Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 657/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. Ing. B. P., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -78

z 25. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, a (ďalej len „“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -78

z 25. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 21. novembra 2012 a žiadala vydať tento nález:

„Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR porušili právo sťažovateľa na prístup

k súdnej a inej právnej ochrane a právo na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej

správy ( a ods. 2 SR) a právo na spravodlivý proces, právo sťažovateľa

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a právo

vyjadrenia sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ( a SR).

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 11. 2012 sp. zn.

a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 05. 2011 sp. zn.

, v právnej veci sťažovateľa proti Finančnému riaditeľstvu SR o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia č. I/222/3209-47191/2010/991031-r zo dňa 07. 06. 2010, ktorým

bola žaloba žalobcu zamietnutá a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd sú povinný spoločne a nerozdielne poskytnúť

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-EUR.

Sťažovateľ si súčasne uplatňuje náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia

vo výške 469,49 EUR...“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a zo spisu krajského súdu sp. zn.

, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti,

sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 24. augusta 2010 domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

č. j. I/222/3209-47191/2010/991031-r zo 7. júna 2010 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu“), ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu B.

č. j. /Sch z 12. októbra 2009 o vyrubení dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 vo výške 10 405,19 €. Sťažovateľ v žalobe uviedol,

že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu mu bolo doručené 21. júna 2010 a toto

považuje za nezákonné, pretože žalovaný iba potvrdil bez preverenia dodatočný platobný

výmer správcu dane, ktorý pri výkone daňovej kontroly postupoval tak, že nemal záujem

zistiť a preveriť skutočnosti týkajúce sa dodržiavania o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v mieste sídla prevádzky sťažovateľa.

Žalovaný skonštatoval vystavenie faktúr č. FO 000123 až č. FO 000126 sťažovateľom

odberateľom so sídlom v Maďarsku, avšak toto dodanie sťažovateľ nevykázal v podanom

daňovom priznaní. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že tieto faktúry vystavil na základe e-

mailových objednávok, tovar však nebol prepravený cez hranicu, na všetky faktúry

odberateľom vystavil sťažovateľ dobropis, pričom všetky tieto tvrdenia preukázal pri

daňovej kontrole. Tovar teda neopustil sklad sťažovateľa a daňová povinnosť nenastala, čo

vyplýva aj z prílohy daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb za rok 2006 a

tam uvedeného stavu skladových zásob.

Krajský súd uznesením č. k. -78 z 25. mája 2011 konanie zastavil,

žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov nepriznal a rozhodol o vrátení kráteného

súdneho poplatku za návrh sťažovateľovi. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol,

že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2010

a žalobu podal 24. augusta 2010, teda oneskorene [§ 250d ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -78 z 25. mája 2011 podal

sťažovateľ 6. júna 2011 odvolanie, v ktorom uviedol, že krajský súd dospel na základe

nesprávnych dôkazov a nepravdivých tvrdení predložených mu žalovaným k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo sťažovateľovi

doručené 21. júna 2010, a nie 18. júna 2010 ako tvrdí žalovaný; žalobu podal sťažovateľ

na poštovú prepravu v pondelok 23. augusta 2011. V prílohe odvolania predložil sťažovateľ

fotokópiu poštovej obálky s doručenkou a podací lístok z 23. augusta 2010, teda včas.

Podaním doručeným krajskému súdu 4. októbra 2011 na jeho výzvu z 13. septembra 2011

predložil sťažovateľ originál obálky s uvedením čísla rozhodnutia žalovaného

č. I/222/3209-47191/2010/991031-r.

K odvolaniu sťažovateľa sa vyjadril žalovaný podaním doručeným krajskému súdu

27. októbra 2011. Poukázal na to, že v administratívnom spise sa nachádza originál poštovej

doručenky pripojenej k rozhodnutiu, na ktorej je zreteľný dátum prevzatia písomnosti

18. júna 2010, podpis príjemcu a údaj „splnomocnenec“. Pokiaľ sťažovateľ predložil

fotokópiu obálky s dátumom prevzatia 21. júna 2010, na tejto slovo „splnomocnenec“

uvedené nie je. Sťažovateľom predložený dôkaz o doručení zásielky považuje žalovaný

za nevierohodný.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. novembra 2012 uznesenie

krajského súdu potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V jeho odôvodnení

uviedol:

„V administratívnom spise žalovaného sa nachádza originálne rozhodnutie

žalovaného zo dňa 7. 6. 2010, ktoré žalovaný doručoval žalobcovi na adresu..., B.

Taktiež odvolací súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že k vyššie

uvedenému originálu rozhodnutia žalovaného sú pripojené i doručenky od žalobcu ako i od

Daňového úradu B. Z originálu doručenky od žalobcu nesporne vyplýva, že žalobca prevzal

rozhodnutie žalovaného a to dňa 18. 6. 2010 prostredníctvom splnomocnenca. Na tejto

doručenke je uvedené i číslo rozhodnutia žalovaného č. I/222/3209-47191/2010/991031-r.

Teda dátum prevzatia (18. 6. 2010) ako i číslo rozhodnutia sú čitateľné a zreteľné a taktiež

nesporne bolo napadnuté rozhodnutie doručené žalobcovi, ktorá skutočnosť vyplýva

z prevzatia tohto rozhodnutia splnomocnencom žalobcu.

Žalobca zaslal Najvyššiemu súdu SR v odvolacom konaní fotokópiu obálky, kde je

uvedený dátum prevzatia 21. 6. 2010. V danom prípade je obsah predloženej obálky

žalobcom diametrálne odlišný od originálu doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom

spise žalovaného.

Najvyšší súd SR sa vzhľadom na uvedené skutočnosti stotožňuje s Finančným

riaditeľstvom SR v tom, že uvedený dôkaz predložený žalobcom vo fotokópii je

nevierohodný. Ako vyplýva z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom

spise, tak žalobca bol účastníkom viacerých konaní u žalovaného, resp. Krajského súdu

v Bratislave. Bez toho, aby žalobca predložil originál príslušného dôkazu, tak odvolací súd

je toho názoru, že nie je možné tvrdeniam žalobcu uveriť v tom, že predmetná zásielka od

žalovaného mu mala byť doručená dňa 21. 6. 2010.

Tvrdenia žalobcu sú v rozpore s objektívnymi a preukázateľnými skutočnosťami,

najmä originálom doručenky od rozhodnutia žalovaného nachádzajúcej sa

v administratívnom spise žalovaného.“

Uznesenie krajského súdu č. k. -78 z 25. mája 2011 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2012 nadobudlo

právoplatnosť 12. decembra 2012.

Sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu 15. januára 2013 podanie z 10. decembra 2012,

z obsahu ktorého vyplynulo, že žiada najvyšší súd, aby konal ako súd dovolací a uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2012 zrušil ako vecne nesprávne.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. júna 2013 konanie o podaní

sťažovateľa z 10. decembra 2012 zastavil ( v spojení s ), pretože

podanie dovolania v správnom súdnictve je vylúčené.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013 nadobudlo

právoplatnosť 29. júla 2013.

Sťažovateľ podaním doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

18. júla 2013 žiadal o podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. novembra 2012. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

prípisom č. k. VI/2 Pz 676/13-5 z 24. júla 2013 sťažovateľovi oznámila, že vo veci

správneho súdnictva nie je podanie mimoriadneho dovolania prípustné.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu 23. augusta 2013 odôvodnil tým, že

skutočnosti, o ktoré oprel najvyšší súd svoje tvrdenia v rozhodnutí sp. zn.

z 21. novembra 2012, sú nepravdivé, pretože sťažovateľ nemohol prevziať napadnuté

rozhodnutie žalovaného prostredníctvom splnomocnenca, lebo splnomocnenca

na preberanie pošty nemal nikdy ustanoveného, a v konaní na výzvu krajského súdu

predložil aj originál poštovej obálky. V prílohe sťažnosti predložil sťažovateľ ústavnému

súdu prípis S., š. p., č. 11502/2012/OD z 3. januára 2013, ktorým S., š. p., potvrdzuje, že

sťažovateľ v období od 1. januára 2010 do 31. decembra 2012 nepodal žiadosť o vystavenie

preukazu splnomocnenca. Navyše, sťažovateľ na tieto okolnosti nemohol najvyšší súd

upozorniť, pretože mu vyjadrenie žalovaného k sťažovateľovmu odvolaniu nebolo

najvyšším súdom doručené a týmto postupom bola odobratá možnosť konať v súdnom

konaní. Tým došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods.

1, a . Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu mu začala plynúť od doručenia uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. júna 2013, t. j. od 29. júla 2013, s poukazom na to, že

podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu v prípadoch, keď sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné

odmietnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia označených práv, ku ktorému malo dôjsť jednak uznesením krajského súdu č. k.

-78 z 25. mája 2011 a jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. novembra 2012.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -78 z 25. mája 2011. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského

súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto

prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

uznesením sp. zn. z 21. novembra 2012. Najvyšší súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podľa sťažnosť

sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 288/2010-

78 z 25. mája 2011, a to pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k sťažovateľovým tvrdeniam o porušení ním označených základných práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2012 sa ústavný súd

zaoberal najprv posúdením včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa prvej vety sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu.

Z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. vyplýva, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2012 nadobudlo právoplatnosť

12. decembra 2012. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. augusta 2013,

z uvedeného možno urobiť nepochybný záver o tom, že bola podaná po uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi.

Nemožno súhlasiť so sťažovateľom, ktorý v sťažnosti uvádza, že začiatok plynutia

tejto zákonnej dvojmesačnej lehoty treba spájať s momentom doručenia mu uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013, ktorým bolo konanie o podaní

sťažovateľa z 10. decembra 2012 zastavené a ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. júla 2013,

a to ani s poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , ). Jednou zo zákonných

podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde). Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie

sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto

lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. , ,

, ). Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu

podľa by mala podľa názoru ústavného súdu

vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom

a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. , ).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je

lehota na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ). To však platí, len pokiaľ je

sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné,

aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale

aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu

do jeho práv (, ).

Odhliadnuc od skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľa (ako to vyplýva z jej petitu),

nesmeruje aj proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013,

už citovaný a opakovane vyslovený právny názor ústavného súdu sa vzťahuje iba na tie

prípady, ak sťažovateľ uplatní taký mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv. Vo veci sťažovateľa o takýto prípad nešlo. Sťažovateľ

doručil najvyššiemu súdu 15. januára 2013 podanie z 10. decembra 2012, z obsahu ktorého

vyplynulo, že žiada najvyšší súd, aby konal ako súd dovolací a preskúmal uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2012 vydané najvyšším súdom ako

súdom odvolacím v správnom súdnictve. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom – advokátom, takto postupoval napriek stabilne judikovanému záveru

najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je podanie dovolania v správnom súdnictve vylúčené.

Účelom a zmyslom praxe ústavného súdu (vyjadrenej aj v citovanom uznesení

ústavného súdu č. k. -19 z 10. novembra 2011) je zachovať lehotu

na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľom v prípadoch, v ktorých nie je výslovne vopred

vylúčená prípustnosť dovolania, avšak posúdenie jeho prípustnosti závisí od posúdenia

okolností veci dovolacím súdom. Túto prax ústavného súdu nemožno vykladať tak, že

k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu dochádza bez ďalšieho

vo všetkých prípadoch podania dovolania, teda aj v tých, kde je vopred zrejmé, že dovolanie

nie je opravným prostriedkom spôsobilým zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa.

Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013