Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 410/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14

CoE 165/2012-66 z 28. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu

Rimavská Sobota č. k. -37 z 12. decembra 2011, postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -60 z 2. mája 2012 v spojení

s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -32 zo 14.

decembra 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE

79/2012-54 z 10. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1

Er 727/2004-25 z 8. decembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj namietaného porušenia a dohovoru postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -66 z 28.

mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -37 z 12. decembra 2011, krajského súdu č. k. 16 CoE

124/2012-60 z 2. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu č. k. 1 Er

162/2005-32 zo 14. decembra 2011 a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE

79/2012-54 z 10. mája 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v

spojení s postupom a uznesením okresného súdu č. k. -25 z 8. decembra 2011

(ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje

povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon

rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím

č. k. -37 z 12. decembra 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Obdobne postupoval okresný súd aj v konaní sp. zn. , . Krajský

súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným

súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov

na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje

rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel

spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom

odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu

na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec,

keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár

poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd

nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho

predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva

vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či

rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou

na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto

skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,

ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah

notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie a

čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu,

zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti

smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené

v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami

okresného súdu

10. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci

vedenej pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť

exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.

18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie vo veci sp. zn. založil

na týchto dôvodoch:

«Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 1140/2005,

NZ 9724/2005 zo dňa 05. 03. 2005, spísaná JUDr. O. Ď., notárom so sídlom

v Partizánskom. Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu

relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je

koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala

záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho

práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti.

Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu

neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý

záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani

predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom

rozsahu) reálne v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má

byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal

k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie

koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie

a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný

súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na

ustanovenie , s čím sa odvolací súd takisto v plnom

rozsahu stotožňuje. Ani argument o nezávislom postavení advokáta za daných konkrétnych

okolností neobstojí. Už len samotná skutočnosť, že súdom je z vlastnej rozhodovacej

činnosti známe, že konkrétny oprávnený – P. – vo všetkých zmluvách o úvere priamo v

predtlači mal už vopred zakomponované udelené plnomocenstvo dlžníka len tomuto

jedinému konkrétnemu advokátovi, naznačuje určitú väzbu oprávneného a konkrétneho

advokáta, čo spochybňuje predpoklad jeho nestrannosti a objektívnosti pri hájení záujmov

dlžníka pri výkone právnych úkonov vyplývajúcich z udeleného plnomocenstva. Je potrebné

v tejto súvislosti spomenúť i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri

„zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej

jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do

predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení

si zástupcu vôbec hovoriť. Odvolací súd ešte na dôvažok všetkých uvedených a vytýkaných

vád „udeleného plnomocenstva“ konštatuje aj ďalšiu okolnosť, a to, že zmluvné zastúpenie

je dvojstranný právny úkon, pričom je zrejmé, že dohoda o plnomocenstve medzi advokátom

Mgr. T. K. a povinným nebola nikdy spísaná. Zmluva o úvere neobsahuje prehlásenie

splnomocneného advokáta (ani len jeho podpis), že udelené plnomocenstvo prijíma.

Dohoda o plnomocenstve ani nikdy súdu predložená nebola a preto sa odvolací súd

domnieva, že ani nikdy medzi splnomocniteľom a splnomocnencom nebola spísaná. Už len

všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj

konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie

absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva.

Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych

úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť

právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného

plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného,

ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať.»

Krajský súd vo veci sp. zn. okrem iného uviedol: „Po preskúmaní

obsahu splnomocnenia zahrnutého do úverovej zmluvy dospel prvostupňový súd k záveru,

že tento právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu obsahovej neurčitosti (§ 37 ods. 1

). Z plnej moci nemožno zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré

z nej zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne

posúdiť, či splnomocnenec konal v rámci udeleného splnomocnenia, a teda či práva

a povinnosti z konania splnomocnenca vznikli splnomocniteľovi, prípadne či došlo

k prekročeniu oprávnení vyplývajúcich zo splnomocnenia (§ 32 a § 33 Občianskeho

zákonníka). Podľa totiž dohoda, ktorou sa niekto

vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, t. j., ak v čase uzavretia

zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. T. K. neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška,

v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a taktiež nemohol

splnomocniť Mgr. T. K. na takéto právo. Udelenú plnú moc súd navyše považoval za

neplatnú aj z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocnencom a

splnomocniteľom (povinným) podľa v spojení s

. Už zo samotného zahrnutia textu splnomocnenia do úverovej

zmluvy je zjavné, že oprávnený si týmto spôsobom hodlal relatívne jednoduchým spôsobom

zabezpečiť exekučný titul pre prípad, že v budúcnosti vyvstane potreba jeho zaobstarania.

Už samotné udelenie plnej moci, teda, odráža skôr záujmy oprávneného. Pri uzatváraní

zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, nakoľko splnomocnenie tvoriace

súčasť zmluvy o úvere obsahovalo vopred pripravenú predtlač textu splnomocnenia,

vrátane označenia Mgr. K. ako splnomocnenca. Súd konštatoval, že je z jeho úradnej

činnosti známe, že takýto obsah splnomocnenia tvoril štandardnú súčasť úverových zmlúv

oprávneného, preto možno vylúčiť faktické väzby dlžníkov na osobu splnomocnenca, ktoré

by im mohli dať záruku, že splnomocnenec bude konať výlučne v ich záujme. Týmto je

spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to slobodná vôľa konajúcej

osoby pri voľbe splnomocnenca. Súd tiež v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal aj na tú

skutočnosť, že z jeho úradnej činnosti je taktiež známe, že Mgr. K. v minulosti zastupoval na

súde priamo oprávneného v rade konaní (napr. v konaniach vedených pod sp. zn.

a ). Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne poskytujú podklad

pre vyslovenie záveru o tom, že samotné zahrnutie splnomocnenia do úverovej zmluvy, ako

aj vymedzenie jej obsahu, predovšetkým osoby splnomocnenca, odzrkadľujú záujmy

oprávneného, pričom zároveň z týchto dôvodov možno konštatovať rozpor záujmov medzi

splnomocniteľom (povinným) a splnomocnencom. Vzhľadom na neplatnosť plnomocenstva

notárska zápisnica nemôže spĺňať podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože

bola spísaná neoprávnenou osobou, ergo, neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej

vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Takýto záver zaujal

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd aj v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 2Er

457/06 (-32). Z uvedených dôvodov súd vyslovil exekúciu za neprípustnú a z

dôvodu hospodárnosti ju zároveň aj zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku).“

Krajský súd svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania vo veci sp. zn.

založil v podstatnom na týchto dôvodoch: «Podľa § 58 ods. 2 Exekučného

poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. Ust.

§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie zahŕňa i prípad,

kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase

rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tomu zodpovedá aj situácia

v danej veci. Ak okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku, ktoré umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť „ak

je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“ je to bez vplyvu na vecnú správnosť

výsledku rozhodnutia okresného súdu. (Pre aplikáciu ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku je smerodajné, že pôjde o taký tzv. „iný dôvod“ – rozmanitý dôvod či dôvody,

ktoré nepatria (nemožno podradiť) ani do jedného z ostatných dôvodov uvedených v § 57

ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) a h), i), j) Exekučného poriadku.)

Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná

listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú

vymedzené

Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti

predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto

podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. Možno poukázať aj

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 13. 07. 2000, v ktorom riešil i čiastkovú

otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný

súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva,

a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť

o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda

vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný

súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného

titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá

je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle

povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto

právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa

z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky

aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“

Notárska zápisnica N 5278/2003, Nz 115502/2003 bola spísaná dňa 06. 12. 2003

po tom, čo sa na notársky úrad dostavil Mgr. B. Ž., substitút povinným povereného

advokáta Mgr. T. K., ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o

vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274

písm. e) a súhlase s exekúciou podľa . (Pozn.

KS: Podľa odvolací súd vyhodnotil ako zrejmú nesprávnosť – chybu v písaní,

keď okresný súd v odôvodnení uznesenia nesprávne uviedol číslo zápisnice N 5278/2003, Nz

15502/2003). Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom,

prítomný nebol. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto

úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným

zástupcom na základe a platné plnomocenstvo by vyvolalo

účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Za správny považuje

odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T.

K. v Zmluve o úvere č. 6260050 dňa 31. 07. 2003 neoprávňovalo Mgr. T. K. resp. jeho

substitúta na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne

vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah

oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej

osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach

oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či

splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe

takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho

zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc.

Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky

vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom

neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto

notárskej zápisnice.

Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinným

a Mgr. T. K. podľa § 31 je absolútne neplatná) je postačujúci pre jednoznačný záver súdu,

že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom.»

19. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu

k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad

na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým

exekučným titulom.

20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že

obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

25. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.E

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

28. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

29. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

30. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

31. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez

jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej

ostatnej časti zjavne neopodstatnená ( ).

32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012