Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 379/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -90

z 18. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

-54 z 11. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -90 z 18.

apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

54 z 11. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere č. 6201112 z 21. apríla 2006 uzavretej

s dlžníčkou úver v sume 398,33 €, ktorý bola povinná vrátiť spolu s príslušenstvom podľa

podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníčka dobrovoľne nepristúpila na úhradu

svojho dlhu, tento sa stal splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve

o úvere obsahujúce aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S. B. Rozhodcovský

rozsudok tohto súdu sp. zn. SR 5039/06 z 15. novembra 2006 bol exekučným titulom na

vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom

začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd

svojím uznesením č. k. -54 z 11. januára 2012 rozhodol o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a následne o zastavení vedeného exekučného konania. Krajský súd na

odvolanie sťažovateľky, svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd

„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím

chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných

pravidiel spočívajúcich v tom, že „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

(ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych

predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla: „Zákonodarca priznal

všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba

v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,

uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené

vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax

je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“ V závere svojej

argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe

vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,

právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal

súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od

vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,

ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

č. k. -54 z 11. januára 2012

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

9. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti

bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -90

z 18. apríla 2012

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

13. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

16. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so

závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení

exekučného konania založil na a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý

exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej

v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

17. Krajský súd v uznesení č. k. -90 z 18. apríla 2012 v podstatnom

dôvodil: «Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli

zmluvu o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy

a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, právny status povinnej)

podľa v znení účinnom do

31.12.2007 a o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah

medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.

Prípadná klauzula o aplikácii ako v danom prípade, keď v záhlaví

zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. , nie je prekážkou

na aplikáciu všeobecných ustanovení medzi, ktoré patria aj ust.

§ 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho

zákonníka.

Tomuto bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný

postup súdu, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského

súdu), ktorý vydal exekučný titul. Výsledkom bolo zistenie o neplatnosti rozhodcovskej

doložky, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať. Keďže právomoc

rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok je založená na neplatnom

právnom úkone, potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v rozpore so

zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru

spoločnosťou P., s. r. o., ktoré majú povahu univerzálnych obchodných podmienok, sú

predtlačené a veriteľom (oprávneným) opakovane používané pri uzatváraní zmlúv

rovnakého druhu a neurčitého počtu, spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah,

dohodnúť sa individuálne na obchodných podmienkach s dodávateľom. Teda aj

rozhodcovskú doložku - bod 17., ako súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si

povinná (spotrebiteľ) osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký

počet spotrebiteľov, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, ktoré naviac sú napísane veľmi

drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť súdu o tom, že si tieto podmienky povinná

vôbec všimla, a v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa

podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane

rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu

a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Základnou

črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený

priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Možno dodať, že zo spisu ani nevyplýva, či práve tieto (súdu predložené) Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru boli platné k 21. 04. 2006, t. j. v čase uzavretia Zmluvy

o úvere, nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné

vyvodiť. A najmä otázne tiež zostáva, či v prejednávanej veci vôbec došlo k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, keďže rozhodcovská zmluva resp. doložka musí mať v zmysle zákona

písomnú formu, inak je neplatná (§ 4 ods. 2 prvá veta ZoRK), či rozhodcovský súd mohol

(bol kompetentný) spor prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o nastavení exekúcie potvrdil

z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri S. B., sp. zn. SR

5039/06 zo dňa 15. 11. 2006, nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie

exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na

vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol

rozhodcovský rozsudok na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia. Exekučný titul

nie je vykonateľný. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju

právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou

podľa ust. a neplatnou podľa ust.

účinného do 31.12.2007, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky

upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“

Odvolacie dôvody oprávneného odvolací súd neuznal za dôvodné. Rozhodnutie

exekučného súdu je založené na platnej právnej úprave právneho poriadku SR účinnej

v rozhodnom čase, konkrétnych ustanoveniach a Zákona

o spotrebiteľských úveroch - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene

práva), v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho posúdenia veci

nie je na škodu rozhodnutia že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia naviac poukazuje aj

na konkrétne ustanovenia cit. smernice, ako aj ustálenú judikatúru Európskeho súdneho

dvora.

Rovnako postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania

po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so

zákonom. Správne, s poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41)

a ZoRK (§ 45 ods. 1) exekučný súd uviedol, že súd môže skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle (len čo sa o veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie

exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať. V prejednávanej veci exekučný súd rozhodujúci o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mal pri rozhodovaní o žiadosti

exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok zo dňa 15. 11. 2006

sp. zn. SR 5039/06. Z rozsudku vyplývalo, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom

oprávneného, ktoré si uplatnil voči povinnej z titulu uzavretej Zmluvy o úvere zo dňa

21.04.2006. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil.

Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nemal dostatočný časový priestor (a ani dostatok informácií) na preskúmanie exekučného

titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak chcel vyhovieť v tom čase

platnej zákonnej požiadavke § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 6.

2010, rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Zmluva o úvere a Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, boli exekučnému súdu doručené dodatočne, po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne

rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové. V exekučných

konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná

v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný

súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie, odňal tým

oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave.»

18. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy aj vo vzťahu

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a Občiansky

zákonník v platnom znení v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho

posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne

vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu

na konanie z viacerých dôvodov ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto

podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný

formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na

absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský

rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým

exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,

ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

19. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

20. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred

vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57

ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to

vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym

predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon

o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení

s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania,

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

21. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

22. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -90

z 18. apríla 2012

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu (ako aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom na jeho

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.D

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -90 z 18. apríla 2012

27. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

28. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

29. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

30. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súd konal bez jej

vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej

ostatnej časti zjavne neopodstatnená ( ).

31. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012