Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 570 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (637)I. ÚS 410/2012
PDF · 317.65 KB
No categories available
I. ÚS 410/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 10200/2012, sp. zn. Rvp 10202/2012 a sp. zn. Rvp 10203/2012, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14
CoE 165/2012-66 z 28. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 1 Er 750/2005-37 z 12. decembra 2011, postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 124/2012-60 z 2. mája 2012 v spojení
s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1 Er 162/2005-32 zo 14.
decembra 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE
79/2012-54 z 10. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1
Er 727/2004-25 z 8. decembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10200/2012,
sp. zn. Rvp 10202/2012 a sp. zn. Rvp 10203/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10200/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 165/2012-66 z 28.
mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 1 Er 750/2005-37 z 12. decembra 2011, krajského súdu č. k. 16 CoE
124/2012-60 z 2. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu č. k. 1 Er
162/2005-32 zo 14. decembra 2011 a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE
79/2012-54 z 10. mája 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v
spojení s postupom a uznesením okresného súdu č. k. 1 Er 727/2004-25 z 8. decembra 2011
(ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím
č. k. 1 Er 750/2005-37 z 12. decembra 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Obdobne postupoval okresný súd aj v konaní sp. zn. 1 Er 162/2005, 1 Er 727/2004. Krajský
súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným
súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje
rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel
spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu
na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec,
keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a
čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu,
zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10200/2012, sp. zn. Rvp 10202/2012 a sp. zn. Rvp 10203/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené
v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami
okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 10200/2012, sp. zn. Rvp 10202/2012 a sp. zn. Rvp 10203/2012
rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť
exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.
18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi
rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie vo veci sp. zn. 14 CoE 165/2012 založil
na týchto dôvodoch:
«Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 1140/2005,
NZ 9724/2005 zo dňa 05. 03. 2005, spísaná JUDr. O. Ď., notárom so sídlom
v Partizánskom. Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu
relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je
koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala
záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho
práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti.
Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu
neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý
záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani
predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom
rozsahu) reálne v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má
byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal
k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie
koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie
a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný
súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na
ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom
rozsahu stotožňuje. Ani argument o nezávislom postavení advokáta za daných konkrétnych
okolností neobstojí. Už len samotná skutočnosť, že súdom je z vlastnej rozhodovacej
činnosti známe, že konkrétny oprávnený – P. – vo všetkých zmluvách o úvere priamo v
predtlači mal už vopred zakomponované udelené plnomocenstvo dlžníka len tomuto
jedinému konkrétnemu advokátovi, naznačuje určitú väzbu oprávneného a konkrétneho
advokáta, čo spochybňuje predpoklad jeho nestrannosti a objektívnosti pri hájení záujmov
dlžníka pri výkone právnych úkonov vyplývajúcich z udeleného plnomocenstva. Je potrebné
v tejto súvislosti spomenúť i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri
„zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej
jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do
predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení
si zástupcu vôbec hovoriť. Odvolací súd ešte na dôvažok všetkých uvedených a vytýkaných
vád „udeleného plnomocenstva“ konštatuje aj ďalšiu okolnosť, a to, že zmluvné zastúpenie
je dvojstranný právny úkon, pričom je zrejmé, že dohoda o plnomocenstve medzi advokátom
Mgr. T. K. a povinným nebola nikdy spísaná. Zmluva o úvere neobsahuje prehlásenie
splnomocneného advokáta (ani len jeho podpis), že udelené plnomocenstvo prijíma.
Dohoda o plnomocenstve ani nikdy súdu predložená nebola a preto sa odvolací súd
domnieva, že ani nikdy medzi splnomocniteľom a splnomocnencom nebola spísaná. Už len
všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj
konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie
absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva.
Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych
úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť
právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného
plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného,
ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.»
Krajský súd vo veci sp. zn. 16 CoE 124/2012 okrem iného uviedol: „Po preskúmaní
obsahu splnomocnenia zahrnutého do úverovej zmluvy dospel prvostupňový súd k záveru,
že tento právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu obsahovej neurčitosti (§ 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Z plnej moci nemožno zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré
z nej zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne
posúdiť, či splnomocnenec konal v rámci udeleného splnomocnenia, a teda či práva
a povinnosti z konania splnomocnenca vznikli splnomocniteľovi, prípadne či došlo
k prekročeniu oprávnení vyplývajúcich zo splnomocnenia (§ 32 a § 33 Občianskeho
zákonníka). Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž dohoda, ktorou sa niekto
vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, t. j., ak v čase uzavretia
zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. T. K. neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška,
v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a taktiež nemohol
splnomocniť Mgr. T. K. na takéto právo. Udelenú plnú moc súd navyše považoval za
neplatnú aj z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocnencom a
splnomocniteľom (povinným) podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Už zo samotného zahrnutia textu splnomocnenia do úverovej
zmluvy je zjavné, že oprávnený si týmto spôsobom hodlal relatívne jednoduchým spôsobom
zabezpečiť exekučný titul pre prípad, že v budúcnosti vyvstane potreba jeho zaobstarania.
Už samotné udelenie plnej moci, teda, odráža skôr záujmy oprávneného. Pri uzatváraní
zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, nakoľko splnomocnenie tvoriace
súčasť zmluvy o úvere obsahovalo vopred pripravenú predtlač textu splnomocnenia,
vrátane označenia Mgr. K. ako splnomocnenca. Súd konštatoval, že je z jeho úradnej
činnosti známe, že takýto obsah splnomocnenia tvoril štandardnú súčasť úverových zmlúv
oprávneného, preto možno vylúčiť faktické väzby dlžníkov na osobu splnomocnenca, ktoré
by im mohli dať záruku, že splnomocnenec bude konať výlučne v ich záujme. Týmto je
spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to slobodná vôľa konajúcej
osoby pri voľbe splnomocnenca. Súd tiež v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal aj na tú
skutočnosť, že z jeho úradnej činnosti je taktiež známe, že Mgr. K. v minulosti zastupoval na
súde priamo oprávneného v rade konaní (napr. v konaniach vedených pod sp. zn.
1Er/1734/2003 a 1Er/755/2003). Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne poskytujú podklad
pre vyslovenie záveru o tom, že samotné zahrnutie splnomocnenia do úverovej zmluvy, ako
aj vymedzenie jej obsahu, predovšetkým osoby splnomocnenca, odzrkadľujú záujmy
oprávneného, pričom zároveň z týchto dôvodov možno konštatovať rozpor záujmov medzi
splnomocniteľom (povinným) a splnomocnencom. Vzhľadom na neplatnosť plnomocenstva
notárska zápisnica nemôže spĺňať podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože
bola spísaná neoprávnenou osobou, ergo, neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej
vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Takýto záver zaujal
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd aj v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 2Er
457/06 (15CoE/6/2011-32). Z uvedených dôvodov súd vyslovil exekúciu za neprípustnú a z
dôvodu hospodárnosti ju zároveň aj zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku).“
Krajský súd svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania vo veci sp. zn.
15 CoE 79/2012 založil v podstatnom na týchto dôvodoch: «Podľa § 58 ods. 2 Exekučného
poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. Ust.
§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie zahŕňa i prípad,
kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase
rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tomu zodpovedá aj situácia
v danej veci. Ak okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku, ktoré umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť „ak
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“ je to bez vplyvu na vecnú správnosť
výsledku rozhodnutia okresného súdu. (Pre aplikáciu ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku je smerodajné, že pôjde o taký tzv. „iný dôvod“ – rozmanitý dôvod či dôvody,
ktoré nepatria (nemožno podradiť) ani do jedného z ostatných dôvodov uvedených v § 57
ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) a h), i), j) Exekučného poriadku.)
Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná
listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú
vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992
Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti
predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto
podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. Možno poukázať aj
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I US 5/2000 z 13. 07. 2000, v ktorom riešil i čiastkovú
otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný
súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva,
a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť
o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda
vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného
titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá
je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle
povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto
právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa
z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“
Notárska zápisnica N 5278/2003, Nz 115502/2003 bola spísaná dňa 06. 12. 2003
po tom, čo sa na notársky úrad dostavil Mgr. B. Ž., substitút povinným povereného
advokáta Mgr. T. K., ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o
vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274
písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. (Pozn.
KS: Podľa § 164 O. s. p. odvolací súd vyhodnotil ako zrejmú nesprávnosť – chybu v písaní,
keď okresný súd v odôvodnení uznesenia nesprávne uviedol číslo zápisnice N 5278/2003, Nz
15502/2003). Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom,
prítomný nebol. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto
úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným
zástupcom na základe § 31 Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo
účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Za správny považuje
odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T.
K. v Zmluve o úvere č. 6260050 dňa 31. 07. 2003 neoprávňovalo Mgr. T. K. resp. jeho
substitúta na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne
vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah
oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej
osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach
oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či
splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe
takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho
zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc.
Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky
vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom
neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto
notárskej zápisnice.
Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinným
a Mgr. T. K. podľa § 31 je absolútne neplatná) je postačujúci pre jednoznačný záver súdu,
že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom.»
19. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu
k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad
na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že
obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.D
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.E
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
28. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru
užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie
založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
29. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
30. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
31. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného
v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez
jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012