Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 230/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. marca 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako právna nástupkyňa

je účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva v konaní vedenom Okresným súdom

Prešov pod sp. zn. . Žalobca v predmetnom konaní predložil rozhodnutia

Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného

hospodárstva č. j. OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Sl

zo 7. apríla 1999 a č. j. OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999 (ďalej aj „rozhodnutia

pozemkového úradu“).

Rozhodnutia pozemkového úradu mali vyznačenú doložkou právoplatnosti

a vykonateľnosti, teda je zrejmé, že „prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu

pozemkové spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda

, ktorý však, na konanie a zastupovanie oprávnených osôb − členov pozemkového

spoločenstva nebol splnomocnený. Tzn., že nebol splnomocnený zastupovať ani právnu

predchodkyňu sťažovateľky − . Túto skutočnosť preukazuje čestné

prehlásenie zo dňa 28. 09. 2008.“.

Podaním z 28. marca 2012 sťažovateľka vyzvala Obvodný pozemkový úrad Prešov

(ďalej len „pozemkový úrad“), aby jej doručil rozhodnutia pozemkového úradu, keďže mala

vedomosť o tom, že ostatným žijúcim členom pozemkového spoločenstva –

doručoval rozhodnutia už v roku 2011 na podklade uznesenia Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2011.

Pozemkový úrad na sťažovateľkino podanie nijako nereagoval a príslušné

rozhodnutia jej nedoručil, preto 9. apríla 2013 podala Okresnej prokuratúre Prešov (ďalej

len „okresná prokuratúra“) podnet. Okresná prokuratúra vybavila podnet prípisom

č. Pd 95/13 z 22. mája 2013, v ktorom sťažovateľke oznámila, že podnet odkladá z dôvodu,

že nezistila zákonný dôvod na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení.

Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo objasňuje dôvody, pre ktoré nesúhlasí s právnym

názorom okresnej prokuratúry týkajúcim sa posúdenia platnosti splnomocnenia, ktoré mali

2

členovia pozemkového spoločenstva – udeliť vtedajšiemu predsedovi

.

Sťažovateľka podala 5. júna 2013 krajskému súdu žalobu podľa § 250t ods. 1

(ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhala, aby krajský súd

uložil pozemkovému úradu povinnosť v konaní sp. zn. OPPaLH 99/92 konať a doručiť jej

rozhodnutia pozemkového úradu do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. V žalobe uviedla

argumentáciu, ktorou okrem iného spochybňovala právne závery okresnej prokuratúry.

O žalobe rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. októbra 2013

tak, že ju zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že krajský

súd jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Nesúhlasila s právnym názorom krajského

súdu, podľa ktorého skúmanie platnosti splnomocnenia je možné len v osobitnom súdnom

konaní. Tento právny názor podľa sťažovateľky krajský súd «zrejme prevzal z odpovede

okresného prokurátora na podnet, ktorú si porušovateľ účelovo „doplnil“ − bez poukazu

na relevantnú právnu normu), pretože porušovateľ tak odmietol preskúmať rozhodujúci

skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia, tzn. či predmetné splnomocnenie bolo

v súlade so zákonom, a či tak konanie pred správnym orgánom mohlo vôbec začať,

čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľky nie je možné súhlasiť ani s názorom Krajského súdu

v Prešove, že jej návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré sťažovateľka

žiada doručiť, uplynula lehota viac ako tri roky. Keďže sťažovateľke, resp. jej právnej

predchodkyni neboli žiadané rozhodnutia odporcu riadne oznámené − doručené v zmysle

ust. , čiže nemožno hovoriť o právoplatnosti takto nedoručených

rozhodnutí vydaných odporcom a rovnako nie je možné posudzovať nárok sťažovateľky

ako oneskorený, poprípade vylúčiť možnosť postupovať podľa

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 26. 03. 2009...

... Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. -21 zo dňa 25. 08. 2010...».

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 19. marca 2014 tak, že konanie o dovolaní zastavil. S poukazom na odôvodnenie

napadnutého uznesenia sťažovateľka spochybňuje právny názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve. Podľa sťažovateľky dovolanie podané

z dôvodov podľa je prípustné aj v systéme správneho súdnictva. V tejto

súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Sťažovateľka poukazuje na to, že ust. , nemá žiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že: „ak je občianske súdne konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení ( ), možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené,

t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“ (Nález Ústavného súdu SR

sp. zn. -35 zo dňa 17. 04. 2008).

Podľa sťažovateľky aj v danom prípade (bez ohľadu na osobitosť konania

v správnom súdnictve) mal preto najvyšší súd povinnosť preskúmať, či napadnuté uznesenie

krajského súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v , a to zvlášť preto, že sťažovateľka v dovolaní takúto vadu, konkrétne odňatie

možnosti pred súdom, namietala.

Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní č. ,

v ktorom uviedol, že: „prípustnosť dovolania podľa je založená na princípe

univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho

súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných

vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť

aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.“

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení rozsudku sp. zn.

uviedol, že odňatím možnosti konať pred súdom je treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv priznaných mu za účelom obhájenia a ochrany jeho

4

práv a právom chránených záujmov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej

judikatúre vyslovil, že dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú

vadu uvedenú v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa a

sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných

procesných vád konania vymenovaných v (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 30. 05. 2013)

Pokiaľ teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. , nepreskúmal rozhodnutie krajského súdu v rozsahu, v ktorom bolo

napadnuté a tým neprihliadol na vady konania, ktoré boli uplatnené v dovolaní

sťažovateľky, nepostupoval v súlade so zákonom.

Sťažovateľka považuje postup porušovateľa, ktorý dospel k záveru, že v správnom

konaní nie je dovolacím súdom, keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti − Správne

súdnictvo − nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,

ktorým odmietol preskúmať postup krajského súdu, za nesprávny, majúci za následok

porušenie základných práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.»

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľky, pozn.)... podľa článku 46 ods. 1,

Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny... a právo... zaručené článkom 6 ods. 1

Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. 03. 2014, porušené bolo.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 03. 2014, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť (sťažovateľke, pozn.)...

trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet

advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

6

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 19. marca 2014 konanie o dovolaní

sťažovateľky zastavil. V odôvodnení poukázal na obsah uznesenia krajského súdu

z 31. októbra 2013 a na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky. Následne citoval ustanovenia

, a a uviedol tieto právne závery:

„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti

. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho

súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu súdu

konajúceho podľa štvrtej hlavy piatej časti (konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy) opravný prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc

zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu

krajského súdu podľa je zrejmé, že proti rozhodnutiu krajského súdu nie je

prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho

ustanovenia piatej časti ustanovujúcej správne súdnictvo

nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve. Z

uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a

teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je

prekážkou ďalšieho konania v danej vecí pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1

v spojení s konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci

samej.

Pre úplnosť Najvyšší súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo 16. februára 2010 číslo k prípustnosti dovolania v správnom

súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu podľa V. časti neprípustné, ako súladný

so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor

na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd nálezom sp. zn. zrušil uznesenie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú

aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti .

Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237

, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen

konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. , že jeho sťažnosť bola úspešná,

ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,

že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho

súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým

aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych

veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010 číslo ale uviedol,

že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom

konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo,

že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného

súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné

využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval

uvedený právny názor v náleze sp. zn. a v uznesení sp. zn. .

Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie

neprichádza do úvahy.

8

V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok

podmienok konania.“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2014. Sťažovateľka spochybňuje právny názor

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu vydanému

v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správa podľa štvrtej hlavy piatej časti

.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnosti

dovolania v systéme správneho súdnictva, z odôvodnenia je zrejmé, že aplikoval § 246c

ods. 1, a a vysporiadal sa aj s relevantnou judikatúrou

ústavného súdu, osobitne aj s nálezom sp. zn. . Ústavný súd dospel k záveru,

že uvedený právny záver najvyššieho súdu je primerane odôvodnený, nemožno ho

považovať za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak tento právny názor nie je arbitrárny, preto

je ústavne udržateľný.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

V správnom súdnictve vytvára osobitný systém

opravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladov

prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej časti

predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia

z prieskumu opravným súdom ().

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva

podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia

a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to,

že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné

a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu

dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom

dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve

už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo

sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m.

, ). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo

dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237

. Tento záver je potrebné aplikovať aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy

podľa štvrtej hlavy piatej časti .

Ústavný súd už uviedol, že závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry

ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného

súdu (napr. , , , ,

10

, , ), preto v súčasnosti nemožno tieto

závery aplikovať v prerokúvanej veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojej

doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa

V. časti (Správne súdnictvo) neprípustné

(pozri predovšetkým uznesenie sp. zn. zo 16. februára 2010).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na právne závery ústavného súdu v uznesení

sp. zn. z 30. mája 2013 a v náleze sp. zn. z 5. apríla 2007.

Žiadne z uvedených rozhodnutí sa netýkalo prípustnosti dovolania v systéme správneho

súdnictva, preto ich v prerokúvanom prípade nemožno priamo aplikovať a vyvodiť z nich

právny názor o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam súdov podľa V. časti

. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 10. novembra 2011, závery z tohto uznesenia v tejto veci v zásade

nemožno aplikovať z dôvodu, že nejde o vec správneho súdnictva. Závery, ktoré sú uvedené

v náleze ústavného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým

vybočením z inak štandardnej judikatúry ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch

prekonané novšou judikatúrou ústavného súdu (napr. , ,

, , , ), preto v súčasnosti

nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny alebo

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , podľa listiny alebo práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 19. marca 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016

12