Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 281/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013

doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. apríla 2013, a to v časti výroku I (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým

bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «17. 12. 2012 bol vyhlásený rozsudok Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. -232. Nakoľko absentoval výrok o zmene

pôvodného rozsudku -148 zo dňa 10. 12. 2008, bolo v odvolaní zo dňa

18. 12. 2012 navrhnuté jeho doplnenie doplňujúcim rozsudkom, tak aby rozsudok

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. -232 v časti

zverenia detí do striedavej osobnej starostlivosti bol vykonateľný, nakoľko prvostupňový

súd rozhodol inak než v pôvodnom rozsudku, teda nerozhodol o podstatnej časti predmetu

konania (či úmyselne alebo z nedbanlivosti nie je rozhodujúce). Z toho vyplýva, že pre

vykonateľnosť rozsudku je potrebné nielen rozhodnúť o návrhu na zverenie detí

do striedavej osobnej starostlivosti, ale aj zmeniť rozsudok, ktorým naposledy súd

upravoval práva a povinnosti k maloletým deťom.

O tomto podstatnom návrhu nebolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

10. 04. 2013, č. k. -253 vôbec rozhodnuté, a nebola o tejto podstatnej

skutočnosti v predmetnom rozsudku ani zmienka (napr. vrátiť vec ako predčasne

predloženú, príkaz súdu vyššieho stupňa o doplnenie rozsudku a pod.)...

Nakoľko súd prvého stupňa o. i. rozhodol svojimi výrokmi III., IV. a VIII. v rozpore

s právnymi predpismi, bolo do týchto výrokov dňa 18. 12. 2012 podané odvolanie podľa

§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), a § 205 ods. 2 písm. d) a f)

a , nakoľko sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dôvody odvolania do výroku VIII. sa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne ukázali

ako opodstatnené, nakoľko odvolací súd vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil tento výrok

o náhrade trov preddavkovaných štátom tak, že uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu

(po znížení znalečného uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k.

-251) vo výške 156,76 € matke.

Právne rozhodnutie odôvodnil podľa

s poukazom na dôvody, ktoré boli podnetom na vykonanie znaleckého posudku. Týmto

podnetom bola však matka a nie otec. Bez ohľadu na to, z dikcie predmetného ustanovenia

vyplýva, že skôr ako súd uloží účastníkovi povinnosť zaplatiť trovy štátu, musí sa zaoberať

otázkou možnosti splnenia podmienky na oslobodenie tohto účastníka od povinnosti platiť

súdny poplatok, teda musí skúmať, či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie a súčasne

či nejde o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva v súlade

s ustanovením . Z uvedeného vyplýva, že v prípade,

ak na strane účastníka sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy,

ktoré by inak podľa výsledku konania pripadali na tohto účastníka, znáša štát.

Krajský súd paradoxne považoval určenie vyživovacej povinnosti za správne, pričom

len lakonicky porovnal výšky čistých príjmov rodičov (bez skúmania výdavkov) a na druhej

strane matke uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške viac ako ½-ci jej mesačného

príjmu bez toho, aby skúmal či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov pred uložením povinnosti nahradiť trovy štátu.

Týmto sa žiaden súd nezaoberal a ak by sa zaoberal, zistil by, že u sťažovateľa

existujú podmienky aj na oslobodenie od súdnych poplatkov, čo po splnení si povinnosti

zo strany súdov (zisťovanie skutočných príjmov a výdavkov) by malo vplyv i nad možným

určením vyživovacej povinnosti. Sťažovateľ má i výdavky a nie z plezíru, ale aby mohol

zabezpečiť vytvorenie podmienok pre striedavú starostlivosť, nakoľko ak by tieto nemal

(úver na kúpu a rekonštrukciu domu na vytvoreniu „hmotných“ predpokladov v záujme

detí) je možné a dôvodne podľa doterajšieho prístupu v rozhodovaní a najmä

v odôvodňovaní oboch súdov predpokladať zamietnutie návrhu, pretože ak by ich nevytvoril

veľmi „presvedčivo“ by bol už rozsudok odôvodnený. Súdy len neústavne vychádzali

z argumentácie „... bol schopný platiť 150 €, bude schopný platiť aj 75 €...“, avšak o tom

rozhodovanie a odôvodňovanie rozhodnutí súdov nie je.

Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku na strane 4 uviedol: „... Preskúmaním

zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne vo výrokoch III. a IV. t. j. o povinnosti otca

prispievať na výživu maloletej A. sumou 40 Eur mesačne a maloletej K. sumou 35 Eur,

aj keď odôvodnenie týchto výrokov v celom rozsahu nespĺňa predpoklady upravené v ust.

..“.

Na jednej strane v odvolaní zo dňa 18. 12. 2012 sťažovateľ cez uvádzané rozhodnutia

Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva namietal porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie, ktoré v sebe

obsahujú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, spoliehajúc sa na to, že predmetné

porušenia odvolací súd napraví, Krajský súd v Trenčíne napokon „vysloví“ porušenie

týchto práv a bez všetkého potvrdí správnosť takto nepreskúmateľného rozhodnutia. Nie je

možné preskúmavať nepreskúmateľné a potvrdiť správnosť takto nepreskúmateľného

rozhodnutia. Tak ako prvostupňový súd, tak i odvolací súd, ktorý svoje rozhodnutie založil

na odňatej možnosti konať pred súdom, odňal sťažovateľovi konať pred súdom a porušil

základné práva, ktorých porušenia sa domáha sťažovateľ. Ide o zjavné arbitrárne

rozhodnutie.».

Sťažovateľ v závere odôvodnenia svojej sťažnosti uvádza, že opísaným postupom

krajského súdu, ktorého výsledkom bol napadnutý rozsudok, sa mu „odňala možnosť konať

pred súdom, keďže obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom konania, teda odôvodnenie musí byť prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia – musí byť teda preskúmateľné, čo sa

nestalo a čo je ústavne neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné.

Krajský súd v Trenčíne odignoroval oprávnené namietanie porušenia základných

práv aj keď vyslovil ich porušenie...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k.

253 vo svojom výroku I., ktorým potvrdil výroky III. a IV. rozsudku Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. -232 a nerozhodnutím

o doplňujúcom výroku o zmene posledného rozhodnutia o úprave práv a povinností tak, aby

rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k.

232 v časti o zverení detí do striedavej osobnej starostlivosti bol vykonateľný, boli

porušené.

II. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k.

-253 v časti výroku I. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie

vo veci.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... v sume

291,56 €... advokátovi JUDr. D. K...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a najmä jej petitu, jej predmetom je namietané

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-253 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces mal spôsobiť

krajský súd tým, že nerozhodol „o doplňujúcom výroku o zmene posledného rozhodnutia

o úprave práv a povinností tak, aby rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

zo dňa 17. 12. 2012, č. k. -232 v časti o zverení detí do striedavej osobnej

starostlivosti bol vykonateľný“ a potvrdil prvostupňový rozsudok vo výrokoch III a IV.

Vychádzajúc z takto vymedzeného predmetu sťažnosti sa ústavný súd v rámci jej

predbežného prerokovania zaoberal otázkou, či sťažovateľom napádaný postup krajského

súdu a obsah jeho rozsudku z 10. apríla 2013 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti

v rozsahu ním označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ vytýka napadnutému rozsudku krajského súdu jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť, ktorá bola podľa jeho názoru dôsledkom nedostatkov postupu

odvolacieho súdu v procese rozhodovania najmä tým, že nezisťoval výdavky sťažovateľa

a napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že odôvodnenie

výrokov rozhodnutia prvostupňového súdu týkajúce sa uloženej povinnosti sťažovateľa

prispievať matke na výživu ich maloletých detí nespĺňa predpoklady ustanovené v § 157

ods. 2 (ďalej aj „OSP“), nevyvodil z toho žiadne závery,

ktoré by viedli napr. k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na zmenu

prvostupňového rozsudku, ktorým boli naposledy upravené práva a povinnosti k maloletým

deťom, a teda nerozhodol o podstatnej časti predmetu konania.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že krajský súd tým, že potvrdil prvostupňový rozsudok

vo výrokoch III a IV vychádzajúci z už spomenutých nedostatkov v postupe konania

okresného súdu, mu odňal „možnosť konať pred súdom“ a spôsobil tým porušenie jeho

v sťažnosti označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Vzhľadom

na to považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a z toho dôvodu aj „ústavne

neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné“.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy [ až

(, )]. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi

základným právom podľa a právom podľa dohovoru nie je zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne. Zároveň podľa čl. 46

ods. 4 podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle

je možné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (). Ústavný súd nemôže rozhodovať o veci,

o ktorej má rozhodovať dovolací súd. V rozpore s princípom právneho štátu by bolo, keby

o jednej (rovnakej) veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v súvislosti

s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktoré sťažovateľ označuje ako nepreskúmateľné

uvádzajúc, že „tak ako prvostupňový súd, tak i súd odvolací, ktorý svoje rozhodnutie

založila na odňatej možnosti konať pred súdom, odňal sťažovateľovi [možnosť] konať pred

súdom a porušil základné práva [vyslovenia] porušenia ktorých sa domáha sťažovateľ“,

ústavný súd uvádza, že ak by bola postupom súdu sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať

sa ustanoveným postupom jeho práva na súde, v tom prípade možno takýto postup

považovať za dovolací dôvod podľa (k podobným záverom už ústavný

súd dospel vo veciach napr. , , , ,

).

Výpočet vád konania, pre ktoré možno podať dovolanie proti všetkým

druhostupňovým rozhodnutiam, je v uvedený taxatívne. Jednou z vád konania je

odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom [ ].

Z argumentácie sťažovateľa použitej v sťažnosti zjavne vyplýva, že namieta to, čo je

obsahom dovolacieho dôvodu podľa .

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (,

) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa je založená na princípe

univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho

súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných

vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť

aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

v ustanovení vylučuje prípustnosť dovolania

vo veciach upravených o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s výnimkou rozsudku

o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich

výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Predmetom konania v namietanej veci bola starostlivosť súdu o maloleté deti, ktorá

je upravené v zákone o rodine. Ani uvedená okolnosť však podľa názoru ústavného súdu

nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania podľa . Rovnaký názor je

zastávaný aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. ,

komentár. I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618: „Neprípustnosť dovolania proti

niektorým rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4,

5 a § 239 ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by

inak bolo dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2.

To znamená, že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238

ods. 4, 5 a § 239 ods. 3, je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237.

Teda vzhľadom na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených zákonom o rodine

prípustnosť dovolania založená podľa ustanovenia § 237.“

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. septembra 2001] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím ().

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok sp. zn.

z 28. februára 2001): „Podľa dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. a) aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných

mu za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.“

Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 1998 ak je občianske

súdne konanie postihnuté niektorou z vád, uvedených v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa

ustanovenia vylúčené.

Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. (publikovanom v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl. ) uviedol, že „ nemá

žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie

je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravených

Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa a sa vždy

zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v .

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že namieta odňatie možnosti konať pred

súdom (pozri citované odôvodnenie jeho sťažnosti), čo je v danom prípade dovolacím

dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ustanovenia .

Z obsahu sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ využil možnosť podania tohto

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý mu poskytuje na

ochranu jeho základných práv a slobôd.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa je daná iba

vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí

do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Sťažovateľ sa mal preto

predtým, ako sa sťažnosťou obrátil na ústavný súd, domáhať ochrany svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podaním mimoriadneho opravného prostriedku podľa a nasl. , ktorý bol na ten

účel z pohľadu argumentácie uplatnenej v jeho sťažnosti prípustný. Ústavný súd preto

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Skutočnosť, že sťažovateľ nevyužije svoje zákonné právo podať dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadou

uvedenou v , a to aj vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa

vylúčené, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval pochybenie sťažovateľa.

V takom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu ().

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dovolanie proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal (opak zo sťažnosti nevyplýva, pozn.), ale

podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej explicitne tvrdí také porušenie svojich procesných

oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa . ani

() nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov

nápravy pred tým, než sa sťažovateľ obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, , ).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom

ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru nie je sťažnosť prípustná, preto ju

odmietol ( v spojení s a zákona o ústavnom

súde) už pri jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, ostatnými návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013