Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)II. ÚS 443/2011
PDF · 121.4 KB
No categories available
II. ÚS 443/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. R., D., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., D., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 109/2011 z 24. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. R. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2011 doručená sťažnosť I. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 109/2011
z 24. mája 2011.
Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka podala
19. decembra 2008 na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) žalobu
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy. Okresný
súd po predchádzajúcom vrátení veci krajským súdom rozsudkom sp. zn. 7 C 115/2008
z 2. februára 2011 žalobu sťažovateľky zamietol a na odvolanie sťažovateľky krajský súd
napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 109/2011 z 24. mája 2011 prvostupňový rozsudok
vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec na
ďalšie konanie. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti tomuto rozsudku krajského súdu
podala 25. augusta 2011 dovolanie, pretože podľa jej názoru týmto rozhodnutím jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku].
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „podáva túto sťažnosť z dôvodu plynutia
dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti na ústavný súd. Pokiaľ by najvyšší súd zamietol
dovolanie z dôvodu neprípustnosti alebo z dôvodu, že v postupe odvolacieho súdu nevidel
konanie, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, ústavnú
sťažnosť by už nebolo možné podať.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/109/2011-148 zo dňa 24. 05. 2011
bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/255/2010-119 zo dňa 26. 10. 2010,
rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/115/2008-129 zo dňa 02. 02. 2011
a rozsudok Krajského súdu v Žiline vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Dolný Kubín č. k. 7C/115/2008-129 zo dňa 02. 02. 2011 vo výroku o zamietnutí
žaloby, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“.
Sťažovateľka ako prílohu k sťažnosti predložila aj dovolanie z 23. augusta 2011 proti
„rozsudku Krajského súdu... č. k. 8 Co 109/2011-148“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie namietaného rozsudku
krajského súdu z 24. mája 2011 z hľadiska rešpektovania jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak (v rámci podaného dovolania) na
Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň aj na ústavnom
súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených
základných práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k namietanému rozsudku
krajského súdu z 24. mája 2011 rozhodovať najvyšší súd.
Ústavný súd preto zaujal názor, že v prípade podania opravného prostriedku
(v okolnostiach danej veci dovolania, pozn.) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní.
Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími
návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol
ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011