Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 562/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.

F., vo veci namietaného porušenia , základných

práv podľa a , práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Humenné a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er

137/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 Er

116/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. z 5. apríla 2012, sp. zn.

z 27. decembra 2011, sp. zn. zo 17. februára 2012, sp. zn.

zo 16. februára 2012, sp. zn. z 27. decembra 2011, sp. zn.

zo 4. mája 2012, sp. zn. zo 7. februára 2012, sp. zn. z 3.

februára 2012, sp. zn. zo 16. januára 2012, sp. zn. z 8.

augusta 2012, sp. zn. z 12. decembra 2011 a sp. zn. z 8.

augusta 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE

154/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. z 13. februára 2013, sp. zn. 2 CoE

155/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn.

85/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. z 5. februára 2013, sp. zn. 5 CoE

129/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. z 24. januára 2013, sp. zn. 4 CoE

97/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

8/2012 zo 16. novembra 2012, sp. zn. z 29. novembra 2012, sp. zn. 17 CoE

195/2012 z 15. januára 2013, sp. zn. z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE

153/2012 z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami

až s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. apríla

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namietala porušenie (ďalej len „“),

základných práv podľa a , práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len

„okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 1. augusta 2012, sp. zn. 15 Er

656/2006 z 8. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn.

z 5. apríla 2012, sp. zn. z 27. decembra 2011, sp. zn. zo 17.

februára 2012, sp. zn. zo 16. februára 2012, sp. zn. z 27.

decembra 2011, sp. zn. zo 4. mája 2012, sp. zn. zo 7.

februára 2012, sp. zn. z 3. februára 2012, sp. zn. zo 16.

januára 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn. z 12. decembra

2011 a sp. zn. z 8. augusta 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 31. januára 2013, sp.

zn. z 13. februára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp.

zn. z 31. januára 2013, sp. zn. z 24. januára 2013, sp. zn.

z 5. februára 2013, sp. zn. z 22. januára 2013, sp. zn.

z 24. januára 2013, sp. zn. z 21. novembra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. zo 16. novembra 2012, sp. zn.

z 29. novembra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn.

z 11. októbra 2012 a sp. zn. z 30. januára 2013 (ďalej len

„napadnuté uznesenia“).

3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých bola

účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská

zmluva alebo bola spísaná notárska zápisnica. Súdny exekútor na základe poverení

udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie, pričom

exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu, prípadne notárska zápisnica.

V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými rozhodnutiami exekúcie vyhlásil

za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojimi napadnutými

rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia a návrhy

sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.

4. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutým postupom a rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov

vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec

zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež

uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) tým, že

nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom

rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého

právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku (alebo splnomocnenie ako jednostranný

právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej

pohľadávky a príslušenstva) za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

5. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je

jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

6. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným

spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje

a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného

titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného

titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani

skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše

„odvolací súd konal v rozpore s ust. , čím porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR a právo na spravodlivý

súdny proces zaručené čl. 6 ods. ????Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď

k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

7. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami

krajského súdu, pričom poukázala najmä na rozsudok Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie a základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a

dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a

podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenia

okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu, prípadne krajskému súdu na

ďalšie konanie. Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie, úhradu trov konania, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd vydal aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd zároveň uvádza, že sťažnosťami vedenými pod sp. zn.

a sp. zn. sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 4. mája 2012 a totožný postup a uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 21. novembra 2012. Sťažnosťami vedenými pod sp. zn.

a sp. zn. sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 12. decembra 2011 a totožný postup a uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 11. októbra 2012. Sťažnosťami vedenými pod sp. zn.

a sp. zn. sťažovateľka napáda totožný postup a uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 8. augusta 2012 a totožný postup a uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2013.

III.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

13. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým postupom

a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými ???súd rozhodol o neprípustnosti

exekúcií a o ich zastavení, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky

okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne

zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania

a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť

k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a v konaniach mala mať sťažovateľka

výrazne nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu a základných práv podľa

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu

22. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , ). Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

24. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenia okresného súdu, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti

v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

25. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,

v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo

notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností

sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 12. septembra 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. zo 7. februára 2013,

sp. zn. z 13. februára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013, ako

aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske

zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými

v predmetných sťažnostiach.

26. K sťažovateľkou namietanému postupu krajského súdu v súvislosti

s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr.

vo veci sťažovateľky , účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je

podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe

úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre

vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod

32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

27. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za

následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora

bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (, podobne

)

30. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné

a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré

môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008). ()

31. Krajský súd napríklad v napadnutom uznesení sp. zn.

z 13. februára 2013 uviedol: „Oprávnený sa svojím návrhom, domáha výkladu, čí sa má

ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že

za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom, rozhodcovských súdov.

Na túto a ďalšie dve otázky nastolené oprávneným bola odpoveď (aj keď nepriamo)

daná v rozsudku C-40/08 ASTURCOM. Súdny dvor v ňom uviedol, že vnútroštátny súd,

ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky

s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo

nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s Článkom 6 uvedenej Smernice

93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil,

že Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzavretej medzí podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú

(odstavec 59 citovaného rozsudku).

K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu

v Prešove v exekučnej veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením

(C-76/10), pretože považoval otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie

neprijateľných zmluvných podmienok za vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08)

a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému súdu umožňuje súdny prieskum

neprijateľných podmienok. Naopak v čl. 50 zdôraznil povinnosť exekučného súdu

pristupovať k naplneniu či 6 smernice v režime ochrany podľa vnútroštátnych pravidiel

verejného poriadku t.j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré

ustanovenie označil za kogentnú normu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa

nie je opodstatnený, pretože sporné právne otázky už bolí

vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora (Rozsudok Súdneho dvora C-40/08

Asturcom, tiež C-240-244/98 Oceano Grupa Editorial; C-243/08 Pannon). Z týchto

dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky

v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. g) “

Podobne sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal krajský súd aj v ostatných

napadnutých uzneseniach, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľka v konaní návrh na

prerušenie exekučného konania podala.

32. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu

k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že

z namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že podanými návrhmi na prerušenie

konania podľa sa krajský súd zaoberal, pričom v odôvodneniach

týchto svojich rozhodnutí vychádzal z dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho

dvora, a uskutočneným právnym výkladom dostala sťažovateľka jednoznačnú a z pohľadu

ústavného súdu aj ústavne konformnú odpoveď.

33. V uzneseniach krajského súdu sp. zn. z 21. novembra 2012

( a ), sp. zn. z 11. októbra 2012

( a ) a sp. zn. z 30. januára 2013

( a ) sa krajský súd námietkou prerušenia konania

z dôvodu položenia prejudiciálnej otázky nevysporiadal a zamietnutie návrhu na prerušenie

konania netvorí súčasť výroku uznesenia krajského súdu, avšak je nutné poznamenať, že

sťažovateľka napriek tomu, že vo svojich sťažnostiach namieta túto skutočnosť, v konaní

pred ústavným súdom žiadnym spôsobom nepreukázala, že takýto návrh na prerušenie

konania príslušnému súdu v uvedených konaniach podala a písomné podanie v tomto

zmysle ústavnému súdu ani nepredložila.

34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,

podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý

nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne

okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie

rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, , ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za

ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru (m. m. , ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom

krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,

došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

35. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd

už uviedol (napr. uznesenie sp. zn. ), že novelizácia Exekučného poriadku

zavedená , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu

rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci

pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii

Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu

(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie

Exekučného poriadku).

Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť

pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z . Z ustanovenia

ods. 2 vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na

prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného

súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta

2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako

súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky

ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie

odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd

nedopustil porušenia základného práva podľa a ani práva podľa

ods. 1 dohovoru.

36. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,

že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučných konaní

a neprípustnosti exekúcií z už uvádzaných dôvodov v uzneseniach okresného súdu, proti

ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný

z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po

doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu bolo

podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už

bolo uvedené, dodržané bolo.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,

ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a obsahom základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

36. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013