Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)I. ÚS 363/2013
PDF · 381.59 KB
No categories available
I. ÚS 363/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE
234/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 13 CoE 206/2012 zo 4. októbra 2012,
sp. zn. 13 CoE 228/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 496/2012 z 28. septembra 2012,
sp. zn. 2 CoE 508/2012 z 28. septembra 2012 a sp. zn. 2 CoE 502/2012 z 28. septembra
2012 v spojení s postupom Okresného súdu Veľký Krtíš a jeho uzneseniami
sp. zn. 5 Er 2436/2009 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 8 Er 409/2010 zo 4. júna 2012,
sp. zn. 5 Er 1439/2008 z 24. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1279/2008 z 25. mája 2012, sp. zn.
5 Er 2390/2008 z 25. mája 2012 a sp. zn. 5 Er 1435/2008 z 28. mája 2012 a zároveň
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 117/2012
z 31. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 361/2012
z 30. októbra 2012 a sp. zn. 41 CoE 212/2012 z 30. októbra 2012 v spojení s postupom
Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. 14 Er 589/2008 z 20. marca 2012,
sp. zn. 13 Er 944/2007 z 3. februára 2012, sp. zn. 14 Er 264/2009 z 24. februára 2012
a sp. zn. 14 Er 1046/2008 z 26. apríla 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9979/2013 až
sp. zn. Rvp 9988/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 234/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 13 CoE
206/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 13 CoE 228/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE
496/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 508/2012 z 28. septembra 2012 a sp. zn. 2
CoE 502/2012 z 28. septembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu
Veľký Krtíš sp. zn. 5 Er 2436/2009 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 8 Er 409/2010 zo 4. júna
2012, sp. zn. 5 Er 1439/2008 z 24. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1279/2008 z 25. mája 2012, sp.
zn. 5 Er 2390/2008 z 25. mája 2012 a sp. zn. 5 Er 1435/2008 z 28. mája 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš“) a zároveň postupom
a ďalšími uzneseniami krajského súdu sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn.
2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 361/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn.
41 CoE 212/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)
v spojení s postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. 14 Er 589/2008
z 20. marca 2012, sp. zn. 13 Er 944/2007 z 3. februára 2012, sp. zn. 14 Er 264/2009
z 24. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 1046/2008 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia Okresného súdu Lučenec“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti
pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli
sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –
spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v
exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Veľký Krtíš a Lučenec. Oba okresné
súdy ako súdy exekučné rozhodli svojimi rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom
exekučnom konaní/exekúcii tak, že exekúciu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavili, pričom v prípade uznesenia Okresného súdu
Veľký Krtíš sp. zn. 8 Er 409/2010 zo 4. júna 2012 a uznesení Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 14 Er 589/2008 z 20. marca 2012, sp. zn. 13 Er 944/2007 z 3. februára 2012, sp. zn.
14 Er 264/2009 z 24. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 1046/2008 z 26. apríla 2012 súdy
exekúciu vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku. Napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec boli
druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne, a to
predovšetkým z dôvodu, že všetky súdy vyhodnotili rozhodcovskú doložku zakladajúcu
právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá
v spojení s ďalšími nekalými podmienkami obsiahnutými v zmluvách o úvere ako
spotrebiteľských zmluvách spôsobovala značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov
ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem
spotrebiteľskej legislatívy.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín.
3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu
exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok
rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené
tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,
Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému
všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten
dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.
3.2 V druhej rovine v prípade uznesení krajského súdu sp. zn. 13 CoE 206/2012
zo 4. októbra 2012, sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 427/2012
z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 361/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 41 CoE 212/2012
z 30. októbra 2012 a im predchádzajúceho postupu na prvostupňových súdoch poukázala na
závažné procesné pochybenie v postupe tak prvostupňových súdov, ako aj krajského súdu,
keď obidva súdy podľa nej postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,
k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený
v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému
možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok
nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t.
j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky
oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať
podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných
konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie
v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
3.3 V ďalšom sťažovateľka namieta v postupe napadnutých všeobecných súdov, že
nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na konanie
o prejudiciálnej otázke, keď poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej
aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 9979/2013 a sp. zn. Rvp 9988/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné
podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou
podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.
I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011, III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
13. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v prípade sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 9980/2013 a sp. zn.
Rvp 9985/2013 až sp. zn. Rvp 9988/2013 v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku
(pozri bod 3.2) ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená
zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia
Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto
povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má
vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu, pričom uznesenie
Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 8 Er 409/2010 bolo vydané 4. júna 2012 a uznesenie
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Er 589/2008 bolo vydané 20. marca 2012, sp. zn.
13 Er 944/2007 bolo vydané 3. februára 2012, sp. zn. 14 Er 264/2009 bolo vydané
24. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 1046/2008 bolo vydané 26. apríla 2012, teda v čase pred
účinnosťou sťažovateľkou namietanej novelizácie Exekučného poriadku.
14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom
uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva
fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie
odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu by aj
za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo
v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu
odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako
rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania.
V prípade jeho nenariadenia by sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie ústavný súd poukazuje aj na právny
názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri
ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa
ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu
všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska
za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.
16. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa
stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh
medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred
ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05,
bod 32 a tam citovaná judikatúra).
17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
18. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho
opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1
ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1
písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania (m. m. IV. ÚS 206/08).
19. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,
ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných
prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí
aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu
prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť
s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
21. Už v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.
nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,
ústavný súd poukázal na to, že z čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva, že smernica je
záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté
skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak
robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol
výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ
[rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod
8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek
nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za ustanovených podmienok) majú
ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym
súdnym orgánom.
22. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
23. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de
Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07).
24. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
26. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
27. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal
spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke
na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.
IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za
ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
28. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
29. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoE 496/2012 z 28. septembra
2012 dôvodil, že «Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje
predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44
ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci. je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v lom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor
Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže
sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je
tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho
dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie
o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol:
„Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového
a medzitýmneho konania, v ktorom iná Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom
Rady ĽS. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim
v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny
dvor Európskej únie vydáva rozhodnutiu o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo
veci samej.“
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ
nemožno vykladať absolútne, t. j, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti
začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu líniového práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie
byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom
spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6, októbra
1982 vo vecí CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok
177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ)nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý
súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží
vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo
vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje
tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo vecí
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich
rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva
Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch: keď odpoveď na túto
otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd
tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je
oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť
k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciám Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16. Novembra 2010, C-76/10, bod 79).
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
žiadal odvolací súd. aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri
prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je
nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo
spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK.. Preto považoval v danom
prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť
oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo
vecí samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t j. upravuje
výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej
únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v
prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a
správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie
a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade
s doktrínou acté éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej
konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej,
nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané
a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej
judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v
prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že y predmetnom
konaní, nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. h) a e) O. s. p, pre
prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa
s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, prelo odvolací súd
oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny dvor Európskej
únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „.Smernica“) vo vecí C-40/08. a to: „Smernica
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý hol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“.»
30. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 15 CoE 117/2012 z 31. októbra
2012 dôvodil, že:
«V priebehu odvolacieho konania bolo súdu doručené podanie oprávneného
datované dňa 26. 7. 2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému
odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. e/ O. s. p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“ bola prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej
aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie
prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.
Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol
predložiť Súdneho dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku., či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo vecí, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia
s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Pokiaľ oprávnený nevrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. odvolací súd uvádza :
Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie
(výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou
vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach
prejedávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad
alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie
o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po
zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci)
súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie
potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide
o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej
únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach
odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10, 1982 vo veci
CILF1T C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná,
vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé)
a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké
rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade
oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu
k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.
Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka
obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú,
a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifíkatívnom výpočte neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia urnového práva (ohľadom
aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne
otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.
K prvej predkladanej predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že okresný súd
v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať
spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Ide tak o otázku akademickú, ktorá nemá ani
základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.
Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach. Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že
zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli
vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly, Zároveň sa
umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či
vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné,
ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského
zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že
slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do
iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod
písm. q) prílohy v jej znení. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl,
slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok
(arg. slovo „najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená, že súdu nič
nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených
v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno
napr. vylúčiť; že Súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice)
posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí
žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri
preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.
Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že
nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale
predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži.
V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka,
ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech
spotrebiteľa.
Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali
s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger
Kommunalbauten C-237/02).
Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského
konania v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie
nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd,
pričom v argumentácii poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE
167/2012 zo dňa 30. 08. 2012, že: „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná
pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny
prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na
individuálne dojednanie je však potrebné náležito rešpektovať a zachovať proces tvorby
zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie
podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktik (klamlivá obchodná praktika;
§ 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských
doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej
zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať
k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení
technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok
resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní
zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že
neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch.
Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je
vylúčené, aby za takýchto okolnosti súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie
spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré
môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi
pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu
predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to
sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske
záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ)“.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je
zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje.
Ohľadom predkladanej tretej prejudicialnej otázky, odvolací súd uvádzal, že
ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti
Centro Móvil Milénium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores
(C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť
podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje
k záveru o nekalostí takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva
Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie
je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybností o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže
svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi,
a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane
vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces.
Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať
neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať
s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade
ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej
doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie
konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ
v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zamietol.».
31. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd
postupoval v predmetných veciach ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom
konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutia tak Okresného súdu Veľký Krtíš, ako aj
Okresného súdu Lučenec ako vecne správne. Svoje rozhodnutie oprel o zistenia súvisiace
s preskúmaním rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc vopred zvoleného
rozhodcovského súdu na konanie, ktoré vyložil v kontexte podmienok vnútroštátnej
legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských práv. Ústavný súd takýto postup
všeobecného súdu hodnotí ako ústavne konformný/súladný a navyše aj s prihliadnutím na
predostreté odôvodnenia krajského súdu konštatuje veľmi podrobnú a právne vyčerpávajúcu
argumentáciu krajského súdu aj ku sťažovateľkou nastolenej požiadavke prejudiciálneho
konania, s ktorou sa v plnej miere stotožňuje. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné
sťažovateľkou podané sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
32. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť
sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej
úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
33. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných alebo etických povinností
advokáta.
34. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásadu
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť
možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie
sťažností neodôvodniť.
35. Pretože sťažnosti boli ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013