Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 113 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (118)II. ÚS 562/2013
PDF · 327.36 KB
No categories available
II. ÚS 562/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.
F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Humenné a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er
137/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 15 Er 656/2006 z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 Er
116/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 102/2004 z 5. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 282/2003
z 27. decembra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 zo 17. februára 2012, sp. zn. 11 Er 713/2006
zo 16. februára 2012, sp. zn. 11 Er 281/2003 z 27. decembra 2011, sp. zn. 12 Er 826/2009
zo 4. mája 2012, sp. zn. 12 Er 11/2009 zo 7. februára 2012, sp. zn. 12 Er 402/2008 z 3.
februára 2012, sp. zn. 12 Er 11/2010 zo 16. januára 2012, sp. zn. 19 Er 471/2005 z 8.
augusta 2012, sp. zn. 6 Er 45/2004 z 12. decembra 2011 a sp. zn. 15 Er 487/2007 z 8.
augusta 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE
154/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 117/2012 z 13. februára 2013, sp. zn. 2 CoE
155/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 163/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 19 CoE
85/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 11 CoE 70/2012 z 5. februára 2013, sp. zn. 5 CoE
129/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 25 CoE 31/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 4 CoE
97/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 18 CoE 111/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 24 CoE
8/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 18 CoE 92/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 17 CoE
195/2012 z 15. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 96/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE
153/2012 z 30. januára 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami
Rvp 14840/2013 až Rvp 14857/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 14840/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. apríla
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len
„okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er 137/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 15 Er
656/2006 z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 Er 116/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 102/2004
z 5. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 282/2003 z 27. decembra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 zo 17.
februára 2012, sp. zn. 11 Er 713/2006 zo 16. februára 2012, sp. zn. 11 Er 281/2003 z 27.
decembra 2011, sp. zn. 12 Er 826/2009 zo 4. mája 2012, sp. zn. 12 Er 11/2009 zo 7.
februára 2012, sp. zn. 12 Er 402/2008 z 3. februára 2012, sp. zn. 12 Er 11/2010 zo 16.
januára 2012, sp. zn. 19 Er 471/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 45/2004 z 12. decembra
2011 a sp. zn. 15 Er 487/2007 z 8. augusta 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 154/2012 z 31. januára 2013, sp.
zn. 14 CoE 117/2012 z 13. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012 z 31. januára 2013, sp.
zn. 2 CoE 163/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 19 CoE 85/2012 z 24. januára 2013, sp. zn.
11 CoE 70/2012 z 5. februára 2013, sp. zn. 5 CoE 129/2012 z 22. januára 2013, sp. zn.
25 CoE 31/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 97/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn.
18 CoE 111/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 24 CoE 8/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn.
18 CoE 92/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 17 CoE 195/2012 z 15. januára 2013, sp. zn.
5 CoE 96/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE 153/2012 z 30. januára 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenia“).
3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých bola
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská
zmluva alebo bola spísaná notárska zápisnica. Súdny exekútor na základe poverení
udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie, pričom
exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu, prípadne notárska zápisnica.
V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými rozhodnutiami exekúcie vyhlásil
za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojimi napadnutými
rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia a návrhy
sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.
4. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutým postupom a rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec
zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež
uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že
nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom
rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého
právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku (alebo splnomocnenie ako jednostranný
právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a príslušenstva) za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.
5. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je
jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
6. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše
„odvolací súd konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. ????Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď
k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
7. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami
krajského súdu, pričom poukázala najmä na rozsudok Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14
dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a
podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenia
okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu, prípadne krajskému súdu na
ďalšie konanie. Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie, úhradu trov konania, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd vydal aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.
II.
8. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14840/2013 až sp. zn. Rvp 14857/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
Ústavný súd zároveň uvádza, že sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 14848/2013
a sp. zn. Rvp 14855/2013 sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu
sp. zn. 12 Er 826/2009 zo 4. mája 2012 a totožný postup a uznesenie krajského súdu sp. zn.
4 CoE 97/2012 z 21. novembra 2012. Sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 14853/2013
a sp. zn. Rvp 14856/2013 sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu
sp. zn. 6 Er 45/2004 z 12. decembra 2011 a totožný postup a uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 CoE 96/2012 z 11. októbra 2012. Sťažnosťami vedenými pod sp. zn.
Rvp 14854/2013 a sp. zn. Rvp 14857/2013 sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie
okresného súdu sp. zn. 15 Er 487/2007 z 8. augusta 2012 a totožný postup a uznesenie
krajského súdu sp. zn. 3 CoE 153/2012 z 30. januára 2013.
III.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
20. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým postupom
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými ???súd rozhodol o neprípustnosti
exekúcií a o ich zastavení, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky
okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne
zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania
a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť
k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a v konaniach mala mať sťažovateľka
výrazne nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu
22. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
24. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenia okresného súdu, ústavný súd
vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti
v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu
25. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo
notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako
aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske
zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými
v predmetných sťažnostiach.
26. K sťažovateľkou namietanému postupu krajského súdu v súvislosti
s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr.
vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je
podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe
úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,
pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť
so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre
vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod
32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
27. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za
následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010, I. ÚS 363/2013).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora
bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (I. ÚS 110/2013, podobne
30. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné
a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré
môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). (I. ÚS 363/2013)
31. Krajský súd napríklad v napadnutom uznesení sp. zn. 14 CoE 117/2012
z 13. februára 2013 uviedol: „Oprávnený sa svojím návrhom, domáha výkladu, čí sa má
ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že
za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom, rozhodcovských súdov.
Na túto a ďalšie dve otázky nastolené oprávneným bola odpoveď (aj keď nepriamo)
daná v rozsudku C-40/08 ASTURCOM. Súdny dvor v ňom uviedol, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky
s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s Článkom 6 uvedenej Smernice
93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil,
že Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzí podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú
(odstavec 59 citovaného rozsudku).
K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu
v Prešove v exekučnej veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením
(C-76/10), pretože považoval otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie
neprijateľných zmluvných podmienok za vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08)
a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému súdu umožňuje súdny prieskum
neprijateľných podmienok. Naopak v čl. 50 zdôraznil povinnosť exekučného súdu
pristupovať k naplneniu či 6 smernice v režime ochrany podľa vnútroštátnych pravidiel
verejného poriadku t.j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré
ustanovenie označil za kogentnú normu.
Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. nie je opodstatnený, pretože sporné právne otázky už bolí
vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora (Rozsudok Súdneho dvora C-40/08
Asturcom, tiež C-240-244/98 Oceano Grupa Editorial; C-243/08 Pannon). Z týchto
dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky
v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. g) O.s.p.“
Podobne sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal krajský súd aj v ostatných
napadnutých uzneseniach, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľka v konaní návrh na
prerušenie exekučného konania podala.
32. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu
k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že
z namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že podanými návrhmi na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP sa krajský súd zaoberal, pričom v odôvodneniach
týchto svojich rozhodnutí vychádzal z dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho
dvora, a uskutočneným právnym výkladom dostala sťažovateľka jednoznačnú a z pohľadu
ústavného súdu aj ústavne konformnú odpoveď.
33. V uzneseniach krajského súdu sp. zn. 4 CoE 97/2012 z 21. novembra 2012
(Rvp 14848/2013 a Rvp 14855/2013), sp. zn. 5 CoE 96/2012 z 11. októbra 2012
(Rvp 14853/2013 a Rvp 14856/2013) a sp. zn. 3 CoE 153/2012 z 30. januára 2013
(Rvp 14854/2013 a Rvp 14857/2013) sa krajský súd námietkou prerušenia konania
z dôvodu položenia prejudiciálnej otázky nevysporiadal a zamietnutie návrhu na prerušenie
konania netvorí súčasť výroku uznesenia krajského súdu, avšak je nutné poznamenať, že
sťažovateľka napriek tomu, že vo svojich sťažnostiach namieta túto skutočnosť, v konaní
pred ústavným súdom žiadnym spôsobom nepreukázala, že takýto návrh na prerušenie
konania príslušnému súdu v uvedených konaniach podala a písomné podanie v tomto
zmysle ústavnému súdu ani nepredložila.
34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý
nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne
okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie
rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.
IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za
ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010, I. ÚS 363/2013).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom
krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
35. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd
už uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu
rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci
pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii
Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu
(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie
Exekučného poriadku).
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na
prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného
súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta
2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako
súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky
ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie
odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd
nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
36. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,
že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučných konaní
a neprípustnosti exekúcií z už uvádzaných dôvodov v uzneseniach okresného súdu, proti
ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný
z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po
doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu bolo
podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už
bolo uvedené, dodržané bolo.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
36. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013