Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-91-2023.pdf
PDF · 184.73 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/91/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Dominiky Horváthovej, v spore žalobcu: Maborea a.s., so sídlom Zavarská 10/H, Trnava, IČO: 53 476 867, zastúpeného advokátom: JUDr. Tomáš Sninčák, PhD., LLM, so sídlom Žabotova 2/B, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, E., zastúpenému splnomocnencom: Palkovič advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 20, Trnava, IČO: 47 255 609, o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14. júna 2023 č. k. 16C/49/2022 - 387, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“).
3. Vecne dôvodil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 50.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 350.000 eur od 21.8.2021 do zaplatenia, spolu s náhradou trov konania, a to z titulu zmluvy pôžičky uzavretej dňa 18.12.2012 medzi žalovaným ako dlžníkom a pôvodným veriteľom F. G., pričom pôvodný veriteľ previedol predmetnú pohľadávku na spoločnosť LF Pohľadávky s. r. o., ktorá následne postúpila predmetnú pohľadávku na spoločnosť žalobcu. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu, pričom tvrdil, že nedošlo k vzniku zmluvy o pôžičke, pretože žalobca žalovanému neodovzdal sumu 350.000 eur v hotovosti. Tiež sporoval, že výzva na vrátenie pôžičky zo dňa 13.4.2021 vyvolala účinky v zmysle čl. II. bod 1 Zmluvy. Predmetnú výzvu považoval žalovaný za neurčitú, a teda neplatnú s poukazom na § 37 OZ. Súčasne považoval ustanovenie zmluvy o pôžičke týkajúce sa poskytnutia peňažných prostriedkov na dobu neurčitú za neplatné. Z tohto dôvodu namietal premlčanie nároku žalobcu s poukazom na rozhodnutie R 28/1984. Záverom namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože žalovanému nebolo oznámené postúpenie pohľadávky.
4. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi pôvodným veriteľom F. G. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom H. I. bola uzavretá písomná zmluva o pôžičke dňa 18.12.2012. Zmluva bola podpísaná všetkými zmluvnými stranami v Piešťanoch. Súčasne boli podpisy dlžníka a ručiteľa overené na notárskom úrade Miroslava Kupca dňa 18.12.2012 v Piešťanoch.
Existenciu predmetnej zmluvy o pôžičke strany sporu nespochybnili, resp. nenamietali. V zmysle čl. I. bod 1. zmluvy veriteľ dňom podpísania tejto zmluvy požičiava dlžníkovi sumu vo výške 350.000 eur odo dňa 18.12.2012 na dobu neurčitú so štvormesačnou výpovednou lehotou. V bode 2. sa zmluvné strany dohodli, že pôžička sa dojednáva ako bezúročná. V bode 3. sa zmluvné strany dohodli, že zmluva môže byť vypovedaná so štvormesačnou výpovednou lehotou oboma stranami. V čl. II. dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške 350.000 eur a súčasne sa zaväzuje predmetnú sumu vrátiť veriteľovi posledného dňa ukončenia štvormesačnej výpovednej lehoty, ktorá začína plynúť prvým dňom písomného vypovedania zmluvy akoukoľvek stranou.
5. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo 4.12.2020 postupca F. G. postúpil pohľadávku vo výške 350.000 eur z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke na postupníka spoločnosť LF Pohľadávky s. r. o. V čl. III. predmetnej zmluvy sa postupník zaviazal za nadobudnutie pohľadávky zo zmluvy uhradiť v prospech bankového účtu postupcu odplatu vo výške 30.000 eur najneskôr do 60 dní odo dňa podpisu tejto zmluvy. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 11.2.2021 súd zistil, že postupca LF Pohľadávky s. r. o. postúpil na postupníka, t. j. žalobcu, pohľadávku vo výške 350.000 eur z titulu zmluvy o pôžičke. V čl. III. zmluvy sa postupník za nadobudnutie pohľadávky zaviazal uhradiť odplatu vo výške 30.000 eur. Vzhľadom k tomu, že postupca neuhradil odplatu za postúpenie pohľadávky pôvodnému veriteľovi F. G., nar. XX.X.XXXX, postupník sa zaviazal uhradiť odplatu za postúpenie priamo na bankový účet pôvodného veriteľa F. G., s čím postupca vyjadril svojím podpisom na tejto zmluve súhlas.
6. Žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu s poukazom na § 526 ods. 1 OZ tvrdiac, že mu nebolo oznámené a ani preukázané postúpenie údajnej pohľadávky zo subjektu LF Pohľadávky s. r. o. na žalobcu. Súd prvej inštancie preto skúmal otázku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. V danom prípade žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby od zmluvy o postúpení pohľadávky od spoločnosti LF Pohľadávky s. r. o., ktorá pohľadávku nadobudla od pôvodného veriteľa F. G.. Vzhľadom na námietku žalovaného a s poukazom na § 526 ods. 1 OZ súd prvej inštancie uviedol, že cesia sa uskutočňuje na základe zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom a v zásade bez účasti samotného „postúpeného“ dlžníka (debitor cessus). Jeho súhlas sa na platnosť postúpenia nevyžaduje a účinky cesie nastanú aj proti vôli dlžníka a bez jeho vedomia. Napriek tomu, že zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranným právnym úkonom, majú jej účinky vo vzťahu k dlžníkovi, ako tretej osobe sui generis, osobitný význam. Vzhľadom na relevantný význam cesie v právnej sfére dlžníka je postupca zo zákona povinný oznámiť mu túto skutočnosť bez zbytočného odkladu (denunciácia). Nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo vôbec nemá vplyv na platnosť cesie, ani na jej právne účinky. Právne účinky cesie nastávajú uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Zmyslom úpravy obsiahnutej v § 526 ods. 1 nie je odklad účinkov cesie vo vzťahu k dlžníkovi, ale ochrana jeho právneho postavenia tým, že pred oznámením alebo preukázaním postúpenia môže svoj dlh riadne splniť postupcovi. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že námietka žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie, s ohľadom na ním tvrdené neoznámenie postúpenia pohľadávky, nebola dôvodná. Z obsahu spisu naviac vyplýva, že žalovanému bola doručená výzva spoločnosti Maborea a.s. z 13.4.2021, v ktorej bolo žalovanému oznámené, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2012 z pôvodného veriteľa F. G. na spoločnosť LF Pohľadávky s. r. o. a následne z tejto spoločnosti na žalobcu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie považoval za splnenú povinnosť postupcu podľa § 526 ods. 1 OZ.
7. Vo vzťahu k následným tvrdeniam žalovaného uvedeným v písomnom vyjadrení z 26.1.2023, v ktorom vyjadrení v závere namietal platnosť podpisu postupcu C. J. na zmluve o postúpení pohľadávky z 11.2.2021 súd prvej inštancie uviedol, že s poukazom na § 153 ods. 1 a 2 CSP na túto obranu žalovaného neprihliadol, a to z dôvodu, že nebola uplatnená včas. Súd poukázal na to, že žalovanému nič nebránilo v tom, aby namietal pravosť podpisu postupcu na predmetnej zmluve o postúpení pohľadávky už v podanom odpore a zmena právneho zastúpenia nemá vplyv na včasnosť uplatnenia prostriedkov procesnej obrany. Za týmto účelom žalovaný navrhol vykonať aj znalecké dokazovanie, ktoré mohol žalovaný navrhnúť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Dôkaz znaleckým dokazovaním a výsluchom C. J. však súd nevykonal, a to vzhľadom k vyššie uvedenému.
8. Obrana žalovaného, že výzva na vrátenie pôžičky z 13.4.2021 nevyvolala účinky v zmysle čl. II. bod. 1 zmluvy o pôžičke, nebola podľa súdu prvej inštancie dôvodná. Poukázal pritom na to, že zo
zmluvy o pôžičke z 18.12.2012 vyplýva, že v čl. I. bod 1. veriteľ dňom podpísania tejto zmluvy požičiava dlžníkovi sumu 350.000 eur na dobu neurčitú so štvormesačnou výpovednou lehotou. V čl. II. dlžník dňom podpísania potvrdil prevzatie pôžičky a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu vrátiť veriteľovi do posledného dňa ukončenia štvormesačnej výpovednej lehoty, ktorá začína plynúť prvým dňom písomného vypovedania zmluvy akoukoľvek stranou. Z ustanovenia § 657 OZ vyplýva, že pojmovým znakom zmluvy o pôžičke je aj jej dočasnosť („...dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby...“), avšak termín plnenia nemusí byť dohodnutý pri uzatváraní zmluvy, ale môže byť dohodnutý aj neskôr, prípadne stačí, ak je dodatočne určiteľný alebo ponechaný na vôli dlžníka. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že z obsahu zmluvy o pôžičke je dostatočne, jasne a určito zrejmé, kedy nastáva splatnosť pôžičky. Hoci zmluvné strany v zmluve o pôžičke uvádzajú, že sa uzatvára na „dobu neurčitú“, avšak táto doba je ohraničená možnosťou výpovede zo strany ktorejkoľvek zmluvnej strany s určením dĺžky výpovednej lehoty. Z uvedeného ustanovenia zmluvy o pôžičke je splatnosť pôžičky dostatočne určiteľná. Súčasne z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že žalobca výzvou z 13.4.2021, ktorú výzvu žalovaný prevzal dňa 20.4.2021, vyzval žalovaného na vrátenie poskytnutej pôžičky vo výške 350.000 eur, a to v lehote štyroch mesiacov, ktorá začne plynúť nasledujúci deň po doručení tejto výzvy. Z obsahu výzvy vyplýva, že „V predmetnej zmluve nebol dojednaný konkrétny dátum splatnosti pôžičky, ale tento bol zmluvnými stranami vyjadrený oznámením vôle ukončiť trvanie zmluvy o pôžičke druhej zmluvnej strane s následným plynutím štvormesačnej lehoty, kedy posledným dňom štvormesačnej výpovednej lehoty nastáva splatnosť poskytnutej pôžičky. Lehota začína plynúť od doručenia tejto výzvy.“ Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že veriteľ pohľadávky vyvolal účinky výpovede predmetnej zmluvy o pôžičke, a tým aj splatnosť pôžičky s následným plynutím lehoty na splatenie dlžnej sumy. Uvedené oznámenie bolo podľa názoru súdu prvej inštancie v súlade s § 37 ods. 1 OZ, keďže z neho vyplýva jasná vôľa veriteľa pohľadávky o ukončení zmluvného vzťahu. Naviac sa vo výzve uvádza, že „Napriek tomu, že v bode 1. čl. II. uzatvorenej zmluvy o pôžičke je stanovené, že dlžník sa zaväzuje predmetnú sumu vrátiť veriteľovi do posledného dňa ukončenia štvormesačnej výpovednej lehoty, ktorá začína plynúť prvým dňom písomného vypovedania zmluvy akoukoľvek stranou, pre odstránenie rozporov tohto znenia zasielame v mene súčasného veriteľa túto výzvu, ktorej účinky veriteľ pokladá za totožné s účinkami, ktoré boli sledované zmluvnými stranami vo vyššie uvedenom bode pri uzatváraní zmluvy o pôžičke.“ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná výzva založila splatnosť pôžičky a odo dňa 21.4.2021, t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy žalovanému, začala plynúť lehota 4 mesiacov na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke. Z tohto dôvodu nebol nárok žalobcu ani premlčaný, pretože všeobecná premlčacia lehota je tri roky odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvý raz. V danom prípade začala premlčacia lehota plynúť 21.8.2021, t. j. uplynutím lehoty na plnenie zo zmluvy o pôžičky, pričom žaloba bola podaná dňa 8.3.2022, t. j. v zákonom stanovenej lehote.
9. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal podstatnými tvrdeniami žalovaného, že nedošlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov v zmysle zmluvy o pôžičke, pričom žalobca v spore tvrdil, že žalovaný svojím overeným podpisom na zmluve o pôžičke potvrdil prevzatie peňažných prostriedkov, a tým nemohlo dôjsť k záveru, že žalovaný potvrdil prevzatie pôžičky, aj napriek tomu, že žiadne plnenie neprijal. Uvedené podľa žalobcu odporovalo logickým záverom a vyvolávalo snahu žalovaného vyhnúť sa plneniu povinnosti. Žalobca pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2547/2011.
10. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie poukázal na zákonné ustanovenie § 657 OZ, z ktorého vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009). Aj zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014 vyplýva, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj kedy všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané.
11. S poukazom na citovanú judikatúru a § 657 OZ súd prvej inštancie uviedol, že bez ohľadu na to, že žalovaný ako dlžník podpísal prevzatie peňažných prostriedkov na zmluve o pôžičke, bolo zrejmé, že právny vzťah z pôžičky vznikne až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Teda nestačí len overenie podpisu dlžníka na zmluve o pôžičke, v ktorej dlžník uvedie, že podpisom zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky, ale vyžaduje sa reálne odovzdanie pôžičky.
12. Žalovaný sporoval odovzdanie pôžičky veriteľom. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 50.000 eur s príslušenstvom titulom poskytnutej pôžičky v celkovej výške 350.000 eur. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 OZ tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Musí sa preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou.
13. Na žalobcovi tak spočívalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania jeho tvrdenia, že došlo k reálnemu odovzdaniu pôžičky pôvodným veriteľom dlžníkovi. Súd vykonal dokazovanie výsluchmi žalovaného a svedkov, pričom pôvodný veriteľ F. G. tvrdil, že k odovzdaniu sumy 350.000 eur došlo na stretnutí pôvodného veriteľa F. G., žalovaného a syna F. G., K. G., v pivnici v dome F. G.. Svedok K. G. uviedol, že v pivničnej kuchynke u jeho otca jeho otec požičiaval peniaze A. B., sumu 350.000 eur, na ktorom stretnutí boli len oni traja. Svedok nevedel, prečo boli peniaze odovzdané v hotovosti, pričom uviedol, že sumu 350.000 eur otec zarobil, podniká vyše 30 rokov. Nevedel, či otec mal peniaze uložené doma. Nepoznal účel, na aký potreboval pán B. peniaze, ale časom zistil, že on si takto požičiaval peniaze. Svedok poznal ručiteľa H. I. zo školy. Nevedel, aký mal vzťah jeho otec k H. I., avšak uviedol, že sa poznali. Tiež nevedel, čo bolo dôvodom zo strany jeho otca na požičanie peňazí. Veriteľ F. G. vo výpovedi uviedol, že jeho syn K. G. spolupracoval s pánom B., riešili spolu nejaké problémy aj finančné. Syn ho oslovil, že pán B. je mladý chalan, ktorý mal rozbehnuté obchody a potreboval požičať peniaze, aby rozbehol svoju činnosť. Zorganizovalo sa stretnutie, kde sa dohodli, že mu požičia nejakú sumu, pričom mal pripraviť peniaze a pán B. zmluvu. Pán B. priniesol podpísanú zmluvu a svedok priniesol peniaze, pričom sa to riešilo v pivnici za prítomnosti K. G. a išlo o sumu 350.000 eur. Pán B. prevzal peniaze s tým, že ich bude točiť a používať na svoje aktivity. Tiež svedok uviedol, že išlo o to, že pán B. bol mladý chalan z rodiny, ktorý spolupracoval s jeho synom a peniaze sa požičiavali z dôvodu možnej ďalšej spolupráce. S ohľadom na uvedené výpovede svedkov súd prvej inštancie poukázal na viaceré nezrovnalosti vo výpovediach týchto svedkov a na podstatnú skutočnosť, že svedok prítomný pri odovzdávaní peňazí žalovanému bol synom veriteľa. S ohľadom na túto skutočnosť už samotný príbuzenský vzťah a záujem svedka K. G. na preukázaní odovzdania peňazí žalovanému, spochybňoval jeho vierohodnosť. K. G. mal byť jediným svedkom odovzdania sumy 350.000 eur žalovanému, čo z pohľadu tak vysokej peňažnej čiastky a skutočnosti, že veriteľ F. G. bol úspešným podnikateľom, bola až prílišná neopatrnosť pri poskytovaní peňažných prostriedkov v takom rozsahu. Súd prvej inštancie konštatoval rozpory vo výpovediach svedkov F. G. a K. G., keď z výpovede svedka K. G. vôbec nevyplynulo, že by s pánom B. spolupracoval, taktiež z jeho výpovede nevyplynulo, že by práve on inicioval predmetné stretnutie. Naopak svedok F. G. uviedol, že jeho syn spolupracoval s pánom B. a že ho jeho syn oslovil, že pán B. potrebuje požičať peniaze. Rozpor bol aj v účele poskytnutia peňazí, keď K. G. tvrdil, že účel nepoznal, ale neskôr zistil, že pán B. si takto požičiaval peniaze a aj svedok mu požičal. F. G. však tvrdil, že za ním prišiel K. G., že A. B. potrebuje peniaze na rozbehnutie obchodov. Tiež F. G. tvrdil, že K. G. spolupracoval s pánom B. a že účelom poskytnutia peňazí bol rodinný účel, keďže syn s B. spolupracoval a žalovaný potreboval peniaze na rozvoj ďalších aktivít. Žalovaný v rámci svojej výpovede uviedol, že bol oslovený F. G., ktorý chcel požičať peniaze H. I., pričom stretnutie
sprostredkoval K. G.. Žalovaný tiež tvrdil, že K. G. poznal, avšak aktivity s ním nemal. Z výpovedí žalovaného a svedka F. G. vyplývalo, že stretnutie žalovaného s F. G. sprostredkoval K. G., avšak svedok K. G. neuviedol, že by práve on sprostredkoval stretnutie žalovaného a F. G. a súčasne tvrdil, že nevedel, čo bolo dôvodom otca k požičaniu peňazí. Pričom F. G. tvrdil, že ho jeho syn oslovil, že potrebuje požičať peniaze. Taktiež súd prvej inštancie uviedol, že z predmetnej zmluvy o pôžičke vyplýva, že bola podpísaná dňa 18.12.2012 všetkými zmluvnými stranami v Piešťanoch, pričom žalovaný tvrdil, že u notára bol len on a H. I.. H. I. uviedol, že s pánom G. nikdy nebol na notárskom úrade. F. G. tvrdil, že vedel, že I. existuje, avšak sa s ním nestretol. Súčasne tvrdil, že žalovaný mu v deň odovzdania peňažných prostriedkov priniesol podpísanú zmluvu. Pričom svedok K. G. netvrdil podstatnú skutočnosť, že v deň odovzdania peňazí by žalovaný jeho otcovi predložil aj podpísanú zmluvu o pôžičke. Naviac z podpísanej zmluvy vyplýva, že ju F. G. podpísal v Piešťanoch v rovnaký deň ako žalovaný a H. I.. Aj vzhľadom k uvedeným rozporuplným výpovediam svedkov F. a K. G. dospel súd prvej inštancie k záveru, že svedok K. G. nebol prítomný na stretnutí, na ktorom malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí. Súd mal za to, že z výpovedí týchto svedkov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nevyplývalo, že by sa predmetné stretnutie žalovaného a pôvodného veriteľa uskutočnilo za prítomnosti svedka K. G.. Súd tak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že reálne došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému, pričom žalobca na preukázanie reálneho odovzdania peňazí nepredložil žiadny iný vierohodný dôkaz. Disponoval len podpísanou zmluvou o pôžičke, ktorá však nevznikne, pokiaľ nie je preukázané reálne odovzdania pôžičky. K uvedenému súd prvej inštancie záverom poukázal aj na žalovaným predložený listinný dôkaz, screen shot komunikácie medzi ním a K. G. dňa 18.12.2012, v ktorom uviedol K. G.: „kamo, taky trening som si dal doma, naparadu.“ K uvedenému uvádza žalovaný: „to je super, dneska som inak bol u vas..aj ja by som si rad dal trening, len momentalne budem rad ked sa uzdravim. a co si cvivil?“ Na uvedené odpovedá K. G.: „chytilo to uz aj teba? Aaach taky kruhovy polhodinovy trening som si dal.“ Súd poukazuje na to, že K. G. a F. G. síce bývali v rovnakej obci, E., avšak každý z nich na odlišnej adrese. Z uvedenej komunikácie pritom vyplývalo, že dňa 18.12.2012, keď malo dôjsť k odovzdaniu peňažných prostriedkov u pôvodného veriteľa F. G. u neho v pivnici za prítomnosti K. G., tento tam prítomný nebol, nakoľko v ten deň komunikoval so žalovaným, že bol doma a cvičil, pričom žalovaný bol u jeho otca. Aj z uvedeného vyplývalo, že K. G. a A. B. sa nestretli v pivnici na adrese bydliska F. G..
14. Žalobca vo svojich tvrdeniach poukazoval na vymyslený príbeh žalovaného ohľadom existencie viacerých zmlúv o pôžičkách a jeho údajnú snahu taktizovania. Súd prvej inštancie však poukázal v prvom rade na to, že už v rámci podaného odporu žalovaný sporoval odovzdanie predmetu pôžičky. Vo svojej výpovedi žalovaný ďalej tvrdil, že dlžníkom bol preto, že v neho mal F. G. väčšiu dôveru, pričom nebolo sporné, že H. I., ktorý bol ručiteľom zo zmluvy o pôžičke, sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, a to za majetkovú trestnú činnosť. Naviac H. I. sám uviedol, že bolo voči nemu na Slovensku vedených viacero exekúcií. Žalovaný tvrdil, že peňažné prostriedky zo zmluvy zo dňa 18.12.2012 mali ísť H. I.. Následne aj svedok F. D. uviedol, že o zmluvných vzťahoch so žalovaným nevedel nič. Tiež uviedol, že o nejakom záväzkovom vzťahu pána B. a F. G. sa dozvedel pri spontánnej debate s F. G., keď mu povedal, že nie je jediný komu pán B., resp. I. dlží peniaze. Tiež uviedol, že v čase 2011-2013 celkom intenzívne komunikoval s pánom I., o trochu menej aj s pánom B., keď v podstate vypukla celá kauza ohľadom pôžičiek. Podľa jeho názoru celá iniciatíva pochádzala od pána I.. Tento svedok tiež uviedol, že prebiehala medzi ním a žalovaným komunikácia, pričom si nespomínal, či sa týkala aj iných pohľadávok, ale podľa neho išlo o týchto 350.000 eur. Následne žalovaný poukázal na existenciu viacerých zmlúv o pôžičkách uzatváraných medzi veriteľom F. G. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom H. I., ktoré zmluvy doložil do súdneho spisu (č. l. 81-106) s tým, že uviedol spôsob, ako fungovalo požičiavanie peňazí. Aj svedok H. I. uviedol, že uzatváral so žalovaným zmluvy, pričom si spomínal asi na dve zmluvy o pôžičke. Naviac zo žalovaným predloženej komunikácie, na ktorú poukázal aj žalobca, vyplývalo, že F. G. sa stretával s H. I., pričom F. G. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne poprel, že by sa niekedy stretol s H. I.. Súčasne sa F. G. dožadoval od žalovaného plnenia, avšak z predmetnej komunikácie nevyplývalo, z akého právneho titulu a v akej výške. Z komunikácie medzi žalovaným a F. D. vyplývalo, že sa žalovaný dotazoval na dlh voči L. F. G. s tým, že sa pýtal svedka, o aký dlh ide. Súčasne ďalej svedok D. uviedol, že nemal vôbec predstavu o výške dlhu. F. G. vo svojej výpovedi uviedol, že existovala len jedna zmluva o pôžičke, ktorá bola predmetom tohto konania, avšak žalovaný doplnil do súdneho spisu niekoľko zmlúv o pôžičkách.
15. Z uvedených skutkových zistení súd prvej inštancie vyvodil ten záver, že medzi žalovaným, H. I. a F. G. existovali zmluvné vzťahy, pričom žalovaný spolu s H. I. podnikali viaceré finančné operácie, predmetom ktorých bolo prijímanie peňažných prostriedkov od solventných tretích osôb a následné
poskytovanie získaných peňažných prostriedkov ďalším osobám. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok F. D., ktorý poukazoval na modus operandi - prísľub investícií, ako aj na veľmi dobré komunikačné schopnosti H. I. a na to, že mu veľa ľudí uverilo. Ako právny titul slúžila zmluva o pôžičke, pričom súd zistil, že takýchto zmlúv bolo niekoľko, a nie len jedna, ako to tvrdil svedok F. G.. Túto skutočnosť potvrdil aj H. I., keď hovoril asi o dvoch zmluvách s pánom B., ako i svedok F. D., ktorý hovoril „o kauze ohľadom pôžičiek“. Súd prvej inštancie preto skutkové tvrdenia žalovaného nepovažoval za fabulované, keď nielen z listinných dôkazov vyplývali finančné operácie, ale aj z vykonaných výsluchov. Súd súčasne považoval za logické, že žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke zo dňa 18.12.2012, nakoľko peňažné operácie medzi žalovaným, H. I. a F. G. takýmto spôsobom prebiehali. Bolo podpísaných viac ako len jedna zmluva o pôžičke a tejto skutočnosti si bol žalovaný vedomý, preto zisťoval u F. D. cez komunikáciu whatsap, „o aký dlh voči G. ide“. Z výpovede svedka I. nevyplývali zmluvné vzťahy s F. G., avšak súd prvej inštancie poukázal na to, že tento svedok je vo výkone trestu odňatia slobody v ČR za majetkovú trestnú činnosť, a preto jeho výpoveď nebola z prevažnej časti dôveryhodná. Naviac žalovaný uviedol, že to bol práve F. G., ktorý sa dopytoval na spoluprácu s H. I., súčasne svedok F. D. poukázal na to, že iniciatíva ohľadom pôžičiek pochádzala od pána I..
16. Súd prvej inštancie poukázal na to, že strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Je však zrejmé, že v každom spore, v ktorom sú skutkové tvrdenia medzi stranami sporné, porušila túto povinnosť jedna zo strán. V tejto súvislosti nie je rozhodné, či strana sporu úmyselne klamala, alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila. Úmyselné predkladanie nepravdivých tvrdení môže vyústiť do toho, že súd pri hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu. Súd s ohľadom na obsah listinných dôkazov založených do súdneho spisu, ako i výsluchy svedkov, poukazuje na nízku vierohodnosť žalobcu, resp. pôvodného veriteľa zo spornej zmluvy o pôžičke, vzhľadom k tomu, že žalobca nadobudol pohľadávku z titulu zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd zistil, že pôvodný veriteľ žalovaného, t. j. F. G., neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom skutkového stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný. Súd zo zisteného skutkového stavu zistil, že F. G. hotovostne poskytoval peňažné prostriedky žalovanému a H. I., a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva o pôžičke. Súd tiež zistil, že nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto zmlúv bolo niekoľko. Skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, H. I. a pôvodného veriteľa F. G. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu ako pravdepodobný. Pôvodný veriteľ tiež tvrdil, že sa nikdy nestretol s H. I., čo však nezodpovedalo komunikácii predloženej žalovaným. Keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd zhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo pričítal na ťarchu žalobcu. V spojení so skutočnosťou, že tento svedok tvrdil, že žalovanému odovzdal peňažné prostriedky za prítomnosti svedka K. G., hoci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2547/2011, na ktoré v spore žalobca poukazoval, súd uviedol, že predmetné rozhodnutie nebolo možné, bez zohľadnenia súdom zisteného skutkového stavu, na daný prípad aplikovať. Poukázal pritom na to, že skutkový stav bol v uvedenom rozhodnutí odlišný, ako tomu bolo v tomto prejednávanom prípade. Z tohto dôvodu nebola namieste aplikácia žalobcom citovaného rozhodnutia na prejednávaný prípad, keďže s ohľadom na skutkový stav tohto sporu predmetná zmluva nebola dostatočným dôkazom na preukázanie tvrdení žalobcu, že došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky.
17. S ohľadom na tvrdenia žalovaného, že bolo nereálne, aby F. G. mal možnosť požičať žalovanému sumu 350.000 eur, súd prvej inštancie poukázal na to, že v civilnom spore každá strana má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. Dokazovanie neexistujúcich skutočností je vylúčené povahou veci, lebo dokázať možno len to, čo existuje, nie to, čo neexistuje. V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť
používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Odborná literatúra uvádza, že negatívnu dôkaznú teóriu nemožno prijímať absolútne, pretože v praxi môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Uplatňovanie negatívnej dôkaznej teórie teda nemôže byť bezbrehé, pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy dôkazné bremeno prechádza na protistranu. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo existuje a nie to, čo neexistuje. Neexistenciu je možné v niektorých prípadoch preukázať dôkazom o existencii inej skutočnosti, ktorá súdom preskúmavanú vylučuje. Z uvedeného vyplýva, že v niektorých prípadoch je objektívne možné preukázať neexistenciu určitej skutočnosti prostredníctvom iných existujúcich (pozitívnych) komplementárnych skutočností, ktoré túto negatívnu skutočnosť potvrdzujú (preukazujú).
18. Ak teda žalovaný tvrdil, že žalobca nemal dostatok peňažných prostriedkov na poskytnutie pôžičky v sume 350.000 eur, nebolo jeho povinnosťou predkladať a navrhovať dôkazy, ktoré túto skutočnosť vyvracali, ale bolo povinnosťou žalobcu predložiť listinné dôkazy na preukázanie skutočnosti, že disponoval peňažnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky. V danom prípade však žalobca nenavrhol dokazovanie týmto smerom, preto súd vyvodil ten právny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia, že disponoval peňažnými prostriedkami na poskytnutie predmetu pôžičky. Na preukázanie tohto tvrdenia nestačilo len tvrdiť, že pôvodný veriteľ, F. G., bol solventným podnikateľom, ktorý podnikal v zlatej ére podnikania na Slovensku. Tieto skutočnosti ešte samé osebe nepreukazujú, že disponoval predmetom pôžičky. Taktiež žalobcom predložené potvrdenie ekonóma E. M. o čistom zisku spoločnosti AG NÁRADIE, s.r.o. za roky 2005-2008 v sume 2.458.262 eur nepreukazuje, aká suma bola z uvedenej čiastky vyplatená pôvodnému veriteľovi. Súd prvej inštancie za nepreukázané považoval aj tvrdenie žalobcu, že požičiavateľ v minulosti predal obchodný podiel v spoločnosti SLOVAKIA TREND, s.r.o., a to za nie zanedbateľnú sumu, keď na potvrdenie uvedenej skutočnosti žalobca nepredložil žiaden listinný dôkaz a taktiež nebolo zrejmé, o akú nie zanedbateľnú sumu v danom prípade išlo. Hoci sa v súdnom spise nachádzajú listinné dôkazy týkajúce sa majetku spoločnosti AG NÁRADIE s. r. o., ktorý majetok mal vyplývať zo súvah, výročných správ, výkazov ziskov a strát za obdobie od 2001 až do roku 2013, žalobca na tieto listiny, ktoré sú účinné voči tretím osobám, a teda aj súdu, dňom ich zverejnenia, žiadnym spôsobom nepoukázal a majetnosť požičiavateľa z týchto listín nevyvodzoval poukazovaním na konkrétne listiny. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či z uvedených listín vyplýva majetnosť požičiavateľa a jeho schopnosť poskytnúť predmet pôžičky, pokiaľ túto skutočnosť žalobca netvrdil.
19. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, keď žalobca nepreukázal, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná zmluva o pôžičke, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho odovzdania predmetu pôžičky. Naviac žalobca nepreukázal, že bol solventný a disponoval sumou, ktorá bola predmetnom pôžičky. Súčasne súd prvej inštancie na ťarchu žalobcu vyhodnotil nízku dôveryhodnosť žalobcu ako strany sporu, resp. požičiavateľa, pretože žalobca nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.
20. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy: dopytom na sociálnu poisťovňu ohľadom príjmov F. G., dopytom na spoločnosť AG NÁRADIE, s.r.o. ohľadom rozhodnutí o rozdelení zisku a ohľadom informácií o požičaní peňažných prostriedkov F. G. z uvedenej spoločnosti, výsluchom svedka N. G., výsluchom C. J., znaleckým dokazovaním, pretože uvedené dôkazy nemali význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej, a to vzhľadom na skutočnosť, že časť prostriedkov procesnej obrany žalovaný neuplatnil včas a súd na tieto návrhy na vykonanie dokazovania neprihliadol (išlo o návrh na znalecké dokazovanie a výsluch C. J., keďže žalovaný až v rámci svojho vyjadrenia z 26.1.2023, teda po tom, ako súd poučil strany sporu o koncentrácii konania, namietal platnosť podpisu postupcu). Ostatné súdom nepripustené dôkazy súviseli s princípom negatívnej dôkaznej teórie, t. j. neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Vzhľadom k tejto teórii sa nepreukazuje neexistencia niečoho, ale existencia. Nebolo povinnosťou žalovaného preukázať, že požičiavateľ nemal dostatok finančných prostriedkov, avšak bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že požičiavateľ disponoval peňažnými prostriedkami v čase uzavretia zmluvy o pôžičke. Vzhľadom k tomu, že žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, nenavrhol vykonať dokazovanie uvedeným smerom, súd uvedené dôkazy nevykonal.
21. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 os. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalovaného.
22. Proti tomuto rozsudku podal včas v celom rozsahu odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu; alternatívne navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodnutie založil na svojom subjektívnom zhodnotení situácie, kedy nepreukázané okolnosti nahradil neprimerane širokou sudcovskou úvahou, ktorá je v rozpore so zákonom. Súd svojím postupom odoprel žalobcovi právo na spravodlivý proces tým, že ho postavil do situácie, kedy napriek existencii potvrdenia o prevzatí peňazí na to neprihliadal a svedka označil za nevierohodného, a tak žalobca nemal ako inak preukázať odovzdanie peňazí. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nedostatočne vyporiadal s tvrdenými skutočnosťami, a napriek preukázaniu finančných vzťahov medzi právnym predchodcom žalobcu (L. F. G.) a žalovaným, súd neprimerane širokým výkladom dospel k nepreukázaniu existencie zmluvy o pôžičke. Konajúci súd v každom navrhnutom dôkaze žalobcom videl účelovosť, no na druhej strane vnímal ako prirodzenú skutočnosť, že žalovaný neustále menil právnu argumentáciu, upravoval príbehy a pri jeho procesnej obrane absentovala súvislá línia tvrdených skutočností. Odôvodnenie rozsudku tak považuje žalobca za nepresvedčivé. Súd prvej inštancie výpovede dvoch svedkov označil za nevierohodné, toto tvrdenie však nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Je prirodzené, že vzhľadom na časový posun sa výpovede mierne odlišovali, ale v ich kontexte boli jednoznačne preukázané finančné vzťahy medzi žalovaným a L. F. G., ako aj samotné odovzdanie peňazí. Rodinné príbuzenstvo nemôže automaticky znamenať, to že svedok je nedôveryhodný. Rovnako súd nad rámec vykonaného dokazovania prijal záver, že svedok K. G. mal záujem na tom, aby bol žalobca úspešný, keďže je synom požičiavateľa (právneho predchodcu žalobcu), pričom toto tvrdenie pôsobí nelogicky, keďže právny predchodca žalobcu už nedisponuje pohľadávkou; previedol ju, a tak nemal žiaden záujem na výsledku sporu a rovnako tak aj jeho syn. Konajúci súd napriek tomu označil syna právneho predchodcu za nedôveryhodného pre toto konanie. Postup súdu bol teda v rozpore s civilným procesom, kedy odňal žalobcovi právo na spravodlivý proces. Tieto osoby prišli vypovedať k veci tak, ako si to pamätali a nemali žiaden záujem na výsledku sporu a svoju výpoveď vykonali po poučení súdom na dôsledky nepravdivej výpovede.
23. Žalobca tiež namietal, že súd nepodrobil rovnakej kritike tvrdenia žalovaného o tom, že peniaze neprevzal napriek tomu, že mal k dispozícii zmluvu s jeho podpisom, ktorá potvrdzovala prevzatie peňazí. Žalobca i v odvolaní zopakoval svoj poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.6.2012, sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 a mal za to, že predmetná zmluva preukazovala, že peniaze boli prevzaté/odovzdané a bol to práve žalovaný, ktorý mal preukázať, že k tomu nedošlo. Súd tieto skutočnosti nebral v úvahu a dožadoval sa preukazovania zo strany žalobcu. Na začiatku sporu mal povinnosť preukázať odovzdanie peňazí žalobca, ten to preukázal predložením zmluvy o pôžičke s potvrdením o prevzatí peňazí a následne, ak to žalovaný popieral, mal túto skutočnosť dôkaznými prostriedkami vyvrátiť žalovaný. Súd nereflektovaním uvedených skutočností zasiahol do práva na spravodlivý proces a neprimerane sa naklonil na jednu stranu v dôsledku chybného postupu. Jediným dôkazom o neodovzdaní peňazí bolo subjektívne tvrdenie žalobcu. Žalobca zdôraznil, že okrem existencie písomnej zmluvy o pôžičke, skutočnosť, že finančné prostriedky boli reálne odovzdané, potvrdili svedkovia L. F. G. a K. G. a svojím konkludentným konaním aj samotný žalovaný, keď nikdy nerozporoval prevzatie peňazí, a to ani pred svedkom F. D.. Taktiež prevzatie peňazí a vedomosť o existencii pôžičky potvrdil aj svedok H. I., ktorý bol ručiteľom predmetnej zmluvy a podľa skorších vyjadrení žalovaného tieto peniaze mali byť odovzdané práve H. I.. Podľa žalobcu nie je zrejmé, aké peniaze odovzdával žalovaný svedkovi H. I., keď v neskoršom štádiu konania popiera existenciu zmluvného vzťahu, resp. prevzatie peňazí. Je nepredstaviteľné, že žalovaný sa viac ako 10 rokov nebránil a netvrdil, že neprevzal peniaze v zmysle zmluvy o pôžičke, a túto argumentáciu si osvojil až po zmene právneho zástupcu. Žalovaný, ktorý ma jasný záujem na výsledku sporu, má väčšiu váhu slova ako traja svedkovia L. F. G., K. G. a H. I.. Títo svedkovia nemali žiaden záujem na výsledku sporu.
24. Žalobca mal tiež za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa žalobcu nepreskúmateľné.
25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, aké skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal ani reálne odovzdanie peňazí ani schopnosť F. G. dňa 18.12.2012 odovzdať peniaze v sume 350.000 eur. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo považoval svedecké výpovede F. G. a K. G. za nevierohodné. Súd prvej inštancie podrobne zdôvodnil i to, prečo nepovažoval za dostatočný dôkaz o odovzdaní peňazí vyhlásenie, ktoré je obsiahnuté v samotnej zmluve o pôžičke. Nemožno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že F. G. nemá žiadny záujem na výsledku tohto súdneho sporu. Jeho právny záujem vyplýva najmä z § 527 ods. 1 OZ a F. G. bude musieť v prípade neúspechu žalobcu v tomto spore vrátiť žalobcovi sumu 30.000 eur (odplatu za postúpenie pohľadávky) a nahradiť mu trovy súdneho konania. Hodnotenie vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a jeho skutkové závery sú logické, podrobne zdôvodnené a správne. Zároveň žalovaný poukázal i na to, že žalobca v odvolaní uvádza aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, avšak v ďalšom texte odvolania neuviedol, v čom konkrétne žalobca tento odvolací dôvod vidí, teda ktoré zákonné ustanovenie mal súd prvej inštancie aplikovať nesprávne.
26. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.
28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 50.000 eur s prísl. titulom vrátenia pôžičky zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná zmluva o pôžičke, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho odovzdania predmetu pôžičky.
29. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces tým, že nesprávne presunul dôkazné bremeno na žalobcu, ďalej namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, ako aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
30. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom rozsahu vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
31. Námietku žalobcu o nesprávnom presune dôkazného bremena na žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Žalobca tvrdil, že pôžička vo výške 350.000 eur bola jeho právnym predchodcom žalovanému poskytnutá, k čomu ako dôkaz predložil zmluvu o pôžičke z 18.12.2012 s notársky overeným podpisom žalovaného, ktorá potvrdzovala prevzatie peňazí. Žalovaný tvrdil, že k odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov na základe predmetnej zmluvy o pôžičke nedošlo.
32. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.
33. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
34. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
35. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu – odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto námietka žalobcu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo, keďže postačuje overený podpis dlžníka na zmluve o pôžičke. V spore, v ktorom sa veriteľ domáha zaplatenia sumy pôžičky sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014).
36. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľ predložil, a teda iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku; dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, neťaží dlžníka. Súd vyhodnocuje splnenie dôkazného bremena veriteľa posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie.
37. Súd prvej inštancie teda v prejednávanej veci z hľadiska právneho názoru na dôkazné bremeno správne považoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi). Napokon v tejto otázke odvolací súd poukazuje i na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 325/2009, 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 303/2011), od ktorej nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť.
38. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít predstavujú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, pričom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ňou (čl. 2 ods. 2 CSP). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018, publikované pod č. 71 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
39. Žalobcom opakovane zdôrazňované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 nepochybne nespadá pod pojem ustálená rozhodovacia (súdna) prax, a preto ani nezakladá povinnosť odvolacieho súdu (ani súdu prvej inštancie), aby odklon od právneho názoru vyjadreného v predmetnom rozhodnutí odôvodňoval. Napriek tomu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa vysporiadal i s týmto žalobcom uvádzaným rozhodnutím tak, že predmetné rozhodnutie nebolo možné s ohľadom na odlišný skutkový stav na súdený prípad aplikovať, s čím odvolací súd nemá dôvod nesúhlasiť. V danej veci sa totiž žalobca ako veriteľ domáhal od žalovaného ako dlžníka zaplatenia 300.000,- Kč z titulu vrátenia pôžičky, pričom žalovaný v priebehu konania priznal, že žalobcovi sumu 300.000,- Kč dlhuje, avšak tvrdil, že tento dlh nevznikol zo zmluvy o pôžičke, ale ide o neuhradenú kúpnu cenu za nehnuteľnosť, ktorú od neho kúpil. Uvedené však nekorešpondovalo s obsahom kúpnej zmluvy, z ktorej bolo zrejmé, že kúpna cena predstavovala 210.000,- Kč a žalovaný nezdôvodnil, čo ho viedlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a svoju obrannú verziu nepodporil žiadnym dôkazom. Je teda zrejmé, že skutkový stav vo veci sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 bol úplne odlišný od skutkového stavu v tu prejednávanej veci. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že i v prípade, ak by sa v prípade zmieňovaného českého rozhodnutia jednalo o ustálenú súdnu prax, na to, aby sa rozhodnutie mohlo analogicky aplikovať na súdenú vec, je potrebné, aby išlo o rovnaké (obdobné) právne prípady, teda je nevyhnutné prihliadať na skutkový stav v jednotlivých veciach, t.j. ich skutkové a právne osobitosti, nie len na právnu vetu vyabstrahovanú z rozhodnutia. V prejednávanej veci však obdobnosť prípadov konštatovať nemožno.
40. Žalobca uplatnil i odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorým možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
41. Z tejto odvolacej námietky žalobcu možno vyvodiť, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu odovzdania pôžičky pôvodným veriteľom dlžníkovi (uvedeným v ods. 37 až 40 a 42 napadnutého rozsudku). Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (listinným dôkazmi a výsluchom svedkov) sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalobcu o platnom vzniku zmluvy o pôžičke medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym
skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
42. Súd prvej inštancie sa taktiež dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal s výpoveďami jednotlivých svedkov (svedka – pôvodného veriteľa F. G., svedka K. G., svedka H. I. a svedka F. D.), ako aj s rozpormi vo výpovediach svedka F. G. a K. G.. Presvedčivo sa súd prvej inštancie vysporiadal i s vierohodnosťou jednotlivých svedeckých výpovedí s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom, že súd výpovede dvoch svedkov označil za nevierohodné bez toho, aby tento záver súdu mal oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie vyhodnotením vykonaného dokazovania zistil, že F. G. neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom skutkového stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný. F. G. hotovostne poskytoval peňažné prostriedky žalovanému a H. I., a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva o pôžičke. Nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto zmlúv bolo niekoľko. Skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, H. I. a pôvodného veriteľa F. G. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu ako pravdepodobný. Pôvodný veriteľ tiež tvrdil, že sa nikdy nestretol s H. I., čo však nezodpovedalo komunikácii predloženej žalovaným. Keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd zhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo pričítal na ťarchu žalobcu. V spojení so skutočnosťou, že tento svedok tvrdil, že žalovanému odovzdal peňažné prostriedky za prítomnosti svedka K. G., hoci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, súd prvej inštancie dospel k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby.
43. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade však ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Súd teda musí pri hodnotení dôkazov zohľadňovať okrem zásad logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti, teda skúsenosti každého bežného človeka. Najmä pri hodnotení svedeckej výpovede, ale všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislostí sudca nemusí ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej verzii udalosti, ktorá odporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem nelogického konania ľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. Práve snaha dokazovať takúto verziu udalostí musí v sudcovi vzbudiť pochybnosti o tom, prečo daní ľudia konajú nelogicky alebo spôsobom, ktorý sa vymyká bežnému ľudskému správaniu. Na tieto prípadné motívy potom musí takisto prihliadnuť pri celkovom hodnotení dôkazov, pretože môžu spätne zohrávať úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti jednotlivých dôkazov.
44. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade vyššie uvedeným hodnotiacim postupom a jeho hodnotiaca úvaha nielen vo vzťahu k svedeckým výpovediam jednotlivých svedkov a ich vierohodnosti, ale aj vo vzťahu k ostatným dôkazom a ich vzájomným súvislostiam zodpovedá zásadám formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu. Preto odvolaciu námietku žalobcu o
nesprávne zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Taktiež nemožno súhlasiť so žalobcom, že svedok F. G. nemal žiadny záujem na výsledku sporu, pretože jeho právny záujem ako postupcu žalovanej pohľadávky jednoznačne vyplýva z § 527 ods. 1 OZ, keďže bolo dojednané postúpenie pohľadávky za odplatu.
45. Pokiaľ žalobca v rámci odvolania argumentoval nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že nejedná sa o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (t.j. iná vada konania) ako nesprávne uvádzal žalobca, ale o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
46. Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.
47. Námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, vyhodnotil odvolací súd ako celkom zjavne nedôvodnú. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (I. ÚS 76/07). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepochybne splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).