Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 215/2018
PDF · 171.92 KB
No categories available
III. ÚS 215/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Marek Hudec, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 CoZm 38/2016 z 30. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2018 elektronickým formulárom doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenia
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 CoZm 38/2016 z 30. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 CbZm 358/2015 z 22. februára 2016, ktorým okresný súd
(i) zrušil zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 3 Zm 752/2014 z 13. februára 2015
a konanie zastavil,
(ii) prikázal navrhovateľovi vrátiť súdny poplatok za podaný návrh na vydanie
zmenkového platobného rozkazu vo výške 19 782,68 €,
(iii) uložil sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške
19 982,50 € za námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu sp. zn. 3 Zm 752/2014
z 13. februára 2015,
(iv) žiadnemu z účastníkov súdneho konania nepriznal právo na náhradu trov
konania.
3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza: «Podľa pzn. č. 5 k položke 1 prílohy
zákona č. 71/1992 Zb. (sadzobník súdnych poplatkov) v znení účinnom do 30.6.2016 platilo:
„Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom konaní,
za odpor proti platobnému rozkazu, za odpor proti európskemu platobnému rozkazu, ak súd
námietky nezamietol alebo odpor neodmietol.“»
4. Sťažovateľ následne argumentuje, že poplatková povinnosť vzniká až v okamihu,
keď súd nezamietne podané námietky žalovaného, teda nie už samotným podaním
námietok. V jeho prípade však žalobca prv, než súd mohol rozhodovať o sťažovateľových
námietkach, vzal žalobu v plnom rozsahu späť, čím dôvod sporu odpadol a okresný súd
(správne) konanie zastavil. Okresný súd tak podľa sťažovateľa zároveň nerozhodoval o jeho
námietkach, keďže to procesne nebolo možné. Rozhodnutie o zamietnutí či nezamietnutí
námietok potom absentuje. Napriek tomu sťažovateľ bol všeobecnými súdmi zaťažený
poplatkovou povinnosťou a zároveň žalobcu poplatkovej povinnosti zbavili. V prípade
súdneho poplatku zaplateného alebo splatného podaním odporu podľa sťažovateľa došlo
od 1. januára 2009 ku korekcii právnej úpravy v tom smere, že v prípadoch, keď súd
nekonal vo veci samej, zanikla tiež potreba spoplatnenia tohto procesného úkonu.
Podľa názoru sťažovateľa tak išlo o naplnenie zmyslu a účelu tohto súdneho poplatku,
keďže skončením sporu pred prerokovaním veci odpadol legitímny dôvod na požadovanie
tohto súdneho poplatku, keďže nedochádza k zaťažovaniu súdnej sústavy potrebou
rozhodovať o spoplatnenom procesnom úkone. Odlišnosť, resp. absencia obdobnej úpravy
aj v prípade súdneho poplatku spojeného s námietkami voči zmenkovému platobnému
rozkazu (čo bol prípad sťažovateľa) nemá podľa sťažovateľa žiadne opodstatnenie, a preto
je namieste tento nedostatok preklenúť rozhodovacou činnosťou súdu. Podľa záverov
sťažovateľa všeobecné súdy v jeho veci zaujali zjednodušený postoj, argumentujúc
neexistenciou právnej úpravy, ktorá by zakladala zánik poplatkovej povinnosti za podané
námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, pričom odmietli vykonať výklad,
aplikujúc analógiu § 11 ods. 9, resp. § 11 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, dôvodiac nemožnosťou takejto analógie, pričom tento záver podľa sťažovateľa
súdy bližšie a presvedčivo nezdôvodnili.
5. Sťažovateľ tiež v sťažnosti uviedol, že proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu podal v podstate z rovnakých dôvodov
„a) dňa 9.11.2016 dovolanie z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a tiež podľa § 420
písm. f) CSP,
b) dňa 11.11.2016 prvú ústavnú sťažnosť a
c) dňa 15.5.2017 druhú ústavnú sťažnosť, nakoľko moju prvú sťažnosť ústavný súd odmietol
pre technické problémy podateľne súdu“.
6. O uvedených sťažnostiach sťažovateľa už ústavný súd rozhodol uzneseniami
sp. zn. I. ÚS 67/2017 z 8. februára 2017 a sp. zn. II. ÚS 369/2017 z 15. júna 2017. O jeho
dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 3 Obdo 29/2017 z 24. augusta 2017.
7. Zachovanie lehoty na podanie sťažnosti sťažovateľ odôvodnil takto:
„Podľa názoru všetkých senátov ústavného súdu (napr. IV. ÚS 177/05, I. ÚS 169/09,
II. ÚS 443/2011, III. ÚS 798/2016) v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie
či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku. Pritom lehota na podanie
takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body
51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
Ústavný súd o mojej (prvšej) sťažnosti síce rozhodol rozhodnutím II ÚS 369/2017
dňa 15.6.2017 tak, že túto považoval za podanú oneskorene. Pri svojom rozhodovaní
ale nezohľadnil vyššie uvedenú skutočnosť - existenciu dovolacieho konania.
Napádané uznesenie KS Bratislava je síce právoplatné už dňom 12.9.2016, avšak
uznesenie NSSR sp.zn.: 3Obdo/29/2017 zo dňa 24.8.2017, ktoré hodnotím ako účinný
prostriedok nápravy je právoplatné až dňom 15.11.2017.
Sťažnosť preto podávam v rámci 2-mesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3
Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení.“
8. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „Ústavné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR tiež v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy SR ako i právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a ďalej ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR v spojení s čl. 13 ods. 4 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR Uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. 3CoZm/38/2016 zo dňa 30.06.2016 porušené boli“, a ďalej „zrušil
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3CoZm/38/2016 zo dňa 30.06.2016 a vec mu
vrátil na nové rozhodnutie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným
súdom SR.“.
9. Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež
navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť tretieho
výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 CbZm 358/2015 z 22. februára 2016 v spojení
s napadnutým uznesením krajského súdu. Svoj návrh odôvodnil s poukazom na ním
uvádzané dôvody v sťažnosti, ako aj na výšku toho času vykonateľnej poplatkovej
povinnosti voči jeho osobe, podčiarkujúc, že vyhovením tomuto návrhu sa zároveň
nezasahuje do práv iných osôb.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa napadnutým
uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti
sám uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal „v podstate z rovnakých
dôvodov“ 9. novembra 2016 dovolanie, 11. novembra 2016 prvú ústavnú sťažnosť
a 15. mája 2017 druhú ústavnú sťažnosť.
13. Ústavný súd lustráciou v registri podaní zistil, že 11. novembra 2016 mu bola
doručená sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 14402/2016, neskôr I. ÚS 67/2017.
Uvedená sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
14. Ústavný súd tiež lustráciou zistil, že 15. mája 2017 mu bola doručená ďalšia
sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 887/2017, neskôr II. ÚS 369/2017.
O predmetnej sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia tých istých
základných práv napadnutým uznesením krajského súdu, rozhodol ústavný súd uznesením
sp. zn. II. ÚS 369/2017 z 15. júna 2017 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako oneskorene podanú, keďže napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 12. septembra 2016, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu podaná po lehote
v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
15. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
16. Vzhľadom na to, že o namietanom porušení základných práv sťažovateľa
napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd už rozhodol odmietnutím sťažnosti
ako oneskorene podanej, je nutné sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú podľa § 24 písm. a)
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Sťažovateľ síce uviedol, že vo veci podal dovolanie a dve ústavné sťažnosti,
pričom v poradí druhá ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná, avšak
včasnosť aktuálnej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhoduje, sa odvíja od právoplatnosti
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 29/2017 z 24. augusta 2017, ktorým
bolo odmietnuté jeho dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako procesne
neprípustné, pričom poukázal napr. na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54.
18. K tomu ústavný súd uvádza, že nebolo podľa jeho názoru možné aplikovať
judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010) vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, podľa ktorej lehota
na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že sám sťažovateľ v sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 369/2017 týkajúcej
sa napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k právomoci ústavného súdu uviedol,
že „niet iného súdu, ktorý by chránil moje tu uvádzané základné práva; teda nemám iný
účinný prostriedok nápravy a ochrany pred zásahmi do mojich základných práv, než je
konanie pred Ústavným súdom SR“. Navyše, v uvedenej sťažnosti zamlčal podanie
dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Dokonca uviedol, že „Ústavnému
súdu SR je zároveň mojou ústavnou sťažnosťou daná príležitosť vyjadriť sa k rozličnosti
aplikačnej praxe, ktorú doposiaľ z dôvodov právnej úpravy procesných predpisov nie je
možné riešiť konaním pred Najvyšším súdom SR.“. Až v aktuálnej sťažnosti doručenej
15. januára 2018 uviedol, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal v podstate
z rovnakých dôvodov dovolanie (9. novembra 2016) a prvú ústavnú sťažnosť (11. novembra
2016), teda s odstupom 2 dní. Tiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ
v sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 369/2017 požiadal ústavný súd o odpustenie
zmeškania lehoty na podanie sťažnosti, „uvedomujúc si plynutie času, v dôsledku ktorého
lehota podľa § 53 ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z.z. v platnom znení uplynula“.
Z uvedeného skutkového a právneho stavu vyplýva, že sťažovateľ, hoci mal
vedomosť o všetkých relevantných skutočnostiach, vedome ich prezentoval ústavnému súdu
účelovo, v dôsledku čoho sám vyvolal stav, v súvislosti s ktorým ústavný súd nemohol
postupovať inak, ako postupoval. Ústavný sud poukazuje aj na to, že postup sťažovateľa
vykazuje zrejmé črty konania, výsledkom ktorého má byť získanie istého prospechu
konaním, ktoré ma znaky zneužitia práva (abusus iuris).
19. Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ si sám odporuje, keď v sťažnosti
sp. zn. II. ÚS 369/2017 uvádza, že nemá iný účinný prostriedok nápravy, než je konanie
pred ústavným súdom, a že vec nie je možné riešiť konaním pred najvyšším súdom,
pričom zároveň požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie sťažnosti, a na druhej
strane v aktuálnej sťažnosti doručenej 15. januára 2018 úplne opačne účelovo uvádza,
že uznesenie najvyššieho súdu o jeho dovolaní hodnotí ako účinný prostriedok nápravy,
v záujme zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Uvedené okolnosti bránia
zachovaniu lehoty vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, pretože
v opačnom prípade by sa možnosť podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu
rozhodnutiu umelo predlžovala.
20. Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho
návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade
sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2018