Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 215/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Marek Hudec, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 4 , ako aj porušenia práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2018 elektronickým formulárom doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 4 (ďalej len „“), ako aj porušenia

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. februára 2016, ktorým okresný súd

(i) zrušil zmenkový platobný rozkaz sp. zn. z 13. februára 2015

a konanie zastavil,

(ii) prikázal navrhovateľovi vrátiť súdny poplatok za podaný návrh na vydanie

zmenkového platobného rozkazu vo výške 19 782,68 €,

(iii) uložil sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške

19 982,50 € za námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu sp. zn.

z 13. februára 2015,

(iv) žiadnemu z účastníkov súdneho konania nepriznal právo na náhradu trov

konania.

3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza: «Podľa pzn. č. 5 k položke 1 prílohy

(sadzobník súdnych poplatkov) v znení účinnom do 30.6.2016 platilo:

„Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom konaní,

za odpor proti platobnému rozkazu, za odpor proti európskemu platobnému rozkazu, ak súd

námietky nezamietol alebo odpor neodmietol.“»

4. Sťažovateľ následne argumentuje, že poplatková povinnosť vzniká až v okamihu,

keď súd nezamietne podané námietky žalovaného, teda nie už samotným podaním

námietok. V jeho prípade však žalobca prv, než súd mohol rozhodovať o sťažovateľových

námietkach, vzal žalobu v plnom rozsahu späť, čím dôvod sporu odpadol a okresný súd

(správne) konanie zastavil. Okresný súd tak podľa sťažovateľa zároveň nerozhodoval o jeho

námietkach, keďže to procesne nebolo možné. Rozhodnutie o zamietnutí či nezamietnutí

námietok potom absentuje. Napriek tomu sťažovateľ bol všeobecnými súdmi zaťažený

poplatkovou povinnosťou a zároveň žalobcu poplatkovej povinnosti zbavili. V prípade

súdneho poplatku zaplateného alebo splatného podaním odporu podľa sťažovateľa došlo

od 1. januára 2009 ku korekcii právnej úpravy v tom smere, že v prípadoch, keď súd

nekonal vo veci samej, zanikla tiež potreba spoplatnenia tohto procesného úkonu.

Podľa názoru sťažovateľa tak išlo o naplnenie zmyslu a účelu tohto súdneho poplatku,

keďže skončením sporu pred prerokovaním veci odpadol legitímny dôvod na požadovanie

tohto súdneho poplatku, keďže nedochádza k zaťažovaniu súdnej sústavy potrebou

rozhodovať o spoplatnenom procesnom úkone. Odlišnosť, resp. absencia obdobnej úpravy

aj v prípade súdneho poplatku spojeného s námietkami voči zmenkovému platobnému

rozkazu (čo bol prípad sťažovateľa) nemá podľa sťažovateľa žiadne opodstatnenie, a preto

je namieste tento nedostatok preklenúť rozhodovacou činnosťou súdu. Podľa záverov

sťažovateľa všeobecné súdy v jeho veci zaujali zjednodušený postoj, argumentujúc

neexistenciou právnej úpravy, ktorá by zakladala zánik poplatkovej povinnosti za podané

námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, pričom odmietli vykonať výklad,

aplikujúc analógiu § 11 ods. 9, resp. § 11 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady

č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov, dôvodiac nemožnosťou takejto analógie, pričom tento záver podľa sťažovateľa

súdy bližšie a presvedčivo nezdôvodnili.

5. Sťažovateľ tiež v sťažnosti uviedol, že proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu podal v podstate z rovnakých dôvodov

„a) dňa 9.11.2016 dovolanie z dôvodov podľa a tiež podľa

písm. f) ,

b) dňa 11.11.2016 prvú ústavnú sťažnosť a

c) dňa 15.5.2017 druhú ústavnú sťažnosť, nakoľko moju prvú sťažnosť ústavný súd odmietol

pre technické problémy podateľne súdu“.

6. O uvedených sťažnostiach sťažovateľa už ústavný súd rozhodol uzneseniami

sp. zn. z 8. februára 2017 a sp. zn. z 15. júna 2017. O jeho

dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 24. augusta 2017.

7. Zachovanie lehoty na podanie sťažnosti sťažovateľ odôvodnil takto:

„Podľa názoru všetkých senátov ústavného súdu (napr. , ,

, ) v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie

či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku. Pritom lehota na podanie

takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body

51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Ústavný súd o mojej (prvšej) sťažnosti síce rozhodol rozhodnutím

dňa 15.6.2017 tak, že túto považoval za podanú oneskorene. Pri svojom rozhodovaní

ale nezohľadnil vyššie uvedenú skutočnosť - existenciu dovolacieho konania.

Napádané uznesenie KS Bratislava je síce právoplatné už dňom 12.9.2016, avšak

uznesenie NSSR sp.zn.: zo dňa 24.8.2017, ktoré hodnotím ako účinný

prostriedok nápravy je právoplatné až dňom 15.11.2017.

Sťažnosť preto podávam v rámci 2-mesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení.“

8. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „Ústavné

právo sťažovateľa podľa , SR tiež v spojení s

SR ako i právo sťažovateľa podľa Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a ďalej ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

SR v spojení s a 13 ods. 1 písm. a) SR Uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. zo dňa 30.06.2016 porušené boli“, a ďalej „zrušil

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 30.06.2016 a vec mu

vrátil na nové rozhodnutie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným

súdom SR.“.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť tretieho

výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. z 22. februára 2016 v spojení

s napadnutým uznesením krajského súdu. Svoj návrh odôvodnil s poukazom na ním

uvádzané dôvody v sťažnosti, ako aj na výšku toho času vykonateľnej poplatkovej

povinnosti voči jeho osobe, podčiarkujúc, že vyhovením tomuto návrhu sa zároveň

nezasahuje do práv iných osôb.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti

sám uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal „v podstate z rovnakých

dôvodov“ 9. novembra 2016 dovolanie, 11. novembra 2016 prvú ústavnú sťažnosť

a 15. mája 2017 druhú ústavnú sťažnosť.

13. Ústavný súd lustráciou v registri podaní zistil, že 11. novembra 2016 mu bola

doručená sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. , neskôr .

Uvedená sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

14. Ústavný súd tiež lustráciou zistil, že 15. mája 2017 mu bola doručená ďalšia

sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. , neskôr .

O predmetnej sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia tých istých

základných práv napadnutým uznesením krajského súdu, rozhodol ústavný súd uznesením

sp. zn. z 15. júna 2017 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako oneskorene podanú, keďže napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 12. septembra 2016, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu podaná po lehote

v zmysle .

15. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

16. Vzhľadom na to, že o namietanom porušení základných práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd už rozhodol odmietnutím sťažnosti

ako oneskorene podanej, je nutné sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú podľa § 24 písm. a)

v spojení s .

17. Sťažovateľ síce uviedol, že vo veci podal dovolanie a dve ústavné sťažnosti,

pričom v poradí druhá ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná, avšak

včasnosť aktuálnej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhoduje, sa odvíja od právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2017, ktorým

bolo odmietnuté jeho dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako procesne

neprípustné, pričom poukázal napr. na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54.

18. K tomu ústavný súd uvádza, že nebolo podľa jeho názoru možné aplikovať

judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. , , ,

) vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, podľa ktorej lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že sám sťažovateľ v sťažnosti vedenej pod sp. zn. týkajúcej

sa napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k právomoci ústavného súdu uviedol,

že „niet iného súdu, ktorý by chránil moje tu uvádzané základné práva; teda nemám iný

účinný prostriedok nápravy a ochrany pred zásahmi do mojich základných práv, než je

konanie pred Ústavným súdom SR“. Navyše, v uvedenej sťažnosti zamlčal podanie

dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Dokonca uviedol, že „Ústavnému

súdu SR je zároveň mojou ústavnou sťažnosťou daná príležitosť vyjadriť sa k rozličnosti

aplikačnej praxe, ktorú doposiaľ z dôvodov právnej úpravy procesných predpisov nie je

možné riešiť konaním pred Najvyšším súdom SR.“. Až v aktuálnej sťažnosti doručenej

15. januára 2018 uviedol, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal v podstate

z rovnakých dôvodov dovolanie (9. novembra 2016) a prvú ústavnú sťažnosť (11. novembra

2016), teda s odstupom 2 dní. Tiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ

v sťažnosti vedenej pod sp. zn. požiadal ústavný súd o odpustenie

zmeškania lehoty na podanie sťažnosti, „uvedomujúc si plynutie času, v dôsledku ktorého

lehota podľa v platnom znení uplynula“.

Z uvedeného skutkového a právneho stavu vyplýva, že sťažovateľ, hoci mal

vedomosť o všetkých relevantných skutočnostiach, vedome ich prezentoval ústavnému súdu

účelovo, v dôsledku čoho sám vyvolal stav, v súvislosti s ktorým ústavný súd nemohol

postupovať inak, ako postupoval. Ústavný sud poukazuje aj na to, že postup sťažovateľa

vykazuje zrejmé črty konania, výsledkom ktorého má byť získanie istého prospechu

konaním, ktoré ma znaky zneužitia práva (abusus iuris).

19. Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ si sám odporuje, keď v sťažnosti

sp. zn. uvádza, že nemá iný účinný prostriedok nápravy, než je konanie

pred ústavným súdom, a že vec nie je možné riešiť konaním pred najvyšším súdom,

pričom zároveň požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie sťažnosti, a na druhej

strane v aktuálnej sťažnosti doručenej 15. januára 2018 úplne opačne účelovo uvádza,

že uznesenie najvyššieho súdu o jeho dovolaní hodnotí ako účinný prostriedok nápravy,

v záujme zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Uvedené okolnosti bránia

zachovaniu lehoty vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, pretože

v opačnom prípade by sa možnosť podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu

rozhodnutiu umelo predlžovala.

20. Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho

návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade

sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2018