Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 230/2016
PDF · 227.88 KB
No categories available
II. ÚS 230/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sdo 10/2014 z 19. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 10/2014 z 19. marca 2014
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako právna nástupkyňa
je účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva v konaní vedenom Okresným súdom
Prešov pod sp. zn. 13 C 141/2005. Žalobca v predmetnom konaní predložil rozhodnutia
Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného
hospodárstva č. j. OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Sl
zo 7. apríla 1999 a č. j. OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999 (ďalej aj „rozhodnutia
pozemkového úradu“).
Rozhodnutia pozemkového úradu mali vyznačenú doložkou právoplatnosti
a vykonateľnosti, teda je zrejmé, že „prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu
pozemkové spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda
, ktorý však, na konanie a zastupovanie oprávnených osôb − členov pozemkového
spoločenstva nebol splnomocnený. Tzn., že nebol splnomocnený zastupovať ani právnu
predchodkyňu sťažovateľky − . Túto skutočnosť preukazuje čestné
prehlásenie zo dňa 28. 09. 2008.“.
Podaním z 28. marca 2012 sťažovateľka vyzvala Obvodný pozemkový úrad Prešov
(ďalej len „pozemkový úrad“), aby jej doručil rozhodnutia pozemkového úradu, keďže mala
vedomosť o tom, že ostatným žijúcim členom pozemkového spoločenstva –
doručoval rozhodnutia už v roku 2011 na podklade uznesenia Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 39/2009 z 31. marca 2011.
Pozemkový úrad na sťažovateľkino podanie nijako nereagoval a príslušné
rozhodnutia jej nedoručil, preto 9. apríla 2013 podala Okresnej prokuratúre Prešov (ďalej
len „okresná prokuratúra“) podnet. Okresná prokuratúra vybavila podnet prípisom
č. Pd 95/13 z 22. mája 2013, v ktorom sťažovateľke oznámila, že podnet odkladá z dôvodu,
že nezistila zákonný dôvod na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení.
Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo objasňuje dôvody, pre ktoré nesúhlasí s právnym
názorom okresnej prokuratúry týkajúcim sa posúdenia platnosti splnomocnenia, ktoré mali
2
členovia pozemkového spoločenstva – udeliť vtedajšiemu predsedovi
.
Sťažovateľka podala 5. júna 2013 krajskému súdu žalobu podľa § 250t ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhala, aby krajský súd
uložil pozemkovému úradu povinnosť v konaní sp. zn. OPPaLH 99/92 konať a doručiť jej
rozhodnutia pozemkového úradu do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. V žalobe uviedla
argumentáciu, ktorou okrem iného spochybňovala právne závery okresnej prokuratúry.
O žalobe rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Scud 2/2013 z 31. októbra 2013
tak, že ju zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že krajský
súd jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Nesúhlasila s právnym názorom krajského
súdu, podľa ktorého skúmanie platnosti splnomocnenia je možné len v osobitnom súdnom
konaní. Tento právny názor podľa sťažovateľky krajský súd «zrejme prevzal z odpovede
okresného prokurátora na podnet, ktorú si porušovateľ účelovo „doplnil“ − bez poukazu
na relevantnú právnu normu), pretože porušovateľ tak odmietol preskúmať rozhodujúci
skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia, tzn. či predmetné splnomocnenie bolo
v súlade so zákonom, a či tak konanie pred správnym orgánom mohlo vôbec začať,
čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru sťažovateľky nie je možné súhlasiť ani s názorom Krajského súdu
v Prešove, že jej návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré sťažovateľka
žiada doručiť, uplynula lehota viac ako tri roky. Keďže sťažovateľke, resp. jej právnej
predchodkyni neboli žiadané rozhodnutia odporcu riadne oznámené − doručené v zmysle
ust. § 51 zákona č. 71/1967 Zb., čiže nemožno hovoriť o právoplatnosti takto nedoručených
rozhodnutí vydaných odporcom a rovnako nie je možné posudzovať nárok sťažovateľky
ako oneskorený, poprípade vylúčiť možnosť postupovať podľa § 250t O. s. p.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9 Sžso 45/2008 z 26. 03. 2009...
... Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 279/2010-21 zo dňa 25. 08. 2010...».
O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
z 19. marca 2014 tak, že konanie o dovolaní zastavil. S poukazom na odôvodnenie
napadnutého uznesenia sťažovateľka spochybňuje právny názor najvyššieho súdu
o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve. Podľa sťažovateľky dovolanie podané
z dôvodov podľa § 237 OSP je prípustné aj v systéme správneho súdnictva. V tejto
súvislosti v sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľka poukazuje na to, že ust. § 237 O. s. p., nemá žiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že: „ak je občianske súdne konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení (§ 237 O. s. p.), možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené,
t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“ (Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 283/07-35 zo dňa 17. 04. 2008).
Podľa sťažovateľky aj v danom prípade (bez ohľadu na osobitosť konania
v správnom súdnictve) mal preto najvyšší súd povinnosť preskúmať, či napadnuté uznesenie
krajského súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p., a to zvlášť preto, že sťažovateľka v dovolaní takúto vadu, konkrétne odňatie
možnosti pred súdom, namietala.
Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní č. III. ÚS 171/06,
v ktorom uviedol, že: „prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. je založená na princípe
univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho
súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných
vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.“
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení rozsudku sp. zn.
2 Cdo 114/2000 uviedol, že odňatím možnosti konať pred súdom je treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho
4
práv a právom chránených záujmov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej
judikatúre vyslovil, že dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú
vadu uvedenú v § 237 O. s. p. a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239
O. s. p. sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných
procesných vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 281/2013 zo dňa 30. 05. 2013)
Pokiaľ teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Sdo 10/2014, nepreskúmal rozhodnutie krajského súdu v rozsahu, v ktorom bolo
napadnuté a tým neprihliadol na vady konania, ktoré boli uplatnené v dovolaní
sťažovateľky, nepostupoval v súlade so zákonom.
Sťažovateľka považuje postup porušovateľa, ktorý dospel k záveru, že v správnom
konaní nie je dovolacím súdom, keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP − Správne
súdnictvo − nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,
ktorým odmietol preskúmať postup krajského súdu, za nesprávny, majúci za následok
porušenie základných práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.»
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo (sťažovateľky, pozn.)... podľa článku 46 ods. 1, Ústavy
Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny... a právo... zaručené článkom 6 ods. 1
Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 10/2014 zo dňa
19. 03. 2014, porušené bolo.
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 03. 2014, sp. zn.
1 Sdo 10/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť (sťažovateľke, pozn.)...
trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet
advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
6
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 19. marca 2014 konanie o dovolaní
sťažovateľky zastavil. V odôvodnení poukázal na obsah uznesenia krajského súdu
z 31. októbra 2013 a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Následne citoval ustanovenia
§ 246c ods. 1, § 250t ods. 7 a § 236 ods. 1 OSP a uviedol tieto právne závery:
„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho
súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu súdu
konajúceho podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy) opravný prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc
zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu
krajského súdu podľa § 250t O. s. p. je zrejmé, že proti rozhodnutiu krajského súdu nie je
prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho
ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo
nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve. Z
uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a
teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je
prekážkou ďalšieho konania v danej vecí pred najvyšším súdom.
Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1
v spojení s § 246c O. s. p. konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci
samej.
Pre úplnosť Najvyšší súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo 16. februára 2010 číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom
súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný
so základným právom na súdnu ochranu.
V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor
na prípustnosť dovolania.
Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú
aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237
O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sú naplnené zmätočné dôvody.
Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen
konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná,
ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,
že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho
súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým
aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych
veciach.
Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010 číslo II. ÚS 65/2010 ale uviedol,
že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom
konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo,
že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného
súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné
využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval
uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.
Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie
IV. ÚS 283/07 neprichádza do úvahy.
8
V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok
podmienok konania.“
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2014. Sťažovateľka spochybňuje právny názor
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu vydanému
v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správa podľa štvrtej hlavy piatej časti
Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnosti
dovolania v systéme správneho súdnictva, z odôvodnenia je zrejmé, že aplikoval § 246c
ods. 1, § 250t ods. 7 a § 236 ods. 1 OSP a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrou
ústavného súdu, osobitne aj s nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07. Ústavný súd dospel k záveru,
že uvedený právny záver najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno ho
považovať za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny, preto
je ústavne udržateľný.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
V správnom súdnictve vytvára Občiansky súdny poriadok osobitný systém
opravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladov
prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia
z prieskumu opravným súdom (IV. ÚS 596/2012).
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia
a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to,
že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné
a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu
dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom
dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve
už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo
sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m.
IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 596/2012). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo
dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237
OSP. Tento záver je potrebné aplikovať aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy
podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd už uviedol, že závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry
ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného
súdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012, IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012,
10
IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012, II. ÚS 657/2013), preto v súčasnosti nemožno tieto
závery aplikovať v prerokúvanej veci.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojej
doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa
V. časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo) neprípustné
(pozri predovšetkým uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010).
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na právne závery ústavného súdu v uznesení
sp. zn. IV. ÚS 281/2013 z 30. mája 2013 a v náleze sp. zn. III. ÚS 171/06 z 5. apríla 2007.
Žiadne z uvedených rozhodnutí sa netýkalo prípustnosti dovolania v systéme správneho
súdnictva, preto ich v prerokúvanom prípade nemožno priamo aplikovať a vyvodiť z nich
právny názor o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam súdov podľa V. časti
Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011, závery z tohto uznesenia v tejto veci v zásade
nemožno aplikovať z dôvodu, že nejde o vec správneho súdnictva. Závery, ktoré sú uvedené
v náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým
vybočením z inak štandardnej judikatúry ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch
prekonané novšou judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012,
IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012, IV. ÚS 127/2012, IV. ÚS 596/2012), preto v súčasnosti
nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 19. marca 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016
12