Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 181/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. – sp. zn. 10737/2015, sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. – sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2,

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Brezno a následne Krajského súdu v Banskej

Bystrici a ich uzneseniami uvedenými v prílohe č. 1 tohto rozhodnutia, ako i postupom

Okresného súdu Lučenec a následne Krajského súdu v Banskej Bystrici a ich uzneseniami

uvedenými v prílohe č. 2 tohto rozhodnutia a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

– sp. zn. 10737/2015, sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. – sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 20. júla

2015 do 21. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

, a (ďalej len „“),

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zároveň aj

základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

postupom Okresného súdu Brezno a následne Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) a ich uzneseniami uvedenými v prílohe č. 1 tohto rozhodnutia, ako

i postupom Okresného súdu Lučenec a následne krajského súdu a ich uzneseniami

uvedenými v prílohe č. 2 tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „okresné súdy“, „napadnuté

uznesenia okresných súdov“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa

opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov,

ako aj krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia

relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú

2

právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu

právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami tak okresných súdov, ako i krajského súdu

došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby napadnuté uznesenia krajského súdu

a napadnuté uznesenia okresných súdov zrušil a veci vrátil okresným súdom na ďalšie

konanie, aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie a napokon aj úhradu

trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. 10737/2015, sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. – sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

okresných súdov

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

4

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

9. Pokiaľ ide o postup okresných súdov a napadnuté uznesenia okresných súdov,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou

podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

10. Pozornosti ústavného súdu nad rámec uvedeného neušlo, že sťažovateľka

prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti podané

ústavnému súdu, s návrhmi nedoručila i napadnuté uznesenia okresných súdov. Predloženie

rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na konštantnú prax ústavného súdu pri posudzovaní opakujúcich sa

neúplných a neakceptovateľných podaní sťažovateľky, právne zastúpenej kvalifikovaným

právnym zástupcom, ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutých uznesení

okresných súdov by tu bol dôvod na ich odmietnutie aj z dôvodu nedostatku náležitostí

predpísaných zákonom ( ).

II.C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,

ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne

závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj

rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade

neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere

koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na

podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s

a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak

v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových

okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch

predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky

známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.

Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. z 9. júna 2011, sp. zn.

zo 16. mája 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

zo 16. januára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013, sp. zn.

z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn.

6

z 11. decembra 2013, sp. zn. z 5. marca 2014, sp. zn.

z 5. marca 2014, sp. zn. z 20. októbra 2011,

z 24. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012, sp. zn.

z 30. januára 2013, sp. zn. zo 7. februára 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013, sp. zn. z 19. júna 2013, sp. zn.

z 30. októbra 2013, sp. zn. zo 4. marca 2011, sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 2. októbra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. zo 4. marca 2014, sp. zn.

zo 4. marca 2014, sp. zn. zo 4. marca 2014, sp. zn.

z 25. marca 2014, sp. zn. z 24. apríla 2014, sp. zn.

zo 7. júna 2012, sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 20. marca 2014, sp. zn.

z 20. marca 2014, sp. zn. z 20. marca 2014, sp. zn.

z 20. marca 2014, sp. zn. z 20. marca 2014 atď.), ktoré

skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam

uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené

právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje rozhodnutia.

Zároveň ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz

potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk

by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj

rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. ).

12. Na podporu svojej argumentácie ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky

aj na rozhodnutia Súdneho dvora C-76/10 zo 16. 11. 2010 vydané vo veci iniciovanej

sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-

244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa

problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom

predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.

V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. 2. 2014 vo veci sp. zn. C 470/12,

bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníčkou je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor

výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu

predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku

93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou,

a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto

preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých

podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov

(rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro,

C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.

13. Ústavný súd taktiež dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava

formulovaná v

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov, ktorá bola zavedená a je účinná od 1. januára

2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu

o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného

poriadku len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné na

objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právna

úprava, ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pozn.) ústavný

súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol zo strany všeobecných súdov

dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej

zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré

by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby

ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. ). Naostatok postup podľa

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku ani neprichádzal do úvahy v žiadnom z napadnutých

konaní okresných súdov z dôvodu neúčinnosti predmetnej právnej úpravy.

14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti

týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti

8

a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa .

Ústavný súd, prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané

sťažnosti, odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona

o ústavnom súde). Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu

a okresných súdov, vrátenie vecí okresným súdom na ďalšie konanie a priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ako i úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

15. Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už vopred vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď

na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016

Príloha č. 1 k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

sp. zn.

posťažnostísp. zn. uznesení Okresného súdusp. zn. uznesení Krajského súdu r.vedenýchBreznov Banskej Bystrici č.ústavným súdom (Rvp) Rvp4 Er 1965/2010 z 26. augusta 2014 z 20. mája 2015 1.12209/2015 Rvp3 Er 2240/2014 z 19. novembra41 CoE 194/2015 z 12. augusta 2015 2.14665/20152014 Rvp4 Er 2103/2014 z 19. z 26. augusta 2015 Rvp7 Er 360/2015 z 1. júla 2015 z 20. októbra 2015

Príloha č. 2 k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

sp. zn.

posťažnostísp. zn. uznesení Okresného súdusp. zn. uznesení Krajského súdu r.vedenýchLučenecv Banskej Bystrici č.ústavným súdom (Rvp) Rvp8 Er 1213/2009 z 16. marca 2012 z 16. apríla 2015 1.10736/2015 Rvp14 Er 654/2011 z 1. marca 2012 z 30. apríla 2015 Rvp22 Er 366/2005 z 9. júla 2014 z 18. decembra 2014 Rvp5 Er 306/2008 z 30. apríla 2012 z 30. júna 2015 Rvp13 Er 965/2004 z 16. decembra12 CoE 38/2014 z 25. júna 2015 Rvp8 Er 443/2010 z 15. decembra 2011 z 25. júna 2015 Rvp9 Er 729/2009 z 19. septembra13 CoE 57/2015 z 31. augusta 2015 7.14661/20152013 Rvp17 Er 777/2014 z 29. mája 2015 z 30. septembra 2015 8.15568/2015 Rvp17 Er 778/2014 z 29. mája 2015 z 30. septembra 2015

10