Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
de2/398253.a3d2a1.pdf
PDF · 234.44 KB
No categories available
4Sžo/66/2015
Najvyšší súd 4Sžo/66/2015
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD.
v právnej veci navrhovateľa: V. Š., bytom Š., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, so
sídlom Nám. Slobody 12, Bratislava, Kancelária Nitra, Štefánikova trieda 88, Nitra, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 972/2014-KaNR zo dňa 25. februára 2014,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.
27Sp/25/2014-35 zo dňa 13. januára 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13. januára 2015 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní č. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015
rozhodnutie odporcu č. 972/2014-KaNR zo dňa 25.02.2014 potvrdil podľa § 250q ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a navrhovateľovi náhradu trov konania,
ani oslobodenie od súdneho poplatku nepriznal. Odporca rozhodnutím č. 972/2014-KaNR,
r.z. 11521/2014 zo dňa 25.02.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie") o ţiadosti
navrhovateľa ako ţiadateľa o poskytnutie právnej pomoci doručenej odporcovi dňa
10.01.2014 rozhodol tak, ţe navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci
s poukazom na § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (Ţivnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov v znení zák. č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“).
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, § 6
ods. 1 a 2, § 8, § 10 ods. 1, 5 a 6, § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.; § 236 ods. 1, § 237
ods. 1 a 2, § 238 ods. 1 - 3 O.s.p., čl. 2 ods. 2, čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava SR“), § 25 ods. 2, § 49, § 53 ods. 1 - 3 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu SR (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“), o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a uviedol, ţe preskúmaním veci
v medziach a z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, ţe odporca vec správne
právne posúdil a vo veci rozhodol v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou, pričom
odvolacie dôvody súd nepovaţoval za také, ktoré by mohli mať za následok zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a na jeho základe
vyvodil aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotoţnil.
Uviedol, ţe pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v slovenskom právnom poriadku
pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním ţiadosti účastníka
konania o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom O.s.p. pre priznanie
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešne uplatňovanie
alebo bránenie práva. V O.s.p. však nie je konkrétne upravené, čo je potrebné pod týmto
pojmom rozumieť. Zákon č. 327/2005 Z. z. príkladom uvádza, na ktoré skutočnosti
je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, pretoţe jednou
z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci je skutočnosť, ţe nejde
o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné súdy judikovali,
ţe o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak uţ zo skutkových tvrdení ţiadateľa
je nepochybné, ţe mu vo veci nemôţe byť vyhovené. Posudzovanie splnenia zákonných
podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti podľa § 6 zákona
č. 327/2005 Z. z. je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyţaduje
vykonávanie dôkazov podľa § 120 a nasl. O.s.p. ohľadne samotného nároku (práva), o ktorom
sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom ţiadateľ ţiada o poskytnutie právnej pomoci. Súd
v preskúmavacom konaní skúma iba to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného
na základe správneho uváţenia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom.
V prejednávanom prípade sú tieto upravené v ust. § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona
č. 327/2005 Z. z., v ktorých ustanoveniach sú určené zákonné podmienky pre moţnosť
poskytnutia právnej pomoci, vrátane podmienky, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.
Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej
len „Správny poriadok") v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako pouţil
správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov smerujúcich k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu
pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie.
Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie podľa § 32 a nasl. Správneho poriadku,
na ktorého pouţitie odkazuje ust. § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.
Odporca sa v danom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti
sporu, keďţe zákon č. 327/2005 Z. z. stanovil ako jednu z podmienok pre moţnosť priznania
nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť
sporu. Účelom prijatia zákona č. 327/2005 Z. z. bolo okrem iného zabezpečiť prístup súdu
tým ţiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu,
ţe nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Skúmanie
otázky moţného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmov súvisí
s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy)
vo veciach, v ktorých ţiadajú priznanie, resp. poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie
tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí kaţdú vec posudzovať individuálne
a to s prihliadnutím na osobitosti jednotlivých prípadov.
Odporca vyvodil existenciu zrejmej bezúspešnosti z toho, ţe ústavnú sťaţnosť síce
ţiadateľ podal v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, avšak ţiadateľ nevyuţil opravných prostriedok, ktorý mu O.s.p. na ochranu
jeho práv účinne poskytoval a na ktorého pouţitie bol oprávnený. Skutočnosť, ţe ţiadateľ
nepodal vo veci dovolanie, ktoré bolo v tomto prípade podľa odporcu prípustné s poukazom
na § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň odporcovi nepreukázal dostatočne existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., v konečnom
dôsledku podľa odporcu zakladá neprípustnosť takejto ústavnej sťaţnosti. Odporca preto
s poukazom na § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. poukázal na to, ţe neprípustné návrhy
môţe ústavný súd na predbeţnom prerokovaní odmietnuť. Poukázal pritom na konštantnú
rozhodovaciu prax ústavného súdu v takýchto prípadoch a to s odkazom na konkrétne
rozhodnutia ústavného súdu. V preskúmavanom prípade sa navrhovateľ domáhal poskytnutia
právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom vo veci podanej sťaţnosti podľa § 127
ods. 1 Ústavy SR. Z obsahu predmetnej sťaţnosti vyplýva, ţe navrhovateľ (v postavení
sťaţovateľa) namietal porušenie svojich práv konaním a rozhodnutiami Okresného súdu
v Topoľčanoch č. 6C/263/2012 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu Nitra
č. k. 25Co/l90/2013 zo dňa 03.07.2013. Tvrdil, ţe dôsledkom porušenia jeho ústavou
garantovaných práv môţe byť obmedzenie moţnosti konať pred súdom. Táto skutočnosť
nebola medzi účastníkmi konania sporná. Odporca v rámci posudzovania podmienok
na priznanie právnej pomoci skúmal splnenie podmienok stanovených v § 6 ods. 1 písm. b/
v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., pričom pri posudzovaní bezúspešnosti sporu odporca
vychádzal z podmienok stanovených v zákone č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Podľa § 18 ods. 1 písm. g/ citovaného
zákona ústavný súd začne konanie, ak návrh podá kaţdý, o ktorého práve sa má konať
v prípadoch ustanovených o. i. v čl. 127 Ústavy SR, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťaţnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 49 cit. zákona, sťaţnosť môţe podať fyzická osoba, ktorá tvrdí,
ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva
alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25
ods. 2 cit. zákona ústavný súd môţe na predbeţnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, ktoré sú špecifikované v cit. ustanovení, o. i. aj neprípustné
návrhy. Odporca v konaní skúmal splnenie podmienok na priznanie právnej pomoci
ţiadateľovi z hľadiska, či návrh (sťaţnosť) navrhovateľa podaný ústavnému súdu s poukazom
na čl. 127 Ústavy SR bol podaný včas a či je prípustný a to z hľadiska ust. § 53 ods. 1, 2 a 3
Z listinných dôkazov predloţených ţiadateľom (navrhovateľom) je zrejmé, ţe návrh
(sťaţnosť) podal ţiadateľ v zákonnej 2-mesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia.
Z listinných dôkazov predloţených navrhovateľom (ţiadateľom) však zistil, a táto skutočnosť
nebola medzi účastníkmi konania sporná, ţe navrhovateľ nepodal proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu (t. j. rozsudku Krajského súdu v Nitre) dovolanie, z čoho vyvodil záver,
ţe ţiadateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. je v takomto prípade
sťaţnosť neprípustná.
Navrhovateľ v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu odporcu v podstate namietal,
ţe odporca nesprávne právne posúdil otázku splnenia podmienok na priznanie bezplatnej
právnej pomoci v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z., keď zo skutočnosti, ţe ţiadateľ nepodal
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre dovolanie, t. j. nevyčerpal opravné prostriedky,
vyvodil záver, ţe ústavná sťaţnosť je s poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
neprípustná. Vychádzal pritom z názoru, ţe odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdil, a preto neboli splnené podmienky na podanie dovolania podľa § 238 ods. 1 O.s.p.,
ani vo výroku nepripustil dovolanie, t. j. nebola splnená podmienka pre dovolanie podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. Z uvedeného vyvodil, ţe navrhovateľ riadne opravné prostriedky vyuţil,
a preto neboli splnené podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., ţe ústavná
sťaţnosť je neprípustná. Túto námietku odvolateľa súd posúdil ako nedôvodnú. Podmienky
prípustnosti dovolania sú upravené v § 236 a nasl. O.s.p., pričom podľa § 236 ods. 1 O.s.p.
dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa. Dovolanie je v zásade prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
a to v prípadoch stanovených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Konkrétne podľa § 237
písm. f/ O.s.p. dovolanie je o. i. prípustné proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu,
ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
V preskúmavanom prípade navrhovateľ tvrdil, ţe postupom a rozhodnutiami Okresného súdu
Topoľčany a Krajského súdu Nitra bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom
(uvedená skutočnosť vyplýva tak z obsahu ústavnej sťaţnosti, ako aj z odvolania
navrhovateľa). Keďţe dôvody, ktoré uvádza ţiadateľ v ústavnej sťaţnosti podanej ústavnému
súdu je moţné podriadiť pod uvedený dovolací dôvod, záver odporcu, ţe ţiadateľ sa proti
postupu uvedených súdov mal moţnosť brániť podaním dovolania (proti rozsudku Krajského
súdu Nitra), prípustnosť ktorého by sa opierala o ust. § 237 písm. 17 O.s.p. a pokiaľ
tak neurobil, a teda nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon (v tomto prípade O.s.p.)
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie
je sťaţovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je súladný so zákonom. Na tomto
závere nemení nič ani skutočnosť, ţe ţiadateľ v tomto prípade nebol oprávnený podať
dovolanie podľa § 238 ods. 1 resp. ods. 3 O.s.p. Rovnako záver odporcu o tom, ţe sťaţnosť
nie je prípustná v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., resp. ţe táto skutočnosť
(nevyuţitie opravných prostriedkov – dovolania) zakladá neprípustnosť sťaţnosti, v dôsledku
čoho existuje dôvodný predpoklad na postup ústavného súdu v zmysle § 25 ods. 2 citovaného
zákona (odmietnutie sťaţnosti) a to aj s poukazom na jeho rozhodovaciu prax (pozri
napr. II. ÚS 453/2012, II. ÚS 443/2011. IV. ÚS 477/2013, IV. ÚS 281/2013) je zákonný.
Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal s poukazom na § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.,
ţe ústavný súd neodmietne sťaţnosť, ak „sťaţnosť svojím významom podstatne presahuje
osobné záujmy občanov SR“. Argumentoval, ţe ochrana ústavnosti a základných ľudských
práv občanov presahuje osobné záujmy občana SR. Súd však v tejto súvislosti poukázal
na znenie ustanovenia § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.. podľa ktorého ústavný súd
neodmietne prijatie sťaţnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa ods. 1 „ak sťaţovateľ
preukáţe, ţe túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Námietka
navrhovateľa teda nevychádza zo znenia cit. ust. § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.,
a preto ju krajský súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Pre úplnosť krajský súd poukázal
na to, ţe odporca v konaní skúmal, či podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov u ţiadateľa nebola splnená z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (v prípade preukázania takýchto dôvodov by ústavný súd s poukazom na § 53 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. prijatie takejto sťaţnosti neodmietol), pričom dospel k záveru,
ţe ţiadateľ takéto dôvody hodné osobitného zreteľa nepreukázal. Takýto záver vyplýva
z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi predloţenými ţiadateľom (odvolateľom)
do administratívneho spisu v správnom konaní. Záver odporcu, ţe v preskúmavanom prípade
nie sú splnené podmienky pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v zmysle
§ 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. sú preto výsledkom správneho
právneho posúdenia veci. Z uvedeného dôvodu ani všeobecné konštatovanie navrhovateľa,
ţe „nepriznanie práv pomoci bez relevantných dôvodov znamená zamedziť chudobným
občanom prístup k spravodlivosti“ nie je vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti napadnutého
rozhodnutia odporcu relevantné. Rovnako námietka navrhovateľa, ţe postup odporcu sa „javí
nezákonný a bez náleţitého zdôvodnenia“, nemá oporu v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktoré má všetky zákonné náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho
poriadku a krajský súd ho povaţoval za riadne odôvodnené.
Krajský súd zároveň rozhodoval o ţiadosti navrhovateľa, ktorý v odvolaní poţiadal
o oslobodenie od súdneho poplatku z dôvodu chudoby, pričom na výzvu krajského súdu
predloţil vyplnené Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania. Prvou podmienkou
na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku je, aby účastník konania o oslobodenie
poţiadal. Druhou podmienkou je, ţe pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od súdnych
poplatkov, pričom rozhodujúce budú osobné, rodinné a majetkové pomery. Treťou
podmienkou je, ţe nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie
práva. Nesplnenie čo i len jednej z týchto zákonných podmienok má za následok nepriznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov. Keďţe navrhovateľ nespĺňal podmienku, ţe v konaní,
ktoré je predmetom preskúmania (a v ktorom navrhovateľ poţiadal o oslobodenie od súdneho
poplatku) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, navrhovateľ
nesplnil podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138
ods. 1 O.s.p., pre ktoré je potrebné splnenie stanovených podmienok.
II.
Včas podaným odvolaním navrhovateľ sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015
zrušil v celom rozsahu a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, priznal navrhovateľovi
náhradu trov konania a oslobodenie od platenia súdneho poplatku. V podanom odvolaní
uviedol, ţe všeobecné súdy o porušení základných práv nerozhodovali, navrhovateľ podal
sťaţnosť na Ústavný súd SR, aby nezmeškal lehoty s tým, ţe o bezplatné zastupovanie
z dôvodu chudoby poţiadal odporcu. Názory odporcu týkajúce sa dovolania si osvojil
aj krajský súd. Je toho názoru, ţe odporca nemá právomoc rozhodovať o neprípustnosti,
resp. opodstatnenosti podanej sťaţnosti, ktorú navrhovateľ doručil ústavnému súdu.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 64/00-65
zo dňa 31.1.2001.
III.
Odporca vo svojom vyjadrení doručenom krajskému súdu dňa 18.03.2015 uviedol,
ţe zmyslom § 237 ods. 1 O.s.p. je okrem iného moţnosť podať opravný prostriedok
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu a teda zabezpečiť súdnu ochranu a právo
na spravodlivý súdny proces aj tam, kde by uţ inak nebolo moţné podať opravný prostriedok.
Prípustnosť dovolania je zaloţená na princípe univerzality, teda ţe dovolaním moţno
napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.
Táto moţnosť je však prípustná, ak konanie trpí vadou vymenovanou v písm. a/ aţ g/
ustanovenia § 237 O.s.p. Zákon nemá ţiadne obmedzenia v okruhu rozhodnutí
napadnuteľných dovolaním (môţe ísť o uznesenie, rozsudok, ktorými bolo rozhodnutie
potvrdené, zrušené, zastavené konanie a pod.) Práve pod § 237 ods. 1 písm. f/ je moţné
subsumovať všetky námietky navrhovateľa podávané v prvostupňovom konaní (Okresný súd
Topoľčany), ako aj v druhostupňovom konaní, keďţe namietal porušenie rovnosti postavenia
pred súdom a porušenie rovnosti občanov v právach, ktoré ako sám udáva vo svojom odvolaní
voči rozhodnutiu centra o nepriznaní právnej pomoci zo dňa 18.03.2014 môţu mať
za následok obmedzenie moţnosti konať pred súdom. Neprípustnosť podania dovolania
ako odvolací dôvod teda neobstojí.
Odporca poukázal na znenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi, kde sú demonštratívne uvedené oblasti, na ktoré
sa má centrum pri posudzovaní bezúspešnosti sporu zamerať. A teda či právo nezaniklo
uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na posúdenie skutkového stavu veci.
Ako centrum uţ uviedlo v predchádzajúcich vyjadreniach, skúmalo sa či nebola zmeškaná
lehota na podanie ústavnej sťaţnosti a či vie ţiadateľ označiť dôkazy na splnenie svojich
tvrdení a teda či sú splnené aj procesné podmienky na podanie ústavnej sťaţnosti. Centrum
zotrváva na svojom rozhodnutí, nakoľko ţiadateľ nevyuţil všetky opravné prostriedky
pred podaním ústavnej sťaţnosti, čo je procesnou prekáţkou a z tohto dôvodu nebolo moţné
vylúčiť bezúspešnosť sporu.
Navrhovateľ dal v odvolaní do pozornosti nález Ústavného súdu III ÚS 64/00-65
zo dňa 31.01.2001 ktorým sa rozhodlo, ţe boli práva V. Š. rozhodnutiami Okresného súdu v
Nitre a Krajského súdu v Nitre porušené. K uvedenému odporca uviedol, ţe v tomto
prípade nešlo o ústavnú sťaţnosť, ale o podnet v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy SR,
ktorý sa uţ v súčasnej právnej úprave nenachádza.
Centrum sa stotoţňuje s výrokom súdu i s jeho odôvodnením a má za to, ţe neexistuje
ţiaden odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 O.s.p. S ohľadom na vyššie uvedené povaţuje
odporca podané odvolanie za nedôvodné a preto navrhol, aby príslušný súd odvolanie
zamietol a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa
13.01.2015 v celom rozsahu potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu
odvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. Po zistení, ţe odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok,
proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spojení s § 250s O.s.p. podanie odvolania
prípustné dospel k záveru, ţe podanie odvolania nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok
krajského súdu je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho podľa § 219 ods. 1 v spojení
s § 250l ods. 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Predmetom preskúmavania krajským súdom podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. bolo
preskúmanie zákonnosti, postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľovi nepriznal
nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ním podanej sťaţnosti na ústavnom súde zo dňa
08.01.2014 podanej podľa čl. 127 Ústavy SR, v ktorej namieta porušenie svojich práv
konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/236/2012-90 zo dňa
03.05.2013 a Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/190/2013-121 zo dňa 03.07.2013.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi, tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci
a) v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach,
rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto
veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej
len „vnútroštátne spory“),
10 4Sžo/66/2015
b) v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach,
pracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach,
c) v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení a v týchto veciach
aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky,
d) oznamovateľovi protispoločenskej činnosti v konaniach súvisiacich s podaním
oznámenia okrem trestného konania a konania o správnom delikte a
e) osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa
osobitného predpisu a v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie
predbeţného opatrenia.
Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej
účasti, ak
a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy ţivotného minima ustanoveného osobitným
predpisom a nemôţe si vyuţívanie právnych sluţieb zabezpečiť svojím majetkom,
b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a
c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých
nie je moţné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.
(2) Podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a/ a b/ musí
fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti.
Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi, pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä
na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na zistenie skutkového stavu.
Podľa § 10 ods. 1, 5, 6 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci
osobám v materiálnej núdzi, konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej
len „konanie“) sa začína podaním písomnej ţiadosti doloţenej dokladmi preukazujúcimi
skutočnosti uvedené v ţiadosti, ktorú podáva ţiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce,
ţe sa ţiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Ţiadosť
musí obsahovať meno a priezvisko ţiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo.
Na výzvu centra ţiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady
11 4Sžo/66/2015
týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci,
ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa moţnosti zabezpečí doklady
a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby
a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona.
(5) Centrum rozhodne o ţiadosti do 30 dní od doručenia ţiadosti, ktorá spĺňa
náleţitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemoţno predĺţiť. Proti rozhodnutiu, ktorým
sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, nie je moţné podať opravný prostriedok.
Ak centrum rozhodne, ţe nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznáva, moţno
v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia podať prostredníctvom centra odvolanie
na príslušný krajský súd, o čom centrum ţiadateľa náleţité poučí v odôvodnení rozhodnutia.
(6) Rozhodnutie, ktorým sa nepriznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci,
okrem náleţitostí podľa osobitného predpisu musí obsahovať aj poučenie, ţe ak odpadnú
dôvody nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci, môţe ţiadateľ v tej istej veci
podať ţiadosť opätovne.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi, na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich
nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 ods. 1 a 2 O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
12 4Sžo/66/2015
(2) Dovolanie podľa odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
(2) Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
(3) Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR“), štátne orgány
môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náleţitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môţe Ústavný súd na predbeţnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môţe odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu SR, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, sťaţnosť môţe podať fyzická osoba alebo právnická
osoba (ďalej len „sťaţovateľ“), ktorá tvrdí, ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
13 4Sžo/66/2015
iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 zákona č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu SR,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, sťaţnosť nie je prípustná, ak sťaţovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený
podľa osobitných predpisov.
(2) Ústavný súd neodmietne prijatie sťaţnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťaţovateľ preukáţe, ţe túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa.
(3) Sťaţnosť moţno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení
alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťaţovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť.
Z administratívneho spisu súd zistil, ţe navrhovateľ poţiadal odporcu o bezplatné
právne zastupovanie pred Ústavným súdom SR vo veci podanej sťaţnosti ţiadosťou
doručenou dňa 10.01.2014, pričom k ţiadosti pripojil potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Topoľčany o poberaní dávky v hmotnej núdzi za rok 2013, rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 05.12.2013 o zvýšení starobného dôchodku od 01.01.2014 na sumu 210,- €
mesačne, ako aj samotnú sťaţnosť adresovanú Ústavnému súdu SR podľa čl. 127 Ústavy SR.
Ţiadateľ (navrhovateľ) namietal porušenie svojich práv v konaní a rozhodnutiami Okresného
súdu v Topoľčanoch č. 6C/263/2012 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu v Nitre
č. 25Co/190/2013 zo dňa 03.07.2013. K sťaţnosti boli pripojené fotokópie predmetných
rozsudkov, ako aj podaní zo dňa 03.03.2013 doručených Okresnému súdu Topoľčany.
Z administratívneho spisu vyplýva, ţe predmetný rozsudok Okresného súdu
Topoľčany spojený s rozsudkom Krajského súdu Nitra nadobudli právoplatnosť 14.11.2013
a vykonateľnosť 17.11.2013. Odporca správne konanie rozhodnutím zo dňa 16.01.2014
prerušil a vyzval ţiadateľa o predloţenie dokladov osvedčujúcich príjem ţiadateľa. Uvedené
doklady ţiadateľ doručil odporcovi 24.01.2014. Odporca vyhodnotil príjmovú a majetkovú
situáciu ţiadateľa 27.01.2014 so záverom, ţe ţiadateľ spĺňa zákonom stanovenú podmienku
materiálnej núdze. Následne rozhodnutím zo dňa 05.02.2014 opätovne prerušil konanie
14 4Sžo/66/2015
a vyzval ţiadateľa o predloţenie vyjadrenia, či bolo proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Nitre podané dovolanie, resp. v prípade, ak dovolanie podané nebolo, o preukázanie
skutočností, ţe podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nie je splnená
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ţiadateľ listom doručeným odporcovi 18.02.2014
oznámil, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podané. Poukázal na to,
ţe odvolací súd prvostupňové rozhodnutie nezmenil v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.,
toto potvrdil, ale nevyslovil v potvrdzujúcom výroku, ţe dovolanie je prípustné podľa
§ 238 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd ţiadateľa v cit. rozsudku nepoučil o prípustnosti
alebo neprípustnosti „odvolania“. Poukázal ďalej na to, ţe v súdnych konaniach si nemohol
dovoliť právneho zástupcu z dôvodu chudoby a ťaţkého zdravotného postihnutia. Následne
odporca o ţiadosti ţiadateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím č. 9725/2014-KaNR,
r.z. 11521/2014 zo dňa 25.02.2014 tak, ţe nárok na poskytovanie právnej pomoci ţiadateľovi
nepriznal.
Odvolací súd v danej veci posudzoval rozsudok krajského súdu, č. k. 27Sp/25/2014-35
zo dňa 13.01.2015, ktorým rozhodnutie odporcu č. 976/2014-KaNR zo dňa 25.02.2014
potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p., navrhovateľovi náhradu trov konania ako ani oslobodenie
od súdneho poplatku nepriznal. Odporca rozhodnutím č. 972/2014-KaNR, r.z. 11521/2014
zo dňa 25.02.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) o ţiadosti navrhovateľa ako ţiadateľa
o poskytnutie právnej pomoci doručenej odporcovi dňa 10.01.2014 rozhodol tak,
ţe navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5
Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší
súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu.
15 4Sžo/66/2015
Zdôrazňuje, ţe navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, ţe všeobecné súdy
o porušení jeho základných práv nerozhodovali, z toho titulu podal sťaţnosť na Ústavný
súd SR. Je toho názoru, ţe odporca nemá právomoc rozhodovať o neprípustnosti,
resp. opodstatnenosti podanej sťaţnosti, ktorú navrhovateľ doručil ústavnému súdu. Zároveň
sa domáhal oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, nakoľko je osobou v hmotnej núdzi.
Odvolací súd v danej veci poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sţo/30/2014 a 4Sţo/37/2014 najmä s poukazom na § 53 ods. 1 – 3 zákona
č. 38/1993 Z. z., z ktorých vyplýva, ţe dovolanie má prednosť pred sťaţnosťou podanou
na ústavný súd a je teda povinnosťou navrhovateľa vyčerpať pred podaním ústavnej sťaţnosti
aj tento mimoriadny opravný prostriedok. Tak ustanovuje aj judikatúra Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 24/02 zo dňa 13.03.2002, kde je judikované, ţe dovolanie moţno povaţovať
za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a jeho nevyčerpanie nemoţno nahrádzať sťaţnosťou podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy SR. Odporca v danej veci postupoval správne, keď nepriznal navrhovateľovi právnu
pomoc, nakoľko podanie ústavnej sťaţnosti zo strany navrhovateľa na ústavný súd
za poskytnutia právnej pomoci od odporcu by bolo neúspešné, táto by bola zamietnutá
ústavným súdom z titulu nevyčerpania všetkých dostupných moţných opravných
prostriedkov.
Najvyšší súd sa stotoţňuje s argumentáciou krajského súdu, ţe podmienky prípustnosti
dovolania sú upravené v § 236 a nasl. O.s.p., pričom podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním
moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je v zásade prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
a to v prípadoch stanovených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Konkrétne podľa § 237
písm. f/ O.s.p. dovolanie je o. i. prípustné proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu,
ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
V preskúmavanom prípade navrhovateľ tvrdil, ţe postupom a rozhodnutiami Okresného súdu
Topoľčany a Krajského súdu Nitra bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom
(uvedená skutočnosť vyplýva tak z obsahu ústavnej sťaţnosti, ako aj z odvolania
navrhovateľa). Keďţe dôvody, ktoré uvádza ţiadateľ v ústavnej sťaţnosti podanej ústavnému
súdu, je moţné podriadiť pod uvedený dovolací dôvod, záver odporcu, ţe ţiadateľ sa proti
postupu uvedených súdov mal moţnosť brániť podaním dovolania (proti rozsudku Krajského
súdu Nitra), prípustnosť ktorého by sa opierala o ust. § 237 písm. f/ O.s.p. a pokiaľ
16 4Sžo/66/2015
tak neurobil, a teda nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon (v tomto prípade O.s.p.)
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie
je sťaţovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je súladný so zákonom. Na tomto
závere nemení nič ani skutočnosť, ţe ţiadateľ v tomto prípade nebol oprávnený podať
dovolanie podľa § 238 ods. 1 resp. ods. 3 O.s.p.
K námietke navrhovateľa, ţe odporca nemá právomoc rozhodovať o neprípustnosti,
resp. opodstatnenosti podanej sťaţnosti, ktorú navrhovateľ doručil ústavnému súdu, odvolací
súd uvádza, ţe otázka právomoci súdu je taktieţ otázka, s ktorou sa odporca pri posudzovaní
zrejmej bezúspešnosti musí zaoberať. Ak nie je daná právomoc súdu na to, aby vo veci konal
a rozhodol, nemoţno hovoriť o ţiadnom potencionálnom úspechu osoby v konaní
pred ústavným súdom. Vzhľadom na ustanovenie § 53 zákona č. 38/1993 Z. z. je právomoc
ústavného súdu podmienená vyuţitím opravných prostriedkov, ktoré zákon sťaţovateľovi
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
K oslobodeniu od platenia súdneho poplatku sa odvolací súd stotoţnil s názorom
krajského súdu, ţe navrhovateľ nesplnil podmienku, a to ţe v konaní, ktoré je predmetom
preskúmania nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie práva,
a teda navrhovateľ nesplnil podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., pre ktoré je potrebné splnenie troch podmienok.
Prvou podmienkou na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku je, aby účastník
konania o oslobodenie poţiadal. Druhou podmienkou je, ţe pomery účastníka odôvodňujú
oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom rozhodujúce budú osobné, rodinné a majetkové
pomery. Treťou podmienkou je, ţe nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie
alebo bránenie práva. Nesplnenie čo i len jednej z týchto zákonných podmienok
má za následok nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Nakoľko z vyššie uvedeného
je zrejmé, ţe navrhovateľ by bol v konaní pred ústavným súdom neúspešný, nemal krajský
súd inú moţnosť ako mu nepriznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením
si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015, potvrdil ako vecne a právne správny.
17 4Sžo/66/2015
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, ţe navrhovateľovi nepriznal trovy na náhradu, pretoţe bol v súdnom
odvolacom konaní neúspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave dňa 5. apríla 2016
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková