Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 657/2013
PDF · 188.47 KB
No categories available
II. ÚS 657/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. Ing. B. P., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 288/2010-78
z 25. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 56/2011
z 21. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 288/2010-78
z 25. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 a žiadala vydať tento nález:
„Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR porušili právo sťažovateľa na prístup
k súdnej a inej právnej ochrane a právo na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej
správy (čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR) a právo na spravodlivý proces, právo sťažovateľa
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a právo
vyjadrenia sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 11. 2012 sp. zn.
2 Sžf/56/2011 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 05. 2011 sp. zn.
2 S 288/2010, v právnej veci sťažovateľa proti Finančnému riaditeľstvu SR o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia č. I/222/3209-47191/2010/991031-r zo dňa 07. 06. 2010, ktorým
bola žaloba žalobcu zamietnutá a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd sú povinný spoločne a nerozdielne poskytnúť
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-EUR.
Sťažovateľ si súčasne uplatňuje náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia
vo výške 469,49 EUR...“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a zo spisu krajského súdu sp. zn.
2 S 288/2010, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti,
sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 24. augusta 2010 domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)
č. j. I/222/3209-47191/2010/991031-r zo 7. júna 2010 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu“), ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu B.
č. j. 600/232/173920/2009/Sch z 12. októbra 2009 o vyrubení dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 vo výške 10 405,19 €. Sťažovateľ v žalobe uviedol,
že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu mu bolo doručené 21. júna 2010 a toto
považuje za nezákonné, pretože žalovaný iba potvrdil bez preverenia dodatočný platobný
výmer správcu dane, ktorý pri výkone daňovej kontroly postupoval tak, že nemal záujem
zistiť a preveriť skutočnosti týkajúce sa dodržiavania zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v mieste sídla prevádzky sťažovateľa.
Žalovaný skonštatoval vystavenie faktúr č. FO 000123 až č. FO 000126 sťažovateľom
odberateľom so sídlom v Maďarsku, avšak toto dodanie sťažovateľ nevykázal v podanom
daňovom priznaní. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že tieto faktúry vystavil na základe e-
mailových objednávok, tovar však nebol prepravený cez hranicu, na všetky faktúry
odberateľom vystavil sťažovateľ dobropis, pričom všetky tieto tvrdenia preukázal pri
daňovej kontrole. Tovar teda neopustil sklad sťažovateľa a daňová povinnosť nenastala, čo
vyplýva aj z prílohy daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb za rok 2006 a
tam uvedeného stavu skladových zásob.
Krajský súd uznesením č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011 konanie zastavil,
žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov nepriznal a rozhodol o vrátení kráteného
súdneho poplatku za návrh sťažovateľovi. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol,
že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2010
a žalobu podal 24. augusta 2010, teda oneskorene [§ 250d ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“)].
Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011 podal
sťažovateľ 6. júna 2011 odvolanie, v ktorom uviedol, že krajský súd dospel na základe
nesprávnych dôkazov a nepravdivých tvrdení predložených mu žalovaným k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo sťažovateľovi
doručené 21. júna 2010, a nie 18. júna 2010 ako tvrdí žalovaný; žalobu podal sťažovateľ
na poštovú prepravu v pondelok 23. augusta 2011. V prílohe odvolania predložil sťažovateľ
fotokópiu poštovej obálky s doručenkou a podací lístok z 23. augusta 2010, teda včas.
Podaním doručeným krajskému súdu 4. októbra 2011 na jeho výzvu z 13. septembra 2011
predložil sťažovateľ originál obálky s uvedením čísla rozhodnutia žalovaného
č. I/222/3209-47191/2010/991031-r.
K odvolaniu sťažovateľa sa vyjadril žalovaný podaním doručeným krajskému súdu
27. októbra 2011. Poukázal na to, že v administratívnom spise sa nachádza originál poštovej
doručenky pripojenej k rozhodnutiu, na ktorej je zreteľný dátum prevzatia písomnosti
18. júna 2010, podpis príjemcu a údaj „splnomocnenec“. Pokiaľ sťažovateľ predložil
fotokópiu obálky s dátumom prevzatia 21. júna 2010, na tejto slovo „splnomocnenec“
uvedené nie je. Sťažovateľom predložený dôkaz o doručení zásielky považuje žalovaný
za nevierohodný.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 uznesenie
krajského súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V jeho odôvodnení
uviedol:
„V administratívnom spise žalovaného sa nachádza originálne rozhodnutie
žalovaného zo dňa 7. 6. 2010, ktoré žalovaný doručoval žalobcovi na adresu..., B.
Taktiež odvolací súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že k vyššie
uvedenému originálu rozhodnutia žalovaného sú pripojené i doručenky od žalobcu ako i od
Daňového úradu B. Z originálu doručenky od žalobcu nesporne vyplýva, že žalobca prevzal
rozhodnutie žalovaného a to dňa 18. 6. 2010 prostredníctvom splnomocnenca. Na tejto
doručenke je uvedené i číslo rozhodnutia žalovaného č. I/222/3209-47191/2010/991031-r.
Teda dátum prevzatia (18. 6. 2010) ako i číslo rozhodnutia sú čitateľné a zreteľné a taktiež
nesporne bolo napadnuté rozhodnutie doručené žalobcovi, ktorá skutočnosť vyplýva
z prevzatia tohto rozhodnutia splnomocnencom žalobcu.
Žalobca zaslal Najvyššiemu súdu SR v odvolacom konaní fotokópiu obálky, kde je
uvedený dátum prevzatia 21. 6. 2010. V danom prípade je obsah predloženej obálky
žalobcom diametrálne odlišný od originálu doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom
spise žalovaného.
Najvyšší súd SR sa vzhľadom na uvedené skutočnosti stotožňuje s Finančným
riaditeľstvom SR v tom, že uvedený dôkaz predložený žalobcom vo fotokópii je
nevierohodný. Ako vyplýva z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom
spise, tak žalobca bol účastníkom viacerých konaní u žalovaného, resp. Krajského súdu
v Bratislave. Bez toho, aby žalobca predložil originál príslušného dôkazu, tak odvolací súd
je toho názoru, že nie je možné tvrdeniam žalobcu uveriť v tom, že predmetná zásielka od
žalovaného mu mala byť doručená dňa 21. 6. 2010.
Tvrdenia žalobcu sú v rozpore s objektívnymi a preukázateľnými skutočnosťami,
najmä originálom doručenky od rozhodnutia žalovaného nachádzajúcej sa
v administratívnom spise žalovaného.“
Uznesenie krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 nadobudlo
právoplatnosť 12. decembra 2012.
Sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu 15. januára 2013 podanie z 10. decembra 2012,
z obsahu ktorého vyplynulo, že žiada najvyšší súd, aby konal ako súd dovolací a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 zrušil ako vecne nesprávne.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 29/2013 z 26. júna 2013 konanie o podaní
sťažovateľa z 10. decembra 2012 zastavil (§ 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP), pretože
podanie dovolania v správnom súdnictve je vylúčené.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 29/2013 z 26. júna 2013 nadobudlo
právoplatnosť 29. júla 2013.
Sťažovateľ podaním doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
18. júla 2013 žiadal o podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
prípisom č. k. VI/2 Pz 676/13-5 z 24. júla 2013 sťažovateľovi oznámila, že vo veci
správneho súdnictva nie je podanie mimoriadneho dovolania prípustné.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu 23. augusta 2013 odôvodnil tým, že
skutočnosti, o ktoré oprel najvyšší súd svoje tvrdenia v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžf 56/2011
z 21. novembra 2012, sú nepravdivé, pretože sťažovateľ nemohol prevziať napadnuté
rozhodnutie žalovaného prostredníctvom splnomocnenca, lebo splnomocnenca
na preberanie pošty nemal nikdy ustanoveného, a v konaní na výzvu krajského súdu
predložil aj originál poštovej obálky. V prílohe sťažnosti predložil sťažovateľ ústavnému
súdu prípis S., š. p., č. 11502/2012/OD z 3. januára 2013, ktorým S., š. p., potvrdzuje, že
sťažovateľ v období od 1. januára 2010 do 31. decembra 2012 nepodal žiadosť o vystavenie
preukazu splnomocnenca. Navyše, sťažovateľ na tieto okolnosti nemohol najvyšší súd
upozorniť, pretože mu vyjadrenie žalovaného k sťažovateľovmu odvolaniu nebolo
najvyšším súdom doručené a týmto postupom bola odobratá možnosť konať v súdnom
konaní. Tým došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 56/2011
k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods.
1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu mu začala plynúť od doručenia uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Sdo 29/2013 z 26. júna 2013, t. j. od 29. júla 2013, s poukazom na to, že
podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu v prípadoch, keď sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné
odmietnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia označených práv, ku ktorému malo dôjsť jednak uznesením krajského súdu č. k.
2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011 a jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-78 z 25. mája 2011. V súlade s princípom subsidiarity
svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti
sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom
uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského
súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto
prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012. Najvyšší súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-
78 z 25. mája 2011, a to pre nedostatok svojej právomoci.
Vo vzťahu k sťažovateľovým tvrdeniam o porušení ním označených základných práv
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 sa ústavný súd
zaoberal najprv posúdením včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu.
Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu.
Z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 288/2010 vyplýva, že uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 nadobudlo právoplatnosť
12. decembra 2012. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. augusta 2013,
z uvedeného možno urobiť nepochybný záver o tom, že bola podaná po uplynutí zákonnej
dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi.
Nemožno súhlasiť so sťažovateľom, ktorý v sťažnosti uvádza, že začiatok plynutia
tejto zákonnej dvojmesačnej lehoty treba spájať s momentom doručenia mu uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 29/2013 z 26. júna 2013, ktorým bolo konanie o podaní
sťažovateľa z 10. decembra 2012 zastavené a ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. júla 2013,
a to ani s poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.
V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie
sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto
lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03,
IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06). Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu
vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom
a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého
v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý
zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je
lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je
sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné,
aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale
aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu
do jeho práv (IV. ÚS 406/2010, IV. ÚS 481/2011).
Odhliadnuc od skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľa (ako to vyplýva z jej petitu),
nesmeruje aj proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 29/2013 z 26. júna 2013,
už citovaný a opakovane vyslovený právny názor ústavného súdu sa vzťahuje iba na tie
prípady, ak sťažovateľ uplatní taký mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je spôsobilý
zabezpečiť ochranu jeho práv. Vo veci sťažovateľa o takýto prípad nešlo. Sťažovateľ
doručil najvyššiemu súdu 15. januára 2013 podanie z 10. decembra 2012, z obsahu ktorého
vyplynulo, že žiada najvyšší súd, aby konal ako súd dovolací a preskúmal uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 56/2011 z 21. novembra 2012 vydané najvyšším súdom ako
súdom odvolacím v správnom súdnictve. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom – advokátom, takto postupoval napriek stabilne judikovanému záveru
najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je podanie dovolania v správnom súdnictve vylúčené.
Účelom a zmyslom praxe ústavného súdu (vyjadrenej aj v citovanom uznesení
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 481/2011-19 z 10. novembra 2011) je zachovať lehotu
na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľom v prípadoch, v ktorých nie je výslovne vopred
vylúčená prípustnosť dovolania, avšak posúdenie jeho prípustnosti závisí od posúdenia
okolností veci dovolacím súdom. Túto prax ústavného súdu nemožno vykladať tak, že
k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu dochádza bez ďalšieho
vo všetkých prípadoch podania dovolania, teda aj v tých, kde je vopred zrejmé, že dovolanie
nie je opravným prostriedkom spôsobilým zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa.
Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako oneskorenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013