Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 443/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. R., D., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., D., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. R. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2011 doručená sťažnosť I. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. mája 2011.

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka podala

19. decembra 2008 na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) žalobu

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy. Okresný

súd po predchádzajúcom vrátení veci krajským súdom rozsudkom sp. zn.

z 2. februára 2011 žalobu sťažovateľky zamietol a na odvolanie sťažovateľky krajský súd

napadnutým rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2011 prvostupňový rozsudok

vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec na

ďalšie konanie. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti tomuto rozsudku krajského súdu

podala 25. augusta 2011 dovolanie, pretože podľa jej názoru týmto rozhodnutím jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „podáva túto sťažnosť z dôvodu plynutia

dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti na ústavný súd. Pokiaľ by najvyšší súd zamietol

dovolanie z dôvodu neprípustnosti alebo z dôvodu, že v postupe odvolacieho súdu nevidel

konanie, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, ústavnú

sťažnosť by už nebolo možné podať.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -148 zo dňa 24. 05. 2011

bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -119 zo dňa 26. 10. 2010,

rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -129 zo dňa 02. 02. 2011

a rozsudok Krajského súdu v Žiline vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného

súdu Dolný Kubín č. k. -129 zo dňa 02. 02. 2011 vo výroku o zamietnutí

žaloby, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka ako prílohu k sťažnosti predložila aj dovolanie z 23. augusta 2011 proti

„rozsudku Krajského súdu... č. k. -148“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie namietaného rozsudku

krajského súdu z 24. mája 2011 z hľadiska rešpektovania jej základného práva na súdnu

ochranu podľa .

Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak (v rámci podaného dovolania) na

Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň aj na ústavnom

súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených

základných práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu z 24. mája 2011 rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný súd preto zaujal názor, že v prípade podania opravného prostriedku

(v okolnostiach danej veci dovolania, pozn.) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní.

Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011