosti

okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na

predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje

rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel

spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom

odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na

zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď

uviedla: „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje

účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje

právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu)

umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho

z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny, ktorá je

exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

listiny, ktorá je exekučným titulom.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska

zápisnica.

Okresný súd v zásade argumentoval najmä tým, že preskúmal exekučný titul pri

rozhodovaní o žiadostiach exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií, pričom

zistil, že exekučným titulom bola notárska zápisnica, pri ktorej spísaní povinný nebol.

Okresný súd zastával názor, že je možné dať sa pri tomto úkone zastúpiť splnomocneným

zástupcom. Splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je však koncipované

široko a všeobecne. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení,

ktoré z neho zástupcovi vyplývajú, a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene

splnomocniteľa. Zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola zjavne

obmedzená. Čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že

splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho

splnomocnenca. Ak zástupca podpísal zápisnicu za povinného, konal zákonom

nedovoleným spôsobom. Z toho vyplýva, že všetky tieto skutočnosti majú za následok

absolútnu neplatnosť udeleného splnomocnenia. Zákonom zamýšľané právne účinky môže

vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica

materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná

neoprávnenou osobou, nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu pre osobu,

v mene ktorej splnomocnenec konal, a teda neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej

vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Okresný súd preto vyhlásil

exekúcie v celom rozsahu za neprípustné a zastavil ich.

Krajský súd v rozhodnutiach o odvolaniach sťažovateľky proti prvostupňovým

rozhodnutiam konštatoval, že odvolania nie sú opodstatnené. Argumentoval najmä tým, že

okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil

správny právny záver. V priebehu odvolacích konaní sa na skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, preto si odvolací súd osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a na tieto v plnom rozsahu odkázal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, podľa

ktorej účastníci (sťažovateľka a dlžník) uzatvorili zmluvy o úvere, súčasťou ktorých bol

vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta povinným na uznanie záväzku

z úveru v mene povinného v notárskych zápisniciach ako exekučného titulu tak, aby sa

notárske zápisnice stali vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené splnomocnenie sa

za platný právny úkon označiť nedá, a preto splnomocnený advokát nemohol pred notárom

platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverových zmlúv a súhlasiť s vykonateľnosťou

notárskych zápisníc v mene povinného, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu

a zastúpeného v zmysle ustanovenia . Podľa tohto

ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, a ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor

zo záujmami povinného spočíva v tom, že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri

uznaní dlhu a spisovaní notárskych zápisníc zastupovať, bol určený priamo v zmluve

o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol vopred určeného

advokáta ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ustanovení

je v zmysle neplatný. Na absolútnu neplatnosť

pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona musel všeobecný súd prihliadať z úradnej

povinnosti. Ak v prerokúvaných veciach splnomocnený advokát nedisponoval platným

splnomocnením, nemohol v mene povinných konať.

Notárske zápisnice predložené oprávneným nespĺňali podmienky materiálne

vykonateľného exekučného titulu, pretože boli spísané na základe absolútne neplatného

právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval, ak po vyhlásení

exekúcií za neprípustné tieto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

(V tejto súvislosti krajský súd poukázal aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

.)

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskym

zápisniciam, ktoré boli následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na

začatie exekučného konania voči dlžníkom, a správne ich vyhodnotil, že nie sú spôsobilým

exekučným titulom.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že

obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

sťažnosti v tejto časti odmietol podľa z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.E

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv

a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na

akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo

iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine,

majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení (,

).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej

vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru

sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého porušenie

však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto

ostatnej časti zjavne neopodstatnené ( ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012