Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 281/2013
PDF · 257.89 KB
No categories available
IV. ÚS 281/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/26/2013 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013
doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/26/2013 a jeho
rozsudkom z 10. apríla 2013, a to v časti výroku I (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým
bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 5 P 218/2010 zo 17. decembra 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «17. 12. 2012 bol vyhlásený rozsudok Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 5 P/218/2010-232. Nakoľko absentoval výrok o zmene
pôvodného rozsudku 7 C/164/2008-148 zo dňa 10. 12. 2008, bolo v odvolaní zo dňa
18. 12. 2012 navrhnuté jeho doplnenie doplňujúcim rozsudkom, tak aby rozsudok
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010-232 v časti
zverenia detí do striedavej osobnej starostlivosti bol vykonateľný, nakoľko prvostupňový
súd rozhodol inak než v pôvodnom rozsudku, teda nerozhodol o podstatnej časti predmetu
konania (či úmyselne alebo z nedbanlivosti nie je rozhodujúce). Z toho vyplýva, že pre
vykonateľnosť rozsudku je potrebné nielen rozhodnúť o návrhu na zverenie detí
do striedavej osobnej starostlivosti, ale aj zmeniť rozsudok, ktorým naposledy súd
upravoval práva a povinnosti k maloletým deťom.
O tomto podstatnom návrhu nebolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
10. 04. 2013, č. k. 17 CoP/26/2013-253 vôbec rozhodnuté, a nebola o tejto podstatnej
skutočnosti v predmetnom rozsudku ani zmienka (napr. vrátiť vec ako predčasne
predloženú, príkaz súdu vyššieho stupňa o doplnenie rozsudku a pod.)...
Nakoľko súd prvého stupňa o. i. rozhodol svojimi výrokmi III., IV. a VIII. v rozpore
s právnymi predpismi, bolo do týchto výrokov dňa 18. 12. 2012 podané odvolanie podľa
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), a § 205 ods. 2 písm. d) a f)
a Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Dôvody odvolania do výroku VIII. sa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne ukázali
ako opodstatnené, nakoľko odvolací súd vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil tento výrok
o náhrade trov preddavkovaných štátom tak, že uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu
(po znížení znalečného uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k.
17 CoP/26/2013-251) vo výške 156,76 € matke.
Právne rozhodnutie odôvodnil podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
s poukazom na dôvody, ktoré boli podnetom na vykonanie znaleckého posudku. Týmto
podnetom bola však matka a nie otec. Bez ohľadu na to, z dikcie predmetného ustanovenia
vyplýva, že skôr ako súd uloží účastníkovi povinnosť zaplatiť trovy štátu, musí sa zaoberať
otázkou možnosti splnenia podmienky na oslobodenie tohto účastníka od povinnosti platiť
súdny poplatok, teda musí skúmať, či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie a súčasne
či nejde o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva v súlade
s ustanovením § 138 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného vyplýva, že v prípade,
ak na strane účastníka sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy,
ktoré by inak podľa výsledku konania pripadali na tohto účastníka, znáša štát.
Krajský súd paradoxne považoval určenie vyživovacej povinnosti za správne, pričom
len lakonicky porovnal výšky čistých príjmov rodičov (bez skúmania výdavkov) a na druhej
strane matke uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške viac ako ½-ci jej mesačného
príjmu bez toho, aby skúmal či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov pred uložením povinnosti nahradiť trovy štátu.
Týmto sa žiaden súd nezaoberal a ak by sa zaoberal, zistil by, že u sťažovateľa
existujú podmienky aj na oslobodenie od súdnych poplatkov, čo po splnení si povinnosti
zo strany súdov (zisťovanie skutočných príjmov a výdavkov) by malo vplyv i nad možným
určením vyživovacej povinnosti. Sťažovateľ má i výdavky a nie z plezíru, ale aby mohol
zabezpečiť vytvorenie podmienok pre striedavú starostlivosť, nakoľko ak by tieto nemal
(úver na kúpu a rekonštrukciu domu na vytvoreniu „hmotných“ predpokladov v záujme
detí) je možné a dôvodne podľa doterajšieho prístupu v rozhodovaní a najmä
v odôvodňovaní oboch súdov predpokladať zamietnutie návrhu, pretože ak by ich nevytvoril
veľmi „presvedčivo“ by bol už rozsudok odôvodnený. Súdy len neústavne vychádzali
z argumentácie „... bol schopný platiť 150 €, bude schopný platiť aj 75 €...“, avšak o tom
rozhodovanie a odôvodňovanie rozhodnutí súdov nie je.
Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku na strane 4 uviedol: „... Preskúmaním
zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne vo výrokoch III. a IV. t. j. o povinnosti otca
prispievať na výživu maloletej A. sumou 40 Eur mesačne a maloletej K. sumou 35 Eur,
aj keď odôvodnenie týchto výrokov v celom rozsahu nespĺňa predpoklady upravené v ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p...“.
Na jednej strane v odvolaní zo dňa 18. 12. 2012 sťažovateľ cez uvádzané rozhodnutia
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva namietal porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie, ktoré v sebe
obsahujú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, spoliehajúc sa na to, že predmetné
porušenia odvolací súd napraví, Krajský súd v Trenčíne napokon „vysloví“ porušenie
týchto práv a bez všetkého potvrdí správnosť takto nepreskúmateľného rozhodnutia. Nie je
možné preskúmavať nepreskúmateľné a potvrdiť správnosť takto nepreskúmateľného
rozhodnutia. Tak ako prvostupňový súd, tak i odvolací súd, ktorý svoje rozhodnutie založil
na odňatej možnosti konať pred súdom, odňal sťažovateľovi konať pred súdom a porušil
základné práva, ktorých porušenia sa domáha sťažovateľ. Ide o zjavné arbitrárne
rozhodnutie.».
Sťažovateľ v závere odôvodnenia svojej sťažnosti uvádza, že opísaným postupom
krajského súdu, ktorého výsledkom bol napadnutý rozsudok, sa mu „odňala možnosť konať
pred súdom, keďže obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom konania, teda odôvodnenie musí byť prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia – musí byť teda preskúmateľné, čo sa
nestalo a čo je ústavne neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné.
Krajský súd v Trenčíne odignoroval oprávnené namietanie porušenia základných
práv aj keď vyslovil ich porušenie...“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k. 17 CoP/26/2013-
253 vo svojom výroku I., ktorým potvrdil výroky III. a IV. rozsudku Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010-232 a nerozhodnutím
o doplňujúcom výroku o zmene posledného rozhodnutia o úprave práv a povinností tak, aby
rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010-
232 v časti o zverení detí do striedavej osobnej starostlivosti bol vykonateľný, boli
porušené.
II. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k.
17 CoP/26/2013-253 v časti výroku I. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie
vo veci.
III. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... v sume
291,56 €... advokátovi JUDr. D. K...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a najmä jej petitu, jej predmetom je namietané
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
17 CoP/26/2013-253 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces mal spôsobiť
krajský súd tým, že nerozhodol „o doplňujúcom výroku o zmene posledného rozhodnutia
o úprave práv a povinností tak, aby rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010-232 v časti o zverení detí do striedavej osobnej
starostlivosti bol vykonateľný“ a potvrdil prvostupňový rozsudok vo výrokoch III a IV.
Vychádzajúc z takto vymedzeného predmetu sťažnosti sa ústavný súd v rámci jej
predbežného prerokovania zaoberal otázkou, či sťažovateľom napádaný postup krajského
súdu a obsah jeho rozsudku z 10. apríla 2013 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti
v rozsahu ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Sťažovateľ vytýka napadnutému rozsudku krajského súdu jeho arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť, ktorá bola podľa jeho názoru dôsledkom nedostatkov postupu
odvolacieho súdu v procese rozhodovania najmä tým, že nezisťoval výdavky sťažovateľa
a napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že odôvodnenie
výrokov rozhodnutia prvostupňového súdu týkajúce sa uloženej povinnosti sťažovateľa
prispievať matke na výživu ich maloletých detí nespĺňa predpoklady ustanovené v § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), nevyvodil z toho žiadne závery,
ktoré by viedli napr. k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na zmenu
prvostupňového rozsudku, ktorým boli naposledy upravené práva a povinnosti k maloletým
deťom, a teda nerozhodol o podstatnej časti predmetu konania.
Sťažovateľ napokon tvrdí, že krajský súd tým, že potvrdil prvostupňový rozsudok
vo výrokoch III a IV vychádzajúci z už spomenutých nedostatkov v postupe konania
okresného súdu, mu odňal „možnosť konať pred súdom“ a spôsobil tým porušenie jeho
v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Vzhľadom
na to považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a z toho dôvodu aj „ústavne
neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné“.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy [čl. 46 až čl. 50 ústavy
(IV. ÚS 115/07, I. ÚS 138/2013)]. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne. Zároveň podľa čl. 46
ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle
čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). Ústavný súd nemôže rozhodovať o veci,
o ktorej má rozhodovať dovolací súd. V rozpore s princípom právneho štátu by bolo, keby
o jednej (rovnakej) veci rozhodovali paralelne dva súdy.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktoré sťažovateľ označuje ako nepreskúmateľné
uvádzajúc, že „tak ako prvostupňový súd, tak i súd odvolací, ktorý svoje rozhodnutie
založila na odňatej možnosti konať pred súdom, odňal sťažovateľovi [možnosť] konať pred
súdom a porušil základné práva [vyslovenia] porušenia ktorých sa domáha sťažovateľ“,
ústavný súd uvádza, že ak by bola postupom súdu sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať
sa ustanoveným postupom jeho práva na súde, v tom prípade možno takýto postup
považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (k podobným záverom už ústavný
súd dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07, I. ÚS 136/08,
Výpočet vád konania, pre ktoré možno podať dovolanie proti všetkým
druhostupňovým rozhodnutiam, je v § 237 OSP uvedený taxatívne. Jednou z vád konania je
odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Z argumentácie sťažovateľa použitej v sťažnosti zjavne vyplýva, že namieta to, čo je
obsahom dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07,
III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe
univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho
súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných
vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 ods. 4 vylučuje prípustnosť dovolania
vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s výnimkou rozsudku
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
Predmetom konania v namietanej veci bola starostlivosť súdu o maloleté deti, ktorá
je upravené v zákone o rodine. Ani uvedená okolnosť však podľa názoru ústavného súdu
nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Rovnaký názor je
zastávaný aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok,
komentár. I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618: „Neprípustnosť dovolania proti
niektorým rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4,
5 a § 239 ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by
inak bolo dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2.
To znamená, že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238
ods. 4, 5 a § 239 ods. 3, je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237.
Teda vzhľadom na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených zákonom o rodine
prípustnosť dovolania založená podľa ustanovenia § 237.“
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá
rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).
V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok sp. zn. 2 Cdo 114/2000
z 28. februára 2001): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných
mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.“
Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 1. júla 1998 ak je občianske
súdne konanie postihnuté niektorou z vád, uvedených v § 237 OSP, možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa
ustanovenia § 238 ods. 4 OSP vylúčené.
Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 26/2006 (publikovanom v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl. ) uviedol, že „§ 237 OSP nemá
žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie
je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravených
Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.
Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy
zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania
Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že namieta odňatie možnosti konať pred
súdom (pozri citované odôvodnenie jeho sťažnosti), čo je v danom prípade dovolacím
dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP.
Z obsahu sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ využil možnosť podania tohto
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje na
ochranu jeho základných práv a slobôd.
Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba
vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí
do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Sťažovateľ sa mal preto
predtým, ako sa sťažnosťou obrátil na ústavný súd, domáhať ochrany svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podaním mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý bol na ten
účel z pohľadu argumentácie uplatnenej v jeho sťažnosti prípustný. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Skutočnosť, že sťažovateľ nevyužije svoje zákonné právo podať dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadou
uvedenou v § 237 OSP, a to aj vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4
OSP vylúčené, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval pochybenie sťažovateľa.
V takom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu (II. ÚS 1/08).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dovolanie proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal (opak zo sťažnosti nevyplýva, pozn.), ale
podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej explicitne tvrdí také porušenie svojich procesných
oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani
zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy
jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred tým, než sa sťažovateľ obráti so sťažnosťou na ústavný súd.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).
Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom
ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam označeného
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru nie je sťažnosť prípustná, preto ju
odmietol (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde) už pri jej predbežnom prerokovaní.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, ostatnými návrhmi
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2013