Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 303/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. R., N., zastúpenej advokátkou JUDr. I. L., N., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -282 z 28. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2011

doručená sťažnosť I. R., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -282 z 28. februára 2011 a ktorou

žiadala vydať tento nález:

„1. Základné právo I. R. podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu

Nitra -282 zo dňa 28.02.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra -282 zo dňa 28.02.2011 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. I. R. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 854,70 € (slovom

osemstopäťdesiatštyri eur sedemdesiat centov), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť

na účet advokátky JUDr. I. L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a z obsahu spisu Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania

o podanej sťažnosti, sťažovateľka ako navrhovateľka sa podanou žalobou v konaní pred

okresným súdom proti E. B. ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) domáhala zaplatenia

sumy 800 000 Sk (26 555,14 €) z titulu nevrátenej pôžičky. Sťažovateľka predložila súdu

písomnú zmluvu o pôžičke uzatvorenú so žalovaným za prítomnosti svedkov E. K. a P. V.

z 28. mája 2003 (na sumu 800 000 Sk so splatnosťou 28. mája 2005), v ktorej žalovaný

potvrdil prevzatie pôžičky, a navrhla vypočuť svedkov, ktorí mali potvrdiť odovzdanie

peňazí žalovanému. Žalovaný potvrdil, že podnikal v prevádzke S. na... ulici v N.

v prenajatých priestoroch, do tohto podnikania žalovaného prispeli aj iné osoby (M. G., E.

K., P. V.), pretože žalovaný nemal dostatok finančných prostriedkov. Potom, keď

prenajímateľ žalovanému znemožnil vstup do prenajatých priestorov, keďže „nestíhal platiť

nájomné“, súdil sa s ním o vrátenie investícií vložených do predmetu nájmu, avšak

neúspešne (okresný súd konanie sp. zn. ). Potvrdil, že podpísal (antidatované)

zmluvy o pôžičke s M. G. a E. K., aby vedel preukázať výšku investícií do predmetu nájmu

v súdnom spore s prenajímateľom, avšak so sťažovateľkou ani neuzatvoril zmluvu

o pôžičke a ani od nej žiadne finančné prostriedky neprezval. Žalovaný tvrdil, že „za

všetkým“ je druh sťažovateľky P. V. Ak je na zmluve o pôžičke meno sťažovateľky

a žalovaný ju podpísal, toto si nevšimol; všetci vedeli, že zmluvy sa podpisujú iba pre účely

súdneho konania proti prenajímateľovi. Podľa názoru žalovaného bol by povinný vrátiť

pôžičku sťažovateľke iba v prípade, ak by od nej prevzal finančné prostriedky, čo sa však

nikdy nestalo, a iba samotná zmluva o pôžičke takúto jeho povinnosť nemôže preto založiť.

Žalovaný považoval zmluvu o pôžičke uzatvorenú so sťažovateľkou za simulovaný právny

úkon, k reálnemu poskytnutiu peňazí nedošlo. Okresný súd v konaní vypočul ako svedkov

M. G., P. V. (druha sťažovateľky), JUDr. L. S. (vyhotovil zmluvu o pôžičke), E. K., M. S.

(matku E. K.) a ďalších svedkov. Niektorí zo svedkov (M. G., P. V. a E. K.) potvrdili, že

boli prítomní pri podpise zmluvy o pôžičke medzi sťažovateľkou a žalovaným a aj pri

odovzdaní peňazí.

Okresný súd rozsudkom č. k. -250 z 24. septembra 2009 žalobu

zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania. Vychádzajúc z vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi pôžička v skutočnosti poskytnutá nebola.

Zmluva o pôžičke bola uzatvorená iba „na oko“, je simulovaným právnym úkonom.

V konaní nebolo preukázané, že by došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí sťažovateľkou

žalovanému. Hoci okresný súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi bola podpísaná

zmluva o pôžičke, sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jej tvrdenie, že

odovzdala peniaze žalovanému (svedkovia, ktorí to potvrdzovali, uviedli, že sa tak malo

stať v kaviarni, ktorá však podľa iných dôkazov v uvedenom čase na uvedenom mieste

neexistovala, ale bola tam zriadená až neskôr; ich výpovede boli nevierohodné a svedok V.

je navyše druhom sťažovateľky), a nepreukázala ani to, že by vôbec sumou, ktorú mala

žalovanému odovzdať, disponovala (výpoveď matky sťažovateľky o peňažných daroch

sťažovateľke nepovažoval okresný súd vzhľadom na príbuzenský vzťah za dostatočný

dôkaz a nepovažoval za možné ani to, že by takúto sumu zarobila sťažovateľka

v pracovnom pomere pri jej preukázanom príjme).

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 17. decembra 2009 odvolanie, ktorým

navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, pretože

okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

(že žalovaný pôžičku nedostal) a vec nesprávne právne posúdil (simulovaný právny úkon

a neunesenie dôkazného bremena). V odvolaní poukázala na to, že z vykonaného

dokazovania je zrejmé, že žalovaný potreboval v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke

so sťažovateľkou na prevádzku baru S. približne 1 900 000 Sk, ako aj to, že zmluvu

o pôžičke vypracoval svedok JUDr. S. pre žalovaného. V zmluve o pôžičke nepochybne

podpísanej žalovaným (ktorá bola dôkazom v konaní) je výslovne uvedené, že „dlžník

dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky v sume 800 000 Sk“. Už táto

samotná zmluva o pôžičke potvrdzuje odovzdanie peňazí, ak žalovaný tvrdí, že to tak

nebolo, bol povinný to preukázať. Žiaden dôkaz však na svoje tvrdenie nepredložil. Hoci sa

okresný súd oboznámil s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa sporu medzi žalovaným

a prenajímateľom (okresný súd konanie sp. zn. , v ktorom žalovaného zastupoval

JUDr. S.), údajne fiktívne uzatvorené zmluvy o pôžičke, ktoré mali byť vyhotovené iba pre

účely vedenia tohto konania žalovaným, sa v tomto spise nenachádzajú. Z toho je zrejmé, že

účel uzatvorenia zmlúv o pôžičke nebol taký, ako to tvrdil žalovaný (že boli iba účelovo

vytvorené pre účely tohto sporu). Navyše je nelogické, aby žalovaný podpísal prevzatie tak

vysokej sumy bez toho, aby to bolo pravdou. Okresný súd neprihliadol na obsah svedeckých

výpovedí svedkov P. V. a E. K., ktorí potvrdili odovzdanie obálok s finančnými

prostriedkami sťažovateľkou žalovanému, hoci je pravdou, že nevideli, koľko peňazí v nich

bolo. Peniaze v nich však prepočítaval žalovaný v ich prítomnosti. Svedok E. K. je navyše

zjavne bez takého vzťahu k sťažovateľke, ktorý by mohol spochybniť vierohodnosť jeho

výpovede. Z vykonaného dokazovania je zrejmé aj to, že sťažovateľka si mohla našetriť

dostatok peňazí, ktoré požičala žalovanému. K odovzdaniu peňazí došlo v kaviarni

obchodného domu, pričom priestory kaviarne boli v rôznych rokoch na rôznych miestach

objektu, nie je významné, presne ktoré priestory svedkovia označili, keď predmetom

stretnutia bola podstatne dôležitejšia vec (odovzdanie peňazí).

Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k.

-282 z 28. februára 2011 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil, zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania a na jej žiadosť jej

priznal oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie.

Rozsudok okresného súdu č. k. -250 z 24. septembra 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -282 z 28. februára 2011 nadobudol

právoplatnosť 13. apríla 2011.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

rozsudkom krajského súdu č. k. -282 z 28. februára 2011 sťažovateľka

odôvodnila tým, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní

nezaoberal, iba skonštatoval, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Hoci

sťažovateľka v odvolaní poukázala na množstvo logických i faktických rozporov medzi

vykonanými dôkazmi (najmä odovzdanie peňazí), ani krajský súd sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s výpoveďou E. K. Odvolanie slúži na poukázanie nedostatkov a rozporov

v súdnom konaní, preto sa nadriadený súd musí zaoberať z nich aspoň tými, ktoré sú

relevantné na rozhodnutie vo veci, a napraviť pochybenia okresného súdu. Aj rozhodnutie

odvolacieho súdu musí byť dostatočne odôvodnené v záujme jeho presvedčivosti,

záväznosti a výchovného účelu. Rozhodnutie krajského súdu vo veci sťažovateľky tieto

podmienky nespĺňa. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom súčasťou

základného práva účastníka na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu č. k. -282 z 28. februára 2011, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský

súd sa riadne nezaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd rozsudok č. k. -282 z 28. februára 2011 odôvodnil takto:

„Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania ( ), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie

je dôvodné.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.“

Krajský súd potom, čo odcitoval ustanovenia § 1, § 6, § 101 ods. 1, § 155 ods. 1

a , ako aj ustanovenia upravujúce dokazovanie a spôsob vyhodnotenia

vykonaného dokazovania (, a ), ďalej v rozsudku uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti

výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky ako aj výroku o náhrade trov konania...;

odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je vecne správne a zákonu

zodpovedajúce, preto naň odvolací súd poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku

súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zmluvou o pôžičke vzniká

medzi veriteľom a dlžníkom právny vzťah – pôžička. Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna

strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník

sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia dohodnutej doby veci rovnakého (toho istého) druhu,

pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný právny vzťah. Tento právny vzťah nevyžaduje

osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne, konkludentne (mlčky)

alebo v písomnej forme. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie veci na

voľné nakladanie, b/ druhovo určené veci, c/ dočasnosť (prenechanie na dohodnutú dobu),

d/ povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a e/ doba splatnosti jej vrátenia. Aj keď je zmluva

o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou zmluvou (kontraktom), čo znamená, že

na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky (peniaze)

veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým predaním peňazí alebo napr. bezhotovostným

spôsobom. V prípade, že účastníci takéhoto záväzkového vzťahu uzavreli písomnú zmluvu,

je k existencii vzniku (platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu pôžičky. Ak

účastníci síce uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme, ale k odovzdaniu predmetu

pôžičky (peňazí) reálne (fakticky) nedošlo, potom takto urobený prejav účastníkov zmluvy

o pôžičke nezodpovedá skutočnému stavu, ide len o pro forma uzavretú písomnú zmluvu

o pôžičke, ktorá je absolútne neplatná. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je

teda predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke a základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť

vec rovnakého druhu, v rovnakom množstve a kvalite. K zmluve o pôžičke v zmysle

ustanovenia nedochádza len na základe dohody strán (účastníkov zmluvy)

účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným odovzdaním

predmetu pôžičky dlžníkovi. Veriteľ, ktorý sa žalobou na súde domáha od dlžníka, aby mu

vrátil požičané peniaze, musí v zmysle splniť dôkaznú povinnosť podľa

ods. 1 , teda musí uniesť dôkazné bremeno nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase

uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí, ktoré mu mali byť v dohodnutej dobe dlžníkom vrátené, ale

aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich, odovzdal mu ich)

a to či už v hotovosti alebo formou bezhotovostného platobného styku.

K podobnej argumentácii, vychádzajúcej z rovnakej právnej úpravy, dospel aj

Najvyšší súd Českej republiky vo veci sp. zn. -138, keď judikoval, že ak

k pôžičke dochádza na základe zmluvy, podľa ktorej veriteľ poskytne (prenechá), peniaze

dlžníkovi, ktorý sa ich zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, potom v spore

o vrátenie požičanej sumy má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel

zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas

nezaplatil. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že

podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané,

potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno.

Pôžička je reálnym kontraktom a tak okrem samotného uzavretia zmluvy je treba ešte

ďalší úkon, ktorým je prenechanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Z uvedeného

vyplýva, že nielen samotným zmluvným dojednaním, ale i prenechaním predmetu pôžičky

vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedá právo

veriteľa požadovať vrátenie pôžičky. Ak však nedošlo k prenechaniu peňazí či

k bezhotovostnému prevodu dohodnutej sumy peňazí, potom nevznikol medzi zmluvnými

stranami právny vzťah z pôžičky.

V prejednávanej veci prvostupňový súd dospel skutkovo k zisteniu, že medzi

účastníkmi konania bola dňa 28. 5. 2003 uzavretá písomná zmluva o pôžičke peňazí medzi

navrhovateľkou a odporcom za prítomnosti svedkov E. K. a P. V., podľa ktorej dňom

podpísania zmluvy navrhovateľka požičala odporcovi hotovosť 800 000,-Sk v celosti

a bezúročne na dobu do 28.5.2005 a pre prípad, že by dlžník záväzok nesplnil, bola

dohodnutá 10 % ročná úroková sadzba odo dňa poskytnutia pôžičky do úplného

vyrovnania. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd konštatoval, že medzi

účastníkmi v skutočnosti nebola poskytnutá pôžička, zmluva o pôžičke bola uzavretá iba

naoko, išlo medzi nimi o simulovaný právny úkon, avšak k reálnemu odovzdaniu peňazí

medzi navrhovateľkou a odporcom v skutočnosti nedošlo, navrhovateľka okrem svojho

tvrdenia nepredložila o tom žiadny vierohodný dôkaz, jej tvrdenia sú v rozpore

so skutkovými závermi súdu, a preto súd jej návrh zamietol a svoje rozhodnutie, ktoré vzišlo

z riadne zisteného skutkového stavu aj riadne odôvodnil. Odvolací súd po preskúmaní veci

dospel k rovnakému záveru, pretože z výsledkov vykonaného dokazovania na

prvostupňovom súde vyplýva, že medzi účastníkmi konania neboli prenechané žiadne

finančné prostriedky podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 28.5.2003, preto ani nemohlo ísť

o zmluvu o pôžičke, ktorá je reálnym kontraktom. Z uvedených dôvodov odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil

a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi podľa a priznal

náhradu trov odvolacieho konania...“

Ústavný súd po posúdení obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom,

vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu ( ). Tým splnil všetky

požiadavky kladené na jeho rozhodnutie a dohovoru,

ktorých absenciu mu sťažovateľka vyčítala.

Sťažovateľka vyčítala odôvodneniu rozsudku krajského súdu č. k. -282

z 28. februára 2011, že dostatočne nereagoval na jej odvolacie námietky, ktorých podstatou

bol jednak jej nesúhlas so spôsobom vyhodnotenia vykonaného dokazovania (podľa názoru

sťažovateľky výsledky vykonaného dokazovania pred okresným súdom bolo potrebné

vyhodnotiť tak, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané nielen uzatvorenie zmluvy

o pôžičky medzi sťažovateľkou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, ale aj

odovzdanie peňazí sťažovateľkou žalovanému) a jednak jej nesúhlas s posúdením

dôkazného bremena účastníkov konania k otázke reálneho poskytnutia peňazí (sťažovateľka

zastáva názor, že v situácii, keď bola súdu predložená zmluva o pôžičke nepochybne

podpísaná žalovaným, v ktorej žalovaný svojím podpisom potvrdil i to, že prevzal pôžičku

v sume 800 000 Sk, mal dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, znášať žalovaný).

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. -282 z 28. februára 2011,

odvolací súd sa vysporiadal s oboma týmito odvolacími námietkami sťažovateľky, hoci nie

s výsledkom, aký si želala sťažovateľka. Krajský súd podrobil prieskumu spôsob

vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom a konštatoval, že

rozhodnutie okresného súdu „vzišlo z riadne zisteného skutkového stavu“, a aj odvolací súd

„po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru, pretože z výsledkov vykonaného

dokazovania na prvostupňovom súde vyplýva, že medzi účastníkmi konania neboli

prenechané žiadne finančné prostriedky podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 28.5.2003“.

Krajský súd sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou sťažovateľky vo vzťahu k otázke,

koho z účastníkov ťaží dôkazné bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu pôžičky,

keď uviedol, že „dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke

a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi“. Z uvedeného je zrejmé, že

dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké

dôkazy veriteľ predložil, a teda iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú

zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku v sume 800 000 Sk,

dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, neťaží dlžníka. Súd vyhodnocuje splnenie

dôkazného bremena veriteľa posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke

z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom

o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie. V tomto prípade aj krajský súd dospel

k záveru, podľa ktorého sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011