Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 631 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (659)I. ÚS 379/2012
PDF · 299.74 KB
No categories available
I. ÚS 379/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 48/2012-90
z 18. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18.
apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er 255/2007-
54 z 11. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere č. 6201112 z 21. apríla 2006 uzavretej
s dlžníčkou úver v sume 398,33 €, ktorý bola povinná vrátiť spolu s príslušenstvom podľa
podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníčka dobrovoľne nepristúpila na úhradu
svojho dlhu, tento sa stal splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve
o úvere obsahujúce aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S. B. Rozhodcovský
rozsudok tohto súdu sp. zn. SR 5039/06 z 15. novembra 2006 bol exekučným titulom na
vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom
začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd
svojím uznesením č. k. 2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012 rozhodol o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a následne o zastavení vedeného exekučného konania. Krajský súd na
odvolanie sťažovateľky, svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd
„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných
pravidiel spočívajúcich v tom, že „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
(ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.
Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych
predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla: „Zákonodarca priznal
všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba
v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,
uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských
rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax
je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“ V závere svojej
argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od
vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
č. k. 2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti
bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 48/2012-90
z 18. apríla 2012
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
16. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so
závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení
exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý
exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej
v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.
17. Krajský súd v uznesení č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012 v podstatnom
dôvodil: «Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli
zmluvu o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy
a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, právny status povinnej)
podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah
medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka ako v danom prípade, keď v záhlaví
zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, nie je prekážkou
na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka medzi, ktoré patria aj ust.
§ 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka.
Tomuto bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný
postup súdu, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského
súdu), ktorý vydal exekučný titul. Výsledkom bolo zistenie o neplatnosti rozhodcovskej
doložky, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať. Keďže právomoc
rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok je založená na neplatnom
právnom úkone, potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v rozpore so
zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
spoločnosťou P., s. r. o., ktoré majú povahu univerzálnych obchodných podmienok, sú
predtlačené a veriteľom (oprávneným) opakovane používané pri uzatváraní zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu, spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah,
dohodnúť sa individuálne na obchodných podmienkach s dodávateľom. Teda aj
rozhodcovskú doložku - bod 17., ako súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si
povinná (spotrebiteľ) osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký
počet spotrebiteľov, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, ktoré naviac sú napísane veľmi
drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť súdu o tom, že si tieto podmienky povinná
vôbec všimla, a v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane
rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu
a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Možno dodať, že zo spisu ani nevyplýva, či práve tieto (súdu predložené) Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru boli platné k 21. 04. 2006, t. j. v čase uzavretia Zmluvy
o úvere, nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné
vyvodiť. A najmä otázne tiež zostáva, či v prejednávanej veci vôbec došlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, keďže rozhodcovská zmluva resp. doložka musí mať v zmysle zákona
písomnú formu, inak je neplatná (§ 4 ods. 2 prvá veta ZoRK), či rozhodcovský súd mohol
(bol kompetentný) spor prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok.
Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o nastavení exekúcie potvrdil
z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.
Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri S. B., sp. zn. SR
5039/06 zo dňa 15. 11. 2006, nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol
rozhodcovský rozsudok na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia. Exekučný titul
nie je vykonateľný. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju
právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou
podľa ust. § 53 ods. 1 a neplatnou podľa ust. § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“
Odvolacie dôvody oprávneného odvolací súd neuznal za dôvodné. Rozhodnutie
exekučného súdu je založené na platnej právnej úprave právneho poriadku SR účinnej
v rozhodnom čase, konkrétnych ustanoveniach Občianskeho zákonníka a Zákona
o spotrebiteľských úveroch - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene
práva), v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho posúdenia veci
nie je na škodu rozhodnutia že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia naviac poukazuje aj
na konkrétne ustanovenia cit. smernice, ako aj ustálenú judikatúru Európskeho súdneho
dvora.
Rovnako postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania
po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so
zákonom. Správne, s poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41)
a ZoRK (§ 45 ods. 1) exekučný súd uviedol, že súd môže skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez
návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie
exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať. V prejednávanej veci exekučný súd rozhodujúci o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mal pri rozhodovaní o žiadosti
exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok zo dňa 15. 11. 2006
sp. zn. SR 5039/06. Z rozsudku vyplývalo, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom
oprávneného, ktoré si uplatnil voči povinnej z titulu uzavretej Zmluvy o úvere zo dňa
21.04.2006. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil.
Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nemal dostatočný časový priestor (a ani dostatok informácií) na preskúmanie exekučného
titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak chcel vyhovieť v tom čase
platnej zákonnej požiadavke § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 6.
2010, rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Zmluva o úvere a Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, boli exekučnému súdu doručené dodatočne, po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne
rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové. V exekučných
konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná
v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný
súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie, odňal tým
oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave.»
18. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy aj vo vzťahu
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne
vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho
posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne
vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu
na konanie z viacerých dôvodov ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto
podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný
formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na
absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.
19. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
20. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo
priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to
vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym
predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon
o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení
s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania,
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
21. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
22. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 48/2012-90
z 18. apríla 2012
24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu (ako aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom na jeho
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.D
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením krajského
súdu č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012
27. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru
užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie
založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
28. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
29. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
30. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného
v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súd konal bez jej
vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
31. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012