Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 363/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE

234/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. zo 4. októbra 2012,

sp. zn. zo 4. októbra 2012, sp. zn. z 28. septembra 2012,

sp. zn. z 28. septembra 2012 a sp. zn. z 28. septembra

2012 v spojení s postupom Okresného súdu Veľký Krtíš a jeho uzneseniami

sp. zn. zo 16. novembra 2011, sp. zn. zo 4. júna 2012,

sp. zn. z 24. mája 2012, sp. zn. z 25. mája 2012, sp. zn.

z 25. mája 2012 a sp. zn. z 28. mája 2012 a zároveň

postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 30. októbra 2012 a sp. zn. z 30. októbra 2012 v spojení s postupom

Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. z 20. marca 2012,

sp. zn. z 3. februára 2012, sp. zn. z 24. februára 2012

a sp. zn. z 26. apríla 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. januára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2

a dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 28. septembra 2012, sp. zn. 13 CoE

206/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE

496/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. z 28. septembra 2012 a sp. zn. 2

CoE 502/2012 z 28. septembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu

Veľký Krtíš sp. zn. zo 16. novembra 2011, sp. zn. zo 4. júna

2012, sp. zn. z 24. mája 2012, sp. zn. z 25. mája 2012, sp.

zn. z 25. mája 2012 a sp. zn. z 28. mája 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš“) a zároveň postupom

a ďalšími uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 30. októbra 2012 a sp. zn.

z 30. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)

v spojení s postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn.

z 20. marca 2012, sp. zn. z 3. februára 2012, sp. zn.

z 24. februára 2012 a sp. zn. z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia Okresného súdu Lučenec“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti

pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli

sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –

spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v

exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Veľký Krtíš a Lučenec. Oba okresné

súdy ako súdy exekučné rozhodli svojimi rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom

exekučnom konaní/exekúcii tak, že exekúciu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavili, pričom v prípade uznesenia Okresného súdu

Veľký Krtíš sp. zn. zo 4. júna 2012 a uznesení Okresného súdu Lučenec

sp. zn. z 20. marca 2012, sp. zn. z 3. februára 2012, sp. zn.

z 24. februára 2012 a sp. zn. z 26. apríla 2012 súdy

exekúciu vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku. Napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec boli

druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne, a to

predovšetkým z dôvodu, že všetky súdy vyhodnotili rozhodcovskú doložku zakladajúcu

právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá

v spojení s ďalšími nekalými podmienkami obsiahnutými v zmluvách o úvere ako

spotrebiteľských zmluvách spôsobovala značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov

ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem

spotrebiteľskej legislatívy.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť

do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené

tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,

Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo

využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému

všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má

rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten

dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom

všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,

ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).“.

3.2 V druhej rovine v prípade uznesení krajského súdu sp. zn.

zo 4. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 30. októbra 2012 a sp. zn.

z 30. októbra 2012 a im predchádzajúceho postupu na prvostupňových súdoch poukázala na

závažné procesné pochybenie v postupe tak prvostupňových súdov, ako aj krajského súdu,

keď obidva súdy podľa nej postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,

k čomu argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený

v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému

možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok

nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t.

j. pred účinnosťou ), na argumentácii a legitimite námietky

oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať

podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade exekučných

konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie

v súlade s ustanovením , zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3 V ďalšom sťažovateľka namieta v postupe napadnutých všeobecných súdov, že

nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na konanie

o prejudiciálnej otázke, keď poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej

aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Lučenec,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou

podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských

doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv

o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností

v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu

problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou

použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.

-19 z 22. augusta 2012, č. k. -26 z 22. augusta 2012,

-16 z 9. júna 2011, z 31. mája 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012,

z 18. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných

a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

13. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,

ako aj krajského súdu v prípade sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn.

až sp. zn. v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

(pozri bod 3.2) ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená

, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia

Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto

povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má

vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu, pričom uznesenie

Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. bolo vydané 4. júna 2012 a uznesenie

Okresného súdu Lučenec sp. zn. bolo vydané 20. marca 2012, sp. zn.

bolo vydané 3. februára 2012, sp. zn. bolo vydané

24. februára 2012 a sp. zn. bolo vydané 26. apríla 2012, teda v čase pred

účinnosťou sťažovateľkou namietanej novelizácie Exekučného poriadku.

14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom

uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Z ďalšieho znenia , a to , vyplýva

fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu by aj

za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo

v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu

odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako

rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania.

V prípade jeho nenariadenia by sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil

porušenia základného práva podľa a ani práva podľa

dohovoru.

15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie ústavný súd poukazuje aj na právny

názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení

sp. zn. z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri

ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až ) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

16. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05,

bod 32 a tam citovaná judikatúra).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

18. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

19. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných

prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

21. Už v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej

republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.

nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,

ústavný súd poukázal na to, že z čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva, že smernica je

záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má

dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté

skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak

robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol

výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ

[rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod

8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek

nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za ustanovených podmienok) majú

ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym

súdnym orgánom.

22. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

23. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07).

24. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

26. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

27. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal

spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke

na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, , ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za

ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru (m. m. ).

28. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

29. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 28. septembra

2012 dôvodil, že «Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje

predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44

ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s prvá veta Slovenskej

republiky, a tiež podľa ust. .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci. je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v lom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada

Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor

Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu

zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho

dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada

podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie

o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol:

„Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového

a medzitýmneho konania, v ktorom iná Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom

Rady ĽS. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny

dvor Európskej únie vydáva rozhodnutiu o určitých čiastkových otázkach výkladu

a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo

veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ

nemožno vykladať absolútne, t. j, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti

začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle

ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu líniového práva je pre riešenie daného prípadu

relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie

byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie

ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom

spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6, októbra

1982 vo vecí CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok

177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ)nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov

konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý

súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží

vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo

vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje

tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo vecí

zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich

rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva

Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch: keď odpoveď na túto

otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd

tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je

oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť

k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciám Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa

16. Novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa

žiadal odvolací súd. aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri

prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je

nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo

spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK.. Preto považoval v danom

prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,

a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá

reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť

oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo

vecí samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t j. upravuje

výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej

únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v

prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a

správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie

a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade

s doktrínou acté éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie

objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej

konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej,

nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané

a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej

judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)

je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v

prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné

obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že y predmetnom

konaní, nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. h) a e) O. s. p, pre

prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa

s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, prelo odvolací súd

oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny dvor Európskej

únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „.Smernica“) vo vecí C-40/08. a to: „Smernica

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa

má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý hol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej

medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“.»

30. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 31. októbra

2012 dôvodil, že:

«V priebehu odvolacieho konania bolo súdu doručené podanie oprávneného

datované dňa 26. 7. 2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému

odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“ bola prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty

aplikovať slovenskú právnu úpravu. Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej

aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie

prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol

predložiť Súdneho dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku., či je možné ustanovenie

písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským

súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno

podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť

rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo vecí, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia

s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Pokiaľ oprávnený nevrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/

odvolací súd uvádza :

Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie

(výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou

vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach

prejedávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad

alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie

o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po

zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci)

súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie

potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide

o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej

únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach

odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10, 1982 vo veci

CILF1T C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná,

vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé)

a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké

rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade

oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu

k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka

obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne

a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú,

a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok

obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifíkatívnom výpočte neprijateľných

zmluvných podmienok obsiahnutých v .

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia urnového práva (ohľadom

aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne

otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

K prvej predkladanej predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že okresný súd

v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať

spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok

rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný

súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu

zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Ide tak o otázku akademickú, ktorá nemá ani

základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q)

ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky, ktorú využíva

vo všeobecných zmluvných dojednaniach. Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že

zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak

napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny

a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli

vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly, Zároveň sa

umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných

podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či

vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné,

ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského

zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že

slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do

iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod

písm. q) prílohy v jej znení. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl,

slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok

(arg. slovo „najmä“ v ). To znamená, že súdu nič

nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.

generálnej klauzuly v , čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených

v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v . Potom nemožno

napr. vylúčiť; že Súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice)

posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí

žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri

preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že

nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale

predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa

podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka,

ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech

spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali

s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej

zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger

Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského

konania v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie

nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd,

pričom v argumentácii poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE

167/2012 zo dňa 30. 08. 2012, že: „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná

pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny

prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na

individuálne dojednanie je však potrebné náležito rešpektovať a zachovať proces tvorby

zmluvy ustanovený v . Naproti tomu nevhodné predkladanie

podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktik (klamlivá obchodná praktika;

o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských

doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej

zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať

k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení

technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok

resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní

zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že

neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch.

Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je

vylúčené, aby za takýchto okolnosti súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie

spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu

sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré

môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní

spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi

pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu

predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to

sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske

záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ)“.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska

správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je

zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný

spor po stránke právnej nedeterminuje.

Ohľadom predkladanej tretej prejudicialnej otázky, odvolací súd uvádzal, že

ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti

Centro Móvil Milénium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores

(C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť

podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje

k záveru o nekalostí takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva

Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2

Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie

je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybností o tom, že

vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže

svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi,

a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane

vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý

proces.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať

neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať

s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade

ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej

doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie

konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ

v zmysle ust. zamietol.».

31. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd

postupoval v predmetných veciach ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom

konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutia tak Okresného súdu Veľký Krtíš, ako aj

Okresného súdu Lučenec ako vecne správne. Svoje rozhodnutie oprel o zistenia súvisiace

s preskúmaním rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc vopred zvoleného

rozhodcovského súdu na konanie, ktoré vyložil v kontexte podmienok vnútroštátnej

legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských práv. Ústavný súd takýto postup

všeobecného súdu hodnotí ako ústavne konformný/súladný a navyše aj s prihliadnutím na

predostreté odôvodnenia krajského súdu konštatuje veľmi podrobnú a právne vyčerpávajúcu

argumentáciu krajského súdu aj ku sťažovateľkou nastolenej požiadavke prejudiciálneho

konania, s ktorou sa v plnej miere stotožňuje. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné

sťažovateľkou podané sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

32. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť

sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej

úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

33. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných alebo etických povinností

advokáta.

34. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásadu

procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude

ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe

z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť

možnosť vyplývajúcu z poslednej vety a odmietnutie

sťažností neodôvodniť.

35. Pretože sťažnosti boli ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013